Dá sa to tak označiť: Rok 2018 sa stal rokom, keď to pre slovenskú a aj pre českú spoločnosť predovšetkým znamená „rok nedôvery“. Otázky dôvery a nedôvery nadobudli priam hysterický podtón a silný politický význam. Zažili sme to na politických udalostiach roku 2018. Nedôverujeme vláde, nedôverujeme parlamentu, nedôverujeme prezidentovi, nedôverujeme kapitalizmu, prestali sme dôverovať demokracii, nedôverujeme politickým osobnostiam, ale nedôverujeme aj udalostiam, ktoré sa okolo nás dejú a nedôverujeme globálnym inštitúciám, že „to s nami myslia úprimne“.
Nedôverujeme „Bruselu“, ale nedôverujeme ani Európskej centrálnej banke, nedôverujeme politickým stranám, nedôverujeme ministrovi zahraničia SR Lajčákovi a nedôverujeme ani pokladníčke v Kauflande, že nám správne zaúčtovala všetky položky a neokradla nás…ani nehovoriac, že nedôverujeme nadriadeným, oni nedôverujú nám, my tu v Bratislave nedôverujeme primátorovi Vallovi a daňové úrady nedôverujú našim daňovým priznaniam…čo sa to stalo?
Isteže, nedá sa kriticky nevyhodnotiť súčasnú situáciu v kapitalistickom hospodárskom a politickom systéme. Ľudia by chceli už konečne dôverovať, ale denne sú znova a znova sklamávaní a už to prerástlo hranice znesiteľnosti. Nie je to pritom existenciou „alternatívnych médií“ a či „konšpiračných teórií“, každý z nás sa denne sklame v niečom, čo donedávna považoval za „tutovku“ alebo aspoň bežnú záležitosť, ktorá neviedla k tomu, že si človek radšej skontroloval výsledok alebo neveriacky obracal veci v zlom pocite, že niečo nie je v poriadku.
Áno, toto je asi hlavný pocit: niečo nie je v poriadku… A čo?
Ku dôvere ako nevyhnutnej podmienke fungovania vzťahov v spoločnosti kedysi anglický filozof Charles Handy vyslovil toto: „Dôvera musí kolovať v krvi (spoločnosti), bez ohľadu na to ako dobre je vyprojektovaná „kostra“(systému) a „nervová sústava“( teda komunikácia medzi ľuďmi, moja poznámka). Slovo dôvera vyzerá tak milo, materinsky, ako niečo, voči čomu nemôže nikto nič namietať, čo pôsobí úplne hebkým a teplým dojmom. V praxi je však dôvera ťažká a komplikovaná záležitosť. Vzťahy založené na dôvere sú preto závislé na istých jasne definovaných princípoch:“
Z diel filozofov vieme, že existuje sedem základných princípov dôvery. Tu chcem citovať Ch. Handyho (širší výklad aplikovaný na podnikovú sféru a prácu nájdete v v kapitole 9.2. knihy Coopindustria):
1.”Dôvera nie je slepá.“
Nie je múdre dôverovať ľuďom, ktorých nepoznáte, ktorých konanie ste nemali možnosť nejaký čas sledovať či overiť si a ktorí nie sú angažovaní v tých istých cieľoch ako vy.
Dodatok: A čo my dnes vieme o politikoch, o ľuďoch, ktorí rozhodujú o našej sociálnej, finančnej situácii, o našom zdraví, o našej práci, o vzdelaní našich detí, čo my vieme o politikoch, ktorí rozhodujú o osude nášho ľudu a našej republiky? Len to, čo „vyrobí“ pre nich politický marketing a platené mediálne služby. Hovorili ste už niekedy s politikom? Vypočul si vás niekto zo zodpovedných za vaše životy?
2.”Dôvera musí mať isté hranice“
Ničím neobmedzená dôvera je v praxi nereálna. Aj svojim priateľom dôverujeme v určitých životných situáciách, nie však nevyhnutne vo všetkých. V praxi znamená dôvera pre organizáciu možnosť na niekoho sa spoľahnúť, spoľahnúť sa na jeho schopnosti, na jeho angažovanosť pre daný cieľ.
