Válek – pokus o portrét

V ostatnom čase sa akoby pretrhlo vrece s dokumentmi mapujúcimi našu nedávnu minulosť. Bohužiaľ, značná časť týchto filmových opusov spĺňa označenie trápne politické agitky, ako napríklad tie spod režisérskej taktovky trojice Zuzana Piussi Od Fica do Fica, Tereza Nvotová Mečiar či Mariana Čengel Solčanská Únos. Aj preto je veľmi dobré, že éra  angažovanej kinematografie sa pomaly končí a k slovu sa dostávajú aj tvorcovia, ktorých zámerom je hľadať pravdu, nie nadbiehať pokleslému vkusu extrémne  pokryteckej a morálne  skompromitovanej bratislavskej kaviarne.

Film Patrika Lančariča Válek je z iného súdka. Autorom celkom iste nemožno vyčítať, že by ich prvotným zámerom bolo naplniť akési politické zadanie. Miroslav Válek bola veľmi zaujímavá, v istom zmysle aj rozporuplná postava, ktorá pôsobila v značne komplikovanom období takzvanej normalizácie. Lančaričov portrét mal však podstatne širšie ambície, než len vykresliť tragédiu geniálneho básnika, ktorý si zadal s mocou a v normalizačných časoch sa snažil uplatňovať stratégiu menšieho zla. Zámerom tvorcov bolo vykresliť Miroslava Válka v celej komplexnosti.  

Autori začínajú Válkovým debutom v regionálnom periodiku ešte v čase pred februárom 1948. Už v jeho juvenilných  poetických pokusoch sa ukazovalo, že na slovenskú literárnu scénu vstupuje autor so jednoznačným talentom.

Film ďalej mapuje jeho komplikované postavenie po februári 1948, keď doplatil na politickú angažovanosť svojho otca – funkcionára Demokratickej strany. Veľmi komplikované hmotné pomery ho potom akosi logicky viedli k ľavicovým hodnotám, ktoré mu boli vlastné po celé obdobie jeho verejného pôsobenia.  

Film následne chronologicky mapuje jeho verejné angažmán, vedenie dnes už kultovej redakcie Mladej tvorby, jeho schopnosť a ochotu postaviť sa za  jej autorov, využívanie svojho vplyvu pri hasení excesov viacerých mladých autorov.

Druhá línia filmu sa zase zaoberá jeho veľmi pohnutým osobným životom. Viaceré osobné tragédie, tragická smrť  jeho prvej manželky Marianny, sestry básnika Mihalkoviča a následné komplikované, a tiež nešťastné a nenaplnené manželstvo s literárnou vedkyňou Zorou Zorinovou,  dcérou významného sovietskeho politika a diplomata, ktoré poznačila ťažká duševná choroba a ktoré sa skončilo rovnako tragicky, umožňujú hlbšie pochopiť démonov, ktorí drásali citlivú básnikovu dušu. Veľkým bonusom filmu sú osobné spomienky jeho sputnikov, ktoré z rôznych uhlov sprítomňujú jeho komplikovanú osobnosť.

Najväčší problém však nastáva práve pri výbere respondentov. V zásade nič nemožno namietať voči svedectvám jeho dcéry z prvého manželstva Miroslavy Vallovej, ani jeho synovca  či nevlastného syna Andreja. Aj keď tieto výpovede sú čiastočné kakofonické, Válek si do konca života nebol schopný nájsť dobrý vzťah so svojím adoptívnym synom Andrejom. Je dobré, že aj tento rozmer jeho života je vo filme zaznamenaný.

Bohužiaľ, tým chvála na výber respondentov končí. Ľudia, ktorí komentovali zástoj Válka čoby ministra, člena najužšieho vedenia KSS, sú až na malé výnimky, napríklad Viliam Plevza, takpovediac z druhej strany. Ak máme byť objektívny,  neutrálny až viac-menej pozitívny pohľad na Válka prezentovali aj Pavol Hammel a Marián Varga, ktorému Válek osobne veľmi pomohol – zabezpečil mu dva Hammondy, na ktorých mohol prezentovať svoje interpretačné umenie. V dnešnej dobe nerealistická predstava.

Plne legitímne sú  aj výhrady Milana Hamadu voči Válkovej poézii, predovšetkým voči jeho nihilizmu, paradoxne však pri hodnotení jeho zbierky Milovanie v husej koži sa s ostatnými respondentmi rozchádza. Obzvlášť oceňujem, že Milan Hamada veľmi čestne povedal, že Válek sa mu nikdy nemstil  za jeho kritickú reflexiu istej časti jeho tvorby. Sám konštatoval, že jeho nezlikvidoval Válek, ale zlikvidoval sa sám svojimi postojmi.  

Výber ďalších respondentov – Jána Štrassera, Milana Lasicu, Martina M. Šimečku ml., či Miroslava Kusého nedáva celkom logiku. So cťou obstál jedine Daniel Pastirčák. Ten Válka  skutočne pochopil a vníma ho ako nesporne talentovaného básnika, ktorý napriek tomu, že sa to na prvý pohľad nezdá, nikdy nestratil svoju osobnú integritu.

