Juhoslávska moderna a pamätníky antifašizmu, SPOMENIK Titovho diela / Југословенски модернизам и споменици антифашизма, СПОМЕНИК Титовог рада

Југословенски модернизам и споменици антифашизма, СПОМЕНИК Титовог рада

Nakoľko sa DAV DVA hlási k ideám demokratického socializmu na juhoslávsky spôsob (tzv. titoizmus je súlade s našim menifestom Mináčovskej ľavice) a hlásime sa k národnej neomoderne, odporúčame našim čitateľom zaujímavú stránku mapujúcu juhoslávsku modernu.

Dokument Niny Stevanovic z roku 2017 cituje zdroj, ktorý uvádza, že do roku 1961 už bolo v celej Juhoslávii postavených viac ako 14 000 pamätných objektov na počesť druhej svetovej vojny (NOB) a socialistickej revolúcie. Pri likvidácii Juhoslávie na začiatku 90. rokov nie je presne známe, koľko pamätných predmetov celkovo vzniklo, ale ak by ich vznik prebiehal rovnakým tempom, ako sa stavali v rokoch 1945-1961, celkový počet by bol vysoko nad 40 000. Takýto fenomenálny prameň výstavby pamätníkov je zreteľný a jedinečný v porovnaní s inými európskymi krajinami v tomto časovom období, a preto je okamžite zrejmé, aký význam priložila juhoslovanská vláda na vytvorenie masovej celokrajinskej spomienky na udalosti ľudového boja za oslobodenie, 2. svetovú vojnu a ľudové povstanie, ktoré uviedlo do pohybu revolúciu, uvádza stránka SPOMENIK.

Na stránke sa ďalej píše:

Prvá vec, ktorú treba pochopiť o ‚Spomenikoch*‘ je, že predstavujú veľa rôznych vecí pre mnohých rôznych ľudí… sú dedičstvom minulej éry, sú svedkami utrpenia, sú stelesneným mýtom generácie, sú objektom hnevu, sú dôkazom víťazstva, sú symbolmi zášti, atď, v priamom zmysle slova, v akom fyzickom, atď. Srbsko-chorvátsko/slovinské slovo pre „pamätník“ je séria pamätníkov postavených v 50-tych až 90-tych rokoch 20. storočia počas Titovej Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávia, ktorej hlavným zámerom bolo uctiť si odbojový boj jej ľudu počas ľudového oslobodeneckého boja (1941-1945) proti okupácii. Pripomínajú si nielen zločiny, ku ktorým došlo počas brutálnej okupácie regiónu, ale navyše oslavujú „revolúciu“, ktorá ich porazila, a to všetko pod vedením Titovej partizánskej armády povstaleckých bojovníkov. Tieto pamiatky však boli a stále sú viac ako len súhrn ich častí. Na začiatku Titovej novej republiky (vytvorenej z popola tejto revolúcie) boli stanovené ambiciózne plány na vytvorenie niečoho nového, niečoho odvážneho a dobrodružného — beztriednej krajiny riadenej princípmi socializmu, obyvateľstvo bez etnického napätia, všetko spojené pocitmi „bratstva a jednoty“.

Navštívte stránku https://www.spomenikdatabase.org/

***

Problematike sa venoval aj Kristijan Obšust, text však je k dispozícii iba srbčine, pridávame bilingválne preklad z ChatGPT:

Pojedini aspekti ideološke pozadine zvanične kulture sećanja tokom postojanja FNRJ i SFRJ /
Niektoré aspekty ideologického pozadia oficiálnej kultúry pamäti počas existencie FNRJ a SFRJ

Po skončení druhej svetovej vojny a konsolidácii Federatívnej ľudovej republiky Juhoslávie boli na území celého novovytvoreného štátu odstránené všetky ideologické prvky vzniknuté počas obdobia okupácie. V tomto zmysle sa uskutočnila aj dekomemorácia, teda úplné odstránenie všetkých materiálnych svedectiev ideologických prvkov spätých s kultúrou pamäti z obdobia okupácie. Okrem toho boli odstránené alebo upravené aj všetky aspekty kultúry pamäti, ktoré sa vzťahovali na monarchistický a politický systém Kráľovstva Juhoslávie, ktoré pretrvali počas okupácie. Diskreditácia a dekonstrukcia srbskej a juhoslovanskej monarchie, ktorú novozavedený komunistický ideologický systém vnímal z výrazne antagonistických pozícií, bola zásadná pre vytvorenie priestoru pre úplne nový ideologický systém s vlastnou politikou komemorácie a odlišnou oficiálnou kultúrou pamäti.

Nakon okončanja Drugog svetskog rata i konsolidovanja Federativne Narodne Republike Jugoslavije, na prostoru cele novoformirane države otklonjeni su svi ideološki elementi nastali tokom perioda okupacije. U tom smislu, izvršena je i dekomemoracija, odnosno potpuno brisanje svih materijalnih svedočanstava ideoloških elemenata vezanih za kulturu sećanja nastalih u vreme okupacije. Međutim, pored toga su uklonjeni ili izmenjeni i svi aspekti kulture sećanja koji su se odnosili na monarhistički i politički sistem Kraljevine Jugoslavije koji su uspeli da opstanu tokom perioda okupacije. Diskreditacija i dekonstrukcija srpske i jugoslovenske monarhije, koja je od strane novouspostavljenog komunističkog ideološkog sistema percipirana sa krajnje antagonističkih pozicija, bila je temeljna kako bi se stvorio prostor za potpuno novi i drugačiji ideološki sistem sa sopstvenom politikom komemoracije i drugačijom zvaničnom kulturom sećanja.

Novozavedený komunistický režim potreboval silný integračný faktor na šírenie propagandy a presadzovanie vlastných ideologických východísk. Pri dosahovaní legitimity svojej vlády nové orgány moci podľa vlastných potrieb reinterpretovali celý fond tendencií a dedičstva z národných dejín juhoslovanských národov a etnických spoločenstiev žijúcich na území nového štátu.

Modifikácia interpretácie minulosti prebiehala v súlade s politickým korpusom komunistickej ideológie. V tomto kontexte boli ako hlavný integračný prvok propagandy a novej oficiálnej, teda štátnej kultúry pamäti vytvorené nové politické mýty, pričom kľúčovú úlohu zohrávala mytologizácia ozbrojeného partizánskeho národnooslobodzovacieho boja proti okupantom, ale aj mýtus triedneho nepriateľa.

Zavedenie takýchto ideologických premís si vyžadovalo využívanie starších tendencií z kultúrneho a umeleckého dedičstva. Nositelia komunistického režimu preto pri tvorbe novej kultúry pamäti využívali okrem iného dedičstvo emancipačných hnutí juhoslovanských národov 19. a 20. storočia, ako aj niektoré prvky čerpané z klasických diel o triednom boji robotníckej triedy.

Novouspostavljenom komunističkom režimu bio je neophodan čvrsti integrativni faktor za plasiranje njihove propagande i promovisanje sopstvenih ideoloških premisa. U postizanju legitimiteta sopstvene vladavine, nove vlasti su prema svojim potrebama reinterpretirale čitav fundus tendencija i nasleđa iz nacionalnih prošlosti južnoslovenskih naroda i etničkih zajednica koje su živele na prostoru nove države. Modifikacija u kontekstu interpretacije prošlosti odvijala se u korelaciji političkog korpusa komunističke ideologije. U tom kontekstu, kao glavni integrativni elemenat u formiranju propagande i nove zvanične, tj. državne kulture sećanja, uspostavljeni su novi politički mitovi, pri čemu je krucijalnu ulogu imala mitizacija oružane narodnosolobodilačke partizanske borbe protiv okupatora, ali i mit o klasnom neprijatelju. Uspostavljanje ovakvih ideoloških premisa zahtevalo je korišćenje starijih tendencija iz kulturnog i umetničkog nasleđa. Tako su se u stvaranju nove kulture sećanja, nosioci komunističkog režima između ostalog koristili kako nasleđem emancipatorskih pokreta južnoslovenskih naroda tokom devetnaestog i dvadesetog veka, tako i pojedinim elementima koje su crpeli iz klasičnih dela o klasnoj borbi radničke klase.

Nový juhoslovanský štát počas svojej existencie prejavil mimoriadne vysokú mieru angažovanosti pri budovaní tisícok pamätníkov, ktoré odkazovali na partizánsky a národnooslobodzovací boj počas druhej svetovej vojny alebo oslavovali osobnosti ako Josip Broz Tito. Vo všeobecnosti vytváranie monumentov, pomenúvanie verejných budov a inštitúcií, ako aj názvy verejných priestranstiev a ulíc vytvorili osobitý štátny ideologický manifest, ktorý sa prejavoval vo všetkých sférach života. Intenzita budovania sôch a pamätných tabúľ bola prítomná prakticky v každom sídle, ako aj na miestach pamäti, kde sa odohrali významné udalosti druhej svetovej vojny. Pamäť na vojnu a národnooslobodzovací boj, ktorý prispel k víťazstvu nad fašizmom, bola prezentovaná v multietnickom kontexte. Zdôrazňovaním mnohonárodnostného zloženia partizánskych oddielov sa propagovalo „bratstvo a jednota“ všetkých juhoslovanských národov a národností.

Nova jugoslovenska država je tokom svog postojanja ispoljila izuzetno visok stepen posvećenosti u podizanju više hiljada spomen-obeležja koji su asocirali na partizansku i narodnosolobodilačku borbu tokom Drugog svetskog rata ili koji su veličali ličnosti poput Josipa Broza Tita. Generalno posmatrano, podizanje monumenata, imenovanje različitih javnih državnih objekata i institucija, kao i nazivi javnih prostora i ulica stvorili su jedan osobeni državni ideološki manifest koji se ispoljavao na svaki mogući način i u svakoj mogućoj sferi. Ogroman intenzitet u podizanju različitih skulptura i u postavljanju spomen-ploča reprezentovao se praktično u svakom naseljenom mestu, kao i na prostorima (mestima sećanja) na kojima su se odigrali značajni događaji tokom Drugog svetskog rata. Sećanje na rat i narodnosolobodilačku borbu koja je doprinela trijumfu nad fašizmom, nosioci komunističke ideologije predstavljali su uvek u multietničkom kontekstu. Odnosno, ističući sastav partizanskih odreda kao višenacionalan, propagirano je ,,bratstvo i jedinstvo” svih jugoslovenskih naroda i narodnosti, odnosno svih Jugoslovena.

V prvom období existencie FNRJ, teda do roku 1948 a roztržky so Sovietskym zväzom po blokáde Informbyra, sa politika komemorácie orientovala na zdôrazňovanie nerozlučného spojenia juhoslovanských partizánov a príslušníkov Červenej armády v boji proti nemeckým a talianskym okupantom. Vytvárali sa ideologické premisy odrážajúce politickú prepojenosť FNRJ a ZSSR. Po rozchode so štátmi tzv. komunistického bloku sa pristúpilo k dekomemorácii prvkov viazaných na prínos Červenej armády a sovietskeho systému, čím sa začalo formovanie osobitnej, čisto juhoslovanskej kultúry pamäti. Po roku 1948 sa namiesto pamätníkov vojakom Červenej armády presadzoval výlučne symbol juhoslovanských partizánov, čím sa zdôrazňoval charakter domáceho oslobodzovacieho boja. Tým sa zároveň oslabovala úloha Sovietskeho zväzu a vytváral sa nový mytologizovaný naratív o vlastnej revolúcii juhoslovanských národov.

U prvom periodu postojanja nove države FNRJ, odnosno do 1948. godine i razlaza sa Sovjetskim savezom nakon blokade Informbiroa, politika komemoracije se kretala u pravcu i sa težnjom kako bi se naglasila neraskidiva veza jugoslovenskih partizana i pripadnika Crvene armije u kontekstu njihove borbe protiv nemačkih i italijanskih okupatora. Odnosno, kreirane su ideološke premise koje su se odražavale u kontekstu kulture sećanja i koje su naglašavale političku povezanost FNRJ i SSSR-a. Nakon razlaza sa državama tzv. kominističkog lagera, odnosno Istočnog bloka, pristupilo se dekomemoraciji određenih elemenata koji su bili vezani za doprinose Crvene armije i političkog sistema SSSR-a čime je zapravo započelo formiranje osobene čisto jugoslovenske kulture sećanja i komemoracije. Odnosno, nakon 1948. godine kada je došlo do razdvajanja Titove i Staljinove politike, umesto spomen-obeležja vojnicima Crvene armije, forisrao se isključivo simbol jugoslovenskih partizana kojim se snažno isticala ideja partizanske oslobodilačke borbe i njenog izvornog opštenarodnog karaktera. Time je ujedno u izvesnom smislu degradirana uloga Sovijeta i stvoren je novi mitizovani narativ o sopstvenom oslobodilačkom ratu jugoslovenskih naroda i njegovoj sopstvenoj revoluciji.

Vo všeobecnosti FNRJ a SFRJ vykazovali vysokú mieru angažovanosti pri vytváraní miest komemorácie a budovaní kolektívnej pamäti. Tento proces prebiehal paralelne s formovaním nového kolektívneho identity Juhoslávie. Nová politika pamäti musela zodpovedať tomuto identitnému rámcu, často v opozícii voči predchádzajúcim národným identitám a monarchistickému systému. Nové pamätníky boli určené na vytváranie kolektívnej pamäti o tragédii vojny, ale aj o hrdinstve jej účastníkov ako víťaznej strany. Tento proces bol nevyhnutne selektívny a ideologicky orientovaný. Staršie pamätníky (napr. z balkánskych vojen či prvej svetovej vojny) neboli spravidla odstraňované, ale často presunuté na menej významné miesta.

Generalno posmatrano, FNRJ i SFRJ je ispoljila izuzetan visok stepen posvećenosti u kreiranju lokacija komemoracije, odnosno težnju za uspostavljanjem kolektivnih sećanja. Ova tendencija zahtevala je formiranje čvrstih osnova nove politike sećanja koja je kreirana i tekla paralelno sa stvaranjem novog kolektivnog identiteta nove Jugoslavije, odnosno svih nacija i etničkih zajednica koje su je činili. U tom smislu, nova politika kolektivnih sećanja morala je odgovarati novom aktuelnom identitetu koji je bio u mnogim segmentima postavljen na antagonističkim pozicijama u odnosu na pojedinačne nacionalne identitete južnoslovenskih naroda, kao i na predhodni monarhistički sistem Kraljevine Jugoslavije.

Novouspostavljena memorijalna mesta su, prema tome, bila namenjena kreiranju novih kolektivnih sećanja na tragediju predhodnog rata, ali i na heroizam njegovih učesnika kao pobedničke strane u Drugom svetskom, kao i u građanskom ratu. Svakako da je ovakva tendencija podrazumevala prilično selektovanje i tendencioznu interpretaciju prošlosti. U tom smislu, proces prekomponovanja javnih prostora u skladu sa novim ideološkim premisama, podrazumevao je stvaranje novih simbola, odnosno promenu predhodnog i kreiranje novog diskursa. Samim tim novi memorijali koji su veličali događaje iz Drugog svetskog rata, u velikoj meri su marginalizovali one koji su se odnosili na period Balkanskih kao i na Prvi svetski rat. Ipak, ti stariji spomenici nisu fizički uklanjani ukoliko nisu direktno isticali ideološke premise predhodnog monarhističkog sistema. Međutim, često su bili dislocirani na manje značajne javne površine kako bi ustupili prostor novim monumentima vezanim za aktuelni ideološki sistem.

Vytváraním vlastných „posvätných“ miest pamäti socialistická Juhoslávia konštruovala mýtus o vlastnej revolúcii a rovnosti národov. Pamätníky slúžili aj na kontrolu interpretácie minulosti s cieľom ovplyvniť budúcnosť a podporovať predstavu beztriednej spoločnosti.

Formiranjem sopstvenih sakralnih mesta, odnosno lokacija sećanja, vlasti socijalističke Jugoslavije su konstruisale mit o sopstvenoj borbi i revoluciji a time, u kontekstu ideja o klasnoj borbi, i mit o stvaranju jednakosti svih jugoslovenskih naroda i narodnosti. Postavljanjem spomenika se pri tome težilo ovladavanjem prošlosti zarad kontrolisanja ideološkog sistema u budućnosti kojim se utopistički promovisao optimizam i kolektivna svest o tzv. besklasnom društvu.

Budovanie pamätníkov iniciovali najmä veteránske organizácie združené pod SUBNOR-om, ktorý zohrával kľúčovú úlohu pri formovaní kultúry pamäti.

Podizanje monumenata, komemorativnih i drugih ploča, kao i imenovanja javnih institucija i ulica, najčešće su inicirale lokalne veteranske organizacije pod okriljem SUBNOR-a, koji je u izvesnom smislu predstavljao krovnu institucionalnu organizaciju koja je oblikovala kulturu sećanja na celom prostoru SFRJ.

V estetickom a umeleckom kontexte boli juhoslovanské pamätníky realizované rôznymi spôsobmi. V oblasti monumentálnej plastiky v prvej fáze jednoznačne dominoval akademický realizmus. Od šesťdesiatych rokov 20. storočia však boli juhoslovanské memoriály umiestnené na historicky významných lokalitách spätých s druhou svetovou vojnou, ktoré pripomínali „obete fašizmu“ alebo „padlých bojovníkov“ vo veľkých bitkách, vytvárané v abstraktných a modernistických formách. Popri nich sa však v menších sídlach (predovšetkým na vidieckych námestiach) zachovali aj formy realistického zobrazenia.

Najčastejšie formy realistickej figuratívnej sochy, ktoré dominovali v celej krajine, sa prejavovali v podobách vojakov, teda realistických zobrazení ľudských tiel v dynamickom bojovom postoji so zbraňou v rukách. Od päťdesiatych do osemdesiatych rokov 20. storočia boli vybudované stovky realistických figurálnych sôch zobrazujúcich partizánov v boji alebo pri nesení ranených druhov. Ženské postavy boli najčastejšie stvárňované ako trpiace matky alebo civilné obete, pričom podobne boli zobrazované aj deti. V niektorých prípadoch však pamätníky zobrazovali ženy ako partizánky so zbraňou v bojovom postoji.

Realisticky stvárnené figúry pôsobili na divákov zrozumiteľnejšie a silnejšie než abstraktné monumentálne pamätníky a pamätníkové komplexy, ktoré sa od šesťdesiatych rokov 20. storočia objavovali v modernistickom duchu najmä na miestach najvýznamnejších bitiek. Abstraktné moderné formy pamätníkov boli spravidla, na rozdiel od realistických figúr bojovníkov umiestňovaných na námestiach a iných verejných priestranstvách, situované vo voľnom priestore, najčastejšie v prírode. Vďaka charakteru svojich lokalít vytvárali monumenty jedinečné priestorové celky mimoriadnej umeleckej hodnoty.

Umiestňovanie pamätníkov v podobe realistických figúr podporovali najmä miestne veteránske organizácie, ktoré boli často iniciátormi osadenia tisícov pamätných tabúľ na rôznych objektoch. Realistické sochy ľudských postáv v bojovom postoji boli pre divákov oveľa prístupnejšie, keďže umožňovali jednoduchšiu identifikáciu s padlými bojovníkmi a obeťami než abstraktne koncipované monumenty. Aj abstraktné pamätníky však v podstate sprostredkovali rovnaké ideologické posolstvo a obsahovali rovnakú semiotickú a symbolickú zložku ako realistické diela.

Mimoriadne umelecky významné monumentálne sochy veľkých rozmerov dominovali okolitému priestoru a svojimi rozmanitými a často veľmi nezvyčajnými geometrickými formami, spravidla založenými na vertikálnych telesách, ako sú modifikované obelisky, valce a podobne, mali okrem komemoratívnej funkcie reprezentovať aj rétoriku moci, pokroku, modernosti a celkového progresu ideologického systému socialistickej Juhoslávie. Zároveň niesli aj prvky militarizmu a predstavovali formy, ktoré naznačovali odlíšenie od pamätníkov rigidného realizmu typického pre štáty tzv. komunistického bloku, teda Varšavskej zmluvy.

U estetskom i umetničkom kontekstu, jugoslovenski spomenici su izrađivani na različite načine. U kontekstu monumentalne plastike u prvoj fazi preovlađivao je isklučivo akademski realizam. Međutim, od šezdesetih godina dvadesetog veka jugoslovenski memorijali postavljeni na istorijski bitnim lokacijama vezanim za Drugi svetski rat koji su obeležavali ,,žrtve fašizma” ili ,,pale borce” u velikim bitkama, izrađivani su u apstraktnim i modernističkim formama. Svakako, pored njih su u manjim sredinama (pretežno na prostoru seoskih trgova) opstale i forme realističkog predstavljanja. Najčešće forme realističke figurativne skulpture koje su preovladavale širom države manifestovale su se skulpturama vojnika, odnosno realističkim predstavama ljudskih tela u borbenom dinamičnom stavu uz oružje u rukama. Odnosno, od pedesetih do osamdesetih godina dvadesetog veka izgrađeno je na stotine realističkih figuralnih skulptura koje su prikazivale partizane u borbi sa oružjem ili kako nose ranjene drugove. Ženske figure su najčešće bile izvedene u formi majki koje pate ili u formi civilnih žrtava kako su najčešće bile prikazivane i skulpture dece. Svakako, određeni niz spomenika je ženske figure prikazivao kao partizanke sa oružjem u rukama u borbenom položaju. Realistički izvedene figure su ostavljale jasniji utisak i jače su delovale na posmatrače od apstraktnih monumentalnih spomenika i spomeničkih kompleksa kakvi su se pojavili u modernističkom duhu od šezdesetih godina dvadesetog veka najčešće na lokacijama najznačajnijih bitaka. Apstraktne moderne forme spomenika su po pravilu za razliku od realističkih figura boraca koje su postavljane na trgovima i na drugim javnim površinama u naseljima, zauzimale lokacije na otvorenim prostorima, najčešće u prirodi. Zahvaljujući karakteristikama svojih lokacija, monumenti su činili jedinstvene ambijentalne celine izuzetne umetničke vrednosti. Postavljanje spomenika izvedenih u formi realističkih figura, podržavale su naročito lokalne veteranske organizacije koje su najčešće bili i inicijatori postavljanja nekoliko hiljada različitih spomen-ploča na objektima. Realističke skulpture ljudskih figura u stavu borbe su bile daleko prijemčivije za posmatrača, odnosno nudili su lakšu identifikaciju sa palim borcima i žrtvama od apstraktno izvedenih monumenata. Svakako, i apstraktni monumenti su u svojoj suštini prenosili istu ideološku poruku, odnosno sadržali su jednaku semiotičku i simboličku komponentu kao i realistički spomenici. Izuzetno umetnički značajne monumentalne skulpture velikih gabarita dominirale su okolnim otvorenim prostorima i sa svojim različitim i krajnje neobičnim geometrijskim oblicima po pravilu zasnovanim na faličnim telima poput modifikovanih obeliska, cilindara i sličnog, imali su za ulogu da pored svoje komemorativne funkcije reprezentuju i retoriku moći, napretka, savremenosti i opšteg progresa ideološkog sistema socijalističke Jugoslavije. Takođe, pored ostalog nosili su i poruku militarizma, ali i predstavljali forme koje su sugerisale na distinkciju u odnosu na spomen-obeležija krutog realizma karakterističnog za države tzv. komunističkog lagera, odnosno Varšavskog pakta.

Tieto pamätníkové komplexy, ktoré vytvárali významní architekti a umelci ako Bogdan Bogdanović, Slavko Tihec, Dušan Džamonja a ďalší, vznikali v období približne dvoch desaťročí po skončení druhej svetovej vojny, keď spomienky na ňu postupne začali slabnúť, teda keď dorástli nové generácie, ktoré neboli aktérmi ani svedkami vojnových udalostí a obdobia okupácie.

Práve preto sa prostredníctvom monumentálnych abstraktných foriem pamätníkov usilovalo o zdôraznenie pamäti na vojnu ako na pôvodnú juhoslovanskú progresívnu ľudovú revolúciu, čo nebolo typické pre realistické figúry partizánov, ktoré niesli predovšetkým komemoratívne posolstvo týkajúce sa obety, hrdinstva a víťazstva nad fašizmom.

Samotné lokality monumentálnych abstraktných pamätníkových komplexov boli, ako už bolo uvedené, najčastejšie situované v prírode na miestach významných bitiek alebo dôležitých historických udalostí. Vďaka tomu monumenty už svojou samotnou lokalizáciou sprostredkovávali ideologický manifest revolúcie ako prirodzeného procesu.

Abstraktný dizajn týchto monumentov nevyjadroval ideologické posolstvo realistickým spôsobom, ale bol formovaný v sofistikovaných umeleckých podobách s výrazným metaforickým a symbolickým významom, nesúcim celý rad významových rovín. Práve v tejto skutočnosti spočíva ich kultúrno-historická, respektíve jedinečná umelecká hodnota, keďže tieto experimentálne formy predstavovali originálny autochtónny umelecký prejav osobitej estetiky so silným historickým naratívom a viacvrstvovými posolstvami ideologickej propagandy v konkrétnom časovom a spoločenskom kontexte.

Na záver je však potrebné zdôrazniť, že bez ohľadu na formy zobrazenia a rozdiely medzi abstraktnými a realistickými (figurálnymi) pamätníkmi mali všetky tieto formy určitým spôsobom a s rôznou mierou úspešnosti funkciu reprezentantov a nástrojov na konštruovanie osobitej kultúry pamäti v rámci špecifík juhoslovanskej komunistickej ideológie a oficiálnych politických idiomov SFRJ.

Ovi memorijalni kompleksi koje su kreirali istaknute arhitekte i umetnici poput Bogdana Bogdanovića, Slavka Tiheca, Dušana Džamonje i drugih, nastajali su u periodu nakon dve decenije od okončanja Drugog svetskog rata kada su sećanja na njega postepeno počela da slabe, odnosno kada su stasale nove generacije koje nisu bili akteri i svedoci ratnih dešavanja i perioda okupacije. Samim tim, monumentalnim apstraktnim formama monumenata nastojalo se isticanju sećanja na rat kao na izvornu jugoslovensku progresivnu narodnu revoluciju, što nije bio slučaj sa realističkim figurama partizana koji su sadržali primarno komemorativnu poruku koja se odnosila na žrtvu, herojstvo i pobedu nad fašizmom. Same lokacije monumentalnih apstraktnih formi spomeničkih kompleksa su, kao što je već istaknuto, bili najčešće locirane u prirodi na mestima značajnih bitaka ili znamenitih istorijskih događaja. Zahvaljujući tome, monumenti su već samom svojom lokacijom prenosili ideološki menifest revolucije kao prirodnog procesa. Apstraktni dizajn ovih monumenata nije na realističkim osnovama prenosio ideološku poruku, već je bio oblikovan u sofisticiranim umetničkim formama sa istaknutim metaforičnim i simboličkim značenjem sa čitavim nizom značenja. Upravo u ovoj činjenici leži i njihova kulturno-istorijska, odnosno raritetna umetnička vrednost, budući da su ove eksperimentalne forme predstavljale jedinstveni autohtonistički umetnički izraz jedne osobene estetike sa snažnim istorijskim narativom i višedimenzionalnim porukama ideološke propagande u konkretnom vremenskom i društvenom kontekstu. Na kraju ipak treba istaći, da bez obzira na forme prikazivanja i razlika između apstraktnih i realističkih (figurativnih) monumenata, svi oblici su svakako na određene načine i uz određeni stepen uspešnosti imali funkciju reprezenata i instrumenata za konstruisanje osobene kulture sećanja u okvirima specifikuma jugoslovenske komunističke ideologije i zvaničnih političkih idioma SFRJ.

Monumentálna plastika, ako aj ostatné pamätníky, ktoré boli budované na území celého štátu, boli vo svojom tematickom zameraní vytvárané s maximálnym zohľadnením regionálneho kontextu. V niektorých multietnických prostrediach, napríklad vo Vojvodine, ako aj na Kosove a Metochii, kde žili príslušníci národnostných menšín, plnili pamätné tabule, pamätníky a najmä odonymá funkciu komemorácie miestnych „padlých bojovníkov“ v boji proti okupantovi. Zároveň sa pritom, prostredníctvom prizmy juhoslovanstva a „bratstva a jednoty“, nepriamo zdôrazňovala aj etnická príslušnosť konkrétneho „padlého bojovníka“ alebo významného účastníka národnooslobodzovacieho boja, ktorý patril k národnostnej komunite dominantnej v danom sídle alebo z neho pochádzal. Najčastejšie presadzovanou témou však bol spoločný boj „padlých bojovníkov“ rôznej etnickej príslušnosti, ktorí sa „hrdinsky obetovali“ za spoločnú ideu „bratstva a jednoty“, teda za rovnosť všetkých národov a národností novej Juhoslávie. V tomto kontexte sa na území Kosova a Metochie vytvoril široko rozšírený kult mučeníctva a hrdinstva Čiernohorca Bora Vukmirovića a Albánca Ramiza Sadikua.

Monumentalna plastika, kao i ostala spomen-obeležija koja su postavljana širom države su u svom tematskom fundusu kreirana uz maksimalno uvažavanje regionalnog konteksta. U pojedinim multietničkim sredinama, npr. u Vojvodini, kao i na Kosovu i Metohiji, gde su živeli pripadnici nacionalnih manjina, često su spomen-ploče, spomenici a naročito odonimi vršili funkciju komemoracije lokalnih ,,palih boraca” u borbi protiv okupatora. Pri tome se naravno, kroz prizmu jugoslovenstva i ,,bratstva i jedinstva”, indirektno isticala i etnička pripadnost konkretnog ,,palog borca” ili istaknutog učesnika u Narodnooslobodilačkoj borbi koji je bio pripadnik nacionalne zajednice koja je bila dominantna u konkretnom naselju ili koji je poticao iz tog mesta. Ipak, najomiljenija plasirana tema je bila zajednička borba ,,palih boraca” različite etničke pripadnosti koji su se ,,herojski žrtvovali” za zajedničku ideju o ,,bratsvu i jedinstvu”, odnosno za jednakost svih nacija i narodnosti nove Jugoslavije. U tom kontekstu na prostoru Kosova i Metohije uspostavljen je široko rasprostranjeni kult martirstva i heroizma Crnogorca Bore Vukmirovića i Albanca Ramiza Sadikua.

Títo dvaja boli priatelia a miestni predstavitelia komunistického hnutia z Peći, ktorí boli spoločne popravení v blízkosti Prizrenu v roku 1943. Táto historická udalosť bola počas obdobia SFRJ instrumentalizovaná a využívaná do krajnosti v kontexte komunistickej propagandy a komemorácie. Celý rad názvov ulíc (odonym) a verejných objektov na území Kosova a Metochie niesol mená týchto dvoch padlých bojovníkov, ktorých boj bol v mytologizovanom rámci prezentovaný ako príklad mučeníctva a odvahy v mnohonárodnostnom „rovnoprávnom“ boji proti okupantovi a ako viditeľný a nespochybniteľný príklad „bratstva a jednoty“ všetkých juhoslovanských národov a národností. Regionálny kontext v zmysle umiestňovania pamätníkov sa veľmi výrazne prejavoval aj v rôznych prostrediach na území Chorvátska, ako aj Bosny a Hercegoviny.

Njih dvojica su bili prijatelji i lokalni predvodnici komunističkog pokreta iz Peći koji su zajedno pogubljeni u blizini Prizrena 1943. godine. Ovaj istorijski događaj, tokom perioda SFRJ je instrumentalizovan i iskorišćen do krajnjih granica u kontekstu komunističke propagande i komemoracije. Čitav niz naziva ulica (odonima) i javnih objekata na prostoru Kosova i Metohije, nosio je nazive po ovoj dvojici palih boraca čija je borba u mitskim okvirima predstavljena kao primer mučeništva i hrabrosti u višenacionalnoj ,,ravnopravnoj” borbi protiv okupatora i kao vidljivi i neupitni primer ,,bratstva i jedinstva” svih jugoslovenskih naroda i narodnosti. Regionalni kontekst u smislu postavljanja spomen obeležja se takođe veoma dobro manifestovao i u različitim sredinama na prostoru Hrvatske, kao i na prostoru Bosne i Hercegovine.

V kontexte vytvárania kultúry pamäti socialistickej Juhoslávie mala osobitnú dimenziu oficiálna ceremónia organizovaná pri príležitosti dokončenia výstavby určitého monumentu alebo osadenia konkrétnych pamätníkov. Podobne ako pri otváraní reprezentatívnych verejných objektov, aj inštaláciu pamätníkov, a najmä odhaľovanie monumentálnych pamätníkových komplexov, sprevádzala veľká ceremónia na štátnej úrovni. Túto možno v istom zmysle definovať ako dodatočnú sakralizáciu konkrétnych pamätných miest, teda miest pamäti, pričom sama osebe predstavovala osobitnú rituálnu formu manifestácie moci a šírenia primeranej propagandy.

Tento rituál mal v zásade vždy podobný priebeh. Predchádzalo mu spravidla rozhodnutie o osadení pamätníka, respektíve ceremónia pri príležitosti začatia prác na monumente. Tieto ceremónie boli organizované s cieľom pritiahnuť pozornosť verejnosti, teda dosiahnuť viditeľný pedagogický a politický efekt v kontexte formovania oficiálnej kultúry pamäti v rámci ideológie komunistického režimu a propagovaných ideologických idiomov socialistickej Juhoslávie. Slávnostné prejavy na týchto ceremóniách, ako aj mediálne spravodajstvo, posilňovali význam vytváraných miest pamäti.

U kontekstu kreiranja kulture sećanja socijalističke Jugoslavije, posebnu dimenziju je zauzimala zvanična ceremonija priređivana povodom završetka gradnje određenog monumenta ili postavljanja određenih spomen-obeležja. Poput otvranja nekog reprezentativnog javnog objekta, i postavljanje spomen obeležja a posebno otkrivanje monumentalnih spomeničkih kompleksa pratila je velika ceremonija na državnom nivou. Ona bi se u izvesnom smislu mogla definisati kao dodatna sakralizacija određenih spomen mesta, odnosno lokacije sećanja i sama po sebi je predstavljala osobenu ritualnu formu manifestacije moći i plasiranja adekvatne propagande. Ovaj ritual je u suštini uvek bio sličan. Pre njega je najčešće sledila odluka o postavljanju spomen obeležja, odnosno ceremonija povodom početka radova na monumentu. Ove ceremonije su organizovane zarad privlačenja pažnje javnosti, odnosno zarad postizanja vidljivog pedagoškog i političkog efekta u kontekstu kreiranja zvanične kulture sećanja u okvirima ideologije komunističkog režima i propagiranih ideoloških idioma socijalističke Jugoslavije. Svečani govori na ovim ceremonijama, kao i medijsko izveštavanje, upotpunjivali su jačinu formiranih mesta sećanja.

Na záver zostáva otvorenou otázka týkajúca sa recepcie, teda prijateľnosti oficiálne propagovanej kultúry pamäti zo strany občanov počas existencie FNRJ a SFRJ. Otázky súvisiace s prijímaním oficiálnych modelov kultúry pamäti zo strany recipientov, teda občanov ako „konzumentov pamäti“, však predstavujú komplexnú problematiku, ktorá jednoznačne presahuje rámec tohto krátkeho článku, a preto v tomto kontexte nebola bližšie rozpracovaná.

Na kraju, svakako ostaje otvoreno pitanje koje se odnosi na recepciju, tj. na prijemčivost zvanično propagirane kulture sećanja od strane građana tokom postojanja FNRJ i SFRJ. Međutim, pitanja vezana za prihvatanja zvaničnih modela kulture sećanja od strane posmatrača, tj. građana kao ,,potrošača sećanja”, predstavljaju kompleksnu problematiku koja svakako prevazilazi okvire ovog kratkog članka, te u tom kontekstu ovom prilikom nisu razmatrana.

---