Aké bolo skutočné poslanie NATO a komu slúži

Obrázok z 23. 8. 1954, v deň, keď Spolková republika Nemecko podpísala zmluvu o NATO, zľava minister zahraničia Francúzska Pierre Mendés, nemecký kancelár Konrad Adenauer, britský minister zahraničia Anthony Eden a minister zahraničia USA Fohn F. Dulles.

Je dobrým zvykom, že po desaťročiach sa odtajujú dôležité štátne dokumenty a verejnosť do nich môže nahliadnuť. Po mnohých desaťročiach sa odtajujú aj prísne tajné a práve v tomto období sa na svetlo dostali dokumenty z obdobia vzniku NATO, ktoré na celú organizáciu, jej poslanie a štruktúru vrhajú celkom nové svetlo.

Už necelých 10 rokov po porážke v 2. svetovej vojne sa Nemecko hospodársky postavilo na nohy a jeho kancelár Konrad Adenauer sa v medzinárodnom kontexte snažil vrátiť Nemecku suverenitu a dôstojné postavenie v medzinárodnom spoločenstve. Naviac, od začiatku v Nemecku existovali silné snahy o znovuzjednotenie.

Tajné memorandum

Tajné memorandum pre ministra zahraničia USA z 28. 9. 1963 osvetľuje, že USA v čase znovuvzkriesenia nemeckej hospodárskej sily strašil príklad zo začiatku 20-tych rokov, keď vlády Nemecka a ZSSR pod tlakom medzinárodnej izolácie a represií podpísali 16. 4. 1922 v Rapalle pri Janove dohodu o spolupráci, ktorá umožnila Nemecku obchádzať Versailleskú zmluvu a pomohla Nemecko rýchlejšie militarizovať. Následne pakt MolotovRibbentrop bol prekvapujúci len pre tých, čo boli plne odkázaní na oficiálnu rétoriku, pretože bol priamym a logickým dôsledkom tejto dohody.

USA teda prijali rozhodnutie neopakovať chybu po prvej veľkej vojne a pomôcť Spolkovej republike Nemecko plne sa integrovať do západoeurópskeho spoločenstva, aby nemuselo bezpečnostné záruky hľadať na východe. Pri tejto snahe o začlenenie Nemecka do Západu bolo nutné hľadať krehkú rovnováhu so záujmami Francúzska, ktoré nechcelo pripustiť, aby Nemecko bolo schopné získať bývalú vojenskú silu a nechcelo pripustiť zdieľanie spoločných vojenských tajomstiev.

Celú medzinárodnú situáciu a ciele politiky USA a Veľkej Británie v Európe vysvetľoval britský minister zahraničia Eden ministrom zahraničia Beneluxu 11. 9. 1954 v rámci prípravy na veľkú konferenciu 9 západoeurópskych mocností, ktorá sa mala konať 28. – 29. 9. 1954 v Londýne. Z tohto stretnutia existuje prísne tajný záznam, ktorého kópie dostali do rúk len zúčastnení ministri a minister zahraničia USA (z tohto odtajeného zdroja o ňom vieme dnes).

Nie je náhodné, že túto dôležitú diplomatickú prípravu absolvovali práve ministri zahraničia Beneluxu, ani to, že centrála NATO a dnešnej EÚ je v Bruseli. Z kontextu zverejnených dokumentov (USA) je zrejmé, že už koncom 40-tych rokov, keď vznikala dohoda o voľnom obchode s uhlím a oceľou, sa o tomto jadre európskej integrácie hovorilo ako o Európskej únii. Až od času prijímania západného Nemecka do spoločenstva sa tento pracovný názov zmenil na Západoeurópsku úniu.

Dokument hneď v úvode konštatuje zložitú medzinárodnú situáciu, pretože Francúzsko odmietlo iniciatívu USA, ktorá počítala s rýchlou a priamočiarou integráciou Nemecka do západnej Európy a ktorá viedla k podpisu Parížskej zmluvy z 27. 5. 1952. Táto zmluva by položila základ EÚ už na začiatku 50-tych rokov a počítala so vznikom spoločnej nadštátnej štruktúry z krajín Beneluxu, Spolkovej republiky Nemecko, Francúzska a Talianska. Zmluva počítala s takou hlbokou integráciou, ktorá by viedla k vzniku spoločnej paneurópskej armády. Nebola však ratifikovaná parlamentom Francúzska. Ako vedľajší poznatok sa črtá, že EÚ bola od samého začiatku projektom USA. Ciele tejto politiky boli dva. Po prvé, zabrániť, aby sa Nemecko stalo v Európe veľkým samostatným a nezávislým hráčom, a po druhé, vzhľadom na pretrvávajúce obavy ostatných štátov z nemeckej dominancie, ostanú vojská USA trvale prítomné v Európe ako stabilizujúci prvok.

