Každú nedeľu budeme na DAV DVA prinášať ukážku zo sveta poézie. Vyberá spisovateľ Goran Lenčo v seriále NOVOMESKÉHO NEDEĽA (názov na počesť debutu a jeho autora).
ZVEČERA
Ján Poničan
Smutno býva, keď sa zvečerieva.
Zem, do závoja zahalená deva,
cez závoj prebíja sa luny lúč
a deti-hviezdy
hanblivo
napodobujú mesiac…
Šero pritom
smutnú melódiu spieva.
Zvečera
prichádza, rozprestiera sa svetom
tucha-príšera:
o pominuteľnosti,
keď prestane ťa zohrievať krv,
opustí ťa dych,
mäso
a na konci spráchnivejú kosti.
Nuž ale:
koľko listov opadáva
a ostane strom,
koľko kvetov uvädá
a lúka sa ďalej bude skvieť
vo svojom šate pestrom.
Národný umelec Ján Poničan (1902 –1978) bol spoluzakladateľom časopisu DAV a významným príslušníkom skupiny „davistov“ – ľavicovo orientovaných intelektuálov a umelcov. Bol to práve on, kto do slovenskej literatúry vniesol tradíciu tzv. proletárskej poézie. Jeho názorový a postojový príklon je známy a očividný zo pseudonymu, ktorý si zvolil, a ktorý vznikol pridaním prostredného mena; čiže Ján Rob Poničan. Autorova tvorba má agitačný a revolučný charakter, podnietená jeho bojovným duchom a zápalistou povahou. Okrem sociálnej problematiky rozvíjal vo svojich básňach aj ľúbostné a erotické námety, mestské, ale aj prírodné motívy, siahal i po reflexívnej lyrike. S úspechom sa venoval aj prozaickej a dramatickej tvorbe a prekladateľskej činnosti, v menšej miere tiež tvorbe pre deti a mládež. V profesnom živote bol advokátom. Zastával taktiež kultúrne a spoločenské funkcie.
Naša báseň pochádza z jeho poslednej zbierky Hĺbky a diaľky (1973) a nádherne ilustruje prekonanie osobného strachu z fyzického zániku, ktorý básnik zdolá vďaka tomu, že si uvedomuje nadindividuálne kvality umenia, ale i vôbec každého poctivého ľudského snaženia a nesebeckého života.
Pripravil: Goran Lenčo
