19. JÚN 2026, DMS BRATISLAVA – Matica slovenská si pripomenula výročia symbolistov IVANA KRASKA a VLADIMÍRA ROYA za účasti riaditeľa Slovenského literárneho centra Ladislava Ťažkého, predsedov Kulturologicko-filozofického odboru Matice slovenskej prof. Jozefa Leikerta a Dr. Lukáša Perného, predsedu Výtvarného odboru MS Ladislava Skraka, významnej slovenskej herečky a recitátorky Eva Márie Chalupovej, kultúrnych pracovníkov z Kazachstanu, príbuzného z rodiny Hurbanovcov prof. Svetozára Krna, recitátora Michala Osúcha a mnohých ďalších vzácnych hostí. Zdravicu na podujatie odoslal aj starosta Kraskových rodných Lukovíšť Roman Hubert, ktorý súčasne všetkých pozval na kraskovské spomienkové podujatie, ktoré sa uskutoční 11. júla v Lukovištiach. Spoluorganizátorom bola aj Spoločnosť Ladislava Novomeského, podujatia sa zúčastnila aj príbuzná spisovateľa Novomeského, ktorý sa symbolistami výrazne inšpiroval.
Podujatie bolo realizované v Galérii Matice slovenskej, kde je aktuálne umiestnená výstava VÝTVARNÁ MATICA II. Súčasťou podujatia bola recitácia tvorby oboch autorov, výstavka s dielami oboch autorov, biografické medailóny, ako aj prezentácia zaujímavostí z tvorby a života. Slovenský literárny ústav Matice slovenskej pripravil medailóny o oboch autoroch (https://matica.sk/ivan-krasko/, https://matica.sk/vladimir-roy/). Hlavným posolstvom podujatia bolo vzdať hold zakladateľom slovenskej modernej poézie a pripomenúť si hodnoty ich diela. Podujatie bolo vysielané aj naživo organizátorom podujatia, pričom online ho pozeralo 90 ľudí:
Matica slovenská si Kraska na regionálnej úrovni pripomenula odhalením pamätnej tabule k 150. výročiu narodenia na historickej budove Zjednoteného protestantského gymnázia, kde študoval v rokoch 1887 až 1892 v Rimavskej Sobote, avšak už v roku 2020 mu ten istý MO MS Lukovište obnovil jeho hrob v Lukovištiach s bronzovým pamätníkom Topole od Aliny Ferdinandy.
Po noci tisíc, vykroč z tmy na svetlo…
Ivan Krasko patril k priekopníkom slovenskej moderny, básnik, prekladateľ, ale aj prozaik, chemický inžinier a politik. Prvé dielo publikoval v Slovenských pohľadoch pod pseudonymom Janko Cigáň, druhý pseudonym Ivan Krasko mu pomohol vymyslieť Svetozár Hurban Vajanský pod inšpiráciou rodiska Kraskovo. Na jeho tvorbu mali vplyv francúzski symbolisti, pričom jeho najznámejšie dielo je Nox et solitudo. Vladimír Roy, rovnako ovplyvnený symbolizmom, ako aj impresionizmom, bol slovenský básnik, prekladateľ, vnuk spisovateľa Jozefa Miloslava Hurbana. Ovládal šesť jazykov pričom do slovenčiny preložil Byrona, Poea, Shakespeara, Wildea, Dumasa, RIlkeho, Heineho, Goetheho či Mór Jókaia. Podobne ako Krasko, aj v Royovej poézii sa vyskytujú motívy smútku, bolesti, hrôzy, samoty a noci. Medzi jeho diela patria zbierka Keď zmiznú hmly, Rosou a tŕním či Peruťou sudba máva. Zomrel v mladom veku v sanatóriu v Novom Smokovci.
On June 19, 2026, Matica Slovenská will commemorate the 150th anniversary of the birth of the writer Ivan Krasko, real name Ján Botto (* July 12, 1876, Lukovištia – † March 3, 1958, Bratislava), as well as the 90th anniversary of the death of Vladimír Jozef Ján Roy (* April 17, 1885, Kochanovce – † February 6, 1936, Nový Smokovec), at a smaller event called „Homage to the Symbolists“. Confirmed guests include cultural scientist Jozef Leikert, reciter and actress Eva Mária Chalupová, reciter Michal Osúch, while other literary critics and poets have also been invited. Ivan Krasko was one of the pioneers of Slovak modernism, a poet, translator, but also a prose writer, chemical engineer and politician. He published his first work in Slovenské pohľady under the pseudonym Janko Cigáň, the second pseudonym Ivan Krasko was helped to invent by Svetozár Hurban Vajanský, inspired by his birthplace Kraskovo. His work was influenced by the French Symbolists, with his most famous work being Nox et solitudo. Vladimír Roy, equally influenced by Symbolism and Impressionism, was a Slovak poet, translator, grandson of the writer Jozef Miloslav Hurban. He spoke six languages and translated Byron, Poe, Shakespeare, Wilde, Dumas, RIlke, Heine, Goethe and Mór Jókai into Slovak. Like Krasko, Roy’s poetry also features motifs of sadness, pain, horror, loneliness, and night. His works include the collections When the Mists Disappear, Dew and Thorns, and Fate Waves with the Feather. He died at a young age in a sanatorium in Nový Smokovec. The event is organized by the Slovak Literary Institute of Matica Slovenská, the Cultural and Philosophical Department of Matica Slovenská, and the Ladislav Novomeský Society. The event will also include the opportunity to view the new exhibition VÝTVARNÁ MATICA II. in the Gallery of Matica slovenská.
