Človeče, vzchop sa! (poviedka)

Zdieľaj článok:

Čosi hlasno píska… Pomýlia ma vnemy i únava. Dala som variť čaj? Blíži sa vlak? Alebo je to futbalový rozhodca, ktorý nechápe, že ja futbal nemusím?

Precitnem. Otvorím oči a noc ma poštípe realitou. Som totálne rozpoltená. Chcem niečo v sebe prinútiť vstať. To pískanie sa zatvorilo kdesi v mojom vnútri a dráždi zmysly. Je pol druhej. Čas bláznov a opatrovateliek. Počujem dedka ako kričí z postele. Opäť. Zas. Znovu. Vypľujem všetky nadávky. Nekontrolovateľne sa derú von. Musím vstať. Jednoducho musím! Vnímam vlastné nohy, ktoré sa automaticky načiahnu po papučiach a nútia mozog spolupracovať. Nevládzem. Chvíľu posedím na posteli. Tak veľmi by som spala, až mi je do plaču. Oči mi klipkajú, hoci som ani chvíľu nedriemala. V duchu rátam, že je to už štvrtá noc… Spánok však neprichádzal a schválne si počkal na chvíľu, keď  ho nebudem môcť akceptovať.

S obdivom sledujem vlastné ruky a nohy, ktoré kmitajú okolo dedka. Vnímam, že mrmle a cápe ma rukou , kde mu príde. Obaja sme však vo svojich svetoch a myšlienkach. Kto vie, čo teraz robí zvyšok sveta? Sedím pri ňom, kým zaspí. Na vlastných viečkach cítim čoraz väčšiu tiaž. Nenávidím hodiny, ktoré ma zakaždým vyplašia, nenávidím to čakanie uprostred tmy, neznášam túto prácu, dedka i seba… Nechám ventil pracovať, potichu. Myšlienky sa mi rozlezú po hlave a zmätene bez súradníc blokujú môj pokoj. Napriek vnútornému hnevu držím dedkovu ruku a hladím ho po stareckých škvrnách. Má takú malú ruku. Naše ruky si teda rozumejú. Aspoň niečo. Chcem sa pohnúť, no jeho stisk zosilnie. Otvorí oči a dožaduje sa mojej prítomnosti. Ostaň pri mne! Neopováž sa odísť! Znovu sa vo mne zažne pekelný oheň. Neviem, kde sa to berie, no desí i mňa.  Mám chuť vraždiť… Zlé pocity si vnútro skladá jeden po druhom, ako leporelo. Aj Karol je idiot! Pohádali sme sa večer na telefóne. Kvôli čomu? Vlastne už neviem. Dráždil ma domovom a debilnými otázkami, na ktoré sa dá odpovedať iba prítomnosťou. Atakoval ma vlastnými problémami v práci, pričom mnou v tej chvíli lomcovali len prízemné pudy. Spať, jesť a vydržať… Všetkých do jedného som pozbierala a šmarila do vreca. To vrece som odložila do kúta ako za trest. Lenivé decká! Práve odbili štyri, keď som konštatovala, že mám nepodarené a nevďačné deti, ktoré na mne visia ako cencúle. Riešim ich potreby. Totálne bezvýznamné. Neviem prečo, no odrazu ma prepadla úvaha nad vrahmi.  Zrejme sa cítili rovnako ako ja, kým vyšli do ulíc a strieľali okolo seba, hlava-nehlava.

Nadišiel moment, ktorý ma vystrašil. Odkväcla mi hlava. Vtedy zisťujem, aká je v skutočnosti ťažká. Dedko konečne spal a jeho hlasné chrápanie, ktoré neakceptujem pri svojom mužovi, vo mne vyvolávalo erupciu fajn pocitov. Opatrne som vstala a pristihla vlastnú ruku, ako ho pohladila po čele. Má na ňom malú jazvu, ktorá keď čelo spí a vyžehlí sa pokojom, pripomína  jazvičku Harryho Pottera. Ty máš dobrú robotu a i zaplatenú! Ty sa máš! – počujem provokatívne hlasy, ktoré neviem reálne zaradiť. Jedno je isté. Nie som to ja. Toto je žena, ktorá stojí opakovane nad priepasťou a nejaký diabol, oblečený v divných šatách z bankoviek ju hucká – Skoč! No tak, ty posera! Skoč! –

