Bertold Brecht: Chvála dialektiky

(V preklade M. M. Dedinského, z knižky Kriedou na múr, Slovenský spisovateľ, 1975)

Múdry na mudrcovi je postoj
K pánu K. prišiel profesor filozofie a rozprával mu o svojej múdrosti. Po chvíli mu povedal pán K.: „Sedíš nepohodlne, vravíš nepohodlne, myslíš nepohodlne.“
Profesor filozofie sa nazlostil a povedal: „Nie o sebe som sa chcel čosi dozvedieť, ale o obsahu toho, čo som povedal.“
„Nemá to obsah,“ povedal pán K. „Vidím, že chodíš ťarbavo, niet cieľa, ktorý by si dosiahol takou chôdzou. Hovoríš temne, nevidím svetlo, ktoré by vznikalo z tvojej reči. Keď vidím tvoj postoj, tvoj cieľ ma nezaujíma.“

Bertold Brecht, Keunerove historky

Presvedčujúce otázky
„Pobadal som,“ povedal pán K., „že mnohých ľudí od svojho učenia odstrašujeme tým, že vieme na všetko odpoveď. Nemohli by sme v záujme propagandy zostaviť listinu otázok, ktorých riešenie ešte vôbec nepoznáme?“

Bertold Brecht, Keunerove historky

Organizácia
Pán K. raz povedal:
„Mysliaci človek nepotrebuje svetla navyše,
ani chleba navyše,
ani myšlienok navyše.“

Bertold Brecht, Keunerove historky

Spomienka na Máriu A.

V septembri modrom, dávno zabudnutom,
pod mladou slivkou v onen jasný deň
som svoju tichú, mĺkvu, bledú lásku
v náručí držal ako vzdušný sen.
Nad nami, na tom letne peknom nebi,
obláčik plával, zdĺhavo sa chvel.
Bol veľmi biely a tak strašne hore.
A keď som pozrel nahor – uletel.

Od toho dňa už tíško odplávalo
mesiacov mojich veľa – preveľa.
Tie slivky zoťali, a keď sa spýtaš,
čo je s tou láskou, čo tak horela,
odpoviem pravdu – zabudol som na ňu,
hoci sa pamäť šklbe ako sval.
Jej tvár sa mi už z mysle nevynára.
Už viem len, že som ju raz bozkával.

A iste by som zabudol aj na bozk,
keby sa pri ňom nevznášal ten mrak.
Ten mráčik som si navždy zapamätal,
keď tiahol biely, že až bolel zrak.
Tie slivky možno ešte stále kvitnú
a žena bdie pri siedmom dieťati.
Ale ten mráčik kvitol iba chvíľu.
Pozrel som nahor – zmizol rozviaty.

Láska k vlasti, nenávisť k vlastencom
Pán K. nepokladal za nutné žiť v nejakej určitej krajine. Povedal: „Hladovať môžem všade.“ Jedného dňa šiel mestom, ktoré bolo obsadené nepriateľom krajiny, v ktorej žil. Oproti nemu šiel nepriateľský dôstojník a donútil ho zísť z chodníka. Pán K. zišiel a pocítil roztrpčenie voči tomu chlapovi, a nielen voči tomu chlapovi, ale najmä voči krajine, ku ktorej ten chlap patril, takže si želal, aby ten chlap zmizol z povrchu zemského. „Prečo,“ spytoval sa pán K., „som sa na minútu stal nacionalistom? Preto, že som stretol nacionalistu. Ale veď práve preto treba vyhubiť hlúposť, aby neohlupovala tých, čo ju stretnú!“

Bertold Brecht, Keunerove historky

Mierovému kongresu národov
___Pamäť ľudstva na vytrpené žiale je podivuhodne krátka. Jeho schopnosť predstaviť si nadchádzajúce vari ešte menšia. Opisy, ktoré Newyorčan dostáva o hrôzach atómovej bomby, ho, zdá sa, vyľakali pramálo. Hamburčan je ešte obklopený rumoviskami, ale váha zdvihnúť ruku proti novej vojne. Zdá sa, že sa zabudlo na hrôzy sveta štyridsiatych rokov. Včerajší dážď nás nezmáča, vravia mnohí.
___Proti tejto otupenosti musíme bojovať, lebo jej najkrajnejším stupňom je smrť. Primnohí nám už dnes pripadajú ako mŕtvi, ako ľudia, čo majú za sebou to, čo majú vidieť pred sebou, tak málo proti tomu robia.
___A predsa ma nič nepresvedčí o tom, že nemôže byť úspešný pokus pomôcť rozumu v boji proti jeho nepriateľom. Skúsme to, čo sa povedalo tisíckrát, povedať ešte raz, aby sa neukázalo, že sa to povedalo primálo ráz! Obnovme varovania, i keď sú už v našich ústach popolom! Lebo ľudstvu hrozia vojny, proti ktorým tie minulé boli len biednymi pokusmi, a nepochybne prídu, keď tým, čo ich pripravujú, netrepneme po rukách.

---