Ladislav Novomeský o SNP: Povstanie žije a trvá

„Bola to prebudená sila slovanskej súdržnosti, ktorá zarazila na kolená európsky fašizmus a vyrazila mu z ruky vražedenú zbraň, určenú predovšetkým na zdecimovanie, vykynoženie a podmanenie slovanských národov“
Ladislav Novomeský, Ľud, ktorý sa naučil vládnuť, nemožno ovládať, 1945

Povstanie žije a trvá

Prečo nepovedať: v rozpakoch i v úzkosti pristupujeme k spomienkam na naše povstanie, ktoré pred troma rokmi začalo. Odo dňa úspešného zavŕšenia hemžia sa u nás úsilia, ktoré by mu chceli dať iný zmysel, než malo, alebo aj priamo revidovať a zavrhnúť niektoré jeho zásady. A mnohí ľudia, ktorí tvorili toto veľkolepé dielo a jediné možné východisko nášho národného bytia, sú rozpačití, otrávení, mnohí sa cítia zradení, búria sa a lebo rezignovane si hovoria: nikdy viac.

Naše povstanie pri treťom výročí nemá dobrú a zdravú atmosféru.
Pri troške znalosti takých javov, akým bola aj naša národná revolúcia, nik si nerobil ilúzie, že všetky veci po víťazstve pôjdu tak hladko a tak čisto, ako sa v ohni zápasov vyslovovali a načŕtali. A najmä v našich pomeroch bolo treba počítať s húfmi kibicov, prikláňajúcich sa vždy tam, kde je úspech, a spravidla znetvorujúcich i spotvorujúcich každú úspešnú ideu. Avšak nevôľu nad vývojom vecí pri treťom výročí SNP nespôsobuje len „prirodzený“ nápor kibicov na jeden úspešný prevrat, ich odporná neodbytnosť a nenásytnosť. Náš verejný život by sa ich mohol striasť jedného po druhom, keby zásady a zámery nášho povstania stáli aj dnes po troch rokoch, tak pevne, čisto a nesporne, ako stáli v tých slávnych i krvavých dňoch podjesenných roku 1944.
Istotu a nespornosť ideí a plánov SNP otriasa a rozkladá jav vonkoncom iný, oveľa nebezpečnejší, než sú kŕdle príživníkov, hoc by boli aj väčšie, než ich máme.
Pred troma rokmi sa pri kolíske našej revolúcie stretli dva druhy ľudí. Jedni s nadšením prijali povstanie i jeho princípy ako naplnenie svojich úsilí politických i životných snáh. Druhí neboli proti nim, ale len preto, lebo nevideli inú možnosť a nevedeli nastoliť inú koncepciu. Vnútorne však neboli zmierení ani s povstaním, ani s jeho ideami. Existencia povstania i jeho idey boli im cudzie.
Keby sa naša revolúcia nebola skončil tak, ako sa skončila, mali by sme v nich najhorlivejších odsudzovateľov „nezodpovednej“ a „predčasnej“ akcie „horúcich hláv“ atď. atď. Avšak povstanie, plné strádania, obetí, sĺz i krvi, sa neskončilo zle. Stalo sa východiskom pri obnovovaní násilne rozdelenej republiky. Tento druh ľudí prichádzal do verejného života sa slávou účasti na povstaní, avšak bez vzťahu k jeho ideám, ba s odporom k nim. Či mohli priami odporcovia SNP ešte z roku 1944 nájsť vhodnejšie útočište pre seba a pre svoje plány, než sú títo ľudia? SNP netrvalo tak dlh, aby v priebehu bojov zdolalo sily, proti ktorým vzniklo a ktoré sa proti nemu združili. Síce v ústraní a zakŕiknuté, ale boli tu. A hľadali akýkoľvek spôsob pre zakotvenie svojich naničhodnýh existencií a škodlivých a iných okrádajúcich výhod, ktoré v minulosti nadobudli neprávom a bezohľadne. Našli záštitu a oporu u tých, čo boli pri povstaní, nie však v povstaní a nie s ním.