Som zrelá na psychiatriu. Sú štyri hodiny a ja neviem, čo so sebou. Únava je sviňa a bez pardónu ma zbavuje svojprávnosti nad racionálnym uvažovaním. Sadnem si na posteľ a čumím do blba. Len tak. Pozerám na svoj bodkovaný kufor a mám chuť ho vyhodiť von oknom. No bojím sa hluku, všetkého, čo by mohlo rušiť dedkov spánok. Všetci sú na vine, okrem neho. Má predsa plienky a tak je mimo mojich atakov. Považujem ho i v kritickej chvíli za bezbranného. Je ozbrojený len slabosťou a hromovým hlasom, ktorý mu tiež čas nanútil…

Zobudila ma mucha, poletujúca po izbe. Bolo pol ôsmej. Ani neviem, či som spala. Nemôžem sa oprieť o nejaké príjemné sny. Kde som, kto som, aký je deň, počasie… To všetko sa plazí do môjho vedomia, ako dážďovky zo zeme, keď prší. Cítim, že budem plakať. Nie je to cibuľový plač, ani ženský, či materinský, hystericky zamilovaný… Je to plač, ktorý zbiera vo vnútri napätie ako smeti a potrebuje to čierne myšlienkové svinstvo kamsi vyhodiť. Najlepšie sa to recykluje slzami a sopľom.  Dedko vstal až pred obedom. Potreboval sa vyspať. Ja som si „podriemala“ nad práčkou, sporákom a dokonca i vysávačom, ktorý ma prebudil, keď omylom vcucol rožtek záclony. Stále som počula to pískanie v pozadí mojej hlavy. Nechuť a apatia. Moja životná kondícia sa šla kamsi zašiť. Šetrí si sily na potom.  Zrádzam svoje vnútro vonkajškom. Som falošná zmija. Usmievam sa na dedka a on je rád. To stačí. Zapnem si facebook.  Pátram po opatrovateľských stránkach, po spriaznenej duši. Začínam cítiť hanbu nad vlastným hnevom. Všade čítam čierne alebo biele. To medzitým som ja. Pripadám si stratená. Hádam oni necítia? Kde sú tie, čo  chcú vraždiť myšlienkou? Len tak od únavy? Už ani vtipy a sarkazmus, ani klebety o iných ma nenaplnia spokojnosťou. Som v tom sama.

– Du bist mude? –  ozval sa  hlas, ktorý ma naplnil sebaľútosťou. No potrebovala som to. Kvôli sebe. Dedko si vystrihol krátky okamih, aby ma uistil, že vníma môj stav, ktorý sa podobá hojdačke. Prišla jeho dcéra a priniesla lieky. Dedkovi na spanie. Konečne. Trvalo to celú večnosť. Čakala som kým zaberú, ako na Božie zjavenie. Teroristické útoky, nevyplatené nájomné, bolesti hlavy, ba i hrozba tretej svetovej mi boli ukradnuté. Jediné po čom som prahla bol spánok… Dedko zaspal. Kým som ležala, zmenila som sa na upírku, či iné nočné zviera. Prisahám, že som počula i vzdialené tóny orientu, no v prvom rade dedkov plynulý dych. Spal a spal a spal! Výhra v lotérii, jackpot a sex s Bradom Pittom! To boli prvé vlny mojej radosti. Zavrela som dvere a otvory môjho tela a … vlastne sa nepamätám. Viem len jedno… Keď som sa zobudila, cítila som sa opäť vo svojej koži. Tá zlá odišla, zanechajúc len podkovičky pod očami, no mala som už iné chute… Miesto vrážd, všetkých vyobjímať , vystískať aj tých čierno-bielych. Bol to ťažký turnus, no a čo? Naučila som sa nehanbiť za to svoje druhé ja. Viem, že sa ešte objaví, lebo hold nesedím v kancli za počítačom, ale hrám hru Človeče, nezlob se. Tá hra nemá pravidlá. Sme štyria hráči. Ja, môj klient, smrť a život. A všetci chcú vyhrať… špekulanti. Zatiaľ vediem.

Foto: Lee Haywood, CC

Redakčná poznámka: Redakcia DAV DVA nezodpovedá za prezentované názory prispievateľov či respondentov a nemusí sa s nimi úplne, ani čiastočne stotožňovať.