Naopak, najväčší faul v celom filme bolo vyjadrenie bývalého šéfa ideologického oddelenia ÚV KSS Miroslava Kusého, ktorého mediálne výstupy z päťdesiatych rokov sa len tak hemžia odkazmi a citátmi  z diel súdruha Stalina. Je absurdné, že tento exstalinský ideológ hodnotí osobnosť, ktorej nesiaha ani po členky a ktorý prešiel premenou z Pavla na Šavla v značnej miere nedobrovoľne, takpovediac z donútenia.  Veľmi nízku mieru súdnosti prejavuje v pasáži, v ktorej hodnotí vystúpenie Miroslava Válka v perestrojkovom Literárnom týždenníku, pričom kritizuje, že to prišlo neskoro a že to na vlnách Slobodnej Európy už aj vtedy kritizoval. K tomu je však nutná malá poznámka. Miroslav Válek išiel takpovediac proti prúdu v čase, keď pôsobil ako predseda Zväzu československých spisovateľov, mal teda na rozdiel od disidenta Kusého čo stratiť, aj preto  je táto Kusého výčitka chabá a falošná. Paradoxne, Milan Hamada jeho podľa niektorých oneskorenú (Kusý a Šimečka) kritiku normalizačného systému akceptuje a dáva mu ju k dobru.

Postavenie Miroslava Válka v normalizačnom ovzduší vtedajšieho Slovenska oživuje bizarná korešpondencia s jeho úhlavným  a extrémne dogmatickým rivalom Ľudovítom Pezlárom. Tieto pasáže filmu sú pritom, paradoxne, kľúčové pre pochopenie, aké šťastie malo Slovensko a jeho kultúra v tom, že na poste ministra kultúry, ale čo je ešte dôležitejšie na poste člena predsedníctva ÚV KSS bol jeho protihráčom práve Miroslav Válek.  Ak by bol ministrom kultúry človek bez silnej pozície v najužšom vedení KSS, teda, ak by bol na poste ministra kultúry subalterný úradníček podliehajúci dogmatickému Pezlárovi, charakter a negatívne dopady normalizácie v kultúre by sa v ničom neodlišovali od pomerov v Čechách.

Veľmi oceňujem, že film sa venuje aj ďalším  dvom kontroverzným veciam, ktoré sú s Válkom neoddeliteľne spojené. Tou prvou je vydanie zbierky Slovo s veľmi problematickou dedikáciou Komunistickej strane, ktorá ho učí byť človekom. Treba jasne povedať, že zbierka Slovo je umelecky veľmi kvalitná, a pokiaľ ju nevníma respondent lineárne  povrchne a plytko, vždy a v každej dobe v nej dokáže nájsť posolstvo, ktoré tam vždy bolo, ale bolo zakódované, možno aj preto, aby uniklo povrchným cenzorom typu Ľudovíta Pezlára.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že  v iných veciach aj veľmi neobjektívny kritik Miroslava Válka Milan Lasica v dokumente konštatoval, že v čase vydania sa z princípu odmietol tuto zbierkou zaoberať, ale keď sa po mnohých rokoch  do diela začítal, musel konštatovať, že to je veľmi kvalitná poézia.

Ďalším veľkým prínosom filmu je demýtizácia Válkovho zástoja  pri rozohnaní Sviečkovej demonštrácie. Ako sa ukázalo, Válek so zásahom proti demonštrantom zásadne nesúhlasil, a práve tento akt arogancie, tuposti  a zadubenosti aktuálnej moci bol onou povestnou poslednou kvapkou, ktorá ho primäla k abdikácii na post ministra. Je fakt, že najvyššie stranícke orgány mu okamžitý odchod z tejto pozície neumožnili, keďže by bolo úplne jasné, že tento akt by bol  výrazom verejného protestu proti zákroku. Bohužiaľ, práve politická mytológia, ktorá okolo Sviečkovej demonštrácie vznikla, nemá s realitou takmer nič spoločné a prezentovanie Válka ako hlavného aktéra či organizátora je asi najväčšou krivdou, ktorú novodobí „revolucionári“ páchali a páchajú pri vytváraní skrz-naskrz falošného a nepravdivého obrazu Miroslava Válka ako človeka a politika.

Film Válek sa pozitívne vymyká z toho, čo nám v takmer neonormalizačnom ovzduší predkladajú angažované filmárky. Pokus o plastické, viacrozmerné a pomerne objektívne zhodnotenie Válka ako verejnej postavy, talentovaného básnika a širokospektrálnu osobnosť nemožno tvorcom uprieť. Škoda len, že výber respondentov, ktorí hodnotili a reflektovali Válkov zástoj,  nebol objektívnejší, reprezentatívnejší a šťastnejší.

Napriek tomu je dobré, že dokument Válek bol natočený, a dokonca, že bol relatívne skoro po kinopremiére uvedený aj na pôde verejnoprávnej RTVS, čím dokázal osloviť podstatne širší okruh divákov, než len úzku skupinku návštevníkov artových kinoprojekcií. Kiež by naši producenti v tejto dramaturgickej línii aj naďalej pokračovali a zmapovali aj ďalšie zaujímavé osobnosti a udalosti našich najnovších dejín.

Mgr. Roman Michelko, historik, filozof, politológ

---