Po smrti svojho, cároviča Ivana chce cár Ivan IV. odísť do kláštora, stať sa mníchom a do konca života sa kajať. Takto scénu stvárnil na olejomaľbe z roku 1898 ruský maliar Klaudij Lebedev.
28. marca 2020 si pripomíname 436. výročie smrti prvého ruského cára, ktorého dejiny počas svojich hektických období označujú rôznymi prívlastkami – despota, tyran, krvilačný vrah .. fenomenálny politický i vojenský génius, hlboko veriaci panovník. Mnohí ruskí umelci písali o ňom svoje diela so zanietením sebe vlastným – Alexander Sergejevič Puškin, Michail Jurievič Lermontov, Alexej Konstantinovič Tolstoj, či tvorili famózne hudobné opery – Nikolaj Rimskij Korsakov. Práve na základe jednej z opier Nikolaja Korsakova Pomsta vzniká jedno z najznámejších výtvarných diel Iľja Repina . Ivan IV. (Hrozný) …
V osudný deň, 16. novembra 1581 vetchý starec, ruský cár Ivan IV. v spore zraní svojho syna, následníka ruského trónu, cároviča Ivana Ivanoviča, ktorý po štyroch dňoch na následky krvácania zomiera. Čo bolo príčinou hádky a ako vlastne prišlo k zraneniu môžeme iba dedukovať. História vraví o dvoch verziách sporu: Pskov a tehotná nevesta.
V tento nešťastný deň cárovič Ivan Ivanovič slovne napadol otca, že nevidí dôvodol uzatvárať prímerie s Poľskom, ktoré si robilo nielen územné nároky na ruskú zem, ale sa aj systematicky pokúšalo, ako iné katolícke krajiny vliať rozkol medzi pravoslány ľud a západnou vierou pomaly odstraňovať pravoslávie z ruského národa. Mierová zmluva podľa cároviča nie je žiadúca, treba vydržať a bojovať!
Druhá vezria sporu je Ivanova manželka, ktorá po krutosti cára prišla o dieťa. V 16. storočí na cárskom dvore platili prísne pravidlá obliekania, kontrétne – štyri vrstvy odevu. Cár uvidel svoju nevestu iba v jednej vrstve oblečenia, pochytil ho hnev a tehotnú ženu udrel, v dôsledku čoho matka budúceho následníka trónu dynastie Rjurik počas noci potratila.
Cár v zápale hnevu svojej prchkej povahy schytil železnú vladársku palicu a udrel syna po hlave, či však priamo s úmyslom zabiť, zostáva polemikou všetkých doterajších úvah. Pravdou však je, že cár bol v tomto období už zoslabnutý vekom a proti silnému a zdravému synovi sa nemohol nijak vyrovnať v sile. Nešťastné náhody sa však stávajú, a takáto náhoda sa mohla stať aj v onen smutný novembrový deň.
Opričnina.. Slovo, ktoré dodnes evokuje despotizmus, tyraniu, krutosť, násilie. Málokto však pozná pravé dôsledky príčiny vzniku Opričniny a jej pozadie. Kým nastal teror, ktorý dodnes personifikuje Ivana IV. ako krvilačného diktátora a stavia ho na úroveň najväčších zloduchodov všetkých čias, prebehli dva roky od jej založenia.
Ivan IV. neustále zrádzaný vlastnými bojarmi a žijúci s vedomím, že všetkých, ktorých miloval, boli otrávení, tesne pred vznikom Opričniny, čiže Hranice, sám opustil moskovský prestol a vstúpil do kláštora. Nechcel byť vládcom tam, kde zomierajú blízki, kde bojari zrádzajú pre cudzie štátne záujmy, kde napriek všetkému, čo dokázal, nenachádzal oporu rodných. Bol to však národ, ktorý prišiel pred brány kláštora a volal svojho vladára späť. Národ vedel, národ chápal. Ivan bol totiž veľmi obľúbený vladár, ale o tom neskôr .. Traduje sa, že Ivan počas týchto dní pobytu za múrmi kláštora prišiel o všetky svoje vlasy.
Kto odporuje vláde, odporuje Bohu!
Nástroj pre vytvorenie nebeského cárstva na zemi.. Taký bol Ivanov sen pri zakladaní Hranice. V roku 1565 vzniká teritórium pozostávajúce z najbohatších ekonomických oblastí – černigovskej, tverskej a rostovsko-suzdaľskej, ktoré spadali pod Opričnoje bratstvo a pre bežných ľudí bolo zakryté. Príčinou vzniku tejto hranice bola, ako som už spomenula, neustála zrada bojarov a ich politické ambície vládnuť nad krajinou.