ŠTÚDIE
Národný umelec Ivan Krasko
150 rokov od narodenia symbolistu a zakladateľa modernej slovenskej poézie
Populárny básnik medzivojnovej moderny, symbolista, prekladateľ, politik a chemický inžinier národný umelec Ivan Krasko, pôvodným menom Ján Botto (podobnosť mena so štúrovským básnikom, slovenským E. A. Poeom, nie je náhodná, nakoľko ide tak o jeho príbuzného, ale aj tvorbou blízkeho autora) patrí vôbec k najznámejším slovenským básnikom 20. storočia, označovaný je aj za zakladateľa modernej slovenskej poézie. Optikou kulturológie je jeho prínos mimoriadne významný pre rozvoj modernej slovenskej kultúry nakoľko inšpiroval aj ďalšie generácie moderných slovenských básnikov, a to aj napriek tomu, že jeho tvorba vôbec nie je rozsiahla, naopak veľmi útla.
Analógie k francúzskemu symbolizmu, inšpirácie aj v českej poézii (priame inšpirácie: Březina, Hlaváček, Sova, Bezruč, Toman), štúdiá v Rumunsku a Českej republiky, spoznáva Rusko, Tirolsko a Viedeň (Rakúsko), Trident (Taliansko), a taktiež fakt, že jeho básne boli preložené do viacerých jazykov (preložil ho napr. Monoszlóy Dezső, kniha Összes versei vyšla v roku 1957) a sám prekladal umelecké texty a odbornú literatúru napr. z rumunčiny napr. Mihaila Eminesca, to všetko robí z Kraska nielen slovensky, ale aj európsky významného autora. Navyše, podľa Jána Brezinu ovládal maďarčinu, rumunčinu, nemčinu a rodina Bottovcov pochádza z Talianska, pričom podľa štúdií o pôvode dedín Kraskova a Lukovíšť sa prisťahovali do Uhorska už koncom XIII. st. (Ivan Krasko: Literárnohistorická monografia, 1946, s. 101, 103; Rosenbaum, s. 339). Podľa Šmatláka Krasko svojim dielom najhlbšie a najoriginálnejšie realizoval prelom vo vývinovom procese slovenskej poézie na rozhraní 19. a 20. storočia, pričom zostáva stále umelecky živý nakoľko je schopný vnútorných regenerácií. Podľa Rosenbauma Kraskovo nerozsiahle, ale ľudsky hlboko prežité a umelecky vykryštalizované dielo patrí k základným hodnotám slovenskej poézie, ktoré estetickým tvarom markantne poznačilo ďalší vývoj básnickej generácie (E. B. Lukáč, J. Smrek, V. Beniak, L. Novomeský, a taktiež M. Kraus, V. Mihálik, M. Rúfus)
ŽIVOT A DIELO
Dr. Ing. Ján Botto, ktorý používal pseudonym Ivan Krasko, ale aj Janko Cigáň (* 12. júl 1876, Lukovištia – † 3. marec 1958, Bratislava) sa narodil do roľníckej rodiny v Lukovištiach, študoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote (v tom čase býval v dome významného maďarského básnika Mihálya Tompu, navštevoval rodinu básnika Jána Bottu, spával v izbe zriadenej jeho nábytkom a mal prístup k jeho knižnici; Zamor, 1981, s. 10), na nemeckom gymnáziu v Sibiu (Rumunsko) a neskôr pokračoval v štúdii na rumunskom gymnáziu v Brašove, kde aj v roku 1896 zmaturoval. Z rumunskej tvorby ho inšpiroval novoromantik Mihail Eminesco (Šmatlák, s. 519), ktoré sa tiež pokúsil prekladať, avšak preklady vyšli až na sklonku života (Rosenbaum, 1984, s. 337) (pozn. preto bol na bratislavské podujatie o Kraskovi a Royovi pozvaný aj rumunský veľvyslanec na Slovensku Domnul Călin Fabian). V tom čase už publikoval v časopise Slovenské pohľady Pieseň nášho ľudu ako Janko Cigáň (podľa jeho slov ho k tomuto pseudonymu inšpiroval predok huslista (Šmatlák, s. 520). Podľa Rosenbauma poslal do SP ďalšie básne, ktoré však Škultéty nepublikoval. Ďalšie básne (Deň spásy, Za búrnej čiernej noci) posiela Škultétymu v roku 1899, ten ich však publikuje až v roku 1902 (Rosenbaum, s. 337). Podľa Rosenbauma bol Škultétyho rezervovaný postoj spôsobený v generačných rozdieloch estetického poňatia tvorby. Začiatky boli teda spojené s publikačným neúspechom ktorý však autora neodradil. Mimochodom, Kraskove prvotiny vychádzajú až v 50. rokoch 20. storočia, podobne ako jeho preklady (Brezina, s. 103, Rosenbaum, s. 337).
Po maturite sa vracia na Slovensko, kde pomáha v podnikateľských aktivitách rodine (ako dozorca pri stavbe mlynu a voskárne, Zambor, s. 11), následne narukuje na vojenskú službu a v roku 1900 sa hlási na štúdiá chemického inžinierstva v Prahe (končí v roku 1905, podľa Zambora býval na Vinohradoch a materiálne mu pomáhali Kováčovci). V Prahe sa zapája do činnosti študentského spolku Detvan ako funkcionár. Pracoval v cukrovare Klobuky a chemickej továrni v Slanom.
KRASKOVO DIELO
V roku 1909 vychádza jeho debutová kniha básní NOX ET SOLITUDO, v roku 1912 VERŠE (Votruba, 1976, s. 78). Šmatlákove Dejiny slovenskej literatúry IV. (vydané v SAV, 1975, s. 531-540) podrobne analyzujú toto dielo, venuje sa však aj analýze Kraskovej prozaickej tvorby ako napr. Naši, Sentimentálne príhody, List mŕtvemu (s. 540-545). Kraskova próza opisuje vysokoškolský život v Prahe, najmä Spolok Detvan a sú spojené s citovým dramatizmom a subjektívnou introspektívnosťou. V Liste mŕtvemu opisuje smrť mladého „cigána Tóna“ na nejakej stavbe a pokusy o jeho oživenie elektrickými šokmi, čo je podľa Rosenbauma istá významová symbolika autobiografického pôvodu (s. 339).
Rosenbaumova Encyklopédia slovenských spisovateľov (1984, s. 337-339) nazýva Kraska „magnus parens“ modernej slovenskej poézie, zdôrazňuje, že Krasko vyjadroval obdiv k Hviezdoslavovi, čo vyjadril aj v básni z roku 1896, pričom práve Krasko vytvára podľa Rosenbauma po Hviezdoslavovi novú etapu slovenskej poézie (subjektívna introspekcia, intenzívne prežívanie vnútorného dramatizmu, sebatrýznivý introspektívny intelektualizmus). Redaktorom a autorom úvodu diela NOX ET SOLITUDO bol sám Vajanský (s. 338). Kraskovi zaželal cestu „z tieňov ku svetlu“. Dejiny slovenskej literatúry (1984) začínajú kapitolu MODERNA práve Ivanom Kraskom a zasadzujú ho do básnickej generácie začiatku 20. storočia, pričom okrem neho uvádzajú mená A. Klas, I Gall, Neresnický, V. Roy. Ako vedúca osobnosť moderny je prezentovaný predovšetkým preto, že najpriebojnejšie vyslovil drámu moderného človeka. Je zaraďovaný k hlasistickej generácii, pričom sugestívnou silou poézie získala si priazeň všetkých prúdov.
Autori Kraska opisujú nasledovne: pochmúrne prírodné nálady, melancholické pocity, rozvrátenie ľúbostnej pohody mladých sŕdc, osamotené ľudské srdce, bezmocnosť človeka v túžbe po spravodlivosti a ľudskosti, zúfalstvo z hynutia národa, kritika nečinnosti a fatalizmu, oscilácia medzi svetlom a tmou, motívy sklamania a dezilúzie, problematickosť ľudskej existencie (s. 427-432). Šmatlákove Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť uvádzajú Kraska ako lyrika „ľúbostného citu pochopeného a vysloveného inakšie“, ako aj ako autora, ktorý „chce vyslovovať, ale aj určitým spôsobom riešiť zložitú, vnútorne protirečivú problematiku vlastného subjektu a jeho vzťahu k objektívnemu svetu“ (Šmatlák, 1988, s. 461).
Druhú zbierku VERŠE Sedlák (citujúci Šmatláka a Zambor) zaradzuje do kontextu rozvíjania citovej drámy lyrického subjektu; lyrika „noci a samoty“; v závere identifikujúc prelomenie ich kruhu (s. 530). Zbierka je zameraná na intelektuálne premýšľanie o chaose bytia, ale aj nadosobné intelektuálne premýšľanie, pričom tvar básní je oproti debutu zložitejší.
UKÁŽKA Z TVORBY IVANA KRASKA
Topole
Topole Hej, topole, tie topole vysoké!
Okolo nich šíre pole – –
Čnejú k nebu veľké, čierne
– zrovna jako čiesi bôle –
topole.Hej, topole, tie topole bez lístia!
Duch jak čísi špatnej vôle
hrdo stoja ošarpané,
v mraze, vetre, nahé, holé
topole.Hej, topole, tie topole bez žitia!
Nemo stoja v úzkom kole
– prízraky sťa z nirvány by –
pozerajú v prázdno dole
topole.Hej, tie hrdé, vysočizné topole!
Ako vzhľad ich duch môj zmizne…
Hore…? Dolu…? Do nirvány…?
– Ako havran ošarpaný
do noci…
Solitudo
Ó, bože úbohých a ponížených,
modlitbu moju milosrdne prijmi!
Ty veľký, pretože si bohom malých,
u nôh, ó, uzri svojho najmenšieho,
jak beznádejne predkladá ti,
jak beznádejne vykladá ti
nezmernú veľkosť úbohosti svojej.
Bez zásluh leží v prachu nízkej zeme,
hľa, nepatrnosť biedna medzi všetkým tvorstvom
Holúbka nezložila na tvoj oltár,
olejom nemazala rany uhnetených,
a nikdy nezvonila slávne Resurrexit!
Ó, bože úbohých a ponížených,
kým príde veľké mlčanie,
kým príde veľké mlčanie –
modlitbu moju smutnú milosrdne prijmi!
Balada o jednej milej
Dnes ešte, zdá sa, kráča vedľa mňa
ulicou zvlhlou hmlami dňa –
nevinná, s bájom bohyne,
jak chodievala popri mne.
Dnes ešte vidím bielu tvár
i vlasov zlatú svätožiar,
jak chodievala popri mne
kol zmĺklej, vetchej svätyne.
A predsa dnes už blúdim sám
ulicou, kde ten zmĺkly chrám,
čo opustili kresťania,
by hriešny robil pokánia…
Plachý akord
Za búrnej, tmavej noci
ja blúdil sám a sám,
závidel ronenie sĺz
tým čiernym nebesám.Bez cieľa šiel som vo svet
a hľadal úľavu:
papršlek do tmy srdca,
liek v hlavu boľavú.
Ach, niekde vedľa cesty,
u starých božích múk,
našiel som zúfajúcich
pár chladných, mokrých rúk…
Snáď skutočnosť to bola,
a možno púhy sen:
zabudli ruky na mňa,
keď svitol biely deň…Len pocit ostal temný,
kýs’ bôľu odtienok,
akordom plachým hučí
z hasnúcich spomienok.
Už je pozde…
Už je pozde, nepamätáš – !
nad horami vrcholí
veľký mesiac, nemý, bledý,
obličaj sťa mŕtvoly;
riedke mráčky tiahnu nebom,
kryjú mesiac závoji;
tiene blúdia siným poľom,
pokoj čuší po chvoji;
niekde v diaľke hlásnik trúbi
pozdnú nočnú hodinu,
ozveny sa duté vlnia,
až kdes’ v tichu vyhynú…
zrovna, zrovnaj ako vtedy!
… mesiac padá za hory –
a ty nejdeš dokončiť tie
započaté hovory – –
– – –
Už je pozde, nepamätáš – !
Prší, prší…
Prší, prší jednotvárne…
Jak to líce zeme starne,
vädne, bledne mladou ženou,
oklamanou, opustenou!
Prší, prší, neprestáva…
Trudnou mysľou plná hlava
v chladné dlane kloní čelo –
tak by sa jej plakať chcelo..!
Prší, prší neustále…
kebych mohol v hmlisté diale,
tam na jednom mokrom hrobe
zaplakal bych vo žalobe…
Prší, prší… Až prestane,
mrazom skvitnú pusté stráne:
nič si, nič nevyberiete – –
Tak je smutno, clivo v svete!
***
EŠTE K ŽIVOTOPISU
Do života Dr. Jána Bottu zasiahla vojna, v roku 1914 narukuje na východný front ako dôstojník 16. honvédskeho pluku rakúsko-uhorskej armády s posádkou v Banskej Bystrici, v Poľsku, Rusku a talianskom bojisku (Brezina, s. 110).
Po vzniku ČSR navštevuje prednášky FF a PF UK v Bratislave, pracuje v administratívnych službách novovzniknutého štátu. Vedecké články publikoval aj v Chemických listoch.
Medzi rokmi 1918 až 1927 pôsobí ako tajomník ministra Vavra Šrobára, súčasne predsedu Matice slovenskej, na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska a v rokoch 1927 – 1938 Krajinského úradu v Bratislave. Ako poslanec od roku 1920 zastupoval Lipt. Sv. Mikuláš – Liptov, Spiš a Gemer, taktiež bol podpredsedom poslaneckej snemovne. Pôsobil v československy orientovanej Agrárnej strane, ktorej sa stal senátorom (oficiálny názov Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu vznikla spojením Republikánskej strany českého venkova, Slovenskej národnej a roľníckej strany reprezentovanej Vavrom Šrobárom a Matúšom Dulom a Slovenskej domoviny reprezentovanej Milanom Hodžom). Podľa Rosenbauma odišiel do politického dôchodku potom, čo sa k politickej moci dostali nacionalistickí ľudáci, presťahoval sa z Bratislavy do Piešťan, kde privítal porážku fašizmu a obnovenie ČSR (Rosenbaum, s. 337).
Žil teda v Bratislave a medzi rokmi 1943 až 1958 v Piešťanoch, pochovaný je však v Lukovištiach. V roku 1946 mu bol udelený titul národný umelec, ocenila ho aj Česká akadémia vied a umení, ktorá ho zaradila medzi svojich riadnych členov, stal sa čestným občanom obce Bottovo. V roku 1946 Brezina, teda ešte za jeho života, píše: „Žije teraz ako štátny úradník na odpočinku (do konca roku 1943 v Bratislave – Dostojevského rad 31/a – teraz v Piešťanoch), vyhýbajúc sa rušnému spoločenskému styku, ale sledujúc so živou účasťou náš kultúrny a politický vývin…“ (Brezina, s. 112).
ZAUJÍMAVOSTI
Druhá manželka slovenského spisovateľa Ladislava Mňačka Eva bola dcérou Ivana Kraska (bližšie v článku Jozefa Leikerta), tá mala ešte súrodencov Ivana a Annu (manželka herca Františka Dibarboru, neskôr Františka Zvaríka, manželstvo skončilo tragicky, samovraždou Anny).
Jozef Leikert tiež vybádal, že k „nepísaniu“ poézie Kraska inšpirovala prvá manželka Ilona (Helena) Bottová, za slobodna Kňazovičová, do ktorej sa vraj natoľko zaľúbil, že prestal tvoriť. Venoval jej druhú zbierku VERŠE. Podľa Šmatláka bol svedkom ich sobáša sám Hviezdoslav (Šmatlák, 1975, s. 545). Kňažovicová o zoznámení s Kraskom: „Krasko! Krasko prišiel! Krasko je tu! Ihneď ho obklopil nadšený dav ctiteľov a najmä ctiteliek. Ja som sa ostýchala priblížiť sa k nemu, ale možno práve preto, že som stála bokom, si ma všimol… pri spoločnom obede sme sedeli oproti sebe. Bála som sa zdvihnúť oči, ale neuslo mi, ako ma po očku pozoruje. Zrazu vstal, obišiel stôl a zastavil sa tesne pri mne…“ (podľa zápisu Ladislava Mňačka).
Šmatlák dodáva, že Krasko predsa len zopár básní napísal, avšak išlo o neúspešné pokusy (História, Pribina, Svätopluk) a v roku 1936 napísal tieto slová:
„Blahoslavení sú, ktorí hovorili a nepovedali viac, než čo povedať mohli vo dňoch sviatočných…“ (s. 548).
Následne ešte vyšli v roku 1966 Kraskove básnické pokusy z 50. rokov, pričom epilógom jeho diela je Báseň posledná, ktorá vznikla v roku 1957. Rosenbaum si ešte všíma protivojnový humanistický protest Eli, Eli, lama azabthami!? (Rosenbaum, s. 338). Autori sa však všeobecne zhodujú na tom, že si Krasko zvolil osud odmlčaného básnika. Krasko sa tiež zaoberal dejinami rodnej obce, písal tiež o architektonickej pamiatke dreveného kostolíka v Kraskove.
Pre zaujímavosť Literárny fond v Bratislave udeľuje na jeho počesť Cenu Ivana Krasku za najlepší literárny debut roka. V Nadlaku (Rumunsko) pôsobí Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, ktorá aj vydáva slovenské knihy. Je po ňom pomenovaný asteroid Ivankrasko (33129).
REFLEXIE KRASKOVEJ TVORBY
Reflexie Ivana Kraska sú bohaté, vyberáme iba niektoré (tie sa stali súčasťou bratislavského podujatia v rámci výstavky k jeho 150-ročnici). Ešte za jeho života v roku 1946 vyšla na pôde Slovenskej akadémie vied a umení kniha Jána Brezinu IVAN KRASKO: LITERÁRNOHISTORICKÁ MONOGRAFIA, ktorá obsahuje aj metrický rozbor Kraskových básní. V roku 1976 vychádza reedícia NOX ET SOLITUDO v edícii Tatrana s doslovom Františka Votrubu. V roku 1981 vychádza v Tatrane kniha Jána Zambora IVAN KRASKO A POÉZIA ČESKEJ MODERNY, ktorý nadväzuje na Petra Bezruča, a pripomína, že kontakty Kraska s českou kultúrou siahajú až do rokov básnikov detstva. Zambora vydáva v roku 2016 aj Slovenské literárne centrum v publikácii VZLYKY NAHEJ DUŠE s podnadpisom Ivan Krasko v interpretáciách. V roku 2005 vychádza jeho ucelené básnické dielo v edícii Kaligramu, ktoré je obohatené o komentáre, kritiky, recenzie a hodnotenia či spomienky a fotografie (Bujnák, Votruba, Vajanský, Bohdan Pavlů, Neresnický, Brtáň, J. B. Čapek, Krčméry, Brezina, Félix, Matuška, Turčány, Gáfrik, Šmatlák, Števček, Rúfus, Mikula, Strážay, Zambor, Ivan Gall, Groeblová, Haluzický, Kňažovičová, Kaláč, Andrej Mráz).
Čitateľovi záverom odporúčame aj dokumentárny film o Ivanovi Kraskovi Z TIEŇOV KU SVETLU z roku 1986 s vynikajúcim Dušanom Jamrichom ako recitátorom Kraskovej poézie a komentármi popredných literárnych kritikov.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
autor je kulturológ a filozof
POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
BREZINA, J. Ivan Krasko: Literárno-historická monografia. Bratislava : SAVU, 1946
KRASKO, I. Básnické dielo. Bratislava : Kaligram a ÚSL SAV, 2005
KRASKO, I. Összes versei. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry n. p. / Szlovákiai szépirodalmi Könyvkiadó. 1957
VOTRUBE, F. Doslov. In: KRASKO, I. NOX ET SOLITUDO. Bratislava : Tatran, 1975
SEDLÁK, I. Dejiny slovenskej literatúry I. Martin : Matica slovenská, SLIC, 2009
ŠMATLÁK, S. Dejiny slovenskej literatúry od stredoveku po súčasnosť. Bratislava : Tatra, 1988, s. 461
ŠMATLÁK, S., KUSÝ I. Dejiny slovenskej literatúry IV. Bratislava : VEDA, VYDAVATEĽSTVO SLOVENSKEJ AKADÉMIE VIED, 1975, s. 516-549
PIŠÚT, Milan, ROSENBAUM, Karol, CHOCHOL, Viktor: Dejiny slovenskej literatúry II. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1960.
PIŠÚT, Milan a kol.: Dejiny slovenskej literatúry. Bratislava : Obzor, 1984.
ŠMATLÁK, S. 150 rokov slovenskej lyriky. Bratislava : Tatran, 1971
ROSENBAUM, Karol a kol: Encyklopédia slovenských spisovateľov. . Bratislava : Obzor, 1984.
ZAMBOR, J. Ivan Krasko a poézia českej moderny. Bratislava : Tatran, 1981
ZAMBOR, J. Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. Bratislava : SLIC, 2016
90. výročie úmrtia Vladimíra Roya,
poeovec a byronovec z rodu Hurbanovsko-Royovského „v ponurých farbách šera a nocí“, zabudnutý básnik symbolizmu a impresionizmu prekladal aj svetových autorov
Vladimír Roy (17. 4. 1885, Adamovské Kochanovce – 6. 2. 1936, Nový Smokovec) alias Aeneas Phyllon, Dúžavin, Havran, Jochanan patrí k žiaľ zabudnutým básnikom slovenskej moderny so svetovými parametrami. Málokto vie, že tento poet je prepojený s rodinou Hurbanovcov, ale aj Horváthovcov a Švehlovcov. Napriek nesmiernemu talentu zostal v tieni svojho vzoru Ivana Kraska.
V Smrekovej knihe Slovenská literárna a umelecká prítomnosť sa píše o Royovi v komparácii s Rázusom nasledovne: „Zatým, čo Rázus vyšiel z ľudu, z kolektíva maloroľníckeho a robotníckeho, Roy vychádza z rodiny, ktorá je známa svojou buditeľskou a spisovateľskou činnosťou. Krása slovenského slova bola uňho vžita v krvi a zrela výchovou od detstva. … Spomína vilv Kraskov, svoj prechod od osobnostnej lyriky k národným motívom buditeľským pod vlivom pobytu v Anglii. Roy a Rázus, temer vrstovnici, obaja odchovanci teologie a predsa tak odlišní básnickým slovom…Roy načúval v duši rytmickej hudbe a snažil sa tvoriť umenie. … Jeho kvetiny nerástli na slovenských lúkach… Vliv Edgara A. Poea je u Roya tak silný, ako u žiadneho slovenského, ba ani českého básnika. Je najvýraznejším slovenským dekadentom a symbolistom, ale odlišuje sa od západných tým, že nijak neprehodnotil pomer k žene ani k spoločnosti. Nestal sa skeptikom ani ironikom. Jeho pomer k Bohu vykazuje najvyššiu pokoru.“
Ide o priameho vnuka Jozefa Miloslava Hurbana. Dožil sa iba 50 rokov života. Už názvy jeho zbierok a výberov čitateľovi napovedajú, akú atmosféru táto poézia má: Keď zmiznú hmly, Rosou a tŕním, In memoriam, Zvlnený prameň a najmä Temné ľalie. Bolesti, hrôza, samota, súmrak, temno a beznádej, rozpor sna a skutočnosti, srdca a sveta, lyrika milostná, osobná, národná i prírodná, to je poézia Vladimíra Roya. Roy písal pre Slovenské pohľady, Cirkevné listy a Národné noviny, ovplyvnil ho Hviezdoslav, jeho ujo Vajanský, Jesenský, Krasko, Janko Kráľ, Endre Ady, či Gordon Byron a ďalší. Sám ovplyvnil Krčméryho, Lukáča, Smreka, Plávku a dovolím si povedať, že aj Novomeského, čo dokazuje jeho nižšie citovaný nekrológ.
Narodil sa v obci Adamovské Kochanovce v okrese Trenčín, pričom podľa Biografického slovníka bola jeho matka Božena dcérou J. M. Hurbana a jeho ujom bol teda sám Vajanský, švagrinou Želmíra Duchajová-Švehlová, prvá slovenská akad. maliarka, čo dokazuje, že Roy patril do rodiny významných slovenských osobností.
Študoval koncom 19. storočia na ľudovej škole v Modre, neskôr na gymnáziu v Skalici a na prelome storočí na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde pokračoval v štúdiách teológie a filozofie, odkiaľ putoval do Edinburgu, a zase naspäť do Bratislavy. Následne bol vysvätený za kňaza a ako kaplán pôsobil v Liptovskom Mikuláši, na Starej Turej, v Budapešti, ako farár tiež v Púchove. Pred prvým svetovým vojenským konfliktom navštívil Francúzsko, Holandsko, Nemecko a dokonca aj škandinávske krajiny či Taliansko. Stáva sa príslušníkom armády a potom opäť farárom (Púchov). V polovici dvadsiatych rokov sa venuje profesionálne spisovateľskej a prekladateľskej tvorbe, avšak pre nedostatok financií sa opäť vrátil k povolaniu duchovnému. Koncom dvadsiatych a na začiatku tridsiatych rokov pôsobí ako farár v Bukovci až kým neochorie. Zo zdravotných dôvodov odchádza na dôchodok. Zbytok svojho života sa lieči v Tatrách, kde aj zomiera.
Keď zomrel Vladimír Roy, Ladislav Novomeský v nekrológu (Nečítané dielo a pomník) reagoval prekvapením a pohoršením nad novinovým článkom o stavbe pomníku V. Royovi:
„Uctievanie básnikov a „duchovných vodcov“ u nás bolo vždy skarikované; vždy to bol nechutný paškvil, čo slovenská malomestská honorácia a okresní notábli nazývali poctou, prejavenou „pamiatke veľkého syna“ alebo „otca národa“, no v Royovom prípade púchovská horlivosť presahuje medzi všetkých terajších paškvilov a karikatúr. … Nie žeby si nezaslúžil, aby pred jeho pamiatkou dnešná národná reprezentácia nesňala klobúk, ale ide práve o to, že sa na to hotuje tá dnešná honorácia… Tá istá, ktorá bola – nie svedkom, ale – príčinou Royových krušných dní v posledných časoch jeho života. Ktorá nie že si živého Roya nevedela vážiť, ale znevažovala ho! … Roy je „šťastnejší“, nemusí čakať na uznanie novej generácie; ide mu stavať pomník tá istá, ktorá ním pohŕdala. Ba vyzerá to tak, akoby „národ“ dychtivo čakal na smrť svojho „veľkého pevca“, aby ho mohol oceniť, osláviť, vzdať mu hold a uctiť si ho, ako sa patrí. … Pred pol druha rokom vyšiel výber z Royových básní a po všetkých doterajších príležitostiach sa odpredalo pár desiatok exemplárov. „Národ“ nie je zvedavý na dielo oslávenca. „Národ“ chce len jeho pomník, buď sochu alebo pamätnú tabuľu. Zdá sa, že literatúra, umenie, veda i filozofia je u nás dobrá len na to, aby dodávala dôvody a príležitosti na stavanie sôch…“
Novomeský dodáva, že pre nich bol iba ožranom a škandalistom, a bol pre nich „zaujímavý“ až po smrti. Pri príležitosti deväťdesiateho výročia úmrtia Roya možno skonštatovať, že je rovnako neznámy, ako pred deväťdesiatimi rokmi. Snáď aspoň tento článok mierne napomôže poznaniu tejto zaujímavej básnickej osobnosti.
Roy je zaraďovaný medzi básnikov druhej vlny slovenskej moderny, nadviazal na tvorbu Kraska, Jesenského, pričom jeho tvorba je pretkaná intímnou lyrikou, novoromantizmom, symbolizmom a impresionizmom. V Smrekovej knihe o literárnej a umeleckej prítomnosti sa píše: „Harmónia v jeho verši odpovedá i jeho náladám, v ktorých Roy vytvoril niekoľko skvelých básní. Na rozdiel od Rázusa vyhýba sa Roy popisu, objektívnej fotografii dojmu. Spojuje vždy vjem s vnútorným pohnutím, toho byronovského kontrastu medzi subjektom a svetom, zovňajším to ostňom poézie.“
Vyberám niektoré z jeho básní, ktoré som si poznačil ešte v roku 2015. Prvá ukážka je z básne Lilavé súmraky:
Lilavé súmraky
„Lístie šumí unavene v chladnom,
umrazenom vzduchu, a ja čakám ako dieťa,
že do rána rozkvitnú stromy…
Iste smiešna vec to, iste, nemožnosťou kochať dušu,
a preds‘ toľko ľudí žije z nemožného roztúženia.
— Lilavé súmraky spŕchajú voľne zhora, tak ticho –
mĺčky, jak niekedy klesala v prorocké duše nadzemská tóra.
Snami nás opriada neznáma štedrá ruka, v srdci sa chytá,
ujíma dobrota, čo samé veľké nadšenie núka.
Lilavé súmraky zmenia sa náhle v hviezdy, v zelené hviezdy,
jichž matkou bola Polnoc – a naše lásky, naše stesky,
budú jak bohatier, uštvaný bohatier,
čo v bôľoch smrteľných čiernou horou jazdí.“
Mne vonia jazmín
„Mne vonia jazmín dávnych jarných nocí,
mne hrajú husle prachom zapadnuté,
o vrelej láske neskonalej moci
a dujú víchry v duše tajnom kúte.
Mne pľačom chce uľavenie hľadať,
horkosťou slzy liečiť trpkosť bôľu,
ku ďalekej jasnej myšlienke si sadať,
a musím, musím stúpať dakde – dolu . . .
Ku tieňom mŕtvych snov a nádej mladých,
k mohyle dačím zabitého žitia,
ku krvavým stopám rozpomienok bľadých,
k mátohám nočným, ktoré dušu chytia.
Nevoňaj, kvieťa dávnych jarných nocí,
zmĺknite, husle, zapadnuté prachom,
nedujte víchry, duše tajnej moci
– bojím sa, bojím, sšediveným strachom.“
V noc tvoju
„Chcel som i v slnce pozrieť,
čo vrele ľúbalo ten zlatožltý kobár,
hláv zbožia ohnivých, lež omámených vôňou,
chlebovou vôňou hrúd, so slzou slasti
v oku som ukryl hlavu
vraz v nádheru bujných stebiel
a pocit neznámej veľkosti šťastia
chvíľ mi plesom prehovoril
v najhlbších hĺbkach duše.“(Dávna nálada)
„V tú noc moja hviezda rudoplála jak krvou zafarbená ľalia. …
V noc našu mesiac bledol strašne,
keď za tie čierne mraky zapadal.
Ja onemel som v opustenom kúte,
a ty si vzdialená tiež plakala…
Snáď preto, že ta hviezda rudoplála
a tichý mesiac sadal za mraky?
V tú noc nás mučil smútok storaký…“
Roy sa pokúšal aj o prózu, písal politické a estetické texty, no venoval sa i redakčnej a prekladateľskej činnosti. Mal široké literárne vzdelanie, pôsobili na neho aj samotné rodinné pobyty u Vajanského či u Hurbanovcov v Starej Pazove. Knižný debut mal pripravený už v roku 1910, no prvé kvalitné veci mu podľa Biografického slovníka vychádzajú až na začiatku dvadsiatych rokov. V jeho tvorbe cítiť Byrona, Poea, Hviezdoslava aj Kraska. Práve podobnosť s Kraskom možno spôsobila, že sa básnikovi nikdy nepodarilo prekročiť jeho tieň, resp. nikdy sa nestal tak populárnym ako práve on, treba však dodať, že nespravodlivo.
Známy matičný literárny kritik Karol Rosenbaum v Encyklopédii slovenských spisovateľov píše, že jeho tvorba je poznačená prvkami symbolizmu, impresionizmu, a prelínajú sa v nej prvky poetiky hviezdoslavovsko-vajanskovskej a moderného voľného verša, čím kliesnil cestu ďalším modernistickým generáciám. Dominujú pocity rozorvanosti, individualizmu, ale aj hrôzy, osamotenia, tragizmu, bolesti a smútku: „Básnik netrpí len za seba, ale aj preto, že nevedel odpomôcť biede rovnako trpiacich.“ V závere dodáva, že jeho tvorba, najmä v posledných rokoch svedčí, že vždy posilňoval front humanity, demokracie a pokroku, a že jeho dielo je torzovité, rozporné, no hlboko ľudské a ideovo pokrokové. V Pišútových Dejinách slovenskej literatúry je taktiež venované Royovi samostatne heslo, kde sa píše, že Royova tvorba tvorí spojovací článok, epilóg medzi literárnou tradíciou (Hviezdoslav) a básnickou skupinou Kraskovskej generácie, teda, že osciloval medzi Hviezdoslavom a Kraskom snažiac sa svojsky využiť podnety ich umeleckého diela, čo spôsobuje, že je jeho poézia nesúrodá a pohybuje sa medzi individualizmom a národným kolektivizmom, takže v jeho tvorbe koexistujú dva umelecké štýly. Autori Dejín slovenskej literatúry konštatujú, že Royova poézia je poznačená bezvýchodiskovou stratou spoločenských ideálov, špinavosťou egoistických záujmov, vnútornou polemikou, únikom do sveta umenia až k rezignácii, neplnosti života. Východisko básnik hľadá v budúcnosti národa, ale aj v mystickom fatalizme, avšak neprestáva veriť, že príde zmena („otroctvo musí zrieť svoj istý pád“). Kým Krasko pracuje so symbolistickou metódou, u Roya má miesto impresia, dodávajú autori na čele s Milanom Pišútom. Vo finále konštatujú, že Roy tvorí spojovací článok medzi slovenskou predprevratovou a medzivojnovou poéziou, no postupne sa estetickou podobou dostával mimo centra slovenského literárneho vývinu.
Roy sa podľa Biografického slovníka angažoval aj politicky v Slovenskej národnej strane v Martine, ideovo inklinoval k hlasistickému hnutiu (básne venoval aj pamiatke M. R. Štefánika), a po boku F. Ruppeldta a M. Rázusa bol na pozvanie R. W. Setona-Watsona súčasťou študijného pobytu v Anglicku a Škótku, kde prednáškami šíril povedomie o Slovensku a Slovákoch. Ovládal šesť jazykov a venoval sa tiež prekladu (preložil Byrona, Poea, Wildea, Heineho, Mór Jókaia, Endre Adyho a iných). Roy preložil Dumasovho Monte Christa, Shakesperovho Macbetha, Goetheho Egmonta, Wellsovu Vojnu svetov, Björnsonovu Priepasť, ale aj verše Byrona, Heineho a Baudelaira. To stavia Roya medzi osobnosti, ktoré tvorili slovenskú literárnu modernu, a zároveň priniesli takpovediac svetových autorov slovenskému publiku.
Autor štúdii je PhDr. Lukáš Perný, PhD., filozof a kulturológ, zamestnanec SLÚ MS
