Asi nie. Presviedčajú nás o tom dejiny ľudstva, v ktorých sa vždy (a zákonite?) po dlhších či kratších obdobiach mieru objavila vojna. Spojená spravidla s úsilím o teritoriálne zisky, o moc nad ľuďmi, skrátka o viaceré ekonomické prvky potencionálneho blahobytu, maskované poväčšine účelovo formulovanými ideami slobody, ochrany menšiny, obrany pred číhajúcim nepriateľom, proti ktorému treba preventívne zakročiť, riešením krívd z minulosti a ďalšími neobyčajne početnými a často aj neobyčajne vynaliezavými dôvodmi. Ich prítomnosť je živená politikmi, služobnými médiami (najmä žltou žurnalistikou) tváriacimi sa pri všetkej svojej jednostrannosti ako nositelia toho najobjektívnejšieho pohľadu pod slnkom, ale často je podnecovaná aj všadeprítomným strachom pred budúcnosťou. Premáha nás tušenie zla… Čo s nami bude, ak zvíťazí skutočný alebo vymyslený nepriateľ? Útočme radšej prví… Ak použijeme všetku našu ekonomickú a vojenskú silu, ak nasadíme dostatočné množstvo hmotného a neskôr azda aj ľudského „materiálu“, môžeme zabudnúť na diplomaciu a definitívne zničiť nenávideného odporcu, skôr než nás zasiahne na citlivých miestach a naruší náš každodenný blahobyt, náš lenivý pokoj, našu bezstarostnosť.
Kľúčovým omylom býva práve chybné vnímanie starosti, presnejšie jej opaku, totiž bezstarostnosť.
Jeden z najväčších mysliteľov dvadsiateho storočia, nemecký existencialistický filozof Martin Heidegger pripisoval pojmu starosť a sprostredkovane teda aj bezstarostnosti, kľúčový význam pri chápaní nášho pobytu vo svete. (Hoci z dôvodu presnosti by sme mali poznamenať, že filozofické chápanie pojmu „starosť“ nebolo vynálezom Martina Heideggera, starosť ako fenomén určujúci ľudský život v každodennosti sa objavil už v Goetheho Faustovi.) V obmedzujúcich limitoch pojmov „strach“, „úzkosť“, „starosť“, „skutočnosť“, „pravda“, „lož“ sa pohybuje bežné myslenie väčšiny z nás. Vyvoláva to neraz pocit bezmocnosti. Bojíme sa o kvalitu svojho všedného života, o svoje pohodlie, o stratu nádejí, o krach svojich očakávaní, bojíme sa neraz aj o každý ďalší deň, ktorý nás čaká, v dôsledku čoho máme starosť o jeho zvládnutie, Máme trpký pocit svojej nedostatočnosti, neschopnosti, zároveň však cítime, že budúci deň je neodvratnou zákonitou skutočnosťou, ktorú nemožno obísť, ktorej sa nedokážeme vyhnúť, odignorovať ju. To dokáže iba smrť ako nevyhnutný koniec.
Starosť o seba samého sa stáva starosťou o celý svet, o globálnu realitu. Zo svojej každodennosti tak uvažovanie človeka o sebe samom, o svojich potrebách a svojich povinnostiach, prekračuje úzky osobný rámec a vstupuje do sveta iných ľudí, do sveta, ktorý nie je jednoliaty, kohézny a súmerný, v ktorom aj naše malé súkromné starosti sa stávajú nečakane veľkými, pretože ich nemožno vyčleniť z veľkého sveta s ktorým sú zviazané. V tomto svete nadobúda odlišný význam aj naša každodennosť. V jej zvyčajne všednom prežívaní si ani neuvedomujeme, ako ľahko o ňu môžeme prísť. Dojal ma nedávno záber staršej ukrajinskej ženy na dokumentárnej snímke televízneho spravodajstva: usilovne zametala pred prahom rodinného domu, ktorého horné poschodie dostalo bombový alebo delostrelecký zásah a je už v troskách; usilovne zametala, lebo sa pokúšala vniesť moment všednosti či každodennosti do historickej situácie vojnového stavu, do ktorého bola bez vlastnej vôle vložená, ktorý ju zaujímal iba tým, že vnikol do jej každodennosti. Pokúšala sa žiť ako doteraz, hoci strácala strechu nad hlavou.
Neobyčajne tristné nie sú pre mňa ani tak rozbombardované muničné sklady, vojenské základne či rozstrieľané vojenské bunkre a zhorené tanky (hoci aj v nich boli ľudia), ale skôr trosky súkromných bytov, na ktorých ešte vidíme na stole poháre, z ktorých sa nedávno pilo, zhúžvanú deku, do ktorej si ešte pred chvíľou bábuška halila studené nohy, koberec, ktorý si manželia kúpili, aby zušľachtili svoj príbytok, pracovný stôl s perom, papierom a knihou, hodiny na stene, na ktorých sa zastavil čas, drobné predmety, čo mali ľuďom spríjemňovať každodenný život… Ten sa zásahom črepín zostrelenej rakety dostal v okamihu do radikálne inej roviny, zmenila ho sama vojna ako všeobecne pôsobiaci historický fenomén. Stratilo sa čaro a ticho všednosti. A tie drobné predmety stratili odrazu svoj pôvodný význam a dôležitosť pre ľudí, ktorí ich dovtedy vnímali ako samozrejmú súčasť všedných dní, ako zlomok svojej radosti.
Zaiste, mohol by som napísať o zničenej radosti a narušenom šťastí „jednoduchých, prostých ľudí“, ale nikdy nemôžeme vylúčiť, že v zničených obydliach bývali aj ľudia výnimoční, milujúci svoju prácu, nevšedne tvoriví, pokorne láskaví vo vzájomných vzťahoch. Hoci, samozrejme, ani opak nemusí byť výnimkou. Ale ide predovšetkým o to, že nijaká vojna ako všeobecná záhuba hodnôt, ktorá je s ňou nevyhnutne spojená, nepozná výnimky, ničí plošne, bez rozdielu. Ona sama je zlom, preto na opačnej strane nehľadá a nevidí dobro. Rub vojny nie je láska.
Nad otázkou, čo vedie ľudí k dobyvačným vojnám, sa zamýšľali už dlhodobo iní, pravdepodobne kompetentnejší ako autor tohto textu. Predmetom analýzy bývajú často Napoleonove výboje, napríklad okupácia Španielska. Francúzi tam priniesli viaceré nespochybniteľné princípy demokracie v zmysle zásad Veľkej francúzskej revolúcie a mohli logicky predpokladať, že ich španielske obyvateľstvo prijme s uspokojením, ak nie priamo s radosťou. Veď okrem iného zrušili inkvizíciu s jej mučením a väzeniami, no následne nerozumeli tomu, ako môže zúriaca ľudová gerila svojím rozhorčeným ozbrojeným protestom popierať dobyvateľmi vyhlasované princípy „slobody, rovnosti a bratstva“, S prekvapením sa pýtali, či rozhnevaní španielski partizáni chcú azda návrat skorumpovanej monarchie, návrat desivej inkvizície, nechápali, v mene čoho a proti čomu sa vlastne tamojší ľud bráni? Prečo odmieta importované demokratické zásady riadenia života spoločnosti, ktoré tak jasne deklarujú dobyvatelia.
Je tu však permanentne prítomné jedno „ale“: V mene demokracie nemožno viesť nijakú vojnu, tobôž vojnu dobyvačnú. Keď neskôr v zhorenej Moskve márne čakal zdanlivo úspešný Napoleon Bonaparte na parlamentárov porazeného nepriateľa, ktorí by podľa jeho predstáv mali naliehavo žiadať o mier či aspoň prímerie a potvrdiť tak víťazstvo okupantov prinášajúcich do oblasti cárskeho despotizmu „slobodu, rovnosť, bratstvo“, nedokázal pochopiť práve tú kľúčovú okolnosť, že nijaký „vyšší princíp“ nelegitimuje dobyvateľa k násilnostiam, krádežiam a popieraniu ľudskej dôstojnosti. Preto nemôže byť nikdy úspešný. Tragický návrat hladných, mrznúcich, totálne zdecimovaných zvyškov „veľkej armády“ do svojej francúzskej vlasti je učebnicovým príkladom uplatnenia uvedenej myšlienky v histórii vojen.
Vráťme sa však k starostiam, ktoré limitujú naše životy v mieri rovnako ako v časoch vojny. Starosť o veci, ktoré nás obklopujú, sa spravidla prelína so starosťou o druhých, aby napokon skončila v starosti o seba ako celostne vnímanej spoločenskej bytosti. Jedine vtedy, ak starosť vnímame v podobe spôsobu, akým sa človek vzťahuje k svetu a k sebe samému, dokážeme ju pochopiť ako projektovanie seba do budúcnosti, ako bytie sociálneho subjektu. Ale aké životné projekty, aké radostné vízie nám dokáže ponúknuť vojna? Iba svoj vlastný koniec. Naše bytie je však orientované do budúcnosti, chce byť perspektívne, a to aj vtedy, keď riešime svoje aktuálne problémy, obmedzenia, prípadne aj možnosti. Všetky koreláty našej existencie sú ohraničené časom a časom je ohraničená aj vojna. Ale jej priebeh je trpký, sprevádza ho ničenie všetkého, čo sme si v malých či väčších starostiach a každodenných námahách s úspechom vydobyli.
Túžba po moci bola predmetom záujmu všetkých početných mysliteľov, ktorí uvažovali o „večnom mieri“. Nemecký filozof Immanuel Kant vo východopruskom Königsbergu (dnes Kaliningrad) podobne ako excelentný pedagóg Ján Amos Komenský v holandskom exile, keď sa aktívne zúčastnil mierových rokovaní v čase anglicko–holandskej vojny. Formuloval „všeobecnú poradu“, ktorá by viedla k „náprave vecí ľudských“, a teda v konečnom dôsledku aj k večnému mieru. K týmto dvom svetoznámym výtečníkom sa v priebehu vekov pridávali a stále ešte v naivnej dôvere v rozum a cit pridávajú mnohí a mnohí ďalší. No napriek tomu sme svedkami notoricky známeho úkazu: k nijakému večnému mieru nikdy nedošlo (a asi ani nedôjde), ľudské spoločenstvá, nech sú už založené na akomkoľvek mravnom, sociálnom a inom princípe, vždy hodlali presvedčiť „tých druhých“ o svojej domnelej pravde, vždy sa chceli zmocniť cudzích majetkových hodnôt, prisvojiť si územie a presadiť svoju túžbu po moci.
Aký záver možno vyvodiť z takýchto úvah? Čaká nás ďalšia vojna? Ďalšie vraždenie, ničenie, násilie, drancovanie, zúfalstvo slabých? S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote – áno, najmä vtedy, ak svoje slabosti a starosti budú zodpovední projektovať do túžby ovládnuť iných. Druhá možnosť, že budeme starosť o seba projektovať (aj) do starosti o iných, o ľudské spoločenstvo, je žiaľ málo pravdepodobná. Ostáva však možnosťou. A možnosti sú na to, aby sa využili. Takže verme a dúfajme…
Vyšlo aj ako úvodník v Slovenských pohľadoch.
Autor je filozof, literárny kritik, kulturológ.
Obraz autora: Jana Baculáková
Vieme žiť bez vojny?
Áno, vieme. Ak sa pozrieme aj na obdobie Napoleonských vojen, tak aj to bolo v jednej rovine obdobím bez vojen, večného mieru. Vojny sa viedli len medzi národnými štátni, ale už nie medzi mestami, ako to bolo zvykom predchádzajúce tisícročia.
Pozrime sa na Európsku úniu. Viacerí politici ju nazvali v prvom rade mierovým projektom, hoci mier je tu druhotným výsledkom. Ale je faktom, že medzi krajinami Európskej únie nedochádza k vojnám.
Pre pochopenie tohto procesu je potrebné sa obrátiť k Marxovi a jeho materialistickej koncepcii dejín. A úlohe deľby práce v dejinách. V rámci ktorej sa menšie celky spájajú do väčších, špecializujú sa a kooperujú za účelom zvýšenia produktivity práce, zníženia nákladov, odstránenie zbytočných bariér a nákladov: na duplicitný výskum, vývoj, výrobu, clá, ochranu hraníc, armádu, špionáž.