Dodatok: aktuálny na dnes: ako môžeme dôverovať politikom, ktorí „nechtiac“ nechajú zvýšenie platov ústavných činiteľov ba vysokých štátnych zamestnancov „len tak prebehnúť“, veď nik nehlasoval, ono len „prišlo, lebo vypršal termín zmrazovania platov“ – a hneď to pre istotu prehnať aspoň tisíceurovým zvýšením ( a nik z ekonomických expertov odrazu neplače, že „to zvýši infláciu“ ako keď žiadajú zamestnanci radikálne dorovnanie platov na európsku úroveň)? Ako dôverovať ministrovi financií ak tvrdí, že nemáme na viac a je to podľa zákona, ak dôchodcom zvýšime mesačný dôchodok od 9 do 11 Eur, ale vzápätí podpíšeme nákup nezošrotovaných stíhačiek za 1.600.000.000 Eur?(áno, to je tých 1,6 miliardy Eur – pre jednotlivca nepredstaviteľné množstvo peňazí…)
3. „Dôvera vyžaduje neustále učenie sa.“
Rovnako ako proces učenia sa vyžaduje dôvera bezpodmienečnú podporu a odpúšťanie chýb, samozrejme pod podmienkou, že z týchto chýb si vezmeme potrebné poučenie. Tak, ako proces učenia sa, i dôveru môže zničiť strach.
Dodatok: Ale naši politici ako keby ani nemali základné vzdelanie z dejepisu, nehovoriac o maturite či vysokoškolskej skúške, z histórie, z kolonizácie podrobených krajín, z „dobrých úmyslov“ ktoré sa v histórii „vymkli z kĺbov“ – nemusíme ísť predsa ďaleko – Zmluva podpísaná mocnosťami v Mníchove 1938, otvorené hranice pre ilegálnych migrantov napriek tomu, že Vás do lietadla bez pasu či identifikácie nepustia, atď….
4.“Dôvera je nemilosrdná.“
Aj Handy pripomína, že dôvera je krehká ako sklo a ak sa raz poškodí, rozbije sa, už ju ťažko „pozliepať“….”Ak sa ukáže, že sme dôverovali niekomu, kto si to nezaslúži, a to nielen preto, že by podvádzal, ale povedzme aj preto, že nesplnil naše očakávania, že sa naň nemožno spoľahnúť, že neodvedie dobre svoju prácu, taký človek ťažko získava stratenú dôveru a skôr či neskôr musí odísť.
Dodatok: Ako krásne sa to hodí na ministra zahraničných vecí Lajčáka…iné príklady si doplníte sami podľa svojich osobných skúseností…
5. „Dôvera vyžaduje stmelenie sa.“
Ak má celok správne fungovať, musia ciele jednotlivých častí splývať v jediný cieľ celku.“ Pripomínam, že hovoríme predovšetkým o ľudskom správaní sa a rozhodovaní, teda tu je namieste poznamenať, že aj keď má každý jednotlivec nejaký iný osobný cieľ a záujem, ktorý sleduje zamestnaním sa a prácou, podnik musí definovať a zdieľať svoje poslanie a cieľ, ktorý je motivačný pre všetkých.
Dodatok: Ešte v novembri 1989 „sľúbili sme si lásku“… navrhnutý prezident v decembri 1989 vyprával, že „budú vás strašiť nezamestnanosťou, budú vám hovoriť, že chcem kapitalizmus“… ešte v roku 1992 pri prísahe na Zvrchovanosť Slovenska a po 1.januári 1993 sme oslavovali samostatnú a zvrchovanú Slovenskú republiku…a kde dnes sme? Kto rozhodoval o predajoch národného bohatstva? Kto rozhodol o „ekonomickej, politickej
i kultúrnej integrácii“ do Euroúnie?
Kam nás to vohnali a zakazujú nám „exit“ ukážkami, ako to zle skončí s „brexitom“? Komu veriť, keď LePenovú a Kotlebu sme označili za fašistov a ukrajinský prezident Porošenko necháva strieľať do vlastných občanov čo ho v Donbase nechcú a ide od prvého januára oslavovať fašistu Banderu, ktorého bandy sa prestrieľali po vojne i cez republiku Československú? Kto sa objíma s fašistami a prečo nám o tom klamú?
6. „Dôvera vyžaduje osobný kontakt.“
Ak má zdieľaná angažovanosť v spoločnosti pôsobiť reálne, vyžaduje okrem iného aj osobný kontakt. Paradoxne, čím je spoločnosť (organizácia) „virtuálnejšia“, a teda čím viac mediálnych informácií blúdi vesmírom, tým viac je potrebný osobný kontakt. Ide tu však viac o proces vzájomného spoznania sa, než len o splnenie spoločnej úlohy.”
Dodatok: Kto z nás sa mohol osobne povyprávať so svojim poslancom, kto skutočne mohol päť minút hovoriť s primátorom Vallom, kto sa dostal cez „ochranku“ pozdraviť Roberta Fica, kto mal možnosť osobne hovoriť o svojom probléme s prácou s ministrom práce Richterom? Tak o akej dôvere k nim sa tu dá hovoriť?
7. „Dôveru si treba zaslúžiť“
Spoločnosť (teda aj organizácia), ktorá od svojich členov očakáva, že jej títo budú dôverovať, musí najprv sama preukázať, že si ich dôveru zaslúži. Ak svoju implikovanú spoločenskú zmluvu organizácia poruší povedzme tým, že prepúšťa svojich zamestnancov, zistí, že tí zostávajúci jej už veria menej. Naopak, jednotliví pracovníci si svoju dôveru nezískajú skôr, kým nedokážu, že sú schopní odvádzať požadovanú prácu.“
Dodatok: No a pre spoločnosť to platí stonásobne: pokiaľ posledný zamestnanec z východného Slovenska nenájde adekvátne pracovné uplatnenie „doma“ vo svojom meste, či do 30 km od domova, čo sa to tu vymýšľa za potreby „dovážať“ cudzincov „lebo naši nechcú pracovať“ alebo „lebo je nedostatok pracovných síl z domova?“…Pokiaľ si politici nezaslúžia dôveru nás voličov, pokiaľ si politické strany a kandidáti na prezidenta, na europoslancov a kandidáti na vysoko platené štátne funkcie nezískajú našu dôveru, dôveru ľudu, dôveru svojich voličov, nemajú čo hľadať vo voľbách. Aj preto vedeli, prečo si zvýšiť platy pre rok 2019 – bude to pre nich naposledy…
Prosím, odkažte to slovutným slovenským politikom a činovníkom.
V roku 2018 sme im hromadne a masovo prestali dôverovať. A to nielen tí zo „Slušného Slovenska“…aj my všetci ostatní z „Neslušného Slovenska“ – lebo stratili Dôveru.
Tento článok bol voľne spracovaný z prameňov ako dielo „Piata disciplína manažmentu“ Petra M.Senge, kde o dôležitosti vzájomnej dôvery v podniku ako ľudskej organizácii hovorí P.M. Senge ako o podmienke, aby sa ľudia skutočne z vlastného rozhodnutia učili lepšie vykonávať svoju prácu a pristupovať zodpovedne k svojim úlohám. Takisto Američan Stephen R.Covey uvádza dôveru ako nevyhnutnosť fungovania podniku za plného angažovania sa zamestnancov.
„Dôvera je kľúčová nielen pre všetky vzťahy, ale i pre organizácie. Je spojivom, držiacim spolu jednotlivé časti organizácie. Dôvera je plodom dôveryhodnosti, ľudského správania sa. Dôvera má tri zdroje – osobné rozhodnutie človeka, inštitucionálne rozhodnutie spoločnosti a vedomé rozhodnutie jedného človeka dôverovať inému človeku – na základe konania vyvolaného presvedčením o schopnosti druhej strany dodržať dohodnuté. Zároveň ide o recipročný vzťah“.
No a o tom vzájomnom, čiže recipročnom vzťahu bude celý rok 2019. Držme si palce. A posudzujme, akú máme ku komu dôveru.
Ing.Peter Zajac-Vanka, voľne spracované s povolením autora
Ťažko niečo namietať k obsahu, ale k tomu záveru sa musím vyjadriť. Aspoň za seba poviem, že rok 2018 nebol pre mňa nejakým zlomom znamenajúcim stratu dôvery k našim politikom. Zásadná skutočnosť bolo poznanie, že politici v tomto systéme nevládnu, ale len robia servis skutočným vládcom, majiteľom kapitálu. V ich službách cez legislatívu zaviedli systém, ktorý slúži výhradne ich záujmom. Toto poznanie bolo postupné a je zbytočné ho časovo zaraďovať, ale rozhodne bolo dávno pred rokom 2018 a s ním postupne došlo aj k „strate dôvery“ k politikom. Úvodzovky som dal preto, lebo neviem, či vôbec u mňa takáto dôvera niekedy bola. Možno určitú dobu po novembri 89, keď ešte bola nejaká viera v lepšiu spoločnosť, teda v lepší socializmus. Pozrime na zásadné etapy vládnutia:
1. Mečiarova vláda – snaha o slovenskú kapitálovú vrstvu, nezdar.
2. Dzurindova vláda – odovzdanie majetku do cudzích západných rúk a privatizácia de facto všetkého.
3. Ficova vláda – udržiavanie dzurindovsko-miklošovského systému s kozmetickými úpravami.
4. Dnešná opozícia – s výnimkou jednej „neštandardnej strany“ kde nie je známe napojenie na oligarchov, vlastne splýva s koalíciou, len slúži iným pánom.
Čiže, ako som nedávno čítal v jednom článku, nie sú dôležité prasiatka pri korytách (kŕmení politici), ale majitelia prasačinca.
Čiže kým bude tento systém, žiadna dôvera nebude.
Voliť treba protisystémovú stranu, žiadna relevantná však neexistuje.
A nakoniec, po Tsiprasovej zrade ľavice bude veľmi ťažké nejakej ľavici aj dôverovať …
5. KSS – hovorkyňa Ruskej ambasády
…
Zaujímavé že spomínate Grécko, pretože aj v mojom živote/poznaní, znamenalo zlom. Skutočne „v najlepšom“ som si myslel, že je tam zarobené na vládu skutočnej ľavice ak nie na revolúciu, no čo spravil Cipras, tak to tiež vnímam ako zradu. V podstate je z neho starý dobrý vyžehlený sociálny demokrat – eurozväzáčik – tentoraz pre istotu bez kravaty.
Pokiaľ ľudí zrádzajú politici ( a to aj z tzv. neštandardných a účelových strán, ako Cipras ), tak to by som ešte prežil, pretože politici a strany „z ničoho“ sú vždy podozrivé a príjimam ich opatrne.
Ale pokiaľ ľudia príjmu drastické opatrenia štátu ( napríklad zníženie dôchodkov na polovicu ) , demoláciu sociálneho štátu, alebo rozpredaj štátneho majetku kapitalistom, a títo ľudia sa nebúria, tak potom skutočne neverím v nejakú revolúciu, pretože si neviem predstaviť, čo ešte, okrem toho čo v Grécku, by sa obyčajným ľuďom malo stať, aby konečne „podpálili krajinu“. najhoršie je, že je to víťazstvo kapitálu, ktorý sa zase čosi naučil a povzbudzuje ho to aj inde útočiť na sociálny štát.
Grécko bolo pre mňa dobrou školou – pochopil som že nebude to také ľahké, drahá …
Preto skepticky vnímam protesty vo Francúzku a veľa od nich neočakávam.
Skutočne by ma zaujímalo, koľko sú ľudia schopní zniesť, až by ich to vybúrilo k revolučnému vypätiu ?
Vážim si protesty Grékov a teraz Francúzov. Bodaj by sme sa aj my vedeli takto zmobilizovať za svoje sociálne práva, za sociálnu spravodlivosť (nie „za slušné Slovensko“, tí nevedia, kde je sever). Mňa šokuje tá bezvýhradná oddanosť prasiat voči majiteľom prasačinca. A je jedno, či sa prasce označujú ako pravicová alebo ľavicové (tie neexistujú, lebo pojem „ľavicové prasa“ je tu oxymoron).
