Tento text by som chcel koncipovať ako voľné pokračovanie recenznej eseje k filmu Tun-chuang, moja láska, kontextuálne rozšírené o ďalší zaujímavý snímok The Creator z roku 2023 (ktorý je presne tým typom západného blockbusteru o východnej kultúre, pred ktorým som vystríhal divákov v prvej časti – snáď iba s tým rozdielom, že hlavnú úlohu nehrá modrooký ale hnedooký Američan). Jedná sa zdanlivo o dva celkom odlišné filmy – žánrovo, tematicky aj hĺbkou, ale predsa s určitou spoločnou tendenciou k interpretácii skutočnosti – a práve tú sa budem snažiť postihnúť.
„CO MUSÍM, TO MĚ BAVÍ…“1
Keď som na začiatku predošlého článku písal o čínskom socialistickom „magnetizme“ a následne rozvinul dilemu o pôvode tejto hnacej sily – spočívajúcej buď v pravovernosti v zakladajúcu ideu alebo v postmodernej synkréze, nezobral som v úvahu (alebo skôr nevyšiel už priestor spomenúť), že jej účinok môže vznikať práve pnutím medzi oboma jej „pólmi“.
To je možno odkaz filmu Tun-chuang aj odkaz čínskej kultúry svetu celkovo – zrevolucionalizovať sa, ale zároveň zostať sebou. Žiadna revolúcia napokon netrvá večne (snáď s výnimkou permanentnej), a tak je treba udržať „akčný potenciál“ spoločnosti aj v období po jej konci. „Všetko je odsúdené k zániku, kým ozajstné šťastie spočíva v tom, stať sa skutočne sebou,“ hovorí hlavná protagonistka Fan Jinshi, ktorá zasvätila život štúdiu jaskýň Mo-kao – kde sa stala tou – ktorou vždy bola.
To nie je len nejaký básnický oxymoron, budhistický koán, či múdrosť výsostne východného typu. Viktor Frankl vo svojej psychológii vôle k zmyslu (ako polemike s Freudovou vôľou k slasti a Adlerovou vôľou k moci) tvrdí, že zmysel nie je možné do situácií umelo vložiť, ale že je tam už prítomný, len ho treba objaviť² – čím sa dostáva, iba inými slovami, na rovnakú pozíciu ako naši jaskyniari z Mo-kao a neviem si predstaviť lepšie prenesené ani doslovné vyjadrenie tejto myšlienky, než v práci, ktorú robia vo filme čínski bádatelia.
„V antike hovorili básnici a filozofovia: Staň sa tým, kým si. Inými slovami, i to, aby bol človek sám sebou, stojí úsilie. Dnes počúvame: buď sám sebou! Výsledkom je, že každý vynáša na verejnosť svoju zvláštnosť a žiada, aby bola uznaná. Mizne tým spoločný, teda zdieľaný priestor pre argumentáciu, ale aj podmienka pre rovnosť,“³ píše v podobnom duchu filozofka Tereza Matejčková a postihuje tak aj ďalší rozmer tohto spôsobu uvažovania, ktorý sa nekončí len subjektívnym šťastím či nájdením zmyslu jednotlivca, ale aj celej spoločnosti – v rovnosti, o ktorú sa v Číne (aspoň) usilujú.
(NEW) RED DEAL
Šťastie nenájdeme jeho bezprostredným hľadaním.⁴ Je skôr „vedľajším produktom“ cieľavedomej, typicky ľudskej, činnosti. Preto bez významu, bez zmyslu (logos),⁵ bez cieľa nemožno nájsť šťastie, iba slasť, ktorá sa vo významovej samote realizuje ako hyper-konzum a samú seba popiera – v strate možnosti dosiahnuť slasť. Je si sama prekážkou.⁶
Komunistická strana Číny vo vnútri hyper-kapitalistickej ekonomiky je tak práve touto zárukou zmyslu⁷ a nasleduje tak – viac než akýsi neurčitý „ázijský sklon k tyranii“ – skôr európsky (alebo univerzalistický) princíp „návratu k ctnosti“, ako ho formuluje typicky napríklad Alasdair MacIntyre, zdôrazňujúc potrebu zdieľaného inštitucionálneho rámca či autority, ako podmienky možnosti dobrého života, možného iba v určitom naratívne usporiadanom sociálnom kontexte, nie v individualistickom seba-odkazovaní.⁸
V širšom spoločenskom zmysle je takýmto sebareferenčným správaním práve a jedine revolúcia,⁹ (možná v Číne práve pre jej kolektívnu rezignáciu jednať individuálne). Revolúcia je sila sui generis. Preto je univerzalistická. Vzniká z „ničoho“. Je ahistorická. Môže vzniknúť na Haiti, na Kube, v Anglicku aj Číne. Je to Udalosť. Vybočuje z kontinua dejín (vládnucej vrstvy), teda z homogenity prázdneho času – je to skok. Nie je opätovným nadviazaním na „prerušenú“ tradíciu, ani nastúpením do rozbehnutého vlaku. V tomto chápaní je teda film Tun-chuang aj čínsky model ako taký odklonom od revolučnej praxe smerom k tradicionalizmu, hoci s ponechaním si revolučnej symboliky.