Po zlyhaní amerického plánu sa iniciatívy ujala Veľká Británia a pokúsila sa zostaviť zmluvu o NATO tak, aby bola prijateľná pre Nemecko aj Francúzsko a aby sa podarilo dosiahnuť hlavné ciele aj za cenu prípadnej izolácie Francúzska. Americká iniciatíva počítala s tým, že účasť Nemecka v zjednotenej armáde Európy úplne eliminuje možnosť návratu nemeckého militarizmu. Britský prístup počítal so samostatnou nemeckou armádou, ale na druhej strane ju mal podriadiť spoločnému veleniu tak, aby jednak nemecká armáda nemohla konať samostatne, a jednak aby bolo Nemecko limitované v možnostiach výzbroje (konkrétne od začiatku sa malo Nemecku zabrániť získať jadrové, biologické a chemické zbrane).

Anthony Eden ministrom Beneluxu v diplomatickom jazyku povedal, že toto bude pre Nemecko prijateľné len vtedy, ak tieto pravidlá nebudú pre Nemecko diskriminujúce. V normálnej ľudskej reči to znamená, že podobným pravidlám sa budú musieť podriadiť armády všetkých členských krajín NATO. Že budú úzko podliehať spoločnému veleniu a nebudú úplne samostatne rozhodovať o svojej štruktúre a výzbroji. Presne toto bola príčina, prečo Francúzsko vystúpilo z vojenských štruktúr NATO a niekoľko desaťročí hľadalo samostatnú, akoby neutrálnu vojenskú cestu.

Zo zápisu zo stretnutia Anthony Edena s ministrami zahraničia Beneluxu stojí za zmienku ešte jedna drobná časť textu. Na strane 2, v odseku 4, bode b) Eden hovorí, že text Bruselskej zmluvy (o založení Západoeurópskej únie), najmä jeho článok VII, sa dnes s ohľadom na otázku začlenenia Nemecka môže javiť ako iritujúci, ale toto znenie bolo zvolené preto, aby nedráždilo podozrievavosť ZSSR. Keď si toto preložíme do ľudskej reči, znamená to, že zmluvy o EÚ a NATO nie sú samonosné dokumenty a nesmieme ich znenie brať doslova. Je za nimi mnoho tajných dohovorov, štruktúr a kultúra, ktorá je ich neoddeliteľnou súčasťou. Naši vrcholní politickí predstavitelia museli pri podpise týchto zmlúv vedieť o všetkom, ale verejne nám to nepovedali. Nie náhodou o vstupe do NATO nebolo v záujme vládnucich strán vyhlásiť referendum a podobné referendá v nových členských štátoch boli spravidla iniciatívou skupín, ktoré chceli vstupu zabrániť.

Po prijatí vyššie široko citovaného dokumentu pripravil minister zahraničia USA ešte v ten istý deň (10. 9. 1954) memorandum pre prezidenta s odporúčaniami, ktoré pre prípravu na Londýnsku konferenciu 9 mocností už reflektovali celý britský návrh Anthony Edena prerokovaný v Bruseli. To, čo sme si povedali vyššie, v tomto memorande podčiarkuje tento odsek: „Paralelne s týmto krokom (pozn.MM: prijatie Nemecka do NATO) je potrebné v NATO dosiahnuť dohodu o efektívnejšej vojenskej integrácii. Keď Nemecko prijme členstvo v NATO, bude tak samozrejme viazané týmito dohodami. … Ako vedľajší výsledok to bude obmedzovať samostatnosť všetkých vojenských síl v Európe, ktoré podpíšu dohodu o NATO, teda aj všetkých nemeckých vojsk.