V roku 1567 k cárovi prišlo hlásenie, že jeho najlepší z bojarských klanov – bojari Ivan Beľskij, Ivan Mstislavskij, Ivan Fjodorov a Michail Vorotynskyj zvažovali ponuku poľského kráľa zradiť svojho vladára a prejsť na stranu Poľska. Ako prvý bol privedený k cárovi do sídla Opričniny Alexandrovskaja sloboda bojar Ivan Fjodorov. Cár ho obliekol do korunovačných šiat, nasadil mu čiapku Monomacha a posadil na trón so slovami. že teraz má všetko, po čom tak túžil. Po smrti Ivana Fjodoroviča, ktorý bol následne popravený, začalo krviprelievanie …
Zrada bojarov v myšlienke pridať sa na stranu katolíckeho Poľska bola spúšťačom popráv a represálií, ktoré nastali. Ako prvé padlo mesto Novgorod, prvej republiky od svojho založenia Rjurikom, zakladateľa kňažskej dynastie. No nielen Novgorod, ale aj celé okolité teritórium v okruhu tristo kilometrov. Oficiálne čísla sa pohybujú od 1500 do 3000 ľudí v priebehu dvoch týždňov. A takto pokračovali ďalšie mestá …
V roku 1571 na južnej hranici Rusi využil krymský chán oslabenie silného štátu a nahnal Tatárov podmaniť si pravoslávnu zem. Keďže opričníci neboli vojaci a nedokázali byť silnou obranou, cár prikázal zrušiť Opričninu s príkazom začať brániť ruskú zem. Moskva, ktorá nikdy nebude dobytá, nepadla ani teraz do rúk Tatárov. Avšak krymský chán urobil aspoň jedno – zapálil ju.
Hlboká kríza, ktorá nastala po skončení Opričniny, bola nevyčísliteľná. Bohaté teritóriá ekonomicky prosperujúcich oblastí spustli, cena pozemkov stratila na hodnote, populácia poklesla – príčinou popráv i toho, že ľudia masovo utekali na Povolžie i Sibír. Ceny produktov vzrástli štvornásobne .. a nastal hlad.
Taká krutá bola daň za zrádzanie vlastného panovníka, pravoslávia i vlastnej krajiny.
Ruská história má veľmi veľa schopných panovníkov, reformátorov, vojenských géniov a Ivan IV. k nim nepochybne patrí. Preto je na mieste spomenúť zásluhy Ivana IV. napriek predsudkom, ktoré sú tradične sofistikovane podsúvané v prekrúcaní a zveličovaní dejín, zvlášť tých ruských. Retrospektívnym pohľadom pripomeňme preto aspoň jeho najväčšie zásluhy v oblasti reforiem i vojenských víťazstiev. Vládu Ivana IV. možno rozdeliť do dvoch periód – je to perióda reforiem a perióda Opričniny. Druhú periódu sme spomenuli, nastal čas položiť otázku – Kto bol Ivan IV.?
Ivan IV. ako vynikajúci vojenský stratég
Kazaňskí cháni asi štyridsať krát obliehali Rus a to v regiónoch Novgorodu, Vladimíra, Kosťormy, Galiča, Muroma, .. Ivan IV. vo svojich 22. rokoch pokoril Kazaňský achanát a to rovno dobytím jeho hlavného sídla Kazane v roku 1552, čím urobil definitívny koniec nárokom chána na pravoslávnu zem. Tohto ťaženia sa zúčatnilo približne 150-tisícové ruské vojsko a sám Ivan IV. bojoval po boku svojej armády, ktorá prešla jeho vojenskou reformou a zmohutnela na sile, až do samého konca. Bol to on, kto pred bránami Kazane zvolal svojmu vojsku, že je stále s ním.
Kazaňské víťazstvo bolo veľkým víťazstvom i národnou hrdosťou Rusi. Teritóriá Kazaňského achanátu o rozlohe celého Stredného Povolžia prešli pod správu Rusi, čo bolo približne 700 tisíc km².
Čoskoro na to bol dobytý Sibírsky achanát, Astrachánsky achanát s hlavným mestom Saraj Baty v r.1556, pod záštitu ruského cára prešla celá Volga, Nižné Povolžie i stepy od Dona po Dneper.
Pri vláde Ivana IV. viedli obchodné cesty medzi Rusou a Anglickom cez Biele more a Severný ľadový oceán, čo však nebolo v záujmoch Švédska. V roku 1555 10-tisícové vojsko obsadilo Orešek, ale výpad na Novgorod bol preseknutý ruským vojskom pod vedením Śeremeteva. V januári 1556 25-tisícové ruské vojsko porazilo Švédov pri meste Kivineba, na čo Gustáv I. zareagoval predložením o mieri, ktoré bolo podpísané 25. marca 1557 známe ako Novgorodské prímerie na 40 rokov.
V roku 1558 sa začína Livónska vojna, ktorej príčinou je opäť sabotovanie Moskvy na obchodnej morskej ceste na Baltike Livónskym kniežatstvom. Po vyčerpávajúcich 25. rokoch vojny je Livónia rozbitá a rozdrobená na 5 častí, k Rusi sa pripája rieka Narva, Dneper a všetky pohraničné oblasti.
Pochod na mocný Polock v roku 1563 trvá necelý mesiac, samotná ruská armáda stratila v tomto ťazení 86 vojakov a Ivan IV. samozrejme opäť stál na čele vojska až do víťazného konca. Príčina tohto ťaženia bola opäť obranná – cez Polock na celú západnú Rus sa vlieval západný katolicizmus, čo predstavovalo pre pravoslávnu vieru tradičné, no stále reálne nebezpečenstvo.
V tieni všadeprítomnej smrti
Skôr ako prejdem k reformám Ivana IV. , chcem sa vrátiť na samý začiatok – k detstvu budúceho cára celej Rusi.
Ivan IV. bol synom Vasilija III. a litovskej kňažnej Jeleny Glinskej, vnuk Ivana III. Veľkého. V čase svojho narodenia bola Moskovská Rus obrovským nezávislým a bohatým štátom. Po záhadnej smrti otca „vládol“ pod regentskou správou matky Jeleny, no po jej smrti otrávením nastáva obrat. Malý chlapec sa stáva bábkou v rukách bojarov, bojujúcich medzi sebou o moc. Boli to bojarské klany Beľskych, Glinskych a Šujskych, ktorí sa cítili ako bohovia Rusi.
U dieťaťa nastáva ťažké detstvo. Ivan je svedkom mnohých intríg, nikto na dieťa neberie ohľad a priamo pred jeho očami vyčína smrť – zomierajú priatelia, dôverníci, všetkým, ktorým verí. Ivan ako budúci vládca je udržiavaný v biede, mnohokrát o hlade, jeho psychika stráda pokoj a mier.
Keď v 13. rokoch priamo pred jeho očami uväznili vychovávateľa a náhradného otca, kňaza Fjodora Varancova, a nepomohli ani prosby samotného vladára, nevydržiac túto tryzňu, uteká z Moskvy v sprievode svojich najvernejších priateľov. Cestou stretáva ľudí, ktorí mali práve namierené na kňažský dvor, aby predniesli svoje žaloby vladárovi na bojarov, ktorých nespravodlivosť už nemohli ďalej znášať. Ivan sa prvý krát, tvárou v tvár, stretáva so svojím národom. Keď sa jeho noha dotkla zeme a vyšiel z kočiara, ľudia padli na kolená a sklonili tvár k zemi. Prekvapene pozrel na svojich priateľov a v tom si uvedomil, aká sila je v ňom – kým vlastne je.
Ivan sa vrátil do Moskvy. Jeho prvý príkaz znel – uväzniť bojara Šujského. Po príkaze popraviť tých, ktorí počas dlhých rokov parazitovali na detskom vladárovi, bojari pochopili, že mladý vládca dospel.
V čase svojich 17. narodením moskovský metropolita Makarij predložil mladému vladárovi návrh prijať cársky titul. Byzantská idea korunovácie na cárstvo mala obrovský sakrálny charakter – cár sa stane prvým sluhom Boha na zemi a nesie priamu zodpovednosť pred Bohom za svoju krajinu a za svoj národ.
16. januára 1547 v Uspenskom chráme Kremľa je Ivan IV. korunovaný na cárstvo a stáva sa tak prvým cárom ruskej histórie a o necelý mesiac prijíma manželský stav s 15. ročnou Anastáziou Zacharievnou Romanovnou-Koškinovnou. Cár plne vyšiel spod kontroly bojarov a sústredil v svojich rukách absolútnu moc. Začína sa obklopovať ľuďmi, ktorým dôveruje, medzi nimi je aj duchovný otec Silvester. Vplyv Silvestra na mladého cára je ohromný. Ivan začína vo veľkom študovať staré knihy, históriu Starej Rusi, múdrosť svojich predkov, ich hlboké myšlienky. Keďže disponuje neobyčajne vysokým intelektom a fenomenálnou pamäťou, v jeho vnútri sa začína čoraz viac prejavovať túžba po reformách, ktorými môže prispiesť k blahu svojho národa.
Čoskoro so svojimi najbližšími dôverníkmi – duchovným otcom Silvestrom, metropolitom Makarijom a vojvodom Alexejom Adašievom začína cár naplno realizovať svoje grandiózne plány.
Ivan IV. ako geniálny reformátor
V roku 1549, 10. januára zvoláva mladý cár Prvý zemský sobor v histórii Rusi. Príčinou tohto pozvania bolo riešenie politických, ekonomických a administratívnych otázok, no hlavnou príčinou – boj cára s bojarmi, proti ktorým hľadal pomoc v národe. Na tomto zasadaní prijali účasť všetci pozvaní – Bojarská duma, cirkevní hierarchovia i predstavitelia šľachty.