OD SPLACHOVACEJ TOALETY PO VESMÍRNE LETY
Domnievam sa, že tento tradicionalizmus ako druhá sila, protipól revolúcie je v čínskom prípade nezavineným dôsledkom extrémneho technologického a vedeckého rozvoja, chtiac-nechtiac posilňujúceho ich vedomie prevahy a pocit nadviazania na prerušenú líniu vlastnej civilizačnej misie.¹⁰ Takej paralele sa nedá ubrániť. A s Haitskou revolúciou tú čínsku nemá zmysel porovnávať… Tam kde si iní „pohodlne“ začnú od nuly, takpovediac, na zelenej lúke, začína Čína s obrovským balvanom historickej zodpovednosti a záväzkami voči budúcnosti.¹¹ Tam, kde iní „v roku 0“ nadviažu tak maximálne na prírodné kmeňové tradície, rozvoj čínskych výrobných síl posilňuje historické vedomie najrozvinutejšej civilizácie – od čias bájnej Atlantídy.
Zostáva nám len dúfať, že v čínskom myslení globálna zodpovednosť preváži nad svojvôľou a že sa Ďaleký východ pod vplyvom kapitalizmu a technológie „nebabylonizuje“ v štýle sci-fi Blade Runner, ale premení a takpovediac, vráti k sebe,¹² na spôsob spomínaného snímku The Creator. Trpezlivosť, ako kľúčová vlastnosť čínskeho ľudu, zobrazená vo filme Tun-chuang, odkazujúca tradicionalisticky k minulosti, v rozpore s revolučným akceleracionizmom (v rovine technológií a vedy existujúceho podnes), je síce brzdou (ako som písal v predošlej časti), ale aj zárukou (alebo skôr prísľubom) vývoja Číny týmto smerom. Kultúrnu revolúciu ako permanentnú subverziu identity tak prenechá Čína do budúcna zrejme nám…
Film The Creator naznačuje možnosť takéhoto splynutia technologického avanturizmu a východnej filozofickej tradície, skrze naznačenie novej bipolarity sveta – súboja ázijskej (neo)moderny a atlantickej postmoderny.
LITERÁRNA DEMOKRACIA PROTI TONALITNEJ ČÍNE
To, čo sa na plátne odohráva ako konflikt progresívneho a konzervatívneho prístupu k AI, je inak povedané, rozkolom robotiky a inkorporálneho konceptu umelej inteligencie. To, čo brzdí AI v učinení ďalšieho „kroku“ v jej rozvoji a potenciálnom nadobudnutí vedomia je absencia tela. Film teda postihuje v rámci žánrového sci-fi už určitú súčasnú tendenciu, kedy badáme prudký rozvoj robotiky na východe kontrastujúci so západným, veľmi pomalým, nástupom ohlasovanej štvrtej priemyselnej revolúcie a autonómnych strojov, zakrývaným odbavovaním sa na (výlučne) jazykových modeloch (ChatGPT, Grok, Gemini a ďalších). AI tak do budúcna u nás zrejme pripraví o prácu rýchlejšie ITčkárov než operátorov výroby… A my cítime – čo práve naznačuje onen film – že toho príčinou nie sú len vysoké vstupné náklady nových technológií, ale aj naša ideologická neochota k ich aplikácii.
The Creator neprezentuje novú technológiu ako dystopickú nočnú moru (teda typicky v rámci hollywoodskej produkcie), ale naopak, s vysokou mierou technooptimizmu. Robotiku a v širšom zmysle i nástup nového veku v Ázii, podobne ako snímok Tun-chuang, neponíma ako ďalšiu revolúciu, vykoľajenie, ale ako splynutie, harmonickú koexistenciu, začlenenie nových podmienok do dlhodobo fungujúceho rádu vecí.