O 10 rokov neskôr, 13. 8. 1965, mohol teda Thomas L. Hughes, asistent ministra zahraničia pre otázky tajných služieb, napísať do podkladov pre memorandum prezidentovi Johnsonovi hneď do abstraktu túto vetu: „(1) NATO sa stalo všeobecne akceptovaným nástrojom dominantnej prítomnosti USA v Západnej Európe, a to aj politickej, aj vojenskej.

Spracoval NavajaMM

 

 

 

 

Zdroje:

https://nsarchive.gwu.edu/briefing-book/nuclear-vault/2018-12-11/natos-original-purpose-double-containment-soviet-union-resurgent-germany

http://odmtt.platon.sk/clanky/Rapallo%20faktor.htm

https://nsarchive2.gwu.edu//dc.html?doc=5448700-Document-11-Thomas-L-Hughes-to-the-Acting

https://nsarchive2.gwu.edu//dc.html?doc=5448696-Document-07-Nine-Power-Meeting-September-28-29

https://en.wikipedia.org/wiki/Treaty_establishing_the_European_Defence_Community

https://www.sme.sk/c/867685/severoatlanticka-zmluva-plne-znenie.html

http://www.weu.int/Treaty.htm

https://nsarchive2.gwu.edu//dc.html?doc=5448695-Document-06-Assistant-Secretary-of-State-for

https://nsarchive2.gwu.edu//dc.html?doc=5448702-Document-13-INR-Thomas-L-Hughes-to-the-Secretary

Zdieľaj tento článok:
166
3

3 thoughts on “Aké bolo skutočné poslanie NATO a komu slúži

  • 16. decembra 2018 at 13:01
    Permalink

    Na uvedenom konaní predstaviteľov NATO a USA nevidím nič zlé. Neviem či sú to všetko fakty, alebo len želania, keďže zdroje sú nedôveryhodné autor zaujatý.
    .
    Ale pozrime sa na veci inak, bez rôznej tej administratívy a hlbšie.
    NATO vzniklo ako protipól imperialistickej a agresívnej politiky ZSSR.
    Predovšetkým ako hrádza proti šíreniu komunizmu a to predovšetkým násilnými prostriedkami. ( Korea, Vietnam a pod. )
    Vojny ktoré NATO viedli boli vojny, ktoré bránili násilnému zavádzaniu agresívneho sovietského modelu politiky aj hospodárstva vo svete.
    Nebyť NATO, Slovensko by bolo stále kolóniou ZSSR so všetkými ekonomickými, politickými a morálnymi dôsledkami.
    Snaha o vystúpenie z NATO prejavovaná predovšetkým prorusky orientovanými vlastizradcami je jasná a ide o snahu zvrátiť našu západnú zahranično politickú orientáciu s cieľom zavádzať diktátorské podmienky a vytvoriť pre diktátorskú menšinu podmienky na spôsob paratizovania na ekonomike na ruský spôsob.
    Ďakujem, neprosím.

    Reply
  • 17. decembra 2018 at 8:05
    Permalink

    Výborný článok…
    Videla som viacero zaujímavých dokumentov, ktoré tiež, aj keď nepriamo objasňujú fungovanie a význam NATO a EÚ…
    Načo NATO? To vidíme v súčasnosti sami a mnohým ľuďom dochádza prečo sme napríklad aj Slovenská republika vstúpila do aliancie.
    Už som som viac krát spomínala meno Walther Funk…Hitlerov ekonóm a minister hospodárstva
    V terajšej dobe EÚ predstavuje jeho víziu Európy a NATO na čele s USA plnia funkciu ochrany tzv. Štvrtej ríše, ktorú sa podarilo vybudovať s najväčšou pravdepodobnosťou pomocou nacistického zlata, nazhromaždeného počas vojny, ale aj s výdatnou pomocou toho istého kapitálu, ktorý podporoval Hitlera…
    Videla som aj veľmi zaujímavý dokument ako pomohol Lucky Luciano poraziť „spojencom“ Mussoliniho a ako sa s ich pomocou v Taliansku len vymenila nadvláda Mafie, ktoré robí problémy doteraz…
    A pomaly sa napĺňa aj Hitlerova vízia zotročenia Slovanov…
    Aj keď to sa nedeje vojenskou cestou, ale ekonomickou vojnou…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

close

Pomôžte nám s propagáciou: