Ako sa zasekol Barbarossa – listy vojakov wehrmachtu

Na pripomenutie všetkým popieračom histórie ľudstva, že sú katastrofy, ktorým je v našich silách zabrániť.

Walter Kring, poddôstojník 28. ľahkej pešej divízie, píše svojmu strýkovi:

Strýko Konrad, ja viem, že sme sa nerozlúčili spolu v dobrom pred tým, než ma poslali na front. Aj dovtedy bývali naše vzájomné vzťahy zložité. Často si so mnou nesúhlasil a nie vždy si ma chápal. Mne až teraz začína dochádzať, že si v mnohých veciach mal pravdu… Už nemám komu inému napísať. Nemám nikoho, s kým by som sa podelil o myšlienky, čo mi nedajú pokoj.

Som tu už tretí rok a niekedy sa mi zdá, že celý život. Z predchádzajúceho života, čo bolo pred vojnou, si skoro nič nepamätám. Za tri roky som tu prišiel o dvoch bratov. Včera som od mamy dostal správu, že už medzi nami nie je Jürgi… Na nejakej lesnej ceste medzi dedinami sa jeho auto dostalo pod paľbu ruských lesných banditov. Možno je teraz rad na mne a tento rok sa možno ja stanem obeťou ďalšieho červeného fanatika? Každý rok jeden brat, vari len v Rusku si z nás môže osud robiť takéto zlé vtipy.

Strýko, túto vojnu je nesmierne ťažké vyhrať, neplatia v nej žiadne pravidlá, žiadna česť. Ako sa dá poraziť tých, čo nikdy nepochopia, že prehrali? Sovieti utrpeli porážku ešte v 1941-om, ale oni to nepochopili a nepriznali si to. Prečo Rusi nedokážu bojovať čestne? Prečo sú takí úporní? Za každú cenu sa snažia zvrátiť už prehrané bitky, bez ohľadu na straty sa ako divé zvery zahryznú do svojich dedín, v ktorých už nie je nič okrem hliny, slamy a starých obhorených komínov.

Vari kvôli tomuto Jürgiho s láskou opatrovali, chodil do cirkevného zboru, vychodil školu, aby jeho nákladiak rozstrieľali negramotní a podlí banditi, ktorí chodia v handrách a strieľajú z hrdzavých bambitiek? Pred vojnou sme s Jürgim a Markusom precestovali pol Európy, usmievali sa na nás najkrajšie dievčatá Korziky, slnko nám opaľovalo ramená, keď sme sa prechádzali po gréckych Aténach a obdivovali pamiatky.

Táto ruská černota vo svojom úbohom živote nevidela nič. Je im všetko jedno, či les, či blato, okrem nenávisti a umenia zabíjať sa na nich, odkedy sú na svete, vôbec nič nenalepilo.

Markusa sme stratili v auguste 1941-ého kdesi pod Novgorodom, teraz sme prišli o Jürgiho. Možno aj ja kdesi stúpim na mínu červených, alebo mi nejaký Rus strelí do chrbta v ďalšom desivom meste, akým sa pre Ríšu stal Stalingrad? Mohli sme vedieť, keď sme sa v škole učili o hordách Attilových Hunov, že presne s takými budeme musieť bojovať?

Načo nás sem poslali? Čím sme si to zaslúžili, strýko?

_*_*_*_  

Úryvky z iných listov:

Už je to viac ako tri mesiace, čo som v Rusku a už som toho zažil veľmi veľa. Áno, drahý braček, priznávam, bojím sa ich. Niekedy mi ide duša z tela vyskočiť, keď sú Rusi len nejakých 100 metrov odo mňa.

_*_*_*_  

Sme asi 90 km od Moskvy a stálo nás to veľa zabitých. Rusi kladú ešte veľmi silný odpor pri obrane Moskvy. Kým sa dostaneme do Moskvy, budú boje ešte urputnejšie. Mnohí z našich, s ktorými som hovoril, majú v očiach strach. Všetci sme presvedčení, že ideme na istú smrť. Pri tomto ťažení sme mnohí oľutovali, že Rusko je oveľa väčšie ako Francúzsko a dnes vieme, že niet silnejších vojakov, ako sú Rusi. Ak to ešte bude trvať dlhšie ako pol roka, sme stratení.

_*_*_*_  

Otec,
čím dlhšie som tu, tým viac sa mi zdá, že Boh neexistuje. Je možné, že niekde existuje, ale určite nie je v Stalingrade. Sedíš v kryte, na zakúrenie máš len nábytok, máš 26 rokov a si celý rád, že ešte máš hlavu na pleciach. Ešte nedávno som sa tešil z tunajšej samohonky a spolu s ostatnými som reval – Heil Hitler! A teraz mi ostávajú len dve cesty – buď zdochnúť, alebo na Sibír. Teraz by som už nekričal Heil Hitler.

_*_*_*_  

Večer sme pochovali neznámeho ruského vojaka. On sám stál pri dele a dlho strieľal po kolóne tankov a pechoty. Tam aj zahynul. Všetci sme boli v úžase nad jeho chrabrosťou. Oberst nad jeho hrobom povedal, že keby sa všetci führerovi vojaci bili tak, ako tento Rus, ovládli by sme celý svet. Vystrelili sme tri salvy z pušiek. Načo také ceremónie? Veď aj tak to bol len Rus.

_*_*_*_  

Stalingrad, to je dobrá lekcia pre nemecký národ. Škoda je len to, že tí, čo túto lekciu absolvujú a tých pár z nich, ktorým sa podarí prežiť, asi ťažko v ďalšom živote využijú to, čo sa naučili.

_*_*_*_  

Stalingrad je peklo. Toto mesto z nás urobilo tlupu bezcitných zombie. Každý deň útočíme. No keď sa nám ráno podarí dostať 20 metrov vpred, do večera nás zatlačia naspäť.  Rusi asi ani nie sú ľudia. Sú vyrobení zo železa, sú neúnavní, ničoho sa neboja. Námorníci v krutom mraze idú do útoku v tričkách. Fyzicky aj mentálne je jeden ruský vojak silnejší ako celá naša rota.

_*_*_*_  

Boj vo Francúzsku bol urputnejší, než tu, no bol aj oveľa ľahší. Francúzi sa vzdali, keď zistili, že ďalší odpor je zbytočný. Rusi, aj keď to už nemá žiadny zmysel, pokračujú vo fanatickom boji.

_*_*_*_  

Ahoj, kamarát!

Píšem Ti taký neregulérny list, ktorý by, samozrejme, žiadna pošta nikdy nedoručila. Možno aj tak ho nikdy nikto neprečíta. Rozhodol som sa poslať Ti ho po našom ranenom krajanovi. Poznáš ho, je to Fritz Zaulger.

Každý jeden deň utrpíme ďalšie straty. Prichádzame o našich bratov a koniec vojny je v nedohľadne. Nikdy neviem, čo so mnou bude zajtra. Dokonca neviem, čo sa so mnou stane o hodinu. Už som stratil všetku nádej, že sa niekedy vrátim domov a že toto celé prežijem. Som presvedčený, že každý nemecký vojak tu nájde svoj hrob. Mám smrteľný strach z týchto záľah snehu, z mrazu a strašných snehových búrok. Tento národ sa nedá poraziť. Myslím, že čo sa týka Rusov, sme sa hrubo prerátali.

_*_*_*_  

Zvečerievalo sa. Nebo nad západom bolo presne také krvavé ako celý uplynulý deň. Stratili sme mnoho ľudí, no v porovnaní s inými dňami bol tento veľmi úspešný. Za deň sa nám podarilo dobyť celý jeden činžiak. Kedysi, keď sme za deň prešli len stovku kilometrov, tak sa to považovalo za pomalý útok. Dnes sa za úspech považuje, keď sme za deň dobyli jeden činžiak a pri tom stratili skoro polovicu pluku. Keby sme stratili len rotu alebo dve, tak by také straty ani nestáli za reč.

Toto mesto nás všetkých pripravilo o rozum. Aj proti nám bojovali Ivanovia bez zmyslov a boli sme si istí, že už plánujú, ako získať späť stratené pozície. Preto sme si nemohli vydýchnuť ani na chvíľu. Oni nám to ani nikdy nedopriali. Celú noc Rusi spievali pieseň, od ktorej nám tuhla krv a potom šli do útoku. Keď spievali, náš hauptmann, ktorý s nimi bojoval ešte v prvej svetovej, nám povedal, že spievajú starú romancu a dokonca aj sám z nej trochu zanôtil. Po vojne som si k nej špeciálne našiel slová:
Не для меня придёт весна.
Не для меня Дон разольётся,
И сердце радостно забьётся
С восторгом чувств не для меня.
Не для меня журчат ручьи,
Бегут алмазными струями.
Там дева с чёрными бровями,
Она растёт не для меня….

No vtedy nám nebolo do spevu. Valili sa na nás rojnice ruských vojakov so zúfalo mŕtvolným výrazom. Oni sa už ako keby sami pokladali za mŕtvych a rozhodli sa z posledných síl zobrať nás so sebou a vtiahnuť do pekiel. Hoci Stalingrad bol sám osebe peklom.

_*_*_*_  

Drahá Gerda, píšem Ti posledný list. Ďalší už odo mňa nedostaneš. Preklínam deň, keď som sa narodil ako Nemec. Som otrasený z toho, čo som videl zo života našej armády v Rusku. Rozvrat, zbojstvo, násilie, vraždy, vraždy a vraždy. Zabití starci, ženy, deti. Zabíjajú ich len tak. Hľa, prečo sa Rusi bránia tak zúfalo a odhodlane.

Zdroje:

https://www.youtube.com/watch?v=2Ye_rCMl2kg

https://www.youtube.com/watch?v=-CX17DzVAmw

https://www.youtube.com/watch?v=YZ-RvKnGhTA

https://www.youtube.com/watch?v=MuLa7CM9mEg

---