Totalita, zbavená jej kriminalizujúceho kontextu (s nástupom bytostí, celkom „prirodzene“ nadraďujúcich spoločný záujem nad individuálny prospech) sa tu transformuje v celkovosť či plnosť (významu) – či inak povedané – obsahovosť. Totalita neubíja viac ľudský potenciál, ale maximalizuje vlastnú potenciu (ubíjanú doteraz ľuďmi). Euroatlantickú civilizáciu film naopak zobrazuje ako ustrnutú v postmoderných vzorcoch uvažovania, systematicky disrupujúcu¹³ akýkoľvek náznak významovosti.
Svet zmysluplnej a komunikatívnej (aj keď totalitnej) Číny je svetom robotiky. Je to (nevyslovený) splnený sen moderny Čapka, Asimova či kultúrneho štýlu Space age 60s.¹⁴
(Hyper)postmoderný logorický¹⁵ západ je svetom AI. Premena sveta v text sa tak z dlhodobej perspektívy javí ako príprava na príchod AI (teda, sveta bez tela). Súčasný vývoj naznačuje, že ona nebude nadobúdať vedomie, ako si niektorí stále myslia, ale my znevedomnieme (ešte pred jej úplným príchodom – teda, singularitou). Prispôsobíme sa jej. Zase raz – ako sme sa kedysi prispôsobili fabrike a výrobnému pásu… Arendtová mala pravdu, keď písala, že z kozmickej perspektívy pôsobíme, akoby sme doslova (darwinisticky) obrastali technológiou.¹⁶ The Creator ukazuje, že na východe technológia naopak vrastá do sveta…
AKUMULÁCIA KULTÚRNEHO KAPITÁLU
To je moment, v ktorom sa oba filmy stretávajú. Čína¹⁷ je v oboch prezentovaná ako (revolučný) subjekt schopný organicky (a zdanlivo nekonečne) začleňovať do vlastného systému významov tak artefakty minulosti ako i vízie budúcnosti. Každé hromadenie symbolov, a to už filmy neukazujú, má však svoje medze a raz zákonite prekročí bod, kedy sa galéria zmení v múzeum… Tým sa okľukou vraciam k problému „skanzenizácie“, ktorý som načrtol v prvej časti.
Už nebohý anglický filozof a kultúrny kritik Mark Fisher analyzuje prostredníctvom eseje T. S. Eliota Tradícia a individuálny talent výborne vzťah medzi kánonom a tvorivou inováciou, v kontexte filmu Potomkovia ľudí a motívu spoločenskej „sterility“ ako neschopnosti prísť s novým „šokom moderny“ a budúcnosťou, ktorá by ponúkla viac než len variácie toho istého.¹⁸ Fisher píše: „Nové sa definuje v reakcii voči tomu, čo je už etablované, a to sa musí zasa spätne rekonfigurovať v reakcii na nové. Eliot hovorí, že pokiaľ sa vyčerpá budúcnosť, nezostane nám ani minulosť. Tradícia neznamená nič, pokiaľ nie je ustavične spochybňovaná a modifikovaná. Kultúra, ktorá už je iba udržiavaná pri živote, nie je žiadna kultúra… Žiadny kultúrny objekt si nemôže uchovať svoju silu, pokiaľ niet očí, ktoré by sa naň mohli dívať novým pohľadom.“¹⁹ Absencia možnosti „nového pohľadu“ znamená vlastne dokonalú transparenciu objektu, ako vysvetľuje B.-Chul Han: „Transparentný priestor je sémanticky chudobný… Rozprávanie vykonáva selekciu. Naratívny chodník je úzky, pripúšťa iba určité udalosti. Takto zamedzuje hromadeniu a bujneniu pozitivity. Narativita pamäte ju odlišuje od obyčajného uložiska, ktoré funguje aditívne a iba akumuluje.“20
SEBAREFLEXIA – SEBAŠTYLIZÁCIA – SEBAINSCENÁCIA
S potrebou kultúrnej rekontextualizácie ťažko nesúhlasiť a nemožno podceňovať problematiku, ktorú uvedení autori nastoľujú. Ale je nutné tiež dodať, že Eliotovu báseň Pustá zem (ktorú spomína Fisher ako inšpiráciu filmu Potomkovia ľudí) predbehli Nietzsche s konceptom „posledného človeka“ a H. G. Wells v románe Stroj času o takmer 40 rokov.²1 To, že k podobne pochmúrnym záverom ohľadom vývoja spoločnosti a kultúry prichádza v určitom období kresťanský konzervatívec, voluntarista aj socialista naznačuje, že najviac paralizujúcou silou v spoločnosti možno nie je kríza tvorivosti či strata schopnosti priniesť nový obsah, ale práve prehnaná sebareflexia a permanentná introspekcia celej západnej spoločnosti, prítomná už na konci devätnásteho a v prvej polovici dvadsiateho storočia – teda počas moderny – a vplyvom postmodernizmu a individualizmu pozdvihnutá na „meta“ úroveň – transformujúc sa v dnešné narcistné sledovanie sa či morálne seba-odkazovanie.22
Zo socializmu tento jav poznáme ako „nutnosť sebakritiky“ a v neskorom kapitalizme vošiel v známosť skrze tzv. kultúru auditov a sebahodnotiace výkazy, kde človek musí písať o svojich „slabých stránkach“, hoci by aj žiadne nemal a ich vynucovaním realitu nepopisoval ale fabuloval. Napokon, sám Fisher o tejto skúsenosti, vďaka práci v britskom školstve, píše ako o renesancii byrokracie v neoliberalizme, či ako o „trhovom stalinizme“ – teda preferovaní symbolických úspechov pred tými skutočnými: „Snaha hodnotiť výkonnosť zamestnancov a porovnávať typy práce vzdorujúce kvantifikácii vyžaduje ďalšie vrstvy riadenia a byrokracie. Nedochádza tu k priamemu porovnávaniu výkonností… ale k porovnávaniu reprezentácií vzišlých z auditov… Nevyhnutným dôsledkom je krátke spojenie, kedy sa práca sústreďuje na spracovávanie a prikrášľovanie reprezentácií viac než na deklarované ciele samotnej práce.“²3 Osobne som tento prístup zažil v časoch práce v korporáte či na strednej škole, kde nás učili v štvrtom ročníku už len to, „čo budeme potrebovať k maturite,“ nie skutočný rozsah učiva predmetu.
Táto „potemkinovská dedina“ vzišlá z moderných riadiacich mechanizmov založených na principiálnom antiautoritárstve a „oslobodzovaní“ prerástla v posadnutosť sebahodnotením (lebo kto iný má právo ma hodnotiť než ja sám?) na úrovni jednotlivcov a inštitúcií, ktorých výsledky sú potom outsourcovane ďalej vyhodnocované „nezávislou“ autoritou. Táto honba za štatistikou logicky vedie k sebaštylizácii,²4 a teda v dôsledku k autokontrole či dokonca autocenzúre. Nie je práve ona tým kultúrne paralizujúcim prvkom, ktorý nám bráni „priniesť niečo nové“? To nás vracia k analógii s Franklom – v tom zmysle, že výhradnou orientáciou na výsledok (rozumej „urobiť čísla“) reálny výsledok (vzdelanie, pokrok atď.) práve nedosiahneme.
NIE, RADŠEJ JOGURT!
Prehnané sledovanie sa, pozorovanie či introspekcia tiež pramení z „orientácie na výsledok“, nakoľko neustále pomeriavame samých seba s akýmsi vopred stanoveným cieľom, záverom, či zámerom, ktorý apriori uznávame za jediný možný a prípustný. Táto teleológia ústi v tautológiu, a hoci je legitímne vychádzať z určitých predpokladov ďalšieho vývoja, v umení a kultúre plodí sterilitu, nakoľko nie sme schopní dohliadnuť za „horizont udalostí“ vlastnej determinácie. Skutočne nová kultúrna produkcia môže byť iba výsledkom paradigmatickej zmeny.
Naša „pustá zem“ nie je objektívne vyťažená, existuje len v našich hlavách. Je to vyprahnutá krajina nedokonalej cyklickej negácie, či takpovediac, kultúra „piatkového resetu“. Čína nás chápajúcky potlapkáva po ramene a vraví angličtinou s príšerným trhoviskovým prízvukom: „It´s just a phase…“ A gestom naznačuje, aby sme zase raz nechali konať dospelých. Po sobotnom vytriezvení potom priateľsky poúča, že keď Číňan zaháňa stres fermentovanými nápojmi, tak výhradne mliečnymi probiotikami…
Tomáš Klimek,
autor je kultúrny kritik a právnik
__________________________________________
1 Citát prof. Novotného, ktorým mi „znepríjemňoval“ celé detstvo, počas krájania fazuľových strukov na dvore, zberu lipového kvetu či iných prác na záhrade, pri ktorých sme (ne)pomáhali. Počas sledovania filmu Tun-chuang mi niekoľkokrát vyvstal na myseľ, nakoľko presne vystihuje to, čo by sme mohli nazvať čínskou morálkou, prípadne čínskou kultúrnou logikou. Pozri na DAV DVA: K pamiatke prof. Čeněka Novotného
2 „Při srovnáváni různých intenzit téže barvy, řekněme červené, není nejakým základem, výchozím bodem nulový bod intenzivní škály, ale spíše stoprocentně nasycená červená barva. Ta se však fenomenálne neobjevuje, sama se nikdy nestává vnímatelnou daností… Absolutno zůstává v transcendenci… Není „dáno“ – přinejmenším ne jako něco nalezeného. Ale je dáno jako něco hledaného.“ FRANKL, V. E. Vůle ke smyslu. Cesta, 1994, s. 49-50
3 MATĚJČKOVÁ, T. Bůh je mrtev. Nic není dovoleno. Edice Echo, 2024, s. 223
4 Typický rozprávkový motív „ísť hľadať šťastie do sveta“ sa prakticky takmer vždy realizuje skrze prekonávanie antagonizmov a úzko fokusovanú činnosť hlavného hrdinu (zabíjanie drakov, pekelný mariáš, vyhýbanie sa krmeniu, usadzovaniu na lopatu, pečeniu atď.)
5 Grécke slovo logos má mnoho významov – slovo, rozum, zákon, zmysel… Logoterapia ako smer existenciálnej psychoterapie, vytvorený Franklom, pracuje s týmto pojmom v kontexte hľadania významu či zmyslu.
6 Frankl sa tu akosi podivuhodne (a s istým nadsadením) názorovo stretáva s Mao Ce-Tungom. Jeden hovorí to isté o šťastí a zmysle, ako druhý o chápaní spoločenských rozporov: Aby sme vyhrali boj o riešenie hlavného rozporu, mali by sme zvláštny rozpor považovať za rozpor vládnuci a zaobchádzať s ním tak, akoby bol riadiacim rozporom, ktorému by sa mali podriadiť všetky ostatné zápasy – „akékoľvek priame sústredenie na samotný triedny boj by v týchto podmienkach išlo proti triednemu boju samému.“ A akékoľvek priame sústredenie na šťastie zasa bráni šťastiu samotnému, dodal by Frankl. Hedonisti a konzumenti v západnom svete, sústrediaci sa na maximalizáciu slasti, sú v očiach Frankla neslobodné a nesebarealizované bytosti a v očiach Maa „dogmatickí oportunisti“. Viac čítaj: ŽIŽEK, S. Mao o praxi a rozporu. SOK, 2011, str. 13.
7 (Ospravedľnujem sa, ak táto formulácia vyznela príliš ako z 50. rokov… Ale, nemohol som si pomôcť.) Podľa môjho bude táto strana čím ďalej tým viac plniť (alebo skôr zapĺňať) toto symbolické miesto v čínskej spoločnosti, ktorá si je vedomá, že už nie je tak úplne pokračovateľkou socialistickej idey, ale zámerne nechce prejsť nevyhnutnými dôsledkami kapitalistickej transformácie (ako napríklad naša spoločnosť za posledných 37 rokov). Paradoxne, vzdaním sa striktnej ašpirácie na skutočne socialistickú veľmoc (typu ZSSR), podvolením sa trhu a transpozíciou úlohy KSČ v symbolickom systéme významov resuscituje samotnú ideu komunizmu – tak v duchu marxistickom – teda nie ako ideu, ale ako hnutie – teda hegemonickú štruktúru, ktorá nie je vopred presne definovaná, ale utvára sa a rekontextualizuje vo vzťahu k aktuálnym socio-ekonomickým podmienkam (jednota a zacielenosť čínskeho ľudu v hyper-kapitalizme) – prerastaním formy a obsahu. Tak v duchu maoistickom – že stále berie na zreteľ Maovo teoretické varovanie ohľadom dôležitosti správneho rozpoznania „hlavného a zvláštneho rozporu“. Socializmus tak môže dočasne ustúpiť kapitalizmu, za podmienky zachovania vedomia vyššieho spoločenského cieľa (alebo dobra).
8 MacIntryre (podobne ako Frankl) by asi nebol nadšený, v akých kontextoch pracujem s jeho myšlienkami. Filozoficky stál na iných pozíciách (tomizmus, komunitarizmus), ale nie je nezaujímavé uviesť, že v mladosti inklinoval k marxizmu, čo sa muselo nutne prejaviť určitými tendenciami v jeho neskoršom myslení. Pozri: Alasdair MacIntyre’s Engagement with Marxism: Selected Writings, 1953–1974.
9 Je „vynorením univerzálnosti z partikulárneho žitého sveta… Univerzálna dimenzia exploduje zvnútra partikulárneho kontextu , stane sa dimenziou „pre seba“ a je priamo zakúšaná ako univerzálna.“ ŽIŽEK, S. Násilí. Rybka Pub. Praha, 2013, s. 142
10 Podobnými tendenciami, následkom prudkého ekonomicko-technologického rozvoja, si prešli Británia, Prusko či USA, avšak s tým rozdielom, že nemali k čomu do minulosti odkazovať. Nacistické Nemecko sa v tomto ohľade pokúšalo o referenciu fabulovaním minulosti. Čína je však, narozdiel od nich, skutočným mostom medzi minulosťou a budúcnosťou.
11 Tento balvan zodpovednosti je v podstate akýmsi „vlastníctvom“ (histórie), ktoré by nikto súdny nechcel. Podobne, ako keď prvorodený syn pana Hlavsy, v divadelnej hre Vizionář, odmietne zdediť grunt, z obavy stať sa bohatým, demaskujúc tento pseudo benefit ako „danajský dar“ pre neobľúbeného syna: „Já Ti teda řeknu proč ten grunt nechceš rozdelit,“vraví umierajúcemu otcovi na smrtelné židli.„Protože Václav je Tvůj mazánek. Von si v Praze vesele popelaří… a mě hodíš na hřbet takovej majetek! A až se ty tvý výjevy vyplněj, bude si Václav spokojeně sypat popel a já to vodskáču za celou rodinu.“
12 Práve tento „návrat k sebe“ ako určitá nová syntéza čínskeho vývoja – z nášho pohľadu nie úplne pravdepodobný v súčasných podmienkach, pod vplyvom nášho vnímania Číny ako mekky ekologicky nezodpovedného a prebujneného „plastového“ ultra-kapitalizmu, zapríčineného odklonom od revolučných myšlienok v prospech konzumu a trhu – je v skutočnosti, podľa mňa, možný iba a práve vďaka tomuto odklonu (nie napriek nemu). Problém maoistickej Číny a myslenia, ktoré vrcholilo tým, čo nazývame „Kultúrna revolúcia“ nebola jej prehnaná revolučnosť, ale práve implicitný konzervativizmus vpísaný v „cyklickom“ poňatí revolúcie ako „falošnej nekonečnosti“ večného opakovania negácie, na spôsob striedania prírodných cyklov ročných období. Problémom teda bola „absencia negácie negácie, čiže zlyhanie pri pokuse previesť revolučnú negativitu do skutočne nového pozitívneho Poriadku… V tomto zmysle je poetickou spravodlivosťou, že konečný výsledok Maovej revolúcie je dnes bezprecedentne spojený s boomom kapitalizmu v Číne.“ Priame sústredenie sa na vykorenie kapitalizmu, bolo vlastne Maovou teoretickou spreneverou samému sebe, a podobne ako kontrakultúrne hnutia na Západe, iba posilnilo to, čo zamýšľalo zničiť. Viac čítaj: ŽIŽEK, S. Mao o praxi a rozporu. SOK, 2011, s. 27-31.
13 Slovo disrupovať, odvodené od podstatného mena disrupcia, v spisovnej slovenčine neexistuje, ale možno ho preložiť ako roztrhnutie, rozlomenie, prerušenie kontinuity. Na postihnutie toho, čo postmoderna robí s významom – na dekonštrukciu – som použil analógiu so sci-fi konceptom tzv. disruptoru – teda zariadenia zo seriálu Stargate, ktoré vyslaním vlny preruší komunikáciu medzi jednotlivými blokmi replikátorov (teda robotických bytostí s kolektívnym vedomím) a vyradí ich. Výraz disrupcia je teda výstižnejší než dekonštrukcia na popis uvedeného javu, nakoľko dáva do vzájomného vzťahu dva javy: odsémentizovanie sveta a komunikáciu. Postmoderna sa snaží systematicky vyraďovať významy, ktoré „komunikujú“ s ľudským vedomím (a ľudskou vôľou k zmyslu, ako by povedal Frankl). Demokracia (v protiklade k totalite) je v tomto zmysle nekomunikácia. „Všadeprítomnosť moci neznamená absenciu slobody, ale práve naopak…že sloboda je všade. Možnosť mocenského vzťahu je podmienená tým, že rab je vôbec ochotný vstúpiť s pánom do interakcie. Keby nekomunikoval a zišiel pánovi pred očami, bol by tento voči nemu doslova bezmocný… Aliančnosť patrí k definujúcim rysom mocenských vzťahov… To, čo by sme habermasovsky mohli nazvať komunikatívnym jednaním, si vyžaduje neustále hľadanie spoločnej reči, a to jednak jazyka čoby systému („urob“, „ty“, „trest“) a jednak jazyka v zmysle základného konsenzu o zdieľanom svete (chápanie situácie, porozumenie povahe ich vzťahu).“ Sociológ Scott Lash hovorí o súčasnom fenoméne „posthegemonickej moci“, teda moci oprostenej od konsenzu. Čo je v podstate súhra depolitizácie, fetišizácie pojmov ako „demokracia“ a významovej dekonštrukcie. Viac pozri: ŠKABRAHA, M. a kol. Kritika depolitizovaného rozumu. GRIMMUS, 2010, s. 22-28.
14 Teda všetkých pokrokových tradícií, ktoré v najlepšom duchu reprezentuje rovnostársky Star Trek – v protiklade k postmodernému galaktickému pan-kapitalizmu Star Wars, ktorý je reakčný, v tom najhoršom slova zmysle. A hoci sa tento formálne zaštiťuje pseudo-východne náboženským sentimentom, pripomína Čína predsa skôr Spojenú federáciu planét než Galaktické impérium.
15 Prídavné meno od slova logorea, teda chorobná bezobsažná urozprávanosť. Rozumej to, čo sa definuje vo svete influencerov a youtuberov ako „content“ či v písaní ako grafománia.
16 „Všetky ľudské činnosti, pozorované z dostatočne vzdialeného bodu vo vesmíre, by sa nejavili ako činnosti akéhokoľvek druhu, ale ako procesy, takže moderná motorizácia by sa javila ako proces biologickej mutácie, v ktorom sa ľudské telá postupne začínajú pokrývať kovovými schránkami.“ Viac pozri: ARENDT, H. The Human Condition.The University of Chicago Press, 1998, s. 322-323.
17 Pre korektnosť uvádzam, že vo filme The Creator nie je výslovne zmieňovaná Čína, dej sa odohráva v Novej Ázii budúcnosti, ale technologické a ideologické tendencie, ktoré snímok postihuje v širšom zmysle, reprezentuje dnes predovšetkým Čína.
18 Jedná sa o jeho knihu Kapitalistický realizmus, ktorá sa u nás pred niekoľkými rokmi „preslávila“ ako najzbytočnejší preklad v dejinách zbytočnej ľudskej práce – za čo patrí „vďaka“ vydavateľstvu KPTL (rozumej vydavateľstvu časopisu Kapitál) – keďže vyšla vo výbornom českom preklade už v roku 2010 a silno upodozrievam autora prekladu z roku 2022, že ju nepreložil z angličtiny, ale rovno z češtiny (lebo v opačnom prípade by si naozaj vyslúžil „řád hloupej Honza“).
