Prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc. (* 5. júl 1944, Mýtna) je slovenský vysokoškolský pedagóg, filozof, kulturológ, literárny kritik a esejista. Publikuje pre Slovenské pohľady, Filozofiu, Literárny týždenník a ďalšie periodiká. Je členom Spolku slovenských spisovateľov a nositeľom ceny Egona Erwina Kischa. Je nositeľom Svetovej ceny za humanizmus za rok 2022, ktorú udeľuje Ohrid Academy Of Humanism. Taktiež je nositeľom Mimoriadnej Ceny Matice slovenskej, ktorá mu bola udelená pri príležitosti 160. výročia založenia. Pôsobil ako vedúci vedecký pracovník Ústavu filozofie a sociológie Slovenskej akadémii vied, Ústavu slovenskej literatúry SAV, bol v Predsedníctve SAV, v Slovenskom rozhlase a v Národnom literárnom centre. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Katedre kulturológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre, neskôr pôsobil na Katedre filozofie Žilinskej univerzity. Je čestným predsedom Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej. Rozhovor realizoval jeho študent Dr. Lukáš Perný.
1.Ste popredný slovenský kulturológ. Nedávno ste vydali knihy Eseje a morality (2026) a Umenie recenzie (2024). Čím sú tieto knihy odlišné od vašej predchádzajúcej tvorby?
Uhol hľadania sa v nich presunul bližšie ku konkrétnosti so snahou vidieť aj aspoň časť odvrátenej tváre vecí. Inšpirovať a nabádať i k popieraniu. Hľadať, ale nepresviedčať. Hoci obidve knihy sú odlišné a svedčia o pochybujúcom autorovi.
2. Pri sledovaní súčasnej politickej situácie, spomenul som si na jednu vašu prednášku, kde ste spomínali fenomén tárania (neviem už vo viazanosti na akého filozofa to bolo). Vystihol ste presne, že existujú ľudia, ktorí dokážu hodiny a hodiny tárať o ničom. Keď som sedel 3 mesiace v parlamente, zažil som to v praxi. Vladimír Mináč toto miesto nazval, ak nie peklom, tak očistcom. Ste humanista, ako vnímate všeobecne v prvom rade extrémne rozdelenie slovenskej spoločnosti a všadeprítomnú nevraživosť, a jednak prebiehajúce konflikty vo svete? Taktiež evidujem zbytočné a absolútne nezmyselne stupňovanie napätia medzi Slovákmi a Maďarmi, žiaľ, na oboch stranách a v rovnakej miere. Čo má robiť humanisticky a pacifisticky orientovaný človek v takomto svete?
Som presvedčený, že aj v parlamente aj v rámci slovensko-maďarských vzťahov a kdekoľvek inde je nemálo skupín či jednotlivcov, ktorých aspoň čiastočne niečo pozitívne spája, ktorí majú aspoň čiastkové spoločné ciele. Na týchto parciálnych cieľoch treba citlivo budovať ďalší rozvoj vzťahov medzi prvoplánovo znepriatelenými skupinami, pretože skúškou každého vzťahu medzi ľuďmi i medzi krajinami je, či pri úsilí o niektoré jednotlivé spoločné ciele dokážu pochovať svoje spory a či nezabudnú, že spoločnosti rozkvitajú na základe zmieru, nie konfliktov. A tejto úlohy sa nemôžeme vzdať len preto, lebo sa ukáže ako ťažšia, než sme očakávali.
Stratégiou a priam pracovnou úlohou opozície býva, bez ohľadu na čas a miesto jej pôsobenia, systematické podkopávanie súdržnosti, ktorú sa vládne inštitúcie spravidla usilujú dosiahnuť. Iniciačným cieľom je zabrániť upevneniu a zfunkčneniu legitímnych inštitúcií. Vďačným cieľom útokov sa potom celkom logicky stávajú najmä chybujúci štátni úradníci (ale kto nerobí chyby?), pretože adresný útok na nich umožňuje získať útočníkom sympatie verejnosti ako domnelým vykonávateľom spravodlivosti nad skorumpovanými či tyranskými politikmi.
Toleranciu opozície voči koalícii a vice versa by umožňoval iba silný sociálny konsenzus, ktorý je v strednej a východnej Európe skôr zriedkavosťou. Byť v opozícii nie je samo osebe velezradou a byť vo vládnych štruktúrach zločinom. Rozdelenie spoločnosti a vzájomná nevraživosť je často dôsledkom neschopnosti pochopiť potrebu rovnováhy medzi rešpektovanými hodnotami a nevyhnutnosťou nájsť spoločný záujem, ktorý by mohol viesť k formovaniu perspektívneho prostredia vedúceho k budovaniu východísk prospešných pre obe strany.
Takéto pochopenie by možno viedlo protivníkov k tomu, aby skoncovali s nepriateľstvom. Problémom býva neprítomnosť silných osobností a motivujúcich čiastkových cieľov. Keď sa v európskych dejinách takáto prítomnosť objavila, viedlo to k masovým pohybom zjednocujúcim veľké množstvo ľudí. To však máme tendenciu zľahčovať a ignorovať. Uprednostňujeme skôr univerzálny hodnotový pohľad, ktorý bráni vidieť jednotlivosti. No vždy musíme mať na pamäti, že politická umiernenosť vyžaduje tisíckrát viac odvahy než zdanlivá rozhodnosť. Platí to v každej situácii.
3. Nedávno sme si pripomenuli výročia dvoch osobností – symbolistov Ivana Kraska a Vladimíra Roya. Pôvodne ste mali na podujatiach vystúpiť, no pre zdravotné problémy a katastrofálne klimatické podmienky to napokon nevyšlo. Preto sa spýtam aspoň v tejto forme, ako vnímate tieto osobnosti ako literárny kritik a kulturológ. Čím sú prínosné pre slovenskú kultúru, čo z ich diela je nadčasové?
Áno, ich poézia vyjadruje smútok, melanchóliu a veršom vyjadrené prežívanie samoty, osudu či viny, ale podstatné by bolo prostredníctvom existenciálnej psychoanalýzy preskúmať cesty, ktoré k tomuto vyjadreniu viedli. Nadčasové nie je ich zaškatuľkovanie ako symbolistov prípadne impresionistov, či predstaviteľov slovenskej moderny, nadčasové je hľadanie toho, čo v nich predstavovalo tú sugestívne tichú revoltu, vnútorný zápas, ktorý prebiehal skryte a bez veľkých ohňostrojov a sálv na privítanie; v obidvoch básnikoch sa skrýval býk aj matador spoločne, a tenzia, ktorá medzi týmito dvoma skrytými polohami nevyhnutne existovala, musela prejsť cez filter lásky, aby dospela a potlačila stavy pýchy, zlosti, tuposti, nedorozumenia, bolesti, nenávisti, ale aj úcty a pokory návratom k okamihu pokoja a lásky, ktorému sa hovorí hodina pravdy. Hoci každý z oboch básnikov si hľadal svoju vlastnú cestu k tejto hodine, výsledkom zápasu bola provokujúca zrozumiteľnosť, ktorá ich urobila veľkými. Zrozumiteľnosť, za ktorou boli hodiny a roky vnútorného boja o univerzálnu hodnotu pravdy. Nie formálne literárnohistorické znaky sú z takéhoto pohľadu podstatné a dôležité, ale vzácnejšie by bolo plnohodnotné pochopenie tohto vnútorného boja.
