Každú nedeľu na DAV DVA prinášame ukážku zo sveta poézie. Vyberá spisovateľ Goran Lenčo v seriále NOVOMESKÉHO NEDEĽA (názov na počesť debutu a jeho autora). Minulá nedeľa patrila Poničanovej básni Zvečera.
VEČERNÉ SVETLÁ
Ján Poničan
Večerné svetlá
svoj život
do tmy ulíc píšu.
Ó, jak milujem,
jak milujem
nočného mesta
svetelnú ríšu!
Asfalt,
skosená šedá pažiť.
Ó, poéziu večerných svetiel
možno len po boku milej zažiť.
Plynutie chvíľ
meriame srdca hmatom.
Čo krok, to svetlo.
Čo krok, to jemný dotyk hrudi.
Pod nimi život po lesklých
vlnách prúdi.
Pod nimi
slasťou zachvie sa každý atóm.
Hľadáme
zmysel života?
Seba?
Odkedy hviezdy z neba zlietli,
uhaslo kúzlo neba.
Ulice,
domy,
farebné svetlá.
Ó, typografia, typografia
nočného svetla.
Ulice
kamže, kamže vedú?
Svetlá za nami,
svetlá vpredu.
Na konci cesty
čo nás, čo nás čaká?
Svetlo žiaroviek
strieborné zástavy lúčov
v bystrinách našich očú pláka.
Na konci cesty
po uliciciach mesta
po noci láska blúdi.
Večerné svetlá možno
všetky, všetky
zahoria v našej hrudi.
Národný umelec Ján Poničan (1902 –1978) bol spoluzakladateľom časopisu DAV a významným príslušníkom skupiny „davistov“ – ľavicovo orientovaných intelektuálov a umelcov. Bol to práve on, kto do slovenskej literatúry vniesol tradíciu tzv. proletárskej poézie. Jeho názorový a postojový príklon je známy a očividný zo pseudonymu, ktorý si zvolil, a ktorý vznikol pridaním prostredného mena; čiže Ján Rob Poničan. Autorova tvorba má agitačný a revolučný charakter, podnietená jeho bojovným duchom a zápalistou povahou. Okrem sociálnej problematiky rozvíjal vo svojich básňach aj ľúbostné a erotické námety, mestské, ale aj prírodné motívy, siahal i po reflexívnej lyrike. S úspechom sa venoval aj prozaickej a dramatickej tvorbe a prekladateľskej činnosti, v menšej miere tiež tvorbe pre deti a mládež. V profesnom živote bol advokátom. Zastával taktiež kultúrne a spoločenské funkcie.
Naša báseň je z rovnomennej zbierky Večerné svetlá z roku 1932. Dedikuje ju (báseň) svojmu priateľovi významnému maliarovi Ľudovítovi Fullovi. Básnický štýl, či skôr azda technika, ktorú autor v zbierke hojne využíva, by sme mohli pripodobniť k impresionizmu, inšpiroval sa aj českým básnickým smerom poetizmom, ktorý sa v tej dobe udomácňuje i na Slovensku. Báseň je v slovenskej literatúre prelomová tým, že sa odkláňa od motívov dediny, takej prevalentnej až dominujúcej v tradičnej podobe slovenskej literatúry, a očarúva ju topos mesta (veľmesta). Poetiku však mestský motív nenaturalizuje a neumenšuje, zásadná je v tomto konkrétnom básnickom príklade pôsobivá a pôvabná atmosféra, pričom prírodná romantika (samozrejme, aj tú nachádzame v básnikovej tvorbe; Poničan rád podnikal výlety, ba výpravy do prírody) je tu transformovaná do urbánnej romantiky novej doby. Autor aj takto akcentuje svoj príklon k modernosti a modernite a novosti, nielen svoj osobný, ale celej jednej básnickej generácie.
Goran Lenčo
Super, že Goran spustil tento seriál.
Veľmi rád!