Ja začínam nadobúdať pocit, že keby aj vyšlo do ulíc 90% obyvateľstva, tandem kapitalista-politik „to zvládne“ – čo si pod tým predstaviť, nech si každý domyslí sám …
Výborný text. Vytesať do žuly…
Výborný článok…
Znova budem čerpať z mojej obľúbenej Cicerovej knihy „O povinnostiach“…
Dôverovať môžeme len tým, o ktorých vieme, že konajú čestne, bez vypočítavosti kvôli vlastnému prospechu.
Žiaľ žijeme v spoločnosti, kde sa čestné konanie považuje za slabosť a od toho sa odvíja nedôvera, o ktorej píšete.
Čestné konanie vedie človeka k zodpovednosti za svoje činy…
Toto je základný problém terajšej spoločnosti, nečestné a nezodpovedné konanie, ktoré sú výsledkom chamtivosti a túžby po moci…
Veľmi nerád to píšem na začiatku roka 2019, ale KAM sme sa dostali?
My tam už dávno = mnoho rokov sme. To si mnohí iba „nevšimli“.
Na Slovensku sa stala v roku 2018 skutočnosťou brutálna vražda novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej. Prvé vyjadrenia prezidenta policajného zboru boli že táto vražda bola pre prácu ktorú novinár vykonával. Aká bola jeho práca?
Na aktuality.sk sú všetky jeho články ak by niekto nevedel o čom písal.
Písal a poukazoval na TO ako sa berie z nášho spoločného!
Dával FAKTY a DOKAZY ktoré stačilo použiť na trestné stíhania.
Táto odporná vražda hovorí JASNE = jej objednávatelia verili že stačí zavraždiť TOHO kto píše a odhaľuje svinstvá, podvody a kšefty so štátom ktoré sa dejú na ÚKOR všetkých obyvateľov Slovenska
a ostatných = vyšetrovateľov, prokuratúru, súdy si už kúpia alebo zastrašia !!!
Rovnako sa dajú kúpiť aj voliči a ich dôvera !!!
Ján Kuciak bol vo svojej práci „ľavičiar“. Svojimi činmi sa snažil chrániť a brániť ŠTÁTNY majetok.
Hodnoty všetkých občanov našej vlasti ! Oveľa viac ako vládna moc a tí čo jej dôverujú !
Oveľa viac ako všetci čo berú platy = z peňazí nás všetkých a majú naše spoločné chrániť a brániť.
Prejavili mu takzvaní „ľavičiari“ dôveru a uznanie? NIE!
Oni majú dôveru vo svojich.
Dôveru v tých čo vládnu a čo rozkrádajú, berú zo štátneho, spoločného, alebo tomu pomáhajú, alebo takéto činy kryjú!
Verím, že vyšetrovanie RAZ ukáže celú PRAVDU o tom KTO a prečo si vraždu objednal !
TAM sme sa pán autor DOSTALI:
Takzvaní ľavičiari píšu a hovoria o tom kto bojoval za princípy ROVNOSTI a SPRAVODLIVOSTI, že bol zneužitý ! Ani raz neocenili jeho statočnosť a profesionalitu. Jeho túžbu po pravde a spravodlivosti !
„ľavičiari“ dôveru prejavujú tým, čo sú za stav v akom je Slovensko zodpovední najviac. Spolu so svojimi voličmi a ich dôverou !
Schody sa zametajú zhora.
Dôvera vo vládnu moc sa nezmenšila. Ani vražda ňou neotriasla.
To je realita SLOVENSKA za rok 2018!
Pochybujem, že to má zmysel napísať Vám svoj názor, lebo po Vás všetky argumenty stekajú ako voda po husi. Ale predsa, len aby ste vedeli: zrejme vôbec nedokážete vnímať text, ktorý má vlastný kontext a vlastnú logiku, úplne mimo tej, ktorú máte naučenú z vašej tlače.
