MANIFEST MINÁČOVSKEJ ĽAVICE (doplnené o citáty aktérov)

I PREČÍTALO SI UŽ VYŠE 7700 ĽUDÍ I

Mináčovská ľavica je politický a kultúrny koncept, ktorý sa inšpiruje myšlienkami Vladimíra Mináča, významného slovenského spisovateľa, esejistu a politika. Tento koncept sa zameriava na kombináciu národného a socialistického prístupu, pričom kladie dôraz na sociálnu spravodlivosť, národnú identitu a kultúrne dedičstvo. Manifest Mináčovskej ľavice prijíma pozitívne skúsenosti z budovania socializmu, ako je rozvoj sociálneho zabezpečenia, a zároveň reflektuje negatívne javy, ako sú cenzúra a perzekúcie.

Mináčovská ľavica odmieta oddeľovať socializmus od národa a súčasne podporuje internacionálne, teda medzinárodné úsilie o vybudovanie sociálne spravodlivej a mierovej spoločnosti, rešpektujúc špecifiká národov. Mináčovská ľavica sa zameriava na sociálnu spravodlivosť (podpora rovnosti a spravodlivého rozdelenia zdrojov v spoločnosti), národnú identitu (zachovanie a rozvoj modernej národnej kultúry a prijatie pokrokových tradícií v dejinách národa),kultúrne dedičstvo (ochrana a podpora kultúrnych inštitúcií a historických pamiatok) a medzinárodnú spoluprácu alebo internacionalizmus (podpora mieru a spolupráce medzi národmi na základe rovnosti a spravodlivosti). (zhrnul z obsahu manifestu AI, COPILOT).

Dvaja zakladajúci členovia projektu DAV DVA vytvorili politický a kultúrny manifest, ktorý bol publikovaný 2. augusta 2023 na vtedy pasívnej stránke DAVDVA.sk. Manifest je zároveň morálnym kompasom proti dobe marketingovej a odpoveďou na otázku, čo by mala robiť skutočne autentická ľavica v 21. storočí…

Manifest môžete ľubovoľne šíriť, a ak s ním súhlasíte, môžete ho dole v komentároch podpísať.

MANIFEST MINÁČOVSKEJ ĽAVICE 

Mináčovská ľavica prijíma všetko pozitívne zo skúseností s budovaním socializmu (rozvoj sociálneho zabezpečenia obyvateľov ČSSR v sedemdesiatych rokoch) a  plne reflektuje všetky negatívne javy (cenzúra, perzekúcie v päťdesiatych rokoch, obmedzovanie umeleckej resp. tvorivej slobody, likvidácia národnej inteligencie, umelé presadzovanie proletárskeho kozmopolitizmu či prenasledovanie pre svetonázorové a náboženské presvedčenie).

Mináčovská ľavica po vzore Novomeského, Clementisa, Mináča, Husáka a ďalších odmieta oddeľovať socializmus od národa. Národné chápe Mináčovská ľavica ako základnú komunitárnu kategóriu spojenú s úsiliami o vybudovanie socializmu v lokálnych podmienkach. Internacionálne vníma Mináčovská ľavica ako medzinárodné úsilie o vybudovanie sociálne spravodlivej a mierovej spoločnosti v kooperácii s inými národmi, teda po vzore Kollára a Šafárika, nie ako popretie existencie národných identít, ale ich kooperáciu k budovaniu humanizmu. Slovenský národ reprezentujú (ako kategóriu) všetci jeho občania so slovenskou občianskou príslušnosťou, ktorí sú teda oprávnení voliť politických predstaviteľov slovenského národa, teda aj národnostné menšiny, ktoré prijali túto kategóriu.   Mináčovská ľavica zároveň podporuje všetky úsilia o národné a sociálne oslobodenie národov vo svete, ktoré smeruje k socialistickej spoločnosti.

Mináčovská ľavica predpokladá, že socializmus možno vybudovať iba prostredníctvom sociálne emancipovaných národných štátov a odmieta (ako nereálny a naivný) predpoklad nastolenia socializmu zhora (najmä po skúsenostiach s praktikami a aktivitami tzv. západných ľavicových strán v Europarlamente, ktoré sa maximálne vzdialili od cieľa vybudovania socialistickej spoločnosti). 

Mináčovská ľavica odmieta militarizmus, podporuje mierové úsilia, uvedomujúc si riziká jadrovej apokalypsy.

Mináčovská ľavica odmieta tak extrémny centrizmus (progresivizmus), ktorý sa prezentuje ako liberalizmus popierajúci základný liberálny princíp slobody slova (k progresivizmu sa hlási aj tzv. „západná liberálna ľavica“), ako aj extrémny konzervativizmus (ľudáctvo). Oba javy považuje za spoločensky deštruktívne, pričom prvý speje k extrémnemu individualizmu, svojvôli jednotlivcov, spoločenskej deštrukcii, zavádzaniu politickej korektnosti a cenzúry (cancel culture) a druhý k extrémnemu izolacionizmu, šovinizmu, antisemitizmu a rasizmu.  Mináčovská ľavica zároveň neodmieta pokrokové prvky historických bojov socializmu späté s liberalizmom (boj za slobodu slova, sloboda umeleckej tvorby, všeobecné volebné právo, boj proti feudalizmu, poddanstvu a otroctvu, boj za rovnoprávnosť), ako aj konzervativizmu (fungujúca rodina v ekonomickom a sociálnom zmysle ako základná bunka spoločnosti, pozitívne sociálne prvky v tradíciách, dejinná kontinuita, národno-emancipačné úsilia generácií národného obrodenia). Mináčovská ľavica odmieta perzekúcie ľudí pre názor či ideové presvedčenie a odmieta fenomén cancel culture nakoľko v neslobodnom prostredí nie je možný slobodný rozvoj kultúry, filozofie, umenia či vedy. Mináčovská ľavica predpokladá, že človek si môže sám slobodne vybrať, ktorým ideám veriť a ktoré odmietnuť bez toho, aby ich reguloval štát alebo súkromné korporácie.

Mináčovská ľavica podporuje demokratické princípy tak v ekonomickej (podpora samosprávneho riadenia, družstevníctva), ako aj politickej sfére (suverenita vlády je vždy spojená s demokratickou zvrchovanosťou ľudu, ergo moc a legitimita moci pochádza vždy od ľudu). Mináčovská ľavica zároveň odmieta rôznorodé formy podvodnej mediálnej manipulácie politických strán a aktivistov pri marketingových stratégiách, ktoré zároveň spôsobujú informačný smog a hodnotovú dezorientáciu.  Preto navrhuje vytvorenie jednotnej platformy (webová stránka či úradná tabuľa v meste či obci), kde by sa ľudia rozhodovali ako voliť iba na základe prezentovaného politického programu.

Mináčovská ľavica je antikapitalistická a usiluje o podporu všetkých prvkov, ktoré povedú slovenskú spoločnosť k socializmu a (predpokladom pre budúcu spoločnosť je aj podpora idey kooperativizmu v lokálnych podmienkach).

Mináčovská ľavica podporuje znárodnenie strategických podnikov a posilnenie úlohy štátu, odmieta ďalšiu privatizáciu veľkých podnikov, no zároveň nechce klásť zákonne prekážky ekonomickej iniciatíve jednotlivcov pri ich samostatnej zárobkovej činnosti pokiaľ nezasahuje do práv iných.  

Mináčovská ľavica podporuje rozvíjanie verejného priestoru a odmieta jeho komercionalizáciu tak vo fyzickej podobe (ulice, parky, námestia, nábrežia atď.), ako vo virtuálnej (internet).

Mináčovská ľavica podporuje zdanenie veľkých korporácií a progresívnu daň. 

Mináčovská ľavica nadväzuje na pokrokové inšpirácie slovenských dejín v národnom obrodení, počnúc bernolákovcami, Generáciou Všeslávie, štúrovcami, hlasistami, davistami a ďalšími inšpiratívnymi generáciami s cieľom vyzdvihnutia ich pokrokových sociálnych a národno-emancipačných úsilí.

Mináčovská ľavica je za náboženskú slobodu okrem náboženských extrémov, ktoré nie sú v súlade s humanistickými princípmi.

Mináčovská ľavica podporuje primárne rozvoj slovenskej kultúry a vníma kontinuitu s pokrokovými tvorcami slovenskej kultúrnej stavby. Zároveň slovenskú kultúru neizoluje od svetovej a po vzore medzivojnového DAVu (európske avantgardy v literatúre, filme či divadle, preklady svetovej literatúry, moderná architektúra atď.) prijíma zo svetovej, ako aj domácej kultúry (napr. pokrokový odkaz štúrovcov) pozitívne inšpirácie.

Mináčovská ľavica je za zdravý a prirodzený, teda nedoktrinársky, environmentalizmus a rozvíja pozitívny vzťah k verejnému priestoru a prírode. 

Podporovateľ Mináčovskej ľavice nemusí byť nutne organizovaný v politickej strane. Idey Mináčovskej ľavice môže rozvíjať tak na poli kultúry a umenia, ako aj v reálnej politike. Mináčovská ľavica nie je viazaná na žiadnu politickú stranu, no zároveň môže mať ideové prieniky s viacerými slovenskými politickými stranami sociálneho (resp. sociálno-demokratického), národného (národno-konzervatívneho), environmentálneho či socialistického (alebo komunistického) charakteru.

CITÁTY DAVISTOV A ICH NASLEDOVNÍKOV

Národy sú spravodlivé len potiaľ, pokiaľ sa prebíjajú z ríše útlaku k svetlu slobody: beda víťazom! Moc má svoju noc, svoje mravné temnoty – to platí pre jednotlivca, triedu, národ.

Vladimír Mináč

Práve spravodlivosť: naše novodobé dejiny sú ustavičným domáhaním sa, dožadovaním spravodlivosti a približovaním sa k nej. Je to cesta – samý výmoľ samá okľuka a zákľuka, zákľuková jama, malý národ prechádza ustavične súteskami, je zvieraný a zmietaný, blúdi, stráca cestu a znovu ju nachádza: sám v hušti veľkej hory.

Vladimír Mináč

 „Nevieme, kto koho a ako premôže, vieme však so stopercentnou určitosťou, že svet z týchto nárazov vyjde podstatne zmenený, a túto zmenu neuvidíme len na mapách, na postavaní ríš a národov, ale i v zložení samých národov a v každom prejave života.“

Laco Novomeský o povojnovom vývoji

„Dávajte si pozor na politikov, ktorí ani nerecitujú, ani necitujú, ba sa ani neodvolávajú na básnikov!“

Vladimír Clementis

Novomeský, pôsobí dnes vari otrasnejšie ako v čase svojho zrodu, keď sociálne fakty boli také zrejmé a každodenné, že si ľudia na ne privykli. Vo všetkých veľkých bojoch bojoch československého proletariátu nachádzame Novomeského ako organizátora a pozorného novinára i ako básnika, skloneného nad biedou sveta. Možno vari v tomto prípade obmeniť prastaré slová: on a trieda jedno sú. Poznanie, ktoré si odnáša z otvorených konfrontácií medzi buržoáziou a proletariátom, nie je prosté potvrdenie teoretických poučiek, ale preniknutie: nikdy na nič nezabudne, nikdy cudzopasne triede nič neodpustí. A neodpustil.

Mináč o Novomeskom

Socializmus bez demokracie proste nemôže existovať, dokonca na príklad predmníchovskej republiky sa mi žiada povedať, že sama demokracia je len taká silná a v spoločnosti zakotvená, ako silný a spoločensky zakotvený je socializmus v nej. A keď aj potrebuje, ba mu aj priznávame isté nedemokratické práva na to, aby svoju moc posilnil a bezpečne upevnil, nepriznávame ich do aleluja, naveky, ale len na vymedzený čas, ktorý v rozličných krajinách môže a musí byť rozličný. Inak sa z vlády ľudu stáva vláda nad ľudom a zo socializmu v takejto pseudodemokracii len neveľmi príťažlivá karikatúra socializmu.

Ladislav Novomeský

Slovenskej poézii otvára tak nové obzory a nové možnosti. Aký to omyl literárneho vedca, keď ho pasuje za básnika „vecnosti“. Len preto, že v dvoch-troch básňach spomína „veci a vecičky sveta“. Ale celou dušou, tlkotom srdca básnicky preniká a stvárňuje osudy človeka svojej rozvíchrenej doby. Od slúžtičky, Furko Márie až po tragické osudy v zbierke Stamodtiaľ. „Program je život,“ vyhlasuje v r. 1924 „a jeho centrum: človek.“ Do krážov tejto generácie, ktorá sa vedome hlásila k revolučnému proletariátu a osvojuje si jeho svetonázor, vstupuje i Fraňo Kráľ. Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača naľakajúceho sa žiadnych prekážok. I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť.

Dr. Daniel Okáli o Fraňovi Kráľovi a Lacovi Novomeskom

Nemáme v moderných slovenských dejinách veľa takých mužov, ako je Ladislav Novomeský, vojak revolúcie a jej zvestovateľ, človek nežnej básne i človek ostrého politického boja. Obetavosť a vernosť sú v jeho znaku Obetavosť až po sebažertvu, vernosť pre všetko, čo prináša komunizmus, a napriek všetkému, čím nás zavše pridlávia dejiny. … Ani našu súčasnosť, ani našu budúcnosť, ani slovenskú poéziu a kultúru, ani slovenskú politiku si nemožno predstaviť bez Ladislava Novomeského. Jeho všestranný zástoj v slovenskom živote má obdobu u štúrovcov. Jeho internacionalizmus jeho nepriestrelné vedomie komunistu ho priraďuje k legendárnym postavám medzinárodného revolučného hnutia.

Vladimír Mináč

Nastali nové časy. Čaká nás veľká slovanská budúcnosť. Plnia sa proroctvá a sny našich slovansky hovoriacich národovcov od Kollára, hlásateľa všeslovanskej literárnej vzájomnosti, cez Šafárika, všeslovansky orientovaného učenca, autora prvých všeslovanských literárnych dejín a Starožitností slovanských, cez jedinečné pokolenie štúrovcov a poštúrovcov až po naše dni.

Vladimír Clementis

Zahraničná politika musí byť pragmatická; ak veľmoci nedodržujú nijakú morálku, ani my sa nesmieme správať podľa morálnych kázní. Dobré je, aj v zahraničnej politike, to, čo je výhodné.

Vladimír Mináč

Dobre porozumieť národným dejinám znamená zmeniť ich. Novomeský ďaleko presiahol slovenský, i československý kontext. Nie slovami, ale politickou praxou, nie prázdnym gestom, ale vlastnou riskantnou skúsenosťou…

Miroslav Válek

Kultúra existuje iba potiaľ, pokiaľ sa snaží, pokiaľ ustavične zápasí o poľudštenie človeka, o medziľudské porozumenie. Jej vyspelosť sa nemeria iba intelektuálnymi a tvorivými výkonmi, ale práve jej trvalým a nepremenným zmyslom, jej ustavičným dotykom s individuálnym človekom v národnom či nadnárodnom kolektíve – práve ustavičnosť onoho dotyku, jeho vytrvalé trvanie je nádejou ľudstva, dnes už vari jedinou a poslednou. … Dodatočne – mnohé veci stíhame iba dodatočne – čítam jednu z podôb takejto vzbury, francúzskeho možno význačného a možno iba známeho maliara Jeana Dubuffeta: „Umelecká tvorba, ktorá základným spôsobom neodsúdi kultúru, ktorá neukáže na jej prázdnotu a nezmyselnosť, nám v ničom nepomôže.“ Vždy pri takýchto vzburách, a poznáme ich mnoho v našom i iných storočiach, ide nie o podstatu kultúry, ale práve o jej konkrétnu podobu, o podobu jej obmedzení, ktoré sa uskutočňujú niekedy železnou rukou štátnej moci a inokedy akoby zamatovou rukou trhových vzťahov, a ešte inokedy opätkom univerzálnej ideológie.

Vladimír Mináč

Kollárovo zdôrazňovanie, že vzájomnosť „nezáleží v politickém všech Slávov sjednoceniu“, teda vo vytvorení jednotného slovanského štátu a jeho sústredenie vzájomnosti na pole literárne a kultúrne vyplývalo z realistického odhadnutia vtedajších možností a situácie slovanských národov. Kollár bol príliš veľkých duchom, aby si neuvedomoval politické korene a politický dosah i ním hlásanej literárnej vzájomnosti. Ohas, aký vyvolala jeho Slávy dcéra a štúdia o Vzájomnosti najmä medzi Čechmi, Juhoslovanmi a Ukrajincami, nemohol nechávať nikoho v tejto veci na pochybách.

Vladimír Clementis

Vzdelanec by mal byť soľou zeme, v modernejšej reči, jej minerálnou sústavou, bez ktorej je živná pôda neživá. Ak chce byť soľou zeme, nesmie byť cukríkom moci, nesmie sa s akoukoľvek podobou moci stotožniť – my starší môžeme iba nenávidieť každú hodinu, v ktorej sme tak urobili. Mnoho vzdelancov ustavične osciluje medzi chuťou k moci a medzi mierou slobody, ktorú mu určuje vlastné svedomie. Len málokedy, len v celkom osobitých prípadoch sa tento skutočný boj končí víťazstvom svedomia, poväčšine sa vzdelanec adaptuje na nejakú formu moci, na jej výbežky a výčnelky, nemusí to byť na vrchole a na hrote, nemusí to byť ani na verejnosti, nemusí to byť post vládneho úradníka, môže to byť tiché postavenie dobre plateného opozičníka.

Vladimír Mináč

O čom dumá Clementisova busta, s rozpakmi odhalená: o malých meradlách malého národa, či o optimistickej tragédii životného zápasu? 

Gustáv Husák

„Vierozvestovia Cyril a Metod, od ktorých sme prijali kresťanskú kultúru a a slovanskú liturgiu, prišli k nám z prostredia dnešného Bulharska a v novodobých dejinách sú naše obapoľné kultúrne styky i keď nemajú taký zvratový význam – nemálo čulé… Náš katolicizimus má nádhernú slovanskú tradíciu cyrilometodejskú a sociálne úsilia, dlho tvoriace centrum všetkých našich úsilí, zodpovedajú predsa najkrajšej a najslávnejšej tradícii kresťanstva.

Ladislav Novomeský

Liberalizmus už dávno v západoeurópskych dejinách myslenia, najmä však v dejinách praktickej politiky neexistuje ako ucelený systém – vari od čias Tiersa. Fukuyamovský optimizmus je už dávno minulý, je už dávno po víťaznej vojne, ktorá nič nevyriešila – generalissimus už píše spomienky. Optimizmus rýchlo vyvetral pod ronom cyklickej recesie, starosti planéty sa – napriek všetkým dobrým úmyslom – prehlbujú, zemské kry škrípu v zlosti nad nevedomosťou, nad huriavkom, ktorý prekrikuje všetky úzkosti. O svete vieme len to, čo chcú, aby sme vedeli: nenadarmo sa mužom roka, napriek svojím niektorým mravným slabostiam, stal šéf CNN. Mohutný informačný monopol obopína zemeguľu a potlačuje našu mieru slobody už v samotnom zámotku: z toho, veru, nebude lyonský hodváb.

Vladimír Mináč

Štúr nie je menej súčasníkom v názore na vzťah človeka k spoločnosti, či už k národu, k vlasti, či k štátu. … Štúr vo svojej reči „za polepšenie chudobného ľudu lósu“, ktoré ešte vtedy chcel uskutočniť návrhom, aby sa z poddanstva vykupovať mohli hlavne z týchto príčin: a) aby sa sloboda v našej krajine rozšíriť mohla, b) aby sa vzdelanosť medzi ľudom šíriť dala, c) aby priemysel rozvinúť sa mohol. Ale i spôsob, akým rozvinul svoje tézy, i celá argumentácia za oslobodenie človeka je taká dnešná, je taká polemická s dôvodmi aj dnešných držiteľov starých foriem života, že aj z tejto stránky je Štúr so svojou sto rokov starou rečou zápalisto bojovníkom súčasníkom: aj z tejto stránky je Štúrova reč po všetkých stránkach živá.

Ladislav Novomeský

Človek sa ustavične pohybuje medzi strachom a nenávisťou: proti strachu sa obrňuje ideológiou. Každá ideológia – komunizmus, napríklad, práve tak ako antikomunizmus – denne plodí nenávisť a nenávisť každodenne zabíja. Naše prenikanie do skutočnosti je niekedy neúmyselné, ale vždy nemilosrdné: zabíjame, aj keď nechceme, zabíjame, aj keď o tom nevieme. Ale nenávisť zabíja vedome: má radosť z toho, že zabíja.

Vladimír Mináč

…tie väzenské roky ma strašne ťažili, bolo mi až hanba, že aj na mne sa dá demonštrovať obludnosť toho, čo si tiež vravelo socializmus… V zbierke Stamodtiaľ a iné je jedna báseň, kde sa hovorí, že aj keď to bolo mrzuté, nemám právo zanevrieť na seba a na všetko, čím som bol, socializmus nie je len toto, a ak bude treba, ak sa z tej príšernej skúsenosti zrodí skutočný socializmus, tak aj toto unesiem.

Ladislav Novomeský

Videl som v televízii sympatického mládenca, ktorý sa hrdil tým, že nepotrebuje čitateľov: nepotrebuje teda ani samého seba. Kultúra a literatúra v nej je spôsob komunikácie medzi ľuďmi a medzi vekmi; bez komunikácie by sme ešte stále viseli na stromoch ako opice. Kultúra, tá, na ktorú myslím, je ustavičný kritický komentár k civilizácii, ustavičný pokus o korektúru nášho základného experimentu – bez takéhoto ustavičného dôverného dotyku by kultúra vo všeobecnosti a literatúra obzvlášť nemala nijaký zmysel.

Vladimír Mináč

Áno, komunisti narobili veľa chýb, hlúpostí, dopusili deformácie. To ale neznamená, že sociálne vymoženosti a socialistické myšlienky a hodnoty sa tým pochovali. Zápas podobný tomu, akým prešlo vo svojich dejinách kresťanstvo, lebo nik dnes nemôže poprieť skutočnosť, že aj v jeho histórii bolo tmárstvo, inkvizícia, netolerantnosť, korupcia a ďalšie negatívne stránky a obdobia. Idea spravodlivosti rovnosti ľudí bola nad tým vyšetkým, preto humanizmus kresťanstva a jeho nosné myšlienky dokázali strhávať ľudí… Po porážke, akú sme utrpeli, sa nechce uznať. že socializmus napriek všetkému odsúdeniahodnému posunul myslenie a sebavedomie prostých pracujúcich ľudí, snažil sa o ich dôstojné postavenie. Znehodnocuje sa všetko, aj to, čo bolo v socialistických krajinách dobré.

Gustáv Husák

Štefan Marko Daxner, je to človek, ktorého hodno aj milovať, lebo je to človek bez poškvrny. Celým životom prešiel tak, že my, jeho potomkovia, nevidíme jeho omyly, aspoň ja o jeho politických omyloch neviem, viem iba o jeho politických prehrách. Mal ho veľmi rád aj Vladimír Clementis.

Vladimír Mináč

Slovanstvo len v spojitosti s novými spoločenskými ideami dokáže dospieť k sláve a veľkosti, ktorú mu kedysi prisúdili slovanskí i neslovanskí myslitelia. Clementisov rozbor niektorých slovanských problémov v našom národnom prostredí pomôže splňovať túto úlohu.

Ladislav Novomeský

Miestny salzburský mysliteľ Karl R. Popper – dnes, v čase politológov je klasický európsky filozof už všade iba miestnym čudom a botanickým reliktom – neverí síce na pokrok, na jeho hocijakú podobu a rozmer, ale napriek tomu je optimista. Je optimista vo svete, „v ktorom sa pre inteligenta stalo prevládajúcou módou byť pesimistom“. „Myslím si“, pokračuje starý, a teda aj uvážlivý mudrc, „že náš čas nie je taký zlý, ako sa o ňom všeobecne hovorí; že je lepší a krajší ako jeho povesť“. Tuším, že mysliteľ, ktorý neverí na pokrok v nijakom jeho záhybe, musí byť optimista z nejakého osobitného dôvodu, v tomto prípade z dôvodu miestopisného. Mesto, ktoré sa prezentuje vo svete Mozartovými čokoládovými guľkami, ktoré pokojne rastie a bohatne od jednej Slávnosti po Slávnosť nasledujúcu, kde aj radničné a stavebné škandály prebiehajú hladko, korektne a akosi uspokojujúco, mesto pevne posadené do dejín európskej kultúry už od založenia biskupstva, mesto, spokojné samo so sebou až po duchovnú ospanlivosť, je dobrým miestom pre optimizmus: je to optimizmus pradúcej mačky, vyhrievajúcej sa na priedomí.

Vladimír Mináč

„Polouschnutá kvapka po včerajšom daždi na skle je ako malá kozmická loď, ktorá havarovala po ďalekej a tajomnej ceste, alebo možno ako osamelá slza na drahej tvári, ktorá sa od nás pomaly, ale navždy odvracia. A stuhy vencov ako krídla čiernych labutí nás mrazivo ovievajú. Akoby sme sa tu zišli iba kvôli básni a vy akoby ste nás nechali trocha čakať, akoby ste odišli len na skok v prestávke medzi dvoma strofami niekde do ústrania dorobiť svoj verš. Ale je to, žiaľ, iba naše želanie. Márne a nesplniteľné. Táto chvíľa je až príliš ozajstná a definitívna… Pravda a slovo, život a báseň išli vo vašom prípade ruka v ruke… Od čias vášho návratu do poézie… slovo v nej nadobudlo opäť svoju pravú váhu… vaša poézia sa naozaj stala tým, čím bola myslená. Že ste rovnako slovenský ako československý a rovnako československý ako socialistický básnik. Tak vaše slovo bez pasu a bez vstupných víz prekračovalo hranice ľudských sŕdc v mnohých krajinách sveta, neopúšťajúc pritom rodnú pôdu. Boli ste a ste – konštatovalo sa to už dávnejšie – kategorickým mravným imperatívom svojej doby. Bez vás by ozajstná podoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle. Tí, ktorí prídu za vami, vás nebudú môcť obísť. Budú musieť ísť cez vás, a to je údel rovnako príťažlivý a záväzný ako ťažký…“

Miroslav Válek o Ladislavovi Novomeskom

Niekedy ste boli skúpy na slová a šetrili ste si ich na lepšiu príležitosť. Ale keď prišla, vždy ste mali v hlave jastraba, ktorý padol náhle a nečakane z chmúrneho neba vášho mlčania, a obeť, ktorú si našiel, nepatrila k nevinným. V takej chvíli ste si nerád vyberali protivníkov pod svoju úroveň. Ale neváhali ste ani vykričať svoju pravdu do zástupov, vy, ktorý ste viedli intímne rozhovory s veľkými. … n, ktorý svojho ducha venoval nesmrteľným, podľahol nepominuteľným zákonom míňajúceho sa času. A keď sa teda sám stáva jeho súčasťou, je v tom niečo z jeho horkej irónie , z jeho žeravého sarkazmu. Ako dobre by bolo pochybovať o tom, čo sa stalo. On sám by pochyboval. Pravda príliš zjavných faktov sa mu vždy zdala podozrivá. Nešiel po slovo ďaleko, keď potreboval nôž do bitky, rukavicu do tváre alebo kameň, ktorým sa tak elegantne a provokačne rozbíjali okná strnulého sveta. Ale váhal, keď mal vysloviť definitívnu pravdu. … Tentoraz je to pravda, súdruh Matuška. A táto zámlka je najdlhšia zo všetkých zámlk vášho života i diela. A niet v nej zmyslu ani logiky, ani neodhaľuje skryté súvislosti vecí nevyslovuje nevypovedateľné spôsobom, ktorý ste používali, keď bolo slovo príliš ľahké do života aj do kníh. Niet v nej nič, nič; ani mučivá úzkosť, s ktorou ste s klobúkom v ruke tak často stáli pred dielom iných, ani nádej , že to že to všetko bude predsa len raz možné preskúmať a pochopiť. Niet v nej nič, len biologická nevyhnutnosť. Ako keby ste nastúpili do vlaku a kývali nám z okna veľkou bielou vreckovkou svojej rezignácie. Ale zabudli ste si kúpiť spiatočný lístok, a to sa nás hlboko dotýka.

Miroslav Válek o Alexandrovi Matuškovi

Do vysokého veku v ňom zostalo čosi chlapčenské, hravé a bezprostredné, čo spomínajú aj jeho rovesníci..

Vojtech Mihálik o Lacovi Novomeskom

Ľudský život sa zvecnil natoľko, že sa stal predmetom na trhu. Je to najliberálnejší trh medzi liberálnymi trhmi, tu ešte niet jemne pohyblivých cien, cena vždy závisí od miesta a času, od chasy a rasy, od farby vyznania i farby pleti, od chudoby a od bohatstva Trh s ľudskými bytosťami je naozaj liberálny. 

Vladimír Mináč

Keď skúmame dejiny, nachádzame v nich dosť mien, pri ktorých iba titul a hodnosť čosi hovorí; za leskom titulu je však prázdnota. Sú to čierni pasažieri histórie. A nájdeme i iné postavy, hoc aj bez štátnych titulov a hodnosti, v ktorých akoby sa stelesnila problematika doby, ktoré sú symbolmi potrieb, bojov a ilúzií svoje spoločnosti, sú míľnikmi na vývinovej ceste svojho národa. Takouto svetovou postavou v slovenskej histórii je Ľudovít Štúr … Vybral si cestu tŕnistú, lebo si uvedomuje svoju povinnosť voči spoločnosti, voči dejinám. Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu „utisnutých a odhodených“ ľudových vrstiev i národov. Za ich slobodu a lepší život formujú štúrovci prvý dobe zodpovedajúci politický a národný program Slovákov, stmeľujú a zjednocujú uvedomelé sily v národe, organizujú politický i ozbrojený zápas za revolučné požiadavky ľudu a národa, vyvolávajú prvý krát v našich dejinách uvedomelý masový revolučný pohyb. … Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva. … Mnoho súdov bolo vyslovené o týchto udalostiach, od súčasníkov i v neskorších rokoch, z pozícií jednotlivých národov i zo širších hľadísk európskej revolúcie. Niektoré novinárske poznámky Marxa a Engelsa, písané v priebehu udalostí bez možnosti bližšieho poznania a analyzovania špecifických podmienok a situácie revolúcie v Rakúsku a Uhorsku, boli neskôr kanonizované ako posledný súd histórie. …. V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná. Objektivizovali a predstavovali potreby a požiadavky ľudových más, bojovali za ne. Tvoria základný článok vývinovej reťaze našej novodobej histórie. … Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dokórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Štúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. … Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli v posledných 28. rokoch. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás? Komunistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i keď dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, ked robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu.

Gustáv Husák

Jeho starší súdruhovia, Clementis a Novomeský, si budú riešiť otázku vzťahov k slovenskej národnej tradícii trochu neskoršie, Clementis v hmlách anglického polovyhnanstva jasne a presne uzrie „sors slovacica“, Novomeský upraví svoje staršie hodnotenia do konečnej podoby po oslobodení. Husák už v polovici tridsiatych rokov sám od seba a spočiatku akoby aj sám pre seba vybojoval zápas o súvzťažnosť medzi tradíciou a revolučnou praxou. Možno spočiatku len inštinktívne našiel analógiu medzi vystúpením štúrovcov a medzi revolučnou praxou skvelej marxistickej generácie slovenskej, no postupne čoraz presnejšie vedel, že práve štúrovské hnutie je „základným článkom vývinovej reťaze našej novodobej histórie“, najmä sa však stotožnil so Štúrovým mravným kódexom, s vnútornou prostotou, prísnosťou a náročnosťou: obetavosť, zanietenosť, skromnosť, odvaha.

Vladimír Mináč o Gustávovi Husákovi

REAKCIE SÚČASNÝCH VEDCOV, HISTORIKOV, FILOZOFOV, POLITIKOV,
KOMENTÁTOROV K DAVISTOM A ICH NASLEDOVNÍKOM (MATUŠKA, VÁLEK, MINÁČ, MIHÁLIK)

Dnes sa o Mináčovi píšu ploché a plytké odsudky, že bol oporou normalizácie, ale skutočnosť je, ako to už býva, oveľa zložitejšia. Mináč bol počas Pražskej jari Dubčekovým priaznivcom a keď ho odvolali z postu predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR, na protest si vyzul topánky a bosý ho vyprevádzal z rokovacej sály. Keď mu však pohrozili profesijnou likvidáciou, po pritvrdení normalizácie sa novému kurzu podvolil. Možno si pamätáte, ako mu mladý študentský aktivista Milan Nič (dnes predstaviteľ zahraničného tretieho sektora) počas Nežnej revolúcie v televízii vmietol do tváre, že sa celý život len krútil a že všetko prežil – akoby bolo povinnosťou človeka trpieť a neprežiť. Iste sa, poučený zo svojej mladosti, nepokúšal s režimom zraziť priamo. No vždy ho vedel obísť a pomôcť tam, kde bolo treba. Málokto o ňom vie, že po temných päťdesiatych rokoch sa zaslúžil o rehabilitáciu fejtónu, ktorý bol považovaný za „buržoáznu úchylku“ a prežitok. Ako predseda Matice slovenskej po prvý raz nadviazal spojenie s krajanmi v Amerike, ale na rozdiel od dnešných predstaviteľov tejto organizácie kategoricky odmietal ľudácku emigráciu. Pomohol uplatniť sa mnohým zakázaným autorom (buď ich zamestnal v Matici slovenskej alebo im poskytol tvorivé štipendiá), okrem iného sa zaslúžil aj o návrat Milana Lasicu a Júliusa Satinského na scénu, za čo sa mu humoristická dvojica neskôr odvďačila tým, že z jeho satirického románu Výrobca šťastia urobila úspešnú divadelnú hru. V osemdesiatych rokoch sa verejne zastal environmentálnych disidentov z ekologickej iniciatívy Bratislava nahlas a ako poslanec viedol nerovný boj s čechoslovakistami, ktorí sa rozhodli zlikvidovať posledné zvyšky oklieštenej federácie. V porevolučných dobách sa angažoval najmä za dosiahnutie samostatnosti Slovenskej republiky.

Eduard Chmelár

„Hovorme o tom, že sme krajina, ktorá mala velikánov… Takým ľuďom ako bol baťko Mináč alebo doktor Vladimír Clementis s úctou a rešpektom vzdám hold…“

Robert Fico

…keď sa píše v západnej literatúre o Vladimírovi Mináčovi, Lacovi Novomeskom, Gustávovi Husákovi a celej generácii slovenských „národných komunistov“, zvýrazniť treba prakticky všetko. … Mináč pôsobil ako predseda Matice slovenskej od roku 1974 až do pádu bývalého režimu v roku 1989, a teda dlhých pätnásť rokov. Nikdy sa však nezmieril s ľudáctvom najmä zahraničného disentu, a tak bol po revolúcii v roku 1989 ako symbol odporu voči ľudáctvu z Matice bez milosti odstavený.  … Je symbolické, že Mináč sa obzvlášť desil rozsievania militantnej nacionalistickej zloby medzi mladými výrastkami. Ako s odvolávkou na pubertálnych neonacistov písal: „Desaťročia som sa snažil vydobyť zo slovenskej skutočnosti, zo slovenských dejín, osobností, činov, dôvody pre národné sebavedomie. Ak toto má byť výsledok, premárnil som život.“ Ostáva len dúfať, že Mináč svoj život nepremárnil, a že raz sa dočkáme Slovenska, o akom Mináč sníval – bez neonacistov, bez ľudákov a bez popletencov, ktorí ešte stále hľadajú svoje vzory v satelitoch hitlerovského Nemecka.

Ľuboš Blaha

Kedysi tomuto národu dohovárali Alexander Matuška, Laco Novomeský, Dominik Tatarka, Vladimír Mináč či Roman Kaliský, a ešte pred nimi Janko Jesenský alebo Vajanský. Ich slovo malo váhu. Pozrite sa, kto formuje verejnú mienku dnes. Šimečka, Leško, Tódová, Vagovič, Schutz. Radšej sa nebudem vyjadrovať. Práve tak váhu hereckých bardov ako boli Chudík, Machata, Filčík či Kvietik nikdy nenahradia dnešní herci, ktorí nedokážu to podstatné: vážiť slovo. A rovnako nie je náhodné, že práve tí, ktorí si urobili zo slušnosti, tolerancie, lásky a porozumenia banálne korálky, sršia takou nenávisťou a neznášanlivosťou, akú vidíme len u máloktorých skupín. Tak ako Matovič nakazil slovenskú politickú scénu agresivitou a vulgárnosťou, práve tak ju Zuzana Čaputová nakazila pokrytectvom, falošným pozérstvom a zničujúcou neúprimnosťou. Ale tieto praktiky musíme v našom vlastnom záujme prekonať.

