Andrej Plávka: Príhovor k vlasti

…len pre nás vlasťou si, bez nás ti nieto mena…

Kto na nás zavolá, ako keď na zvon bijú,

i pieseň vykrúti z vŕbovej píšťaly,

že v srdciach dozrieva v slovenskú rapsódiu,

hoc sme ju po cestách sto razy vyťali,

kto prejde strniskom pokorný, tichý, bosý,

hoden je, vlasť moja, hoden je tvojej rosy.

.

Kto zas sa nehanbí vysloviť tvoje meno

pred mocných tvárami z kremeňa ako chlap

a kývať nebude vždy hlavou poníženou,

býr by mu núkali odznove hojný žľab,

kto na trh márnosti nehodí tvoje šaty,

ten sa vždy bohatší ku tebe zase vráti.

.

Koľkí sa vracajú pod tvoje hebké krídla,

čo z machu, lístia sú, z páperia ozimín,

a láska pod nimi ešte vždy nevystydla,

ak sa chce vyliahnuť naozaj verný syn,

čo mocnie nevädzou a vonia tvojou mládzou,

vetrami pohýna, pohodiac kečkou mladou.

.

Jak orech v októbri odrazu zbubnovala

tá pravda storočí na život dozretý –

a ako nevesta odchádza spred oltára,

tak mu šla nevinná, s nádejou v ústrety

ticho a pokorne, len šťastím dýchajúca –

kol hlavy závoj hmiel a pieseň kolo srdca.

.

Vrastáš už do ľudí jak koreň do kameňa,

na prsť ho meniaci časom a bolesťou –

len pre nás vlasťou si, bez nás ti nieto mena,

čo sa priam zajagáš i krásou prelestnou,

len v našich zreniciach vyčaríš slzu z krásy,

len nám smäd po tebe nik iný nezahasí.

.

Sto ráz ťa šklbali, sto ráz si bola v smútku,

cez lipy štúrovské po mĺkvy nárek brál,

aby si odznove rozkvitla v nezábudku,

čo si ju synak tvoj do očí navždy vzal –

preto je nádej v nich, ale i tieseň dolín,

i sila zakliata i krása, ktorá bolí.

.

A naostatok, zosnímeš zo svojho zmiereného tela – šnúročku s kľúčom od dverí trinástych, aby si ju založil na krk jednému zo svojich potomkov, pre večné hľadanie pravdy i krásy v ňom i mimo neho.

Andrej Plávka, Testament (úryvok)

---