Odkiaľ prichádzame, kto sme a kam smerujeme? – reakcia na článok J. janošovského V roli Kecala

Pamätám si ho ešte z mladosti, malý nie veľmi pohľadný Róm, hlava trochu naklonená dopredu, akoby chcela predbehnúť krívajúce nohy, prihrbená postava, vždy čistý a upravený. Ťarbavou chôdzou sa každý deň, pod slnkom, vo vetre i v daždi, kolísal uličkami nášho mesta a už dobrých šesťdesiat rokov dotváral jeho kolorit. Bez cieľa sa túlal po námestí a prívetivo sa usmieval na ľudí. Kdekomu sa prihovoril a zo zásady každému tykal.

Hoci mu pre vážnu poruchu reči málokto rozumel, za socializmu sa vždy našiel niekto, kto s ním prehodil pár viet. Vtedy sa jeho tvár rozžiarila. Napriek mentálnej zaostalosti bol neuveriteľne samostatný a dokázal sa obdivuhodne orientovať, nasadol na autobus a nechal sa odviezť do niektorého mestečka v okolí, raz ste ho stretli tu, potom tam, nevynechal žiadne podujatie. Byť medzi ľuďmi! Len byť medzi ľuďmi! Príroda k  nemu rozhodne štedrá nebola. Alebo áno? Myslím, že nebola celkom lakomá, lebo mu darovala láskavé srdce a schopnosť tešiť sa zo života, tak prosto a jednoducho, ako to dokáže len človek, ktorý chce od života len to podstatné – žiť.

Roky som ho nevidela a zrazu stojí predo mnou na autobusovej zastávke v Poprade a hoci mu už tiahne k sedemdesiatke, stále vyzerá ako chlapec, len z tváre mu zmizol úsmev a oči zosmutneli. Namáhavo vystúpi po schodoch do autobusu a sadne si ako vždy dopredu. Celý čas pozorne sleduje cestu a dychtivo vníma svet, ktorý sa mu premieta za sklom autobusu, presne tak ako kedysi.

Je dusno, autobus fičí po ceste, chvíľu sa hladko kĺže, občas pribrzdí a nadskakuje po rozbitej dedinskej ceste, vzduch je nedýchateľný, do autobusu vniká zápach maštaľného hnoja, ktorý sa dvíha odkiaľsi z družstva. Autobus zastaví, vyklopí ľudí a vcucne ďalších. Cítim sa tak trochu ako vo veľkej konzerve a teplo mi otupuje zmysly. Z malátnosti ma zrazu  vytrhne arogantný hlas, to do autobusu práve vchádza robustný postarší muž s barlou, za ním vymódený pán a ešte čiernovlasé dievča. Všetci sa poznajú. Arogantný muž zabodne pohľad do Róma, dvihne barlu, akoby ho ňou chcel udrieť a zrúkne tak po našom: „Zaš ši tu, vypadni, bo ce prepášem.“ Dievča sa zachichoce. Šofér, pekný mladý muž, im drukuje: „Calý čas mi tu šmerdzi“ Skríkne na Róma: „Zmizni dozadu!“ Róm sa skrúti, akoby ho niekto švihol bičom, vyskočí zo sedadla a kolísavou ťarbavou chôdzou  sa ženie uličkou, ako plaché vystrašené zviera hľadá miesto, kde by sa skryl, zahanbený sa zosunie na sedadlo a bojí sa na niekoho pozrieť. Vidím hákový kríž, taký ten neviditeľný, visí vo vzduchu a cítim, ako ma páli na duši. Arogantný muž akože vtipne zahlási šoférovi: „Mal by ši sebe kúpic Fa.“ Dievča sa zachichoce. Tep sa mi zrýchľuje. Obrátim sa k sestre a hlasne, tak aby to počuli vpredu, zahlásime niečo o duchovnej obnove, kresťanskej láske a fašizme. Dve ženy, matka a dcéra sa obrátia a čudne na nás pozerajú. Ich výraz je neurčitý, no zdá sa, že ich viac ako slová šoféra a muža, pobúrili tie naše.