Je to veľmi efektívny spôsob znižovania nákladov v prírode (kovalentná väzba), živej prírode (mravce, včely), ako aj ľudskej spoločnosti, preto dejiny ľudskej spoločnosti sú aj dejinami rozširujúcej sa deľby práce, špecializácie a kooperácie. Spoluprácou, zdieľaním sa dosahuje značný synergický efekt, znižovanie nákladov.
Pozrime sa bližšie, ako proces deľby práce vplýva na mierové prostredie.
Príklad staroveku a stredoveku, založeného na mestských štátoch a miestnej ekonomike. Mestá s ich okolím boli plne sebestačné, obchod navonok bol príležitostný, mestá sa navzájom chápali ako konkurenti a často ako nepriatelia, čo niekedy viedlo k vojnám (Sparta-Atény, talianske mestá).
Úroveň výroby a technológií po 14. st. ale presiahli potenciál miest, mestskej ekonomiky, mestá cítili potrebu spájať sa do národných štátov. V rámci národných štátov prestali byť sebestačné, suverénne, stali sa na sebe závislými, vzájomne prepojenými deľbou práce, čo viedlo k tomu že sa stratili vojny medzi nimi. Mier sa stal výsledkom špecializácie, kooperácie a vzájomnej závislosti v rámci deľby práce. Dnes ani jednému mestu v Európe nepríde na um vybrať sa na vojnovú výpravu proti inému. A nevadí im, že nie sú sebestačné, závislé na iných.
Mestá spájaním sa do národných štátov síce stratili časť suverenity a sebestačnosť, ale nezanikli. Naopak, oproti stredovekým mestám získali ich obyvatelia viac blahobytu a slobody.
Podobne nezanikla ani rodina, rod, keď sa spojili do kmeňov, neskôr do mestských štátov. Naopak, dnešná rodina je blahobytnejšia, slobodnejšia ako neandertálska, chránená aj zákonmi.
Podobne je to s procesom európskej integrácie. Potreba integrácie, špecializácie a kooperácie sa tu objavili aj ako dôsledok rozdrobenosti európskeho kontinentu na malé štáty. Aj výrobné kapacity Slovenska presiahli potenciál slovenského trhu, efektívne sa stalo vyrábať pre väčší, nadnárodný trh. Otvoriť hranice, odstrániť bariéry. Odstránenie bariér, hraníc, armád a voľný pohyb tovarov, služieb a ľudí medzi krajinami EÚ viedli k strate sebestačnosti, vzájomnej závislosti krajín, čo vylúčilo vojny. Sily spolupráce prebili sily konkurencie a nepriateľstva.
Negatívna, ktoré v sebe nesie EÚ, nevyplývajú zo samotnej integrácie, ale z toho, že je založená ešte na starom kapitalistickom základe. Kapitalizmus je založený ešte na národnom ekonomickom priestore, národnom trhu, pri jeho prekročení sa veľké krajiny začnú chovať sčasti aj koloniálne, čo vedie k odstredivým tendenciám v rámci EÚ.
Ak posunieme proces deľby práce do globálnej roviny, do globálnej špecializácie a kooperácie krajín, za účelom znižovania nákladov, zvyšovania blahobytu a slobody ľudí, dostaví sa podobný výsledok. Krajiny sa stanú špecializované a previazané, prepojené globálnymi výskumnými, výrobnými, dodávateľskými reťazcami, čo ich robí závislými na sebe. Napr. pri vysokej závislosti USA a Číny ešte pred začiatkom obchodnej vojny v r. 2018 boli natoľko na sebe závislé, že poškodenie alebo zničenie druhej krajiny by ťažko poškodilo aj druhú stranu.
Nebyť kapitalistickému charakteru USA a Západu, ktorý globalizáciu len zneužíval na pokus o budovanie svetového impéria, svet smeroval ku globálnej civilizácii, kde vzájomné prepojenie krajín, silná globálna deľba práce vedie k úplnému zániku vojen. Globálna civilizácia znamená svet bez vojen a armád, obrovských vojenských výdavkov sveta, večný mier, pretože vojny stratia svoj ekonomický základ a zmysel.
De-globalizácia, roztrhanie globálnych výskumných, výrobných, energetických a dodávateľských reťazcov preto robí svet oveľa zraniteľnejším voči vojnovým konfliktom.