Na prvom zasadaní Sobora cár obvinil bojarov z klamstiev, zlorečení a neprávosti. Bojari prosili cára o milosť a cár im milosť dal, avšak pod podmienkou, že budú žiť medzi sebou v mieri a pokojnom spolunažívaní.
Počas zasadania boli prijaté riešenia o reformách, o zákonníku, o príprave na vojnu s Kazaňských achanátom i o opratreniach miesntej samosprávy.
Cár na tomto zasadaní požiadal poddaných o nastolenie reforiem slovami – “ A vy bratia moji, moji kňazi i bojari, i celá pravoslávna cirkev – pomáhajte mi a požehnajte!“
Sudebnik, 1550 – prvá zbierka zákonov Moskovskej Rusi, rozdelenej na paragrafy, ruské právo 16. storočia. Sudebnik zahŕňa napríklad také otázky ako Normy občianskeho práva, Normy majetkového práva, Normy trestného práva, opis prehliadok, dedičstvo, kontrolu miestnej hustoty obyvateľstva, Juriov deň – dobrovoľný prechod roľníkov k novému pánovi. Stoglavij sobor, 1551 – normy duchovenstva zložené zo sto hláv, ktorým pravoslávna cekrev nadobúda samostatnosť.
Medzi najznámejšie reformy Ivana IV. patria napríklad: Administratívna reforma, Územná reforma (gubernie), Vojenská reforma (regulérna vojenská armáda – strelci, delostrelci, ženisti, domobrana, založenie vojenských prehliadok ), Knižná reforma (prvá kníhtlač na území Rusi), Systém príkazov Vedomosť, a iné.
Bolo to obdobie rozkvetu, poriadku, ekonomického rastu i vojenskej sily. Stavali sa mnohé chrámy a kláštory, najznámejší Chrám Vasilija Blaženého na Červenom námestí. Bolo kanonizovaných 39 svätých, medzi nimi aj Alexander Nevský, likvidovala sa negramotnosť obyvateľstva, zakladali sa školy, nemocnice.. Ivan bol veľmi populárny a obľúbený nielen medzi svojim národom, ale si ho vážili aj v zahraničí.
No osud sa svojsky zahráva nielen s bežnými ľuďmi, ale aj s tými, ktorých vidno o trochu viac. V roku 1553 Ivan IV. prekonal ťažkú chorobu, počas ktorej zistil, že jeho snaha o zmierenie bojarských klanov medzi sebou a nastolenie poriadku nepriniesla vytúžené ovocie. Kým bol vladár v smrteľnej agónii a horúčkach, bojari ani nečakali na cárovu smrť a začali opäť svoje mocenské intrigy o trón. Po vyzdravení sa Ivan uzavrel do seba, no naplno prepukol jeho hnev a beznádej po smrti svojej manželky, ktorá bola otrávená, rovnako ako jeho malý syn.
Kto chce súdiť, nech súdi. Ja nesúdim. Vnímam Ivana IV. ako cára, ktorý bojoval s nepriazňou svojho osudu, napokon sudba už mala iné plány – rod Rjurik vymieral. Rod, ktorý sa vyznačoval neskutočnou odvahou svojich vladárov – zakladateľ Rjurik .. prvá kresťanka múdra Oľga .. nebojácny Sviatoslav a jeho idea – Buď život víťazný, alebo sama smrť! ..Vladimír, ktorý pokrstil Kyjevskú Rus v pravoslávie .. Jaroslav a jeho neobyčajná pokora a láska ku knihám a pravde .. Vladimír Monomach a jeho legendárna múdrosť .. Jurij Dolgorukij .. Alexander Nevský .. Dmitrij Donský .. Ivan Kalita .. Ivan III .. a napokon Ivan IV – cár pravdy – lebo všetka krutosť, ktorá sa na Ivanovi odrazila, pramenila zo životných poznaní, ktoré boli poznačené všadeprítomnou smrťou.
Ruská zem má svojich skutočných hrdinov, vladárov, ktorí žili, trpeli a zomierali pre svoj národ. Boli to vladári, ktorí po vymretí dynastie Rjurik už nikdy Rusko nebude mať v takej úžasnej sile, viere, poznaní, vnútornej pokory a zbožnosti.
Na záver pridávam slová legendárneho ruského bojovníka Evpatija Kolovrata, hrdinu mesta Riazyň, pri napadnutí Kyjevskej Rusi Zlatou Hordou mongolského chána Batya, ktorými vyjadril silu, vieru a odhodlanie žiť, bojovať i zomierať pre svoju vlasť : “ Keď nás všetkých nebude, všetko vaše bude!“
Pekný článok, vďaka.
Ďakujem :)