Sme doma, vidím sestru ako kráča uličkou, ako okolo pliec oblapí  Róma, ktorý sa práve chystá vystúpiť a utešuje ho: „Nič si  nerobte z takých ľudí,“ snaží sa oprášiť jeho pošliapanú ľudskú dôstojnosť a zdôrazni slovo takých. Pridám sa: „Keď si kúpite lístok , tak druhýkrát pokojne seďte tam, kde ste sa posadili, nikto vás nemá právo vyhadzovať z miesta.“ Róm sa smutne usmeje. Konečne sme vonku, hákový kríž strasiem zo seba a nadýchnem sa „čerstvého“ vzduchu. Prvý vybehne arogantný muž s barlou a stratí sa tak rýchlo, akoby ju ani nepotreboval. Vtom  ktosi zreve: „Hej, ty, poď sem!“ Otočím sa. „Ty, malý, poď sem!“ nepríčetne vrieska mladý šofér na takmer sedemdesiatročného Róma a v tej chvíli sa mi už ani trochu nezdá pekný. Róm sa prikrčí a poslušne kráča k šoférovi. Zatarasím mu cestu. „Čo od neho chcete?“osopím sa na šoféra. „Zasmradil mi celý autobus,“ ručí šofér. Sestra  sa zastáva Róma: „Vôbec nesmrdí, stojím pri ňom, veď poďte k nemu.“ Neviditeľný hákový kríž sa mi vlní pred očami a zrazu sa počujem ako kričím i ja, poriadne, na celú ulicu: „Budem sa na vás sťažovať!“ Ľudia stojaci opodiaľ, znehybnení v rôznych pózach, tak ako ich zastavil na odchode krik pred autobusom, presne ako v rozprávke O šípkovej Ruženke, vyjavene pozerajú a mlčia, sochy ľudí z kameňa. Lenže mňa už nikto nezastaví a kričím ďalej: „Ako sa to správate k ľuďom? Ako k dobytku!“ „Dobytok nevozím!“ziape šofér na celú stanicu.„Vy ste dobytok!“ vyletí zo mňa. Šofér vytreští oči. Kamenné sochy ľudí sa trochu pohnú a vytreštia oči tiež… Cítim, ako z Róma spadol strach, ťažký ako balvan, usmeje sa na nás tým starým prívetivým úsmevom, ktorý si pamätám ešte zo socializmu, primkne sa k nám a spolu odchádzame. Čo mám z toho, že sa tu zastávam malého, mentálne zaostalého Róma? Sama neviem, jednoducho vyšší princíp.

Epilóg:

Nie, nie, nie, mýlite sa, ak si myslíte, že som nekritická obhajkyňa Rómov. Ani ja nemám rada tých drzých a bezohľadných, no na rozdiel od iných si uvedomujem, že sú medzi nimi i slušní, inteligentní a vzdelaní Rómovia, ktorí sa snažili a socializmus im pomohol vyhrabať sa zo sociálnej i mentálnej zaostalosti. Zaroveň však musím konštatovať, že i tých „slušných“ , ktorých socializmus vytiahol z dna, už zmenil kapitalizmus na nepoznanie, mnohí z nich  zbohatli a stali sa z nich pyšní, povrchní a drzí ľudia, ktorí sa premávajú po uličkách supermarketov a predvádzajú svoj sociálny status, svoju nafúknutú prázdnotu. Spoznávam medzi nimi i bývalých žiakov, ktorých som sa kedysi zastávala pre rasistické útoky zo strany spolužiakov /mimochodom urobila by som to znova/, zízajú do smartfónov, mobilov, povýšenecky prechádzajú okolo ľudí a sú nemilosrdní k tým, na ktorých bieda, do ktorej ich kapitalizmus vrhol, zanechala stopy na  zovňajšku. Vtedy mi bolestne zovrie srdce… Myslím na toho pekného mladého šoféra a zrazu mi je ľúto, je mi ľúto, že som mu tú jeho vetu o dobytku musela vziať a surovo vraziť do duše /mimochodom urobila by som to znova – klin sa klinom vybíja/, je mi neskutočne smutno, lebo mám rada mladých ľudí, ich nepoškvrnenosť, bielu a čistú ako nepopísaný papier, na ktorej ostáva to, čo tam napíšeme my starší, napr. i ten muž s barlou, ktorý sa z miesta činu vyparil ako zlý duch. Všetci sa topíme v marazme kapitalizmu! Málokto z nás si to však uvedomuje. Tešíme sa z toho, že máme dobre platené pozície, že máme krajšie vily a autá, ako tí ostatní, že môžeme konečne cestovať, že môžeme zbohatnúť a zaslepení svetlom supermarketov, nevidíme tmu, tmu nášho srdca, mráz v nás.

Toto zjavne pán Benčík asi nepochopil. Ďakujem „extrémistom“ ľavého spektra, ďakujem KSS, Vzdoru- strana práce, DAV DVA, všetkým ľavičiarom, že bojujú s hnusnou ohavou – KAPITALIZMOM, s tým odporným molochom, ktorý sa nám vkráda do duší a oberá nás o to najcennejšie, čo  máme – o ľudskosť. Hrdo sa k nim hlásim! I keby ste nás všetkých pozatvárali, ako si to želáte, pán Benčík, kapitalizmus, ten tu ostane a s ním i jeho odvrátená tvár FAŠIZMUS.

Obrázok: Mikuláš Galanda, TováreňCC

One thought on “Odkiaľ prichádzame, kto sme a kam smerujeme? – reakcia na článok J. janošovského V roli Kecala

  • 29. augusta 2017 at 10:51
    Permalink

    Veľmi dobre a zaujímavo napísané. A súhlasím a so záverom. Fašizmus je posledná záštita pre našich zbohatlíkov pred hnevom porobených.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *