Milan Zelinka: Báseň ako jediná možnosť

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Ukážka z knihy esejistu Milana Zelinku, ktorú si môžete celú objednať na stránke InLIBRI.

Zaujala ma otázka jestvovania básnika ako jedinej možnosť sebarealizácie tvorivého subjektu. Básnikom je predovšetkým ten, čo nemá inú možnosť a v tomto zmysle je jeho existencia viac ako smutná. Je to akési požehnanie ukrutného v tom Jeseninovom zmysle slova „básnikom byť ́‒ taká je to sláva“. Ľudia s malou dávkou nadania alebo ľudia nenadaní mu teda nemajú čo závidieť a ak mu aj závidia, ľuďom znalým veci to môže pripadať nielen veľmi smiešne, ale aj strašné: je to niečo podobné, ako keby niekto závidel človeku, pribitému na kríž, že dovidí ďalej ako iní. Byť básnikom, značí byť neustále pribíjaný na kríž vlastnej tvorivosť , značí to znovu a znovu zvádzať boj o tvar, boj, ktorý nebude nikdy vybojovaný a ak, stane sa rutinou, a to je koniec tvorivosť .

Súhlasím s Milanom Rúfusom, básnikom par excellence, v tom, že báseň musí vybehnúť z básnika ako žena z horiaceho domu, no kým sa ten dom vznieti, kým sa ocitne v zničujúcich plameňoch, treba sa mnoho natrápiť v sebe – pre radosť a žiale iných, zvyčajne takých, čo o tomto druhu trápenia nemajú ani šajnu. Viem, že ozajstní básnici sa v sebe trápia veľmi mnoho, že sa ustavične škvaria v ohni duševných múk nie preto, že sa ich bolestne dotýka všetko, čo ohrozuje šťastie každého človeka bez rozdielu, ako slobodnej bytosti s prirodzeným právom na dôstojný život. Keby Boh nebol stvoril Adamovi Evu ako ľudský protipól k jeho vesmírnej osamelosti, aj Adam by sa bol zrejme stal básnikom, z čoho prirodzene vyplýva, že básnik je básnikom predovšetkým preto, že sa nemôže oženiť s nikým s výnimkou poézie, lebo nikto, nič a nikdy (ani žena) ho nemôže natrvalo vyslobodiť z jeho osudového údelu. Napísať absolútnu báseň ‒ ako to urobil Jozef Mihalkovič vo svojej básni Paul Cézanne: Kartári – je v konečnom dôsledku nielen obdivuhodné a krásne, ale aj strašné.

Strašné predovšetkým preto, že je to konečný bod jeho cesty, za ktorý sa nemôže dostať už ani on sám, ale aj preto, že básnika za to nemožno už ani pochváliť, nie je totiž v silách smrteľného človeka ohodnotiť, oceniť niečo, čo sa celkom vymyká všetkým ľudským meradlám. Básnici tohto typu už dávno vyrástli nad pochvalu. Chvála je teda niečo, čo nemôže byť dôstojnou odozvou ich poetických koncertov, na čo možno reagovať iba koncertmi, bez ohľadu na to, či aj ơ , pre ktorých sú oni určené, sedia medzi divákmi.

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Vážení priaznivci DAVuDVA , od 1 decembra Vám prinášame aktuálne spravodajstvo, komentáre, analýzy, eseje a rozhovory. Mame množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.

Bez Vašej pomoci sa však ďalej nepohneme.


Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *