Dalimír Hajko

Asi nie. Presviedčajú nás o tom dejiny ľudstva, v ktorých sa vždy (a zákonite?) po dlhších či kratších obdobiach mieru objavila vojna. Spojená spravidla s úsilím o teritoriálne zisky, o moc nad ľuďmi, skrátka o viaceré ekonomické prvky potencionálneho blahobytu, maskované poväčšine účelovo formulovanými ideami slobody, ochrany menšiny, obrany pred číhajúcim nepriateľom, proti ktorému treba preventívne zakročiť, riešením krívd z minulosti a ďalšími neobyčajne početnými a často aj neobyčajne vynaliezavými dôvodmi. Ich prítomnosť je živená politikmi, služobnými médiami (najmä žltou žurnalistikou) tváriacimi sa pri všetkej svojej jednostrannosti ako nositelia toho najobjektívnejšieho pohľadu pod slnkom, ale často je podnecovaná aj všadeprítomným strachom pred budúcnosťou. Premáha nás tušenie zla… Čo s nami bude, ak zvíťazí skutočný alebo vymyslený nepriateľ? Útočme radšej prví… Ak použijeme všetku našu ekonomickú a vojenskú silu, ak nasadíme dostatočné množstvo hmotného a neskôr azda aj ľudského „materiálu“, môžeme zabudnúť na diplomaciu a definitívne zničiť nenávideného odporcu, skôr než nás zasiahne na citlivých miestach a naruší náš každodenný blahobyt, náš lenivý pokoj, našu bezstarostnosť.

Náš pohľad na život je často povrchný, bez farby, vône a ducha. Povrchný pohľad na spoločenské javy často zakrýva nielen sieť rozmanitých dôsledkov a súvislostí, ale neraz aj podstatu javu. Medzi povrchným vnímaním a hľadaním podstaty veci je rozdiel, o ktorom asi nikto nepochybuje.