19 FISHER, M. Kapitalistický realismus. Rybka Pub. Praha, 2010, s. 11-12.
20 HAN, BYUNG-CHUL. Vyhořelá společnost. Rybka Pub. Praha, 2016, s. 109.
21 Uvedený román H. G. Wellsa pripomína niekoľkými reáliami film A. Cuaróna (a jeho knižnú predlohu) viac než Eliotova báseň. Výrazy „potomkovia ľudí“ či „deti ľudí“ sú tu explicitne použité, v deji sa objaví tiež múzeum kultúrnych artefaktov v lokalite Battersea (kde dnes stojí ikonická budova elektrárne z albumu Pink Floyd, vo filme použitá ako súkromné „múzeum“). Wells, hoc presvedčením socialista je v tejto knihe zvlášť kritický voči „beztriednej“ budúcnosti, ktorú popisuje v takmer identicky temných odtieňoch ako Nietzsche: „Neobvyklá krása budov vznikla nepochybne vďaka poslednému rozmachu teraz už celkom bezúčelnej energie ľudstva, ešte skôr, než ľudia dosiahli dokonalej harmónie so svojimi životnými podmienkami… Ľudskú energiu, zbavenú napätia, postihne vždy rovnaký osud – najskôr sa vrhne na umenie a erotiku a potom prichádza ochablosť a úpadok. Nakoniec sa stratí aj umelecký zápal… Zdobiť sa kvetinami, tancovať a spievať v paprskoch slnka – to jediné zostalo z umeleckého ducha, nič viac. Onedlho sa i tieto prejavy rozplynú v spokojnej nečinnosti.“ (Hoci neskôr v deji sa ukazuje táto predstava ako čiastočne mylná, pod vplyvom nových „triednych“ rozporov, tisícročiami regredujúcich v nový „druhový“ výber.)
22 Han narcizmus demonštruje na príklade ženy, ktorá „stratí akýkoľvek výraz, akonáhle si všimne, že je pozorovaná… profesionáli vystavovania (sa) musia naučiť v prvom rade: nepredvádzať nič iného, než rýdze predvádzanie.“ Táto „nivelizácia výrazu“, ako ju nazýva – teda estetický jav, emerguje v etický postoj (preto píšem o morálnom sebaodkazovaní). „Subjekt narcizmu nedokáže rozlíšiť hranice vlastného ja… Svet sa mu ukazuje iba v odrazoch vlastného ja. Nie je schopný iného rozpoznať a v jeho inakosti uznať. Nachádza význam len tam, kde nejakým spôsobom rozpoznáva sám seba. Druhý je degradovaný na zrkadlový odraz prvého, ktorého v jeho egu potvrdzuje.“ Morálne a správne je pre neho teda to, čo potvrdzuje jeho (identitu). Kontra-proces uvedeného je potom sebaštylizácia dotyčného do polohy zodpovedajúcej tejto referencii na neho (na seba samého). I to je príčinou, že je dnes akýkoľvek trochu odlišný názor odmietaný a stretáva sa s až hysterickým odmietnutím. Viac pozri: HAN, BYUNG-CHUL. Vyhořelá společnost. Rybka Pub. Praha, 2016, s. 100, 209-210.
23 FISHER, M. Kapitalistický realismus. Rybka Pub, 2010, s. 56-59
24 Iba človek, ktorý zotrváva v určitej póze, sa vnútorne nevyvíja a nemení. Nepolemizujem na tomto mieste s Fisherom ani T. S. Eliotom v tom zmysle, že kultúrna stagnácia je snáď správna, len si myslím, že samotná neschopnosť prísť s novým umeleckým poňatím nie je sama o sebe príčinou „pustej zeme“, ale dôsledkom sebaštylizácie, kvôli ktorej potom nedokážeme tento krok urobiť. (Čína môže kľudne tisíc rokov rozvíjať jeden kultúrny koncept bez toho, aby ju stihlo to, čo nás behom storočia. Ide teda o fenomén vlastný nášmu civilizačnému okruhu a akýkoľvek dekontextualizovaný „vývoz“ tejto kritiky do zvyšku sveta a požiadavka, aby sa tiež „stále menil, ako my,“ je iba novým kolonializmom, nie oprávnenou kultúrnou analýzou). Naše aktuálne oprosťovanie sa od tela v čistý text ešte umocňuje uvedenú tendenciu sebaštylizovať sa, nakoľko si len vezmime, ako ťažko dokáže človek pred inými o sebe predstierať nejaké skutočnosti alebo povahové rysy v priamom kontakte a naopak, ako ľahko im o sebe natára rozprávky v písomnom styku. To, čo ho vždy prezradí je „reč tela“ – teda moment stretu s objektívnou realitou, ktorý súčasný postštrukturalizmus marginalizuje (tvrdeniami, že rod je rýdzo sociálny konštrukt, či stieraním rozdielu medzi pohlavím a rodom – v ústupe od tela k jazyku (k norme) – teda tvrdení, že predstava neutrálneho fyzického tela mimo týchto noriem je vraj iluzórna).
