Priznám sa, že k tomuto nápadu som sa od začiatku staval so zmiešanými pocitmi. Ako obdivovateľ ruskej kultúry a histórie som sa samozrejme potešil, keď moja ruská kamarátka Svetlana prišla s návrhom stráviť letnú dovolenku na mieste, kde po druhej svetovej vojne vyrastala.
V Spišskej Novej Vsi máme klub slovensko-ruského priateľstva a záujem o dané podujatie panoval od začiatku. O niečo neskôr som však mal možnosť vypočuť si moju rovesníčku Alenu, ktorá strávila pol roka na študijnom pobyte v Petrohrade a hoci sa odtiaľ vrátila plná zážitkov a so zmenenou perspektívou na život, jej rozprávanie o každodennom živote v Rusku bolo dosť odstrašujúce (šialená byrokracia, strašné podmienky na internátoch, ľudia, z ktorých šiel chlad, chudoba na uliciach, krádeže a podobne). Trošku som začal pochybovať o našom nápade, hoci Kaliningrad je len akési predmostie Ruska, takže ani z pohľadu najväčšieho rusofóbneho pesimistu by tam toho človeku nemalo až tak veľa hroziť.
Zmiešané pocity som zachytil aj u kamarátov a príbuzných na Slovensku, keď sa dozvedeli o mojom pláne: dali by sa charakterizovať ako zmes strachu a fascinácie. Relatívna izolovanosť Ruska mimo Schengenu a Európskej únie spojená s historkami o agresívnom a mafiánskom štáte čiastočne u mnohých Slovákov vyvažuje tušenie mentálnej a kultúrnej blízkosti. V praxi to znamená, že po pohŕdavej otázke: „Prečo ideš práve do Ruska? Chceš aby ťa uniesli?“ nasledujú nesmelé zvedavé prosby typu: „Môžeš mi odtiaľ doniesť magnetku, pohľadnicu, kúsok jantáru? A nezabudni robiť veľa fotiek!“ Všetky obavy sa ukázali úplne neopodstatnené.
Königsberg, rodisko Immanuela Kanta
Začnime krátkym historickým exkurzom: Bývalé nemecké mesto Königsberg, rodisko Immanuela Kanta, bolo jednou z hlavných bášt nemeckej kolonizácie Pobaltia cez križiacke výpravy, ale hlavne prostredníctvom obchodu. Sieť prístavov a kanálov odkazuje na slávnu obchodnú minulosť hanzového mesta v časoch, keď sa po jeho nábrežiach prechádzal Peter Veľký a údajne vyslovil túžbu panovať nad podobným mestom. Toto prianie sa splnilo až po druhej svetovej vojne, keď Červená armáda vtedajšie mesto-pevnosť po dlhom a namáhavom obliehaní dobyla a po vojne bolo aj s okolím začlenené do Sovietskeho zväzu. V roku 1946 ho premenovali na Kaliningrad, na počesť sovietskeho štátnika Michaila Kalinina, ktorý v tom roku zomrel. Mesto bolo po vojne prakticky úplne zničené a bolo potrebné ho odznova vystavať. A hoci majú niektoré jeho časti ráz typického socialistického sídliska so šedivými panelákmi a obchodom uprostred, celkový vzhľad a duch mesta zaváňa ešte starými časmi. Hlavnou ulicou je Leninov prospekt, ktorý sa tiahne až k Námestiu víťazstva, kde sa oproti Chrámu Krista Spasiteľa týči vojnový pamätník sovietskej armády v podobe obrovského stĺpa s červenou hviezdou. Symbióza starého a nového, sovietskeho a zvyšku nemeckého elementu spolu s atmosférou súčasného Ruska je fascinujúca. Aj naše ubytovanie potvrdzovalo túto tézu: spali sme v kajutách pre turistov na lodi Vitiaz, pôvodne patriacej nemeckej Kriegsmarine, ktorá po vojne pripadla Sovietskemu zväzu a následne štyridsať rokov brázdila svetové moria ako vedecko-výskumné plavidlo (na jeho palube sa plavili také legendy oceanológie ako Jacques-Yves Cousteau alebo Thor Heyerdahl), aby začiatkom deväťdesiatych rokov definitívne zakotvila v kaliningradskom prístave ako súčasť komplexu novootvoreného Múzea svetového oceánu. Už niekoľko rokov loď funguje aj ako ubytovacie zariadenie a naše romantické nátury živené v mladosti románmi Julesa Verna si túto možnosť nemohli nechať ujsť. Na výpravu sme sa vydali štyria: Svetlana, etnická Ruska s príbuzenstvom v Lugansku a Kaliningrade, Tereza, mimoriadne milé rusínske žieňa a dvaja skromní mestskí referenti: Tomáš R. a moja maličkosť.