Téma je dôvera
výsledkom dôvery je hlas vo voľbách
výsledkom volieb je to čo máme na SLOVENSKU aj v roku 2019
… J.Z.: nemám prečo reagovať. plačete na nesprávnom hrobe, pretože Smer-sociálna demokracia nie je po roku 2012 už dávno ľavicovou vládnou stranou, i keď jej pár protagonistov sa tak správa. Vražda Kuciaka a jeho priateľky je skôr zo série „majdanských pokusov o prevrat“ – medzitým už pozabíjali toľko ľudí, nad ktorými sa nik nezhrozil, že je to skôr na posmech ako na vážne zamyslenie. (Alebo vám nevadí rozkrájanie a rozpustenie toho saudskoarabského novinára priamo na veľvyslanectve krajiny, ktorá manažuje v roku 2018 ľudské svetové práva? Je to tak ďaleko?)
Píšte ku téme prosím….PF 2019
Obhajovať alebo bagatelizovať smrť dvoch mladých ľudí tým, že sa aj vo svete zabíja je ukážkou vlastnej nedôvery
Novinár bol zavraždený lebo objednávatelia verili, že ostatných vrátane štátnych orgánov si kúpia, alebo ich umlčia zastavia !
Pán Zvolen, novinár Kuciak a jeho priateľka boli „sakrálne obete“, ktoré mali byť použité ako zámienka nielen na politický prevrat, ale aj na vytvorenie kasty novinárov s obrovskými nadprávami…
Už teraz mnohí z nich píšu klamstvá, špinia dobré meno mnohých ľudí, verejne lynčujú nepohodlných režimu, škodia štátu a to bez akejkoľvek zodpovednosti za to, čo uverejňujú…
Takýmto spôsobom sa buduje novodobá totalita…
Tých dvoch mladých ľudí mi je ľúto, najmä preto, lebo z ich smrti doteraz mnohí vytĺkajú politický kapitál…
pani DEVANA
vo februári bude rok od vraždy
NIKTO DODNES nedokázal v článkoch Jána Kuciaka žiadne chyby, nepresné, alebo sfalšované údaje !
BEZ protestov by bašternák nevrátil 2 000 000 eur štátu!!!
Kedy sa vyšetria ostatné fakty v jeho článkoch?
Vy dookola budete obhajovať neobhájiteľné a to je MOC ktorej tak slepo dôverujete!
Ak jej tak dôverujete prečo sa dookola sťažujete ako sa máte zle?
Pán Zvolen, ste úplne mimo. DavDva nie je smerácky portál, v tomto článku sa vyslovene píše, že vládna moc stratila našu dôveru (ale to ani náhodou neznamená, že ju automaticky získali tí, ktorí by ju chceli nahradiť) a pani Devana ani slovom neznevažovala prácu Jána Kuciaka.
Vy nám tu dokola točíte o tom, že „Kartágo musí byť zničené“…
pán Moravčík – témou je Dôvera !
ak by ste čítali diskusie na DAVDVA – nemohli by ste tvrdiť to čo tvrdíte
Ja píšem DOOKOLA o tom, že smer nie je ľavica
blaha je rétor opakujúci naučené frázy a nemá žiadne ľavicové činy !
ten smer a ten blaha tu má medzi čitateľmi a diskutérmi najvyššiu dôveru
skontrolujte si rôzne ankety na davdva
jeho propagáciu a pozvania vrátane reklamy jeho akcií a kníh
a ROVANKO Má smer najväčšiu Dôveru medzi občanmi SLOVENSKA
TEDA okrem mlčiacej väčšiny
ale najviac píšem o tom, že TU nie je PROGRAM ľavice
jej princípy a to čoho sa tí čo sa OZNAČUJÚ za ľavicu každý den DRŽIA !
to pokladám za najvážnejší nedostatok
Dobrý článok. Vláda sa naučila, že môže beztrestne nehanebne klamať. A verí, že v duchu známeho o pamäti davu, jej prejde každý bezcharakterný proti-národný počin.
EXKLUZIVNÍ ROZHOVOR S MINISTREM aneb
jak funguje český a slovenský kapitalismus ))
http://severoceskapravda.cz/index.php/hratky_s_obcany/2033-náš-exkluzivní-rozhovor
P.S.
Tož ať žije Nový rok 2019! Ve svobodě a demokracii s našimi ministranty, pardón, ministry! ))