Dalimírovi Hajkovi vyšla kniha v zahraničnom vydavateľstve

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

HAJKO, Dalimír: Noc hľadania, dni radosti (Nad dolnozemskou literatúrou), Slovenské vydavateľské centrum, 2019

Slovenské vydavateľské centrum, ktoré pôsobí v Srbsku (Vojvodina) vydalo novú knihu slovenskému spisovateľovi prof. Dr. Dalimírovi Hajkovi. Dalimír Hajko je významný a niekoľko krát oceňovaný slovenský kulturológ, filozof, literárny kritik, esejista, pedagóg, ktorý má na konte celý rad kníh (Slovenské provokácie, Filozofické návraty a vízie, Globalizácia a kultúrna identita, Existencia v literatúre, Tvorcovia veľkých myšlienok) a stovky článkov v časopisoch ako Slovenské pohľady, Filozofia, Literárny týždenník a ďalších. Autorov záber je skutočne široký – od umenia, náboženstva, filozofie až po literárnu kritiku. V knihe Noc hľadania, dní radostí (Nad dolnozemskou poéziou) (2019), ktorá nadväzuje na knihu Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna (O súčasnej slovenskej vojvodinskej poézii) (2013), pomáha komunikovať najmä s literárnou tvorbou zahraničných Slovákov, predovšetkým v oblasti bývalej Juhoslávie a Rumunska.

Hajko do svojej knihy vybral autorov teoretických prác, literárnych vedcov,
kritikov, kultúrnych činiteľov, editorov kníh, autorov cestopisov, prekladateľov a spisovateľov. Dalimír Hajko knihou pripomína húževnatú osvetovú činnosť zahraničných Slovákov, ktorých diela považuje za rovnocenné s tvorbou spisovateľov tvoriacich na našom území. Hlavným odkazom knihy je teda poukázanie na slovenské talenty tvoriace v zahraničí.

Dalimír Hajko vyberá spomedzi autorov teoretických prác (Víťazoslav Hronec, Samuel Boldocký), prekladateľov (Ján Labáth) či tvorcov cestopisov (Miroslav Demák). Ďalej Hajko analyzuje dielo už nežijúceho básnika a kultúrneho činiteľa Ondreja Štefanka z rumunskej časti Dolnej zeme či slovenského teoretika literatúry a historika kultúry Patrika Šenkára (slovesné umenie Slovákov v rumunskom Banáte). Hajko v kratších textoch uvádza tvorbu Daniela Pixiadesa, Ladislava Čániho, Miroslavy Dudkovej, Kataríny Mosnákovej Bagľašovej, Michala Ďugu, ale aj srbských spisovateľov Radomira Andrića, Jeremiju Lazarevića či dramatika Dušana Kovačevića. Súčasťou knihy sú aj rozhovory autora so spisovateľkami Vierou Benkovou a Etelou Farkašovou (napríklad o slovenskej literatúre a prvých slovenských filozofoch Daxnerovi a Štúrovi, o svetových filozofoch a náboženstvách, o dolnozemskej literatúre a o literárnej kritike).

Patrím k tým šťastným ľuďom, ktorí navštívili vojvodinské mestečko Bačsky Petrovec osobne, preto mám k zahraničným Slovákom žijúcim na tomto území osobitý vzťah. Priznám sa, že pred návštevou Srbska som ani netušil, že tu žijú tak úprimní vlastenci a bez Hajkovej knihy by som sa určite nedozvedel o ich literárnej tvorbe. Literárna kritika je v súčasnej spoločnosti nepovšimnutá, pritom sú to práve literárni kritici, ktorí vyzdvihujú talenty a prezentujú ich verejnosti. Literárni kritici spolu s tvorcami spolu-budujú celú kultúrnu stavbu národa, pretože dielo bez ohlasu zanikne v informačnom šume a nikto sa o ňom nedozvie. A vďaka Hajkovi sa dozvedáme o literatúre, ktorá je síce slovenská, no vzniká ďaleko praďakeko od slovenskej krajiny pod Tatrami.

Dielo Hajko uvádza článkom o Samuelovi Boldockom, ktorý mapoval všetky „kroky a stopy v kultúre a literatúre vojvodinských SlovákovSledoval a zaznamenával, aby z nich vytvoril pavučinu vzťahov, ktoré formovali národné povedomie a pomáhali budovať umelecký obraz skutočnostihľadal predovšetkým tie hodnoty, ktoré spočívajú v originalite a v nezameniteľnosti videnia skutočnosti a jej stvárnenia perom slovenských vojvodinských spisovateľov.

V nasledujúcom texte Hajko pripomína autora kníh, kritika, esejistu, básnika, editora a prozaika Víťazoslava Hronca, ktorý „svojou húževnatou bádateľskou prácou, neutíchajúcim záujmom a vynikajúcou vedeckou erudovanosťou dokázal a dokazuje už po desiatky rokov plodne hodnotiť a odborne evidovať predovšetkým slovenskú literatúru v zahraničí…,“ a špeciálne v srbskej Vojvodine. Hronec zostavil v Bačskom Petrovci Antológiu slovenskej poézie, ale aj celý rad antológii o vojvodinskej poézii. Hajko správne konštatuje, že takéto kultúrne počiny môžu docieliť, že sa zapadnuté diela môžu ukázať v úplne novom svetle a zabudnutí autori sa môže stať impulzom pre novú dobu.

Autor knihy pokračuje textom o prekladateľovi, ale aj básnikovi (a občianskym povolaním elektroinžinierovi) Jánovi Labáthovi a textom o rodákovi zo Starej Pazovy (Srbsko),  Miroslavovi Demákovi (autor cestopisnej literatúry faktu; Takmer niečo – Medzi nami a dejinami, VSSS, 2017). Hajko podčiarkuje Demákovu tézu podľa ktorej „…každý človek môže v úplnosti pochopiť sám seba, svoju minulosť i budúcnosť iba z dejín a prostredníctvom dejín.“ Hajko tiež uvádza Demákovu myšlienku podľa ktorej je „hlavným zmyslom kultúry pomáhať prírode a osudu.“

Nasleduje text o knihe „dvojrozhovorov“ slovenskej filozofky Etely Farkašovej a dolnozemskej spisovateľky Viery Benkovej (Zbližovanie, SVC, 2015) s dolnozemskými autormi. O knihe, ktorá podľa Hajka „obsahuje množstvo originálnych kultúrnych vízií kriesiacich tvorivé nadšenie, povzbudzujúcich nálady oživujúce invenčné predstavy, množstvo vecných informácií, ale aj zdravých provokácií, vášnivých spochybňovaní prežitých a skostnatených názorov.“  Počuli ste niekedy o tvorbe Slovákov v Rumunsku? O zmapovanie tohto fenoménu sa zaslúžil literárny vedec a historik Patrik Šenkár: „Šenkár na postave literáta a vzdelanca Gustáva Augustínyho… jedného z budovateľov kultúrnych mostov spájajúcich obidva národy, slovenský i rumunský… dozvedáme aj o početných špecifikách nielen vývinu slovenskej prozaickej tvorby v Rumunsku, ale aj o niektorých historických pozoruhodnostiach, na Slovensku neraz málo známych…“ komentuje Hajko, ktorý však uvádza aj niektoré drobné nedostatky jeho vedeckej práce. 

Hajko sa ďalej venuje fragmentálne tvorbe básnikov Ladislava Čániho („…Čániho verše nás presviedčajú o vnútornom, dramatickom pohybe myslenia a emócií…“), Daniela Pixiadesa („…spája sa s príbehom svojho národa, z ktorého vzišiel, v ktorom sa narodil, no nepodceňuje ani príbehy iných národov, iných etník, iných kultúr“), Miroslavy Dudkovej („…fascinuje ma jej tiché, ale vo svojej nenápadnosti presvedčivé mravné posolstvo, ktoré prináša táto poézia…“), Kataríny Mosnákovej Bagľašovej („…zrodenie filozofie, ktoré je v poetkinom vyjadrení totožné so zrodením poézie, pôsobí ako sebapoznanie… Parafrázujúc slová jednej z básní zbierky mohli by sme povedať, že neraz si každý z nás vytvára svoje vlastné búrky a potom je odrazu „sklamaný, keď prší“), a Michala Ďugu („…lyrický subjekt Ďugových veršov reflektuje stav, v ktorom neuskutočniteľná túžba je ukrytá v hľadaní pravej lásky; ale práve tá nám nezadržateľne uniká, hoci sa k nej každým dňom približujeme…“).

Nasleduje rozsiahlejší text analyzujúci dielo básnika a kultúrneho činiteľa Ondreja Štefanka, rodáka z Temešváru, predstaviteľa zahraničných Slovákov v Rumunsku a zakladateľa prvého nezávislého časopisu rumunských Slovákov (Naše snahy). „Počas celého svojho tvorivého života bol Ondrej Štefanko stelesnením predstavy literáta, ktorý vnáša národný prvok do širšieho, európskeho literárneho kontextu… Chcel vnášať svetlo aj do nášho života. Svetlo, ktoré uňho neznamená pokušenie, ktoré neprináša napätie, ktoré neevokuje nepokoj. Svetlo, ktoré by bolo ozdobou našej prítomnosti.,“ píše o Štefankovi Hajko.

Ďalšie texty Hajko venuje srbským básnikom Radomirovi Andrićovi, autorovi Bolestnej etiky lásky (doslov: Miroslav Bielik) a srbskému básnikovi Jeremijovi Lazarevićovi, ktorého preložil Miroslav Demák: „Lazarevičove básne sú nasýtené neukojiteľným smädom vášnivého života, do ktorého občas neočakávane vstupuje ticho – a stvoriteľ, veľký Tvorca našich tieňov, našich nádejí, nášho často zbytočného, ale vytrvalého hľadania pravdy,“ píše Hajko. Srbsko-slovenské literárne vzťahy završuje Hajko poctou dramatikovi Dušanovi Kovačevićovi. Kapitolu uzatvára textami o knihe Etely Farkašovej, S predtuchou svetliny (VSSS, 2018) – kniha, v ktorej dominuje „nostalgia človeka, ktorý uvažuje o svojom vlastnom príbehu“ – a na záver Jánovi Tazberíkovi, ktorého básne (Donja tačka svetlosti) boli preložené do srbského jazyka: „…tazberíkovsky silná autorská sebareflexia, sú to niekedy básne o básňach, o ich tvorení a prijímaní.“ Záver (knihy vydanej za našimi hranicami) autor doplnil o dva zaujímavé rozhovory, ktoré viedol s už spomínanými autorkami – Vierou Benkovou a Etelou Farkašovou (napríklad o slovenskej literatúre a prvých slovenských filozofoch Daxnerovi a Štúrovi, o svetových filozofoch a náboženstvách, o dolnozemskej literatúre, o literárnej kritike, o akademickom svete či odkaze Sheldona). Zaujal ma nasledujúci Hajkov citát, s ktorým sa plne stotožňujem: „Filozofiu však vnímam ako otvorený systém – aj ako návod na správny život. Filozofické skúmanie umenia, teda aj literatúry ako čohosi, čo existuje spolu s každodenným, takrečeno obyčajným životom.“

Dalimír Hajko (nielen v knihe Noc hľadania, dni radosti) urobil kus práce pre naše literárne a kultúrne dejiny. Práve vďaka literárnym kritikom môže čitateľ objaviť autorov, o ktorých existencii ani netušil.

Na a nakoľko je kniha na Slovensku nezohnateľná, uvádzame vám aspoň niektoré ukážky z Hajkovho textu.

UKÁŽKY Z KNIHY

Namiesto úvodu alebo Čo nás spája
(Zamyslenie nad priestorom a časom. Úvaha nad kalendárom)

Podoby kontaktu môžu byť rozličné. Nedávno som držal v rukách Svetový slovenský kalendár, ktorý vychádza v Báčskom Petrovci. Kalendár „meria“ čas, delí ho podľa astronomických kritérií. Ale čas bez priestoru stráca zmysel, hovoríme o časopriestore. Zamyslel som sa v tejto súvislosti na tému slovenská kultúra – a literatúra osobitne – vo svetovom kontexte, ale aj všeobecnejšie: Slováci ako národ vo svete a v dobe, ktorú nám vymedzuje každý kalendár ako symbol plynutia času, jeho nekonečnosti a bezhraničnosti. A na druhej strane našej konečnosti. Namieste je otázka: Aký je čas našej kultúry, našej literatúry? A aký je jej priestor, odkiaľ a kam siaha? Fascinoval ma už aj sám – zdanlivo celkom triviálny – názov tejto publikácie: ide o kalendár, ktorý má bezpochyby právo niesť označenie svetový, ale zároveň je jednoznačne slovenský. Symbolizuje pre mňa syntézu faktov a pocitov vyplývajúcich zo spolupatričnosti príslušníkov nášho národa rozosiateho po celom svete, po všetkých kontinentoch. Kalendár zachytáva ľudí v konkrétnom čase, stmeľuje ich aj napriek odlišnému miestu a prostrediu, v ktorom žijú, pracujú, vychovávajú svojich potomkov, projektujú svoje životy. To všetko platí pre akékoľvek písané slovo, teda aj pre literatúru v širokom zmysle, pre poéziu, prózu, ale aj pre literárnu históriu a kritiku. Aj ony sú v prenesenom zmysle akýmsi „kalendárom“ spisovateľských úsilí, autorskej kreativity a entuziazmu. Ich vývin, zmeny v ich štruktúre, v ich obsahu a zámeroch delia čas ich pôsobenia.

Veď čo nás spája a čo nás delí, ak nie čas? Priestor nás môže rozdeľovať či oddeľovať od seba navzájom, ale čas, ten plynie v každom priestore, prekračuje vzdialenosti. Čas plynie každému rovnako, všetci nezadržateľne spejeme ku koncu nášho pobytu na tejto zemi. A všetkým by nám malo ísť o to, aby toto spenie v čase bolo príjemné, krásne a zmysluplné. Aby nerozdeľovalo, ale spájalo.

Preto si vážme literatúru, ktorá vzniká síce ďaleko od slovenskej krajiny pod Tatrami, ale vzniká s rovnakým cieľom ako dobrá literatúra všade, na celom svete, preto si vážme nielen veľké diela renomovaných autorov, ale práce začiatočníkov, ba aj kalendáre, časopisy a všetky písomnosti, z ktorých sa dozvedáme o ľuďoch síce vzdialených, ale žijúcich v myšlienkach s nami rovnaký dejinný čas. Nie ten abstraktný, v ktorom sa nič nedeje, ale ten čas našej každodennosti, ktorý je odrazom reálnych procesov a reálnych problémov v danej oblasti života. Je odrazom našich starostí, bolestí, ale aj radosti a šťastia, ktoré prináša spolupatričnosť.

A túto realitu spolupatričnosti dokáže priblížiť najmä krásna literatúra; práve tá literatúra, ktorá vzniká v súčasnosti a dúfajme, že bude vznikať ešte dlho aj v budúcnosti. Dokážu ju priblížiť všetky aj zdanlivo menej dôležité ba priam marginálne aktivity, ako napríklad aj
jednoduchý krajanský kalendár, ktorý je malým dielkom s veľkým posolstvom: cítiť ho človečinou, vnímame ho cez vzácnych ľudí, ktorých v ňom spoznávame prostredníctvom redakčných spolupracovníkov z celého sveta. Dozvedáme sa tak o mnohých podrobnostiach, ktoré skladajú pestrú mozaiku roztrúseného, možno malého, ale určite silného a schopného
národa.

Slovenské slovo sa aj týmto spôsobom stáva konkrétnejším naprieč vzdialeným kontinentom. „Kalendár“ literatúry je špecifický: zaznamenáva výboje a tvorivé úsilia v jednom výseku umeleckej tvorby, nedelí čas do týždňov a mesiacov: minulosť a budúcnosť sa v ňom stretáva v zrkadle prítomnosti, v zrkadle nádejí a snáh o pochopenie a literárne stvárnenie meniaceho sa sveta.

Platí a vždy to platilo aj o slovenskej literatúre v zahraničí. A platí to taktiež
o spriaznených inonárodných autoroch, ktorí pôsobia na Dolnej zemi, v širšom chápaní v krajinách bývalej Juhoslávie, Maďarska a Rumunska, ktorých dielo v prekladoch poznáme a reflektujeme aj v našom literárnom prostredí a v našej prítomnosti. Aj z príspevkov, ktoré sa týkajú tvorby autorov patriacich do tejto skupiny, sa skladá táto kniha. Pravdaže, ani zďaleka tu nejde o všetkých zaujímavých autorov, ale iba o tých, ktorí pôvodcu knihy oslovili v ostatnej dobe.

Dotkneme sa novšej tvorby spisovateľov, ktorí žili, žijú, tvorili a tvoria v prostredí Dolnej zeme, ale aj mimo neho, ak majú reálne a aktuálne väzby na dolnozemský kultúrny okruh. Patria medzi nich autori teoretických prác (Víťazoslav Hronec a nedávno zosnulý Samuel Boldocký), prekladateľských počinov (v celoživotnom, už uzavretom diele Jána Labátha), ale napríklad aj cestopisne ladenej literatúry faktu presahujúcej do kulturologických úvah (Miroslav Demák).

Osobitné postavenie má v tejto práci slovenský teoretik literatúry a historik kultúry Patrik Šenkár so svojím úsilím objektívne reflektovať slovesné umenie Slovákov v rumunskom Banáte. Taktiež sem možno priradiť aj upozornenie na knihu „dvojrozhovorov“ Viery Benkovej a Etely Farkašovej, ktorá plodne formuje spoločný pohľad na slovenskú literatúru ako organický celok. V časti, ktorú som označil ako „paberkovanie“ v množstve literárnych diel súčasných autorov, zaznamenávam novú tvorbu básnikov Ladislava Čániho, Daniela Pixiadesa, Miroslavy Dudokovej, Miroslava Ďugu a Kataríny Mosnákovej Bagľašovej. Voľne sa k nim pripája spomienka na dielo už nežijúceho básnika a kultúrneho činiteľa Ondreja Štefanka z rumunskej časti Dolnej zeme. Táto kniha je v uvedenom zmysle voľným pokračovaním alebo aspoň čiastočným doplnením predchádzajúcej autorovej práce, ktorá v roku 2013 pod názvom Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna vyšla v Báčskom Petrovci v Slovenskom vydavateľskom centre (v edícii Iní o nás). Ešte pár slov k výberu tých spisovateľov, o ktorých bude reč v tejto knihe, no ktorých bezpochyby nemožno považovať za jednoznačne dolnozemských Slovákov (o Patrikovi Šenkárovi som sa už zmienil). Etela Farkašová, významná slovenská filozofka, výnimočná esejistka, poetka i prozaička patrí na Slovensku medzi tých niekoľkých priaznivcov dolnozemskej literatúry (a kultúry všeobecne), že si svoje miesto v rámci uvažovania o tomto fenoméne rozhodne zaslúži. Podobne si ho podľa môjho názoru zaslúžia aj viacerí súčasní srbskí autori – konkrétne v tomto výbere mien a osobností spisovatelia Radomir Andrič, Jeremija Lazarevič, Dušan Kovačevič a Miro Gavran, ktorých literárne diela vyšli v slovenskom preklade knižne a vzbudili zaslúženú pozornosť, respektíve ktorých dramatické diela sa s úspechom hrali a hrajú na doskách slovenských divadiel. Svojou prítomnosťou v kontexte slovenskej literatúry – prostredníctvom prekladov svojich diel do slovenského jazyka, ale niekedy aj osobnou prítomnosťou – sa títo spisovatelia stali súčasťou aj našej kultúrnej sféry v širokom zmysle slova. Od výberu slovenských prekladateľov bol závislý aj výber v tejto publikácii: preto sa doň nedostali mnohí pozoruhodní súčasní srbskí spisovatelia, ktorí by si to síce boli nepochybne zaslúžili, ale ich diela zatiaľ buď nemá slovenský čitateľ sprístupnené vo svojom jazyku alebo sa jednoducho nedostali do zorného poľa, do pozornosti autora tejto knihy, za čo sa čitateľovi i autorom ospravedlňuje s odôvodnením, že mu nešlo o nijaký reprezentatívny výber.

Ukážky z textu

Samuel Boldocký (1943 – 2015)
(K jeho miestu v priestore slovenskej vojvodinskej literatúry)

Samuel Boldocký sa nikdy nestal parlamentárom radikalizmu, ani nevolal na blčiace barikády slova, ale netúžil ani po plytkej popularite partizánskych bojovníkov. Bol nenápadným ctiteľom krásy a pravdy, ktorú hľadal v poetických i prozaických slovách i v esejistickom zamýšľaní minulých i prítomných vojvodinských spisovateľov – Slovákov, ale nielen ich. Samuel Boldocký nebol iba vynikajúcim literárnym kritikom, akademickým teoretikom či historikom, bol viac, omnoho viac. Bol viac než iba pedagógom a jazykovedcom, viac než prekladateľom, redaktorom vo vydavateľstvách i časopisoch, matičným nadšencom či osvetovým pracovníkom uprostred slovenskej národnostnej menšiny v Srbskej republike. Hoci aj vyrátané aktivity by bohato stačili naplniť život priemerného jednotlivca.

Antológia ako tvorivý čin
(O jednej z literárnych aktivít Víťazoslava Hronca)

Mnohostranný literát Víťazoslav Hronec (ročník 1944), autor početných kníh literárnej kritiky, esejistiky či denníkových záznamov, básnik, prozaik a redaktor, svojou húževnatou bádateľskou prácou, neutíchajúcim záujmom a vynikajúcou vedeckou erudovanosťou dokázal a dokazuje už po desiatky rokov plodne hodnotiť a odborne evidovať predovšetkým slovenskú literatúru v zahraničí, osobitne na Dolnej zemi, v srbskej Vojvodine. Ale nikdy sa nenechal obmedzovať týmto relatívne úzkym teritoriálnym a kultúrne vyšpecifikovaným východiskom vyplývajúcim z reálneho postavenia slovenskej enklávy na balkánskom juhu Európy.

Preklad ako prekódovanie literárneho textu
Básnické preklady Jána Labátha

Básnické preklady zo štyroch jazykov zhrnul prekladateľ Ján Labáth (1926 – 2018), občianskym povolaním elektroinžinier, ktorý žil a pôsobil vo Vojvodine, do pomerne obsiahlej knižky s prostým knižným titulom Básnické preklady (Slovenské vydavateľské centrum, Slovenský kultúrny klub, Báčsky Petrovec 2018), ktorá vyšla v roku básnikovho úmrtia; dielo obsahuje zaujímavý a pestrý výber z poetickej tvorby autorov píšucich vo
viacerých jazykoch.

Cestovanie medzi nami a dejinami
(Ako vníma rozmanitosť sveta Miroslav Demák)

K rozvoju moderného slovenského cestopisu spôsobom nanajvýš príjemným a veselým prispel rodák zo Starej Pazovy, ktorý už desaťročia žije v Bratislave, mnohostranný kultúrny pracovník, riaditeľ a majiteľ bratislavského vydavateľstva ESA, prozaik (autor poviedok), básnik, dramatik, autor literatúry pre deti, okrem iného aj novinár, publicista, editor, časopisecký redaktor a horlivý prekladateľ (najmä do a zo srbčiny a macedónčiny) Miroslav Demák (ročník 1948) svojou knihou cestopisných reportáží Takmer niečo (s podtitulom Medzi nami a dejinami).

Viac než zbližovanie
(Kniha „dvojrozhovorov“ s Vierou Benkovou a Etelou Farkašovou)

Rozhovory či presnejšie „dvojrozhovory“ (vzhľadom na počet diskutujúcich)
s neobyčajne zaujímavými a súčasne kreatívne zdatnými osobnosťami slovenskej poézie, prózy, teórie a literárnej kritiky nielen z Dolnej zeme, ale aj zo Slovenska pripravili dve prominentné dámy našej súčasnej literatúry, spisovateľky akceptované rovnako literárnou komunitou v slovenskom prostredí, ako aj umeleckou obcou Vojvodiny ako súčasti Srbskej republiky.

Rozkrývanie literárnych dejín
(Patrik Šenkár o próze Slovákov v Rumunsku)

Kniha s názvom Próza Slovákov v Rumunsku (z rokov 1853 – 1953), ktorá vyšla v tamojšom Vydavateľstve Ivan Krasko (Nadlak 2018), je viac než len mapovaním storočného úseku vývinu prozaickej tvorby slovenských spisovateľov žijúcich a pôsobiacich v rumunskom štáte. Sú to silne sebareflexívne, syntetizujúce dejiny národnej literatúry v inonárodnom prostredí s bohatým teoreticko-metodologickým východiskom, v ktorom autor vymedzuje postavenie dolnozemských spisovateľov žijúcich v Rumunsku a ich prozaických (ale čiastočne aj faktografických a okrajovo i básnických) diel. Začiatok týchto dejín určuje vydanie prvej tlačenej publikácie (boli ňou Dejiny starého a nového Nadlaku od domácich autorov Ľudovíta Haana a Daniela Zajaca), ktorá zohľadňovala okrem iného aj literárnu tvorbu miestnych obyvateľov.

Mlčanie ohňa
(Ladislav Čáni)

Ladislav Čáni, rodák zo Sriemskej Mitrovice (ročník 1961), gymnaziálny profesor a rozhlasový redaktor, hudobník, skladateľ a textár piesní, zostavovateľ antológií slovenskej literatúry (v spoluautorstve s Jozefom Vargom Gbelským, Ondrejom Štefankom a Adamom
Svetlíkom), autor monografie o maliarovi Karolovi Miloslavovi Lehotskom (spolu s Vladimírom Valentíkom) je predovšetkým skvelý básnik, príslušník pozoruhodnej Generácie X slovenských vojvodinských básnikov. Možno povedať, že to bola v čase svojho vzniku literárna skupina (predovšetkým skupina básnikov), ktorá znamenala prelomovú iniciatívu v histórii modernej slovenskej vojvodinskej literárnej spisby.

Zvrchovaná pokora básne alebo Strážca majáku poézie
(Nad dielom Ondreja Štefanka)

Dom a domov sú pre Ondreja Štefanka nedotknuteľné, posvätné fenomény, ktoré dokáže vo svojich básňach rozmieňať na drobné čiastočky a tvoriť z nich mozaiku prostého všedného života: „Keď doma sadnem k obedu, / spomienky na zem ako hrach / sa skotúľajú ticho.“ A hneď po témach domova, domoviny, vlasti – ale väčšinou spolu a neoddeliteľne spojené – témy výsostne osobné, intímne, introvertné (Dva hlasy – spolu s Ivanom
Miroslavom Ambrušom, 1977 a 1987, Reptajúca pokora, 1993, Zjavenie Jána, 1995 a V kruhu, 1997). Pretože báseň je pre jej tvorcu aj vstupovaním do seba, niekedy aj problematickým priestorom hľadania seba samého: „Obliekam sa, / iba sa chcem obliecť, / nedokážem to urobiť chvatom ani / bezprostredne, / lebo niekto iný, / niekto bezo sna a bez seba / sa skrýva v mojom obleku / a nenechá ma vstúpiť do dňa / ani do seba…“ (Vstúpiť do
seba)

Bolestná etika lásky
(Radomir Andrić)

Radomir Andrić nastoľuje základné existenciálne otázky, ale „svoje dobro a svoj osud“ nehľadá iba v minulosti a v dávnych koreňoch kultúry a civilizácie, neumŕtvuje ho tým, čo bolo, ale aj mnohé veci dávno minulé sprítomňuje v horúcej prítomnosti ako súčasť principiálneho pohľadu na skutočnosť človeka. Transcenduje nepetrifikovaný čas vo všetkých
rozmanitých dimenziách, s jeho krásami a bolesťami, aby evokoval čistú nádej, ktorá nie je len „nádejou iluzórnou“.

Viera Benková s Dalimírom Hajkom v časopise Nový život

vbenkova@: Vaše detstvo poznačila kniha, otec Jozef Hajko, majiteľ významného bratislavského kníhkupectva, iste mal aj na vás vplyv, nuž nie div, že ste sa rozhodli študovať filozofiu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Vaše životné cesty sa kľukatili rôznymi smermi záujmov, avšak vždy ste boli stále pri „knihe“, pracovali ste i ako vedecký
pracovník v SAV, pôsobili ste sedemnásť rokov na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, dnes pôsobíte na Žilinskej univerzite, zmapovali ste aj vývin filozofie na Slovensku v 19. storočí (Filozofické návraty a vízie, 2004) a na začiatku 20. storočia (Začiatky marxistickej filozofie na Slovensku,1986), máte na konte desiatky kníh z oblasti filozofie, literárnej vedy, monografie, štúdie a knihy esejí, ste i vydavateľ a recenzent, čo vám najviacej prirástlo k srdcu, filozofia, literatúra alebo pedagogické pôsobenie?

dhajko@: Aj keď sa nedá oddeliť jedno od druhého, predsa len primát by som pripísal filozofii. Filozofia tvorí nielen obsahovo vecný, ale aj metodologický základ mojich prác. Filozofiu však vnímam ako otvorený systém – aj ako návod na správny život. Filozofické skúmanie umenia, teda aj literatúry ako čohosi, čo existuje spolu s každodenným, takrečeno obyčajným životom, a nie ako nejakej špeciálnej, osobitej – a vo svojej osobitosti izolovanej – formy prejavu tohto života by sa malo sa stať axiómou…

vbenkova@: Smieme sa vás opýtať, s čím chce svojich čitateľov prekvapiť v budúcich rokoch vedec a najmä literárny kritik dr. Dalimír Hajko?

dhajko@: Chcel by som pokračovať v mapovaní slovenskej literatúry, ktorá vznikala a vzniká mimo územia Slovenskej republiky, hľadať jej súvislosti a možnosti skutočného integrovania do celku národnej literatúry. Bude to, pravda, záležať aj od odozvy zo strany objektu môjho záujmu. Chcel by som taktiež ešte čosi vytvoriť na pôde filozofie kultúry.

Rozhovor Etely Farkašovej s filozofom, kulturológom a literárnym
kritikom Dalimírom Hajkom

Etela Farkašová: Začnem obligátnou otázkou: aké podnety ťa priviedli k štúdiu filozofie a slovenčiny, pokiaľ viem, rodinné zázemie ťa nasmerovala k láske k literatúre, ako sa však v tebe prebúdzal a silnej záujem o filozofiu?

Dalimír Hajko: Ako syn známeho bratislavského kníhkupca som sa od raného detstva hrával s knihami a medzi knihami a od okamihu, keď som sa naučil čítať, čítal som ich zaradom, bez ohľadu na to, či som držal v rukách básnickú zbierku, kuchársku knihu, lekársku monografiu alebo dobrodružný román. Obsah všetkých kníh mi pripadal akoby rovnako hodnotný a svojím spôsobom vždy inak zaujímavý. Každý autor bol v mojich detských očiach hoden úcty už za samotný spisovateľský výkon, ktorého kvalitu som, pochopiteľne, nedokázal posúdiť. Ale keď som v období dospievania narazil na filozofické diela, zazdalo sa mi, že predsa len existuje jedna oblasť ľudského poznania, ktorá dokáže poznatky ľudí rôzneho zamerania pochopiť na vyššej rovine, že zasahuje do každej sféry nášho vedomia a dokáže hľadieť na poznanie z pomyselnej výšky múdrosti, dokáže naše poznanie zovšeobecniť.

Postupne som zistil, že na to, čo nachádzam roztrúsené v najrozmanitejších dielach, môžem pozerať aj ako na jednotný výplod ľudského ducha, ktorý sa pýta, kto sme, odkiaľ sme prišli a kam smerujeme. Keďže otec začínal svoje pôsobenie v tridsiatych rokoch minulého storočia v Prahe – v nakladateľstve Leopolda Mazáča zameranom na vydávanie slovenskej literatúry – mali sme doma prakticky všetko, čo vyšlo od slovenských prozaikov i básnikov v medzivojnovom období – neraz aj s osobným venovaním od autorov. To ma priťahovalo k literatúre. Ale mali sme aj bohatú zbierku rozličných českých diel. Od okamihu, keď som čírou náhodou objavil Útechu z filozofie od Emanuela Rádla, bol som pre túto oblasť získaný aj napriek tomu, že som ju ešte celkom nepochopil. A s romanticky povrchným obdivom som ju vnímal jednoducho ako krásnu. Ako keď chlapec vidí pekné dievča a nepýta sa, aký charakter môže nájsť za touto krásou. No filozofia mu to nakoniec vysvetlí.

V prípade záujmu o knihu, kontaktuje Slovenské vydavateľské centrum.

Text pripravil PhDr. Lukáš Perný

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom