Dokument Váha reťazí 2 recenzia (Težina lanaca 2)

Boris Malagurski je známy a pomerne mladý srbský filmár a moderátor, ktorý na seba upozornil ako zahraničný dokumentarista z Kanady, ktorý dosť otvorene pomenoval situáciu v Srbsku, Kosove a v Juhoslávii niekoľkými dokumentami. Z nich ho najviac do povedomia dostal dokument Váha reťazí o rozpade Juhoslávie a jeho pozadí. Moderný štýl strihu, kombinácie historických záberov, záberov zo súčasnosti, vyspovedanie mnohých známych osobností, odborníkov, zainteresovaných ľudí v daných udalostiach, či bežných ľudí a jeho vtipný, často ironický, či cynický komentár sprevádzaný príznačnou hudbou a dôrazom na nesebeckosť, spravodlivosť, humanizmus a progresívnosť preniesol aj do pokračovania svojho diela o pár rokov neskôr. Dielo niekoľko rokov premietal po rôznych krajinách a napokon sa ho rozhodol 1. apríla 2017 večer pustiť naživo na sociálnej sieti Facebook, kde má cez 200 000 fanúšikov a tiež nahrať aj na sociálnu sieť Youtube, kde je voľne dostupné na jeho profile aj s titulkami v niekoľkých jazykoch podobne ako prvý diel. Slovenčina, či čeština zatiaľ chýba.

Druhý diel štartuje spomienkami na roky, ktoré nasledovali po tamojších vojnách. Kľúčový je rok 2000, v ktorom došlo v rozpadajúcej sa Juhoslávii k revolúcii a zosadeniu prezidenta Slobodana Miloševiča a skončila aj éra jedného štýlu politiky. Prirovnáva tieto udalosti zároveň k podobným revolúciám z minulosti. Malagurski spomína ako sám, ako mladík, protestoval v jeho rodnom meste Subotici, lebo chcel svoju krajinu otvorenejšiu svetu, viac akceptovanejšiu vo svetovej komunite. No dnes rozoberá presne to, kto zneužil nespokojnosť s vtedajšou zlou hospodárskou situáciou, ktorá dopadala veľmi na bežných ľudí a s vládou Miloševiča, na prebratie moci pre seba, s čím prišli ďalšie negatívne dopady na obyvateľstvo. Pôsobivé! Rozoberá pozadie revolucionárov a financií, ktoré túto akciu zabezpečili. Po úvode sa vracia v retrospektíve do minulosti, kde predstavuje skvelý život jeho rodičov v bývalej socialistickej Juhoslávii a prosperujúcu spoločnosť Sever, ktorá však po zmene systému a najmä po roku 2000 značne upadla. Nostalgické!

Malagurski sa vzápätí púšťa do kritiky tzv. stabilizácie, privatizácie a liberalizácie, ktoré neboli ničím iným než rozpredaním domácich spoločností do rúk zahraničným vlastníkom a začiatkom systému zvaného neoliberalizmus. Pomenúva a často aj robí rozhovory s konkrétnymi osobami, ktoré zapríčinili, že domáce obyvateľstvo stratilo nielen rozhodovacie práva v spoločnostiach, ale aj mnohé sociálne istoty, mzdy začali stagnovať, nezamestnanosť reálne narastať (aj keď pri pozmenených metodikách klesať) a bohatstvo sa začalo koncentrovať v rukách pár ľudí. To spôsobilo aj úpadok životnej úrovne v krajine, depresie u obyvateľstva, ktoré začalo svoje problémy plátať zaoberaním sa povrchnými témami servírovaných z médií. Washingtonský konsenzus, rakúsku školu ekonómie, či politické zmeny vo svete sprevádzané práve snahou o rozšírenie týchto myšlienok a nadvládu úzkej skupiny ľudí tu veľmi provokatívne vkladá do diela, čím trefne ukazuje príčiny toho, čoho sa stali zmeny v jeho rodnej krajine súčasťou. Odvážne! Režisér prejavuje aj svoju národnostnú nestrannosť voči zločinu, kde opäť podobne ako v prvom diele cez rozhovory s vplyvnými ľuďmi dáva indície, kto v jeho domovine, ale aj v Chorvátsku započal machinácie s majetkom ľudí ešte v časoch vojny a že ovplyvňovaniu sa preto nevyhli ani rozsudky u tribunálu pre bývalú Juhosláviu.

Možno by niekto z fanatických obhajcov neoliberalizmu čakal, že keď už je tu kritika politiky, ktorá bola exportovaná do veľkej miery z USA, že začne dávať režisér za vzor Rusko, ako rivala na geopolitickom poli okolo roku 2014, no tomu sa do veľkej miery v diele vyhýba. To je tu spomenuté hlavne s novými prístupmi v rámci BRICS. Naopak, kritiku sa snaží autor viesť práve z proľudovej strany a tak rozoberá zmeny vo Venezuele, Ekvádore, či na Islande. Avšak len povrchne a preto vyznievajú ako perfektné. Jeho obrovská kritika pomerov v Saudskej Arábii je v diele však dosť vhodná, lebo na nej trefne dokazuje pokrytectvo v medzinárodných vzťahoch a biznise, najmä u veľmocí ako USA. Noam Chomsky (lingvista, filozof a politický komentátor), Michael Parenti (historik a odborník na politiku), R. James Woolsey (riaditeľ CIA 1993-1995), Carla Del Ponte (bývalá žalobkyňa medzinárodného trestného tribunálu), Vuk Jeremić (bývalý prezident generálneho zhromaždenia OSN) a ďalší dodávajú dokumentu punc veľmi vysokej vážnosti pri podávaných faktoch. Malagurski však spovedá napríklad aj známych kritikov dnešného systému ako aktivistu a dnes už aj politika Ivana Pernara, spisovateľa a literárneho kritika Igora Mandića, oboch z Chorvátska, aktivistku Liljanu Georgievsku z Macedónska, či známeho amerického producenta a režiséra Olivera Stonea. Neobyčajne pôsobí najmä časť, kde mu odpovedajú v mimovládnych organizáciách ich vedúci na to, kto ich platí a paradoxne väčšina peňazí ide pre početne malé skupiny ľudí od zhruba rovnakých inštitúcií a nadácií. Na následnej grafike umne a jasne ukazuje divákom tieto štatistiky a keďže rozoberie aj niektoré ich výsledky, divákovi z toho jasne vyplýva skôr protispoločenské zameranie daných subjektov v tom, že viac uškodili než pomohli. Toto však ťažko hodnotiť z pár informácií a zaslúžilo by si samostatný dokument, lebo týmto určite veci nevyriešil, ale minimálne to zapadlo do celkového vykresleného obrazu o tom, čo prišlo zo zahraničia s cieľom ovládať a vlastniť.

Režisérove názory sú dlho známe a preto asi neprekvapí, že v negatívnom svetle sú vykreslené zahraničné investície, ktoré priniesli zahraničné spoločnosti. Taktiež tu je možné pozrieť si prieskum, ktorý bol svojho času robený v Srbsku, kedy až 79% (čísla sú zaokrúhlene) opýtaných odpovedalo, že najlepšie sa žilo za socializmu, zhruba 10% že v rokoch 2000 až 2012, zhruba 8% že v rokoch 1990 až 2000 a len niečo okolo 4% že od roku 2012. Taktiež prieskum v uliciach, kde na zmeny k lepšiemu, najmä v politike ľudia neveria. K odkazu zavraždeného Zorana Djindjića však pristupuje s úctou. Ľudské! Na záver režisér ponúka aj svoje návrhy na zlepšenie situácie. Prvým je ochrana lokálnej ekonomiky, obhajoba verejných spoločností proti privatizácii, čo obhajuje na príkladoch zo zahraničia. Druhým je vytvorenie funkčného sociálneho štátu a tu vyťahuje názory ťažkého kalibru vo svete biznisu a to Warrena Buffetta a ďalších. Tretím je protest ako životná cesta, čo paradoxne ukazuje na tom, čím začal a to protestami proti Miloševičovi, ktoré vytvorili dezilúziu, no ukazuje, že minimálne politické špičky zmenili a že možno by to išlo aj správnejšou cestou a že mladá generácia sa začína ozývať. Povzbudzujúce! Záverečné posolstvo Malagurského je v troch slovách a to: Revolt, network, resist (Povstaň, zosieťuj sa a vzdoruj).

Dokument je teda jasne namierený voči neoliberalizmu podobne ako prvý diel, voči zahraničnému zasahovaniu do domácich rozhodnutí, no chýba mu určitý „wow efekt“, ktorý mal jeho prvý diel. Môže to byť tým, že uvedené odhalenia neboli v mnohom nové, postupne sa o nich hovorilo v priebehu rokov, môže to byť jednoduchosťou ponúknutých východísk, či chýbajúcimi jedinečnými priznaniami. Pre mňa osobne tu bolo len jedno významné a to priznanie alebo skôr len náznak o vplyvoch u tribunálu v Haagu od Carly Del Ponte. O danej téme a východiskách sa dá debatovať dlho, a preto ak príde ešte jedno pokračovanie, môže byť zaujímavé. Pre laika je tento dokument prínosný, povedal by som až expresívne bombový, no rozhodne je potrebné si ho doplniť prvým dielom. Pre človeka trocha znalého ide len o ucelenie niektorých poznatkov a pre odborníkov na túto tému môže ísť len o oddychovku, kde si viac budú všímať režisérove rýpanie a uvoľnený, no stále profesionálny štýl. Takže ja túto recenziu tiež zakončím tromi slovami, ktoré ma pri tomto diele napadajú: Neohúril, ale potešil.

Foto: screenshot z filmu Váha reťazí 2

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár