TAKTO SA NA VÝZNAME POVSTANIA NEZHODNEME NIKDY
Prezident Pellegrini mal absolútnu pravdu, keď dnes vyzval médiá, aby sa vrátili k hodnotám, na ktorých sa zakladali a upozornil ich, že určite medzi ne nepatrí povzbudzovanie tých najnižších pudov a alibistické šírenie zla a nenávisti. Lebo ak ste schopný podsúvať čitateľovi takéto selektívne spravodajstvo o dnešných prejavoch na oslavách 81. výročia SNP, ako to urobil Denník N, znamená to nielen to, že sa snažíte viac ovplyvňovať a manipulovať ako informovať. Znamená to predovšetkým to, že ste vedome rezignovali na zodpovednosť za to, ako ľudí formujete, čo im ponúkate a aké hodnoty zastávate.
Médiá a falošne satirické stránky (platené cielene za rozoštvávanie národa) vedome zničili spoločenský zmier a vedú nezmieriteľnú studenú občiansku vojnu s táborom, s ktorým komunikujú menej ako znepriatelené strany počas vojenského konfliktu. V tomto spore na faktoch už dávno nezáleží a v tomto systéme sú politici čoraz menej podstatní, sú ako najatí herci a vykonávatelia pokynov médií, marketérov a oligarchov v pozadí, ktorí určujú pravidlá hry.
Je úplne jedno, že sa princezná na hrášku Čaputová uráčila zobudiť a tento rok si namiesto jachty konečne vybrala oslavy štátneho sviatku, aby tam v čiernych šatách (akoby bral Hanečka látku z Kotlebovej čiernej zástavy, ktorú som mu pred desiatimi rokmi strhol z úradu) zavzdychala, že SNP je jediný sviatok, ktorý ná spája. Žiaľ, nespája. Každý ho totiž (dez)interpretuje po svojom a zneužíva ho na boj s politickým súperom. Korčok sa v povinnej jazde posťažoval, že najvyšší ústavní činitelia zneužili oslavy na prejavy rozdeľujúce spoločnosť. A čo robili progresívci? V ničom nezaostávali za svojimi súpermi. Tragické je, že je vlastne úplne jedno, čo poviete, nikoho z druhého tábora tým nepresvedčíte, môžete nanajvýš pomôcť svojmu publiku lepšie formulovať argumenty, ale voči nim zostane konkurenčná strana úplne imúnna. Komunikácia sa nám úplne zasekla, spoločnosť sa rozpadla a takmer nikoho to netrápi.
Iste, aj ja by som bol radšej, keby najvyšší ústavní činitelia vo svojich prejavoch nemiešali veci, ktoré tam pri takejto príležitosti nemajú čo robiť. Keby si premiér v tento sviatočný deň nespomenul len na Husáka, ale aj na skutočných vodcov Povstania, ktorých treba pre slovenskú verejnosť ešte stále objavovať a pripomínať: generál Viest, generál Golian, generál Ferjenčík, generál Vesel, generál Marko, generál Nosko, Imrich Karvaš, Jozef Lettrich, Ján Ursíny a mnohí ďalší. Ale aby literárna vedkyňa profesorka Mária Bátorová opäť v Denníku N pateticky vyzývala premiéra, že „v existujúcej demokracii nemá právo citovať komunistické ikony“, to si zasa vyprosím ja. Gustáv Husák je autorom najvýznamnejšieho politického dokumentu Povstania, Deklarácie Slovenskej národnej rady (historickým významom porovnateľného s Martinskou deklaráciou). Ako ho chce „demokraticky“ vymazať z dejín? Či chceme opakovať praktiky stalinistov a na fotografiách z neho ostanú len okuliare ako baranica vyretušovaného Clementisa na Gottwaldovej hlave?
Zacieliť svoju kritiku na médiá je preto správne, lebo ony dnes formujú atmosféru v spoločnosti viac, než sú ochotné pripustiť. Žiaľ, ešte stále sa na tom podieľa aj verejnoprávna televízia, ktorá napriek hysterickým obvineniam z cenzúry doteraz funguje skôr ako opozičná a v jej spravodajstve nevidím snahu o vyváženosť a objektivitu. K týmto praktikám patrí aj požičiavanie si jednostranne zaujatých „expertov“ k politickým témam. Do vysielania k téme SNP si dnes napríklad namiesto seriózneho historika pozvali hochštaplera Andreja Žiarovského, vzdelaním strojného a lodného inžiniera (áno, presne toho, ktorý na TA3 opisoval zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki s takým fanatickým nadšením). Netrúfali si ho síce nazvať „historikom“ ako komerčné televízie, zato ho označili za „vojenského publicistu“, ktorý sa okrem množstva faktografických chýb v jednej chvíli opäť tak opustil a nadchýnal nemeckou vojenskou technikou, až ste boli v rozpakoch, na koho strane stojí.
No a potom si zavolali recyklovateľného Tomáša Kluberta z Ústavu pamäti národa, ktorého si mimoriadne hýčkajú v progresívnych médiách, lebo je tak zaslepene antikomunistický, že takmer každý jeho výrok by si žiadal odbornú korekciu. Klubert napríklad zahlásil, že pre komunistov boli partizáni nebezpeční, preto sa ich snažili po nástupe k moci zlikvidovať. To je až úsmevná demagógia. Zásadný mocenský konflikt na Slovensku nebol v tom, že komunisti prenasledovali nekomunistov. To nevysvetľuje, prečo uväznili aj komunistických partizánov, prečo popravili Clementisa a prečo takmer umučili na smrť tzv. „buržoáznych nacionalistov“ (paradoxne všetko komunistov). Podstatu treba hľadať v tom, že na Slovensku mal komunistický teror výrazne nacionálny charakter a že ním potláčali boj Slovákov o národnoštátnu emancipáciu. Každý, kto v SNP niečo znamenal, bol počas stalinistického teroru buď popravený (ako Viliam Žingor), buď ho mučili v žalári (ako Husáka, Novomeského či Horvátha) alebo ušiel za hranice (ako Lettrich alebo Ferjenčík).
Politickým cieľom SNP bolo presadenie federácie na princípe „rovný s rovným“. Bola to Husákova formulácia a jeho životné politické dielo, za ktoré bojoval a trpel celých 25 rokov. Nie je teda pravdou to, čo tvrdí neoľudácka propaganda, že to bolo povstanie proti vlastnému štátu. Bolo to povstanie proti fašistickému režimu, proti nacistickým okupantom a jeho domácim prisluhovačom. Ten okyptený vazalský útvar, ktorý vznikol z vôle Hitlera a z jeho vôle mal byť po vojne aj zlikvidovaný, nebol naším nezávislým štátom. Povstalci bojovali aj za obnovenie Slovenska v jeho pôvodných hraniciach a zavŕšenie tohto zápasu v roku 1968 znamenalo okrem iného aj to, že vznik nezávislej Slovenskej republiky v roku 1993 bol možný bez väčších komplikácií a krviprelievania aj preto, že naše hranice už boli zákonom o federácii vytýčené.
Čosi o tom hovorí aj spisovateľ a priamy účastník Povstania Vladimír Mináč, ktorý SNP od začiatku pociťoval ako „pokus o novú štátnosť“. Ako vášnivo zdôrazňoval: „Povstanie neumožnilo českým politikom začleniť Slovensko mechanicky do ČSR. Jednoducho, museli vziať na vedomie nové povedomie na Slovensku a povedomie sa v mase občanov veľmi zmenilo. Zmenilo sa smerom k národnému povedomiu, smerom k nároku na vlastnú identitu a vlastný štát. Povstanie bolo aj prvým pokusom formulovať samostatnosť Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky. A dnešné úsilie o štátnosť nemožno zväzovať s nezamostatným slovenským štátom, ktorý bol naozaj štátom protektorátnym, nad ktorým držal ochrannú ruku Adolf Hitler. Treba ho odvodzovať od samoststných rozhodnutí slovenskej politickej reprezentácie.“
Náš demokratický štát sme si v skutočnosti vybojovali so zbraňou v ruke v rokoch 1944 – 1945 a odtrpeli v žalároch v rokoch 1949 – 1956. Takto sa na tento historický vývoj a jeho politický zmysel treba pozerať. Hnevá ma aj to, keď sa v politických i mediálnych prejavoch (aj dnes) často opakuje, že SNP bolo vstupom nacistických vojsk do Banskej Bystrice porazené. Tejto porazeneckej mentality sa musíme zbaviť. Slovenské národné povstanie nebolo nikdy porazené! Nikto z vojenských veliteľov a nikto z politických lídrov nikdy neuznal a nepodpísal kapituláciu. Posledný rozkaz generála Viesta pred ústupom do hôr napísaný ceruzkou na Donovaloch znel: „Náš boj bude pokračovať do víťazného konca!“ Túto vetu by sa mali učiť deti v školách.
Partizánsky spôsob boja nebol menej hodnotnou časťou Povstania. Jeho problém bol v niečom inom a najlepšie to vystihol už spomínaný Vladimír Mináč: „Dostať sa na povstalecké územie si nevyžadovalo veľa odvahy. Odvaha sa začínala počas Povstania: v trvaní a vytrvaní. Povstanie samo seba zdecimovalo po ústupe do hôr. Do hôr ustúpila iba ak tretina povstalcov, ostatní sa prikryli slamou alebo zemiakmi, a tak pretrvali. Nášmu veľkolepému pokusu chýbala práve tá vytrvalosť, a to vytrvalosť vojaka.“ Tieto myšlienky najlepšie nadväzujú na Matuškove výčitky o „slovenskom trochárstve“, ale súvisí s nimi aj dnešná myšlienka Roberta Fica o zbytočnej „prikrčenosti“ slovenského národa. Mimochodom, Klubertovo kádrovanie na občiansky odboj a komunistov, na vojakov a partizánov by Vladimír Mináč rázne odmietol: „To sú voloviny,“ povedal mi raz v Klube spisovateľov. V Povstaní boli takéto vyhranené strety iba na najvyššej úrovni, nie dolu.“
Slovenské národné povstanie nebolo len účelovým prechodom na správnu stranu dejín, keď nám už tieklo do topánok (o tom už dávno rozhodli veľmoci v Jalte). Bolo to prihlásenie sa k všetkým tradíciám nášho národnooslobodzovacieho boja od štúrovského povstania cez zahraničné légie v prvej svetovej vojne až po Martinskú deklaráciu, bolo to povstanie za našu vlastnú národnú emancipáciu a demokratickú štátnosť, ktoré sme si zorganizovali vlastnými silami a vlastnými prostriedkami. Toto by som chcel počuť od slovenských štátnikov namiesto tých škriepok o príklone k Rusku, zneužívaní influencerov a podobných zástupných tém. Ak takto pochopia význam SNP všetky naše politické zložky, potom môžeme povedať, že nás Povstanie spája a že môžeme využiť jeho energiu na cieľavedomé budovanie štátu.
Čítať viac