Z Varšavy do Kaliningradu
Keďže polovica z našej kompánie má strach z lietania a vlaky chodia komplikovane a dlho, rozhodli sme sa pre trochu netradičný variant cestovania. Zo Spišskej Novej Vsi sme vyrazili o polnoci taxíkom, aby sme ráno vystúpili vo Varšave na Západnej autobusovej stanici. Čo mi prvé padlo do očí boli obrovské bilboardy v ukrajinčine lákajúce tamojších obyvateľov na zárobky do Poľska. Existujú celé odvetvia služieb zameraných na gastarbeiterov z Ukrajiny, od pracovných agentúr po mobilných operátorov. Pred jedným z takýchto plagátov som ostal stáť ako obarený, hlásal: Práca v Poľsku – prvý krok k stabilnému životu. Samozrejme, bol v tom aj profesionálny marketing, každopádne ma trochu zamrazilo vedomie, že aj u nás mnoho (najmä mladých) ľudí považuje za prvý krok k životnej stabilite odchod do zahraničia.
Z Varšavy nás do Kaliningradu odviezol autobus patriaci spoločnosti, ktorá v oblasti východného Poľska organizuje hromadné výjazdy, väčšinou pracovného charakteru. Mobilita ľudí medzi Poľskom, Litvou, Ruskom a Ukrajinou je v tejto oblasťou veľmi vysoká, väčšinou cestujú za prácou. Pamätám si na úsmevný zážitok zo stanice, keď som prvú domnelú Poľku poprosil: „Czy ma pani ognia?“, aby som zistil, že mi nerozumie ani slovo, pretože ide o Rusku, ktorá odchádzala rovnakým autobusom ako my. Treba spomenúť úroveň ciest v Poľsku a v Kaliningradskej oblasti, ktorá je, jemne povedané, lepšia ako naše. Prakticky ide o neporovnateľné veličiny. Keď človek prechádza slovensko-poľskú hranicu pri Ždiari, má pocit akoby z jemne pooraného poľa vošiel autom na hladké sklo. Cestovali sme cez celé Poľsko z juhu na sever a infraštruktúra dostála svojmu dobrému menu. Z našich spolucestujúcich mi utkveli v pamäti dve deti, súrodenci, chlapec a dievča. Keď sme prešli ruskú hranicu (po dva a pol hodinovom čakaní a starostlivej previerke pasov poľskými a ruskými pohraničníkmi) a prišli do prvého ruského mestečka, chlapček nahlas povedal „Uossia – eto ues miu“ (Rusko – to je celý svet). Jeho staršia sestrička hneď zareagovala: „Ja som ti to už niekoľkokrát hovorila, ale ty ma nikdy nepočúvaš.“
Kaliningrad
V Kaliningrade sme sa z autobusovej stanice taxíkom vydali k nášmu námornému ubytovaniu. Múzeum svetového oceánu tvorí ohromný komplex lodí, ponoriek a výstavných priestorov a nachádza sa prakticky v centre. Stojí pri morskom kanáli, ktorý tvorí súčasť siete prelínajúcej celé staré mesto.
Náš prvý večer sme strávili v reštaurácii U ťotki Fišer určenej pre zahraničných turistov čomu zodpovedali aj ceny, pohybujúce sa na úrovni priemerného bratislavského podniku podobného charakteru. V ostatných krčmách a obchodoch, ktoré sme navštívili bol sortiment oveľa lacnejší (snáď s výnimkou kaviáru). Oproti reštaurácii sa týčila veľká neforemná budova modrej farby, ktorá vyzerala akoby sa prepadávala zo strán sama do seba. Bolo to miesto pôvodnej nemeckej rytierskej pevnosti, zámku, ktorý bol po vojne zničený (Svetlana spomína, ako sa v jeho ruinách hrávala so svojimi bratrancami). Počas obdobia socializmu chceli na tomto priestore vybudovať miestny Dom sovietov, ale po dokončení sa ukázalo, že budova má zlú statiku a nie je bezpečné ju používať. Avšak nikdy ju ani nezbúrali, takže teraz stojí v centre pri rieke ako fosília socrealistickej architektúry a pomaly chátra. Taxikár, ktorý nás viezol okolo žartoval, že ide o miestneho transformera, ktorý sa v noci zobúdza a chodí po meste.
Svetlana nám počas ôsmich dní naplánovala pestrý program, ktorého hlavnú časť tvorila exkurzia po Kuršskej kose a účasť na vojenskej prehliadke. Kuršská kosa je úzky pás piesočnatej zeme vystupujúci z pevniny a spájajúci ako po moste Kaliningradskú oblasť s Litvou. Ide o svetovo unikátny ekosystém, v ktorom napríklad každoročne prelietava obrovská koncentrácia sťahovavých vtákov (myslím, že najväčšia v Európe) a nachádza sa na nej významná ornitologická stanica. Počas úpadku nemeckého panstva bolo toto územie rýchlo odlesňované, následkom čoho došlo k erózii pôdy a hrozilo, že unikátnu Kuršskú kosu zmetie more do svojich hlbín. Pruská vláda však začala so zalesňovaním kosy predovšetkým borovicovým porastom. V r. 1937 tu zriadili národný park Nemecký les. Pôvodné obyvateľstvo Kuršskej kosy, hovoriace svojím vlastným tzv. kuršským dialektom, po vojne presídlili do Nemecka. Špecifikom národného parku sú pieskové duny rozprestierajúce sa od mora smerom k pevnine. Hlavne na zastavenie ich postupu boli vysadené spomínané borovicové lesy. V súčasnosti sa človek nemusí brodiť pieskom, keď si chce vychutnať pohľad z niektorého z dunových kopcov (v ruštine cholmov). Na hlavné z nich vedie pohodlná drevená cesta, odkiaľ sa naskytá krásny výhľad na okolitú panorámu. Z jedného miesta vidieť plochu slanej vody Baltského mora (azúrovomodrú) i sladkovodný Kuršský záliv špinavo zelenej farby. Sprievodkyňa nám vysvetľovala zvláštnosti miestnej fauny a flóry (na tomto úzkom páse zeme prekvapivo žije aj vysoká zver, jelene a diviaky) ako aj bohaté rybárske tradície.
Deň ruskej flotily
Vojnová prehliadka sa uskutočnila počas Dňa ruskej flotily (posledná júlová nedeľa, vtedy 29. júla). Bojové plavidlá rôznej veľkosti plávali z otvoreného mora cez úzky kanál, vypúšťali gejzíry vody a strieľali. Ja osobne nie som nadšenec vojenskej techniky (a techniky vôbec), preto ma viac zaujímali miestni obyvatelia a celková atmosféra sviatku, keď sa pri morskom prieplave koncentrovali tisíce ľudí, takže bol problém nájsť dobré miesto aj na státie. Mal som ale šťastie, keď som na úplnom konci promenády našiel lavičku s voľným miestom pri staršom pánovi, s ktorým som hneď začal rozhovor klasickým: „Izvinite a u vas jesť pokuriť?“
„Prepáčte, nemáte, prosím, cigaretu?“ a následne sme si hodinku podebatovali.
Spomenul som veľký počet ľudí na prehliadke. „Pche, to je nič, dva roky dozadu tu bol Putin, vtedy si mal vidieť tie davy. Teraz sú najlepšie lode v Petrohrade, sem nám poslali len to, čo zvýšilo.“
Napriek tomu bol tento „zvyšok“ skutočne úctyhodný. Trvalo viac ako dve a pol hodiny, kým sa prehliadka skončila, teda, kým všetky lode, ponorky, člny a na záver aj štyri bojové stíhačky preplávali kanálom resp. preleteli ponad neho.
Ponorka B413 – jeden z exponátov Múzea svetového oceánu
Diskusie s miestnymi
Počas svojho krátkeho pobytu som si nenechal ujsť nijakú príležitosť pohovoriť si s miestnymi, ktorých som sa vypytoval na všetko od ceny bytov a priemerného zárobku až po súčasnú ruskú literatúru. Z mojej skúsenosti tamojší obyvatelia pôsobili navonok rezervovane, ale keď som po niekoľkých vetách rozbil túto škrupinu, rozhovorili sa s neuveriteľnou šírkou a povedali mi o sebe prakticky všetko. Tak som sa počas cca hodinového rozhovoru so spomínaným pánom na lavičke dozvedel, kde slúžil a v akej hodnosti, kde po návrate z armády pracoval (vodič kamiónu) a jeho skúsenosti z Nemecka, kam jazdieval. Sťažoval sa na chlad a uzavretosť Nemcov, ktorú demonštroval zaujímavým a úsmevným príkladom. Keď vraj Nemcovi zaklopeš na dvere, najskôr pozrie do „kukátka“ alebo odtiahne záclonku na dverách namiesto toho, aby rovno otvoril. To ho strašne rozčuľovalo a na svojich ruských priateľov, ktorí v Nemecku ostali a prijali tento „zlozvyk“ zvykne pri návšteve kričať: „Otvariaj, bľaď, eto ja!“
Podobným spôsobom, teda úplnou náhodou, som sa zúčastnil aj na schôdze bytového družstva, ktoré na verejnom priestranstve pred panelákmi rokovalo o nejakej petícii. Znova som sa dal nenápadne do reči s okolostojacim pánom a rozhovor zašiel k najrôznejším témam (okrem iného aj kolonizácii Ameriky a rozdielom v mentalite medzi Američanmi a Rusmi). Pán sa nakoniec opýtal, v ktorom vchode bývam. Odpovedal som, že na Slovensku čo ho veľmi prekvapilo. V tejto súvislosti môžem odporučiť naučiť sa aspoň základy cudzieho jazyka pri ceste do zahraničia, neuveriteľne vám to zvýši zážitok z pobytu. Pokiaľ ide o mňa, ako kultúrny rusofil som bol celý pobyt vo svojom živle. A keď už spomínam kultúru, nedá mi nepodeliť sa s rozhovorom, ktorý na mňa zapôsobil asi najviac. Bolo to večer, keď sme sa vrátili na loď po nejakom výlete z Kuršskej kosy. Ostatní sa utiahli do kajút, čo som využil na samostatnú „exploring tour“ po meste. Vyšiel som do centra (vyšiel doslova, lebo od prístavného kanálu, kde Vitiaz kotvil je to smerom na Leninov prospekt cesta do kopca) a šiel som, kam ma oči viedli snažiac sa v tomto superkrátkom čase nasať toľko večernej kaliningradskej atmosféry, koľko len bolo možné. Na Leninovom prospekte som si všimol vysvietenú vývesku nočného baru, do ktorého som entuziasticky vhupol. Čašník podľa prízvuku predpokladal, že pochádzam zo strednej Ázie (vysvetlím neskôr) a keď som mu ozrejmil, že som slovenský turista, celkom ho to zaujalo, neskôr si ku mne prisadol a začali sme sa rozprávať. O Slovensku vedel, kde sa nachádza, že sme boli kedysi Československo a že nás oslobodila Červená armáda. Veľmi kriticky sa vyjadroval k Putinovmu režimu asi v tom zmysle, že zatiaľ čo prezident robí svaly do sveta, ľudia v Rusku trú biedu. Hneď nato sa ma opýtal, koľko zarábam – môj plat je na lokálne pomery východného Slovenska celkom slušný a priznám sa, trochu mi bolo trápne zveriť sa mu s ním potom, čo som si práve vypočul o ruskej biede. Keď som nakoniec vyklopil sumu, čašník si to v duchu prepočítal na ruble a povedal: „Tak to máte dosť malú výplatu.“ Pomyslel som si: „Človeče, ty sa mi tu vyplakávaš, v akej chudobe žijete a keď ti prezradím svoj plat, ktorí by mi viacerí ľudia v mojom meste závideli, ideš ma vysmiať. Asi to s tou vašou biedou nebude také hrozné.“
Číta sa všade
Je však pravda, ako mi aj sám zdôraznil, že Kaliningrad nie je Rusko, ale akýsi ostrov a aj to ostrov relatívne výstavný. Ktovie, ako žijú ľudia hlboko vo vnútrozemí alebo za Uralom… Čo mi však najviac pookrialo ducha bola jeho sčítanosť. Počas sovietskej éry po Československu chodili chýry o „národe čitateľov“, o tom, ako v Rusku ľudia čítajú hromadne a prakticky všade. A hoci od tých čias uplynulo tridsať rokov, tento dobrý zvyk sa u Rusov udržal. Žijú literatúrou a je úplná samozrejmosť že poznajú svoju literárnu klasiku, často krát tak, že z nej môžu citovať, čo však nemá znaky akéhosi sterilného akademického intelektuálstva, viaceré frázy z Tolstého, Čechova, Iľfa a Petrova a desiatok ďalších autorov jednoducho „vošli v obichod“, stali sa prirodzenou súčasťou hovoreného jazyka. Rozprávali sme teda aj o literatúre a spomenul som, že by som si chcel nakúpiť čo najviac kníh (sú tam smiešne lacné) a čašník mi perom na bloček písal mená autorov, ktorých by som si mal zohnať (Pelevin, Dovlatov, Šiškin). Neviem si predstaviť podobnú situáciu na Slovensku, kde čašník v nočnom bare odporúča zahraničnému turistovi Mňačka, Johanidesa, či Bednára.
Služby
Čo sa týka úrovne služieb, boli sme maximálne spokojní. Mal som pocit, že čím menší podnik sme navštívili, tým srdečnejšia bola obsluha. Neďaleko našej lode na sídlisku sme s Tomášom objavili šarmantný malý bufetík Dve vilki