A to je koreň našich bolestí. To je nebezpečenstvo, ktoré by o nejaký čas mohlo z SNP urobiť bezobsažnú, dutú frázu, vlastnému slovenskému národu nezrozumiteľnú a odpornú.
Z kruhov týchto fyzicky prítomných účastníkov slovenskej revolúcie počujeme čím ďalej naliehavejšie hlasy, žiadajúce revíziu a odbúranie niektorých zásad povstania. Jedni z nich škúlia do minulosti bližšej, druhí do minulosti vzdialenejšej, aby marili budúcnosť, pre ktorú SNP pred troma rokmi určilo jednoznačné a jasné smernice. Jedni žiadajú revíziu národného programu slovenskej revolúcie pre Československo, ako bol prijatý v londýnskych a moskovských rozhovoroch a proklamovaný v VI. kapitole Košického vládného programu. Druhí zas pokladajú za mýlku VI. nariadenie Národnej rady o školskej a kultúrnej politike a domáhajú sa jeho likvidovania. Jedni pokladajú za hlavný výdobytok povstania jeho národný program pre republiku a podávajú ho tak, aby pri ňom zanikol jeho jasný program sociálny aj kultúrny atď. atď. Či tak robia vedomie alebo z pomýlenosti, musia vedieť oni, ale my všetci musíme vedieť, že nieto nijakej čiastkovej revízie ideí a zásad SNP! Môže byť revízia iba generálna. Idea SNP je celistvá. Jeho zásady spolu súvisia. Keď pohneme jednou, pohneme celou konštrukciou jeho cieľov až po korunu, ktorou je republika ako forma spôsobu nášho národného a spoločenského života, určeného povstaním. Kto začína revidovať jednotlivé princípy SNP, dáva možnosť revidovať samotnú jeho existenciu. Kto pripúšťa, že bol chybný národný, kultúrny alebo sociálny program SNP, pripúšťa napokon – i keď nechce – chybnosť celého povstania. A po svete sa potuluje dosť prívržencov minulosti, ktorí čakajú na chvíľu, aby mohli opätovne povedať, že roku 1944 vzniklo nie národné povstanie, ale čecho-žido-boľševický puč.
Nie je ani možné bez nebezpečenstva vážnych dôsledkov pre našu prítomnosť i budúcnosť pokladať SNP za púhy bojový akt v tom zmysle, že bol prekonaný svojím víťazstvom a mierom, ktorý nastal po jeho víťazstve. SNP, to nebol len vojenský program. Vojenský program bol jeho časťou, bol iba prostriedkom na prebojovanie a zakotvenie nového konštruktívneho mierového programu v našom národnom živote. Povstalecké Slovensko, podnecované duchom a ideami našej národnej revolúcie, ktoré vedelo dva mesiace držať proti dobre vyzbrojenej nemeckej presile veľký kus slovenskej krajiny a potom pol roka mariť nemecké vojenské akcie z hôr, vedelo po vojne v pomerne krátkom čase zrekonštruovať krajinu, postaviť na nohy jej výrobu, dopravu, administratívu, školstvo atď. Ak dnes ide u nás čokoľvek horšie alebo pomalšie, je to pre nápor nepriateľov povstaleckého Slovenska, odporcov jeho ideí a zásad, nech už iba niektorých, alebo všetkých.
Tieto fakty si dobre neuvedomujeme pri treťom výročí slovenského povstania. Nech si ich uvedomujú aj tí, čo sa pokúšajú vyňať niektoré časti z celistvého zmyslu našej revolúcie alebo im dať inú povahu, a nech si ich uvedomujú aj tí, čo sa rozhorčujú nad takýmito pokusmi či už pobúrene alebo v rezignácii.
SNP môže len žiť a pokračovať. V nedeliteľnej a nezrevidovateľnej celistvosti. Ako zmysel a vodidlo nášho verejného života. nech teda žije a nech trvá.
Ladislav Novomeský (1947) (NOVOMESKÝ, L.: Zväzky a záväzky. Výber zo statí a článkov. Zväzok V. 1945-1950. Bratislava: Pravda, 1972, s. 224-227)

 

Zostrihané scény z filmu Vojaci slobody (1977, J. Ozerov) a o situácií od júla do októbra 1944 na území Slovenska

Raritné zábery z nedokončeného filmu Zora Záhona, prvý krát odvysielané na konferencii DAV DVA


3 thoughts on “Ladislav Novomeský o SNP: Povstanie žije a trvá

  • 29. augusta 2018 at 16:41
    Permalink

    Nadčasový, temer až prorocký text. Len tak námatkovo – Naše povstanie pri treťom výročí nemá dobrú a zdravú atmosféru (rovnako ju nemá ani dnes, pri 74. výročí)… A po svete sa potuluje dosť prívržencov minulosti, ktorí čakajú na chvíľu, aby mohli opätovne povedať, že roku 1944 vzniklo nie národné povstanie, ale čecho-žido-boľševický puč (ako by som istého ráčkujúceho magistra Mariána K. počul rozprávať)… Pred troma rokmi sa pri kolíske našej revolúcie stretli dva druhy ľudí. Jedni s nadšením prijali povstanie i jeho princípy ako naplnenie svojich úsilí politických i životných snáh. Druhí neboli proti nim, ale len preto, lebo nevideli inú možnosť a nevedeli nastoliť inú koncepciu. Vnútorne však neboli zmierení ani s povstaním, ani s jeho ideami. Existencia povstania i jeho idey boli im cudzie (to boli predovšetkým predchodcovia dnešných „euroatlantistov“ ktorí sa zapojili lebo sa im Beneš z Londýna vyhrážal že ich bude po vojne považovať všetkých za kolaborantov a nemali teda príliš na výber…ostatne tak ich účasť aj vyzerala)…
    Plukovník Alexej Asmolov ktorí bol od 30. septembra roku 1944 na čele Hlavného štábu partizánskeho hnutia (do konca života mal svoj byt v Moskve zariadený ako kópiu partizánskej „zemlianky“ kde mal rozvešaných na drevených stenách množstvo suvenírov z jeho pôsobenia v Povstaní, vrátane ČS vlajky a prijímal v ňom návštevy bývalých spolubojovníkov až kým v roku 1981 neumrel) vo svojej knihe spomienok popísal prekvapenie aké ho čakalo keď prvý krát dorazil na Slovensko. Krajina bola rozdelená na tri frakcie. Ľudáci ktorí bojovali spolu s fašistami a prívrženci Beneša ktorí sa napriek svojej obrovskej nevôli dočasne spojili s „boľševikmi“ čo spôsobovalo neustále trenice, rozpory, nejednotnosť velenia a pod. Asmolov bol veľmi prekvapený a zaskočený že ešte aj tvárou v tvár fašistom si našli Benešovci čas na neustále intrigy a boj aj v rámci povstaleckej koalície.
    Ako sa ukazuje, SNP začalo ale neskončilo lebo tieto tri rôzne slovenské politické prúdy bojujú medzi sebou podnes deň.

    Reply
  • Pingback:ONLINE: Osobnosti (Fico, Blaha, Harabin, Chmelár, Suleiman, Laššáková) o Slovenskom národnom povstaní - DAV DVA - kultúrno-politický magazín

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *