Po Slovakia väkivallan kierteessä, fínska propaganda o Slovensku, za atentát si podľa filmu Fico môže vlastne sám a Mýtus o nezávislých kultúrnych centrách je odhalený, sú to politické bunky progresivizmu nám posiela ďalší článok čitateľ Fero.
Kniha Eseje a morality predstavuje ďalší príspevok Dalimíra Hajka do slovenskej esejistickej tvorby. Autor, známy svojím filozofickým zázemím, sa ani tentoraz neodkláňa od tém, ktorým sa venuje dlhodobo – politike, morálke, kultúre, umeniu či existenciálnym otázkam človeka. Výsledkom je zbierka úvah, ktoré ponúkajú množstvo podnetov na premýšľanie, zároveň však kladú na čitateľa pomerne vysoké nároky.
Najväčšou prednosťou knihy je autorova schopnosť prepájať filozofické myslenie s literárnou esejou. Hajko nepíše akademickým jazykom, ale kultivovane a zrozumiteľne, pričom sa vyhýba jednoznačným súdom. Jeho texty skôr otvárajú priestor na diskusiu, než by ponúkali definitívne odpovede. Práve v tom spočíva sila esejistického žánru, ktorému autor zostáva verný. Publikácia je rozdelená do troch tematických častí. Prvá sa sústreďuje na spoločenské a politické otázky. Hajko sa zamýšľa nad vzťahom moci a morálky, upozorňuje na nebezpečenstvo politického pokrytectva či zneužívania autority a venuje sa aj problematike vojny. Jeho úvahy sú podložené odkazmi na významných mysliteľov a historické skúsenosti, čo textom dodáva širší kontext.
Niektoré eseje zostávajú na úrovni všeobecných filozofických konštatovaní a menej reflektujú konkrétne podoby súčasného sveta. Čitateľ môže mať miestami pocit, že autor zámerne zostáva v bezpečnej rovine všeobecných úvah a vyhýba sa jednoznačnejšiemu postoju tam, kde by bol očakávaný. Druhá časť knihy je venovaná literatúre a umeniu. Hajko interpretuje tvorbu Charlesa Baudelaira, Etely Farkašovej, Milana Richtera či Kataríny Kucbelovej. Jeho texty nepredstavujú klasické literárne recenzie, ale filozofické interpretácie, v ktorých hľadá súvislosti medzi umeleckým dielom a základnými otázkami ľudskej existencie. Práve tieto eseje patria k najpresvedčivejším častiam knihy, pretože autor tu dokáže spojiť odborné znalosti s citlivým čitateľským pohľadom. Miestami prevládajú filozofické úvahy nad samotným literárnym dielom, takže recenzované knihy zostávajú skôr v úzadí. Čitateľ, ktorý nepozná autorov, o ktorých Hajko píše, môže mať problém sledovať všetky významové vrstvy textu.
Tretiu časť tvoria kratšie eseje venované každodennému životu. Aj tu autor potvrdzuje schopnosť nachádzať filozofický rozmer v bežných situáciách. Nie všetky texty však majú rovnakú intenzitu. Popri mimoriadne podnetných úvahách sa objavujú aj také, ktoré pôsobia skôr ako variácie na myšlienky vyslovené už v predchádzajúcich častiach knihy. Za pozornosť stojí aj autorov jazyk. Je kultivovaný, presný a miestami až poetický. Zároveň však nemožno prehliadnuť, že rozsiahle citácie filozofov a spisovateľov občas narúšajú plynulosť čítania. Kniha preto nebude určená širokému okruhu čitateľov, ale skôr tým, ktorí majú blízko k filozofii, humanitným vedám alebo esejistickému žánru.
Napriek uvedeným výhradám predstavuje Eseje a morality hodnotnú publikáciu. Je dôkazom autorovej erudície, rozhľadu i dlhoročných skúseností. Hajko ponúka kultivovanú reflexiu súčasného sveta a pripomína, že literatúra i filozofia môžu byť priestorom na hľadanie zmyslu života, pravdy a ľudskej dôstojnosti. Hoci nie všetky eseje dosahujú rovnakú presvedčivosť a niektoré myšlienky sa opakujú, ako celok kniha predstavuje podnetné čítanie, ktoré si zaslúži pozornosť najmä u čitateľov obľubujúcich premýšľavú literatúru.
