1837, 10. február – zomrel Alexander Sergejevič Puškin. Zemrel v dôsledku zranení, ktoré utrpel počas duelu o dva dni skôr.
PUŠKIN
Ako školáci sme sa s niekoľkými Puškinovými básňami, ktoré v známom čítankovom prostredí zastierajú predstavy o nezvyčajných zámeroch a nevšednom básnikovom diele.
Neskoršie, v šarvátkach o nový výraz, pohľad, o celý nový básnický svet sme prišli na to, že sa škriepime i s násilne naturalizovaným a podľa domácich zvykov pričesaným Puškinom, ktorého si z druhej ruky vypožičalo naše nábožno-poučné, moralizujúce a rozumkárske veršovníctvo. Ideu slovanskej veľkoleposti, božej neprekonateľnosti i priemerných občianskych cností pretraktovalo jedno obdobie básnictva podľa tieňa puškinovského pátosu, nahovoriac o tom, že najbežnejšie formy básnického výrazu, ktoré sa nám zdali zvieracou kazajkou, kanonizovali naše učebnnice slovesnosti Putkinovou autoritou na nezmeniteľnosť a neporušiteľnosť.
Aby neboli nedorozumenia; nemám tu na mysli Puškinov vplyv a podnet v našom básnictve vo všeobecnosti – ten bol blahodarný najmä v Sládkovičovej „Maríne“. Myslím tu na ten stav, keď puškinovský duch napredovania bol zatlačovaný na puškinovský vzor.
Takéto zoznámenia by mohli byť podetom leda pre negatívne vyznamenania, sotva však pre vyslovenie obdivu veľkému a vzácnemu básnikovi, ktorý v ruskej literatúre začal jednu epochu a – zdá sa – chce bohatstvom svojho ducha oplodniť ešte jedno obdobie. Avšak dielo naozaj veľké – a Puškinovo dielo také je – nemá v priestore jedinú, nezmeniteľnú podobu, pretože je podmienené časom. A dnešok v ňom potvrdzuje taký zmysel, ktorý včerajšok obchádzal s trápnym neporozumením ako výstrednosť a výstrelok, čo sa géniovi môže odpustiť, keď sa ho už nepodarí umlčať.
Treba vďačiť príležitosti, tomuto veľkolepému sovietskemu i svetovému puškinovskému roku, ktorý v svetle našich čias objasňuje celé bohatstvo a progresívneho ducha Puškinovho diela.
L A C O N O V O M E S K Ý, príspevok do zborníka Večný Puškin, Praha 1937. Zborník k 100. výročiu smrti A. S. Puškina pripravil F. Halas, F. Kubka a S. S. Alexandrovskij, 1937