Eduard Chmelár

Len chcem vedieť, či tomu správne rozumiem: Keďže Ladislav Novomeský alebo Vladimír Clementis hovorili o slovanskej vzájomnosti, boli extrémne pravicoví. Identitári. Nacionalisti. Fašisti … A naivne som si myslel, že bojovali proti fašizmu a že sú dôležitými osobnosťami ľavicovej inteligencie. Našťastie mi to vysvetľovali v SME denne.

Ľuboš Blaha v reakcii na Zuzanu Kepplovú z denníka SME

Nechcem sa púšťať do analýzy trendov v oblasti kultúry a umenia, ale pokiaľ ide o vývoj v politickej oblasti, tak sa dá konštatovať, že tieto tendencie ku vzniku „Mináčovskej ľavice“ … hoci sa niekomu môže zdať, že Smer ako pomerne širokospektrálne hnutie nemá jasné politické priority, tak ja si myslím, že je to naopak: prinajmenšom vedenie Smeru túto líniu veľmi jednoznačne, konkrétne pomenovalo a premietlo do svojho programu na najbližšie roky.  skutočnosti však nič netreba objavovať, všetko podstatné tu dávno je, to presne pomenoval už baťko Mináč. Treba sa vrátiť ku klasikom, k filozofickým a sociálno-ekonomickým základom, na ktorých ľavica stojí už vyše sto rokov, a k zdravému rozumu. A netreba sa nechať oklamať módnymi okolnosťami a vplyvmi, ktoré doba priniesla, mám na mysli všetky tie pekné nové veci, ktoré mnohých pomýlili… Obrazne povedané, keď sa hladina dnešnej divokej doby ustáli a kal klesne na dno, vtedy bude opäť jasne viditeľné, že základný konflikt kapitalizmu stále je, a nikdy neprestal byť kľúčovou politickou otázkou tohto systému, ktorý tu dnes máme.

Ľuboš Blaha

Mali sme osobnosti a celé generácie v histórii, ktoré premýšľali o spoločnosti ako celku, obetovali sa jej a snažili sa ju povýšiť na vyššie ciele. Štúrovcov, hlasistov a davistov, Štúr, Štefánik, Hodža a Novomeský. Nelichotili sa masám, ale pochopili dušu národa, neprispôsobili sa vášňam, ale zmenili spoločnosť k lepšiemu. Laco Novomeský pôsobil vo vysokej politike ako povereník pre školstvo a osvetu len krátko, štyri povojnové roky, no vstúpil tam s premysleným konceptom a počas tohto obdobia položil inštitucionálne základy modernej slovenskej kultúry, vedy a vzdelávania. Založil Slovenskú filharmóniu, Slovenskú národnú galériu, sieť regionálnych škôl a divadiel, oživil činnosť Akadémie vied a v tomto krátkom čase urobil viac než všetky vlády po ňom. 

Eduard Chmelár

V živote Gustava Husáka zohrávala generácia DAV a davistov dôležitú, ba dokonca kľúčovú úlohu pri formovaní jeho sveta myslenia, čerpajúc z nich inšpiráciu a neboli nimi ovplyvnení. Vladimír Clementis bol jeho vzorom a mentorom, neskôr s ním a Ladislavom Novomeským spolupracoval a nadviazali priateľské vzťahy – vo voľnom čase trávili aj spolu.

historik Michal Macháček

Vladimír Mináč bol najmúdrejší človek, akého som poznal a jedna z najvýznamnejších osobností našich dejín, ktorého vplyv na všetky oblasti nášho kultúrneho, spoločenského a politického života si dosiaľ stále neuvedomujeme. Priznávam, že som ho mal veľmi rád, preto ma dojalo, keď ma jeho syn vyzdvihol medzi tými, ktorí na jeho otca nezabudli. A ešte jedna symbolika.

Eduard Chmelár

Pretože, ako povedal Novomeský pri príležitosti 20. výročia povstania v roku 1964, antifašizmus, vaše meno je ľudskosť. V programe povstaleckej Slovenskej národnej rady, kde občiansky blok demokratov úzko spolupracoval s ľavičiarmi a komunistami, nachádzame všetky nádeje slovenského národa. … Mám sen, že mená mužov povstania nebudú zabudnuté. Myslím na Lettricha, Ursínyho, Horvátha, Šoltésa, Novomeského, Husáka, Šmidkeho, Goliana, Karavaša, Zaťka. 

Robert Fico

Bez ohľadu na Válkovo politické zmýšľanie zostáva tento autor jedným z najväčších slovenských básnikov. Jeho moderná, čistá poézia stavia báseň výsostne racionálne, vďaka čomu básnik po celý čas drží pevne v rukách významové smerovanie textu a neuchyľuje sa k patetickým pózam. Nielen ľúbostné, jemne erotické verše, ale aj všeľudská, filozofická poloha básnika je niečo, k čomu sa vyplatí vracať. 

Eduard Chmelár o Mirovi Válkovi

Veľký triumvirát slovenskej poézie svetovej úrovne Rúfus – Válek – Mihálik.

Eduard Chmelár

A TERAZ CITÁTY INÝCH „VELIKÁNOV DUCHA“ REAGUJÚCICH NA MINÁČOVSKÚ ĽAVICU

Väčšina negatívnych reakcií na Mináčovskú ľavicu vzniká v anonymite. Ešte pred vznikom tohto manifestu vznikla séria článkov na Karmine, ktorá nepriamo reagovala na obnovenie DAVu s cieľom rozbiť tento projekt, čo sa Karmine (nie, nejde o populárne bývalé mäsiarstvo či dnešnú jedáleň s obedmi za 6.50, ale anonymných liberálnych ľavičiarov alebo jednotlivca (???), ktorý sa prezradil tým, že sa raz prekecol pred našim bývalým spolupracovníkom na jednom podujatí; že Mgr. Juraj Halás) čiastočne podarilo, no súčasne DAV DVA prežil a zväčša si osvojil davistickú alebo Mináčovskú ľavicu ako program s cieľom očistiť Vladimíra Mináča, Novomeského, Husáka, Válka, Clementisa a davistov od ideologického balastu, ktorý mu Karmina, ktorá nie je schopná rozlíšiť nacionalizmus od socialistického vlastenectva, nadelila.

Mináčovská ľavica vznikla aj ako opozícia tzv. „bruselskej ľavici“, ktorá sa stotožňuje s projekciou ultrakozmopolitného multikulti centristického extrému. Ľudovo sú títo politickí aktivisti nazývaní ako „slniečkári“, „zomrifans“, „pravdoláskári“, „bratislavská kaviareň“, „progresívci“, teda to je tá skupina ľudí, ktorá je špecifická predovšetkým tým, že sa sama oháňa slušnosťou, toleranciou, no v skutočnosti robí presný opak.

Vyberáme z balastu Karminy tu najživotaschopnejšie:

Ako publicista tiež Mináč vystupoval proti ľudáckemu variantu nacionalizmu, ktorý mal vlastné predstavy o obsahu novej slovenskej štátnosti. …  Ostatní prívrženci mináčovskej ľavice si napokon našli takú či onakú cestu k Smeru. Alebo Smer si našiel ich, keďže pohltil všetky relevantné politické subjekty naľavo od stredu. … Zvyšky mináčovskej ľavice, ktoré chcú rozvíjať staré heslá, sa dnes preto aktivizujú najmä publicisticky, v periodikách ako Literárny týždenník, Slovo či Extra plus. Viac-menej ide o generáciu, ktorá postupne vymiera a vychovala si len pár nástupcov. Príležitostne parazituje na aktivitách mladších ľavičiarov. Na druhej strane sa obraz slovenského ľudu, ktorý skonštruovala mináčovská ľavica, stal významnou súčasťou ideológie Smeru – samozrejme, len popri ďalších komponentoch, ako sú pragmatizmus či iné prvky, ktoré v strane presadzujú jednotlivé záujmové skupiny a ich sponzori. Podľa tohto zdedeného obrazu Slováci tvoria pracovitú, prevažne vidiecku pospolitosť, ktorá sa zaujíma najmä o chlebové otázky. Poučená vlastnou históriou sa obáva všetkých „cudzích“ pokusov o to, aby ju niekto ovládal. Mináčovská ľavica sa od začiatku (t. j. už pred Mináčom) rozvíjala ako „progresívna“ alternatíva voči iným formám slovenského nacionalizmu. Rodila sa v konkurenčnom boji s nimi, ideologickom aj fyzickom. …  Mináč za dva určujúce momenty považoval vystúpenie národovcov v rokoch 1848 – 1849 a SNP, ktoré chápal ako protinemecké povstanie. Niektorí stúpenci tohto pohľadu by k nim dnes možno pridali aj vznik samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993.  … V zahraničnej politike kladie dôraz na udržanie samostatnosti a rovnocennú spoluprácu s inými národmi. Vzhľadom na staršie historické súvislosti, ktoré siahajú najmenej do devätnásteho storočia, považuje ostatné slovanské národy za prirodzených spojencov Slovákov.

anonym, Mináčovská ľavica (3) – Karmína

Každopádne na termín reagoval aj Martin Mocko v inštitucionálne antikomunistickej Pamäti národa.

Tvrdenie o hesle „najprv federalizácia…“ nájdeme aj v anonymnej krititáli Karmín písanej z internacionalisticko-komunistického pohľadu, na takto orientovanom portáli Karmína. Toto heslo odznelo aj v dokumentárnom flme Válek z roku 2018. Rovnako ako u Mlynárika, aj tu bolo pripísané vystúpeniu trojice básnikov z redakčnej rady Kultúrneho života: „(Válek) bol stúpencom krídla tzv. federalistov, ktorí už od konca roka 1967 jasne presadzovali názor, že v hierarchii politických krokov treba uprednostniť najskôr zmenu formy Československej republiky na federáciu, až potom realizovať demokratizačné snahy v spoločnosti. Bol to práve Válek spolu s Mihálikom a Novomeským, ktorí v tejto súvislosti vystúpili z redakčnej rady Kultúrneho života a neskôr ho zrušili.“

Martin Mocko, Pamäť národa 2/2024

Už priamo na iniciatívu DAV DVA reaguje marginálny portál polytbyro s typicky postmoderným (už to nie je moc v móde… inak) sarkasticko-ironickým podtextom, ktorý posúďte sami.

„Viete, drahí mináčisti, prečo ľudia nevedia o odkaze Laca Novomeského? Pretože zjavne nebol tak dôležitý. Sorry. Každému napol prebudenému človeku musí byť jasné, že v súčasnom zápase nejde o pamätné tabule a odkazy starcov. … Nie, nepotrebujeme si ešte viac pripomínať odkaz Ľudovíta Štúra a generácie Všeslávie. … You’re not a sigma. Ste polosenilní ľudia, ktorí sa zjavne boja, že keby sa SND volalo iba Národné divadlo, budete mať problém spomenúť si, v akej krajine žijete.“

anonym JAKUB, zdroj

Priamo na DAV DVA reaguje Dr. Matej Ivančík v príručke Rosa-Luxemburg-Stiftung, ktorý dáva do kontrastu tie správne weby Karmína, Kapitál a Pole (mimochodom, tam už prebehol prevrat), s nesprávnym DAV DVA… opäť s cieľom marginalizovať a vylučovať iný názor (cit. „V zásade ich nečítam. Je to pre mňa neakceptovateľné. Neviem, či sa to dá nazvať ľavicou, jedine ak samozvanou.“).

 V zásade ich nečítam. Je to pre mňa neakceptovateľné. Neviem, či sa to dá nazvať ľavicou, jedine ak samozvanou.

Dr. Matej Ivančík v príručke Rosa-Luxemburg-Stiftung

Konkurenčný liberálno-progresívny (alebo bruselská ľavica?) Kapitál zvolil metódu wokeizmus alebo cancel culture (metóda delegitimizácie, nečudo, keďže otvorene podporujú „otvorenú kultúru“ a na konci ich videí je krásne uvedené „co-funded by the European Union“) a DAV DVA sa rozhodol ignorovať, aj pri vydávaní davistickej prózy (Habaj) či textoch o davistoch (Makara), pričom veľmi silno pochybujeme, že si nevšimli, že na Slovensku existuje jediný projekt, ktorý sa ideovo hlási k medzivojnovému DAVu.

V tomto duchu odmietli aj grant od FPU,odmietli však aj Sorosovské ocenenie (DAV DVA v minulosti dostal nula, takže nedostal veľkorysú možnosť niečo odmietnuť… iste vtedy bol Kapitál spokojne ticho… a o novinárskom ocenení ani nemožno uvažovať, keďže DAV DVA aktívne demaskuje aj nekalé praktiky novinárov hlavného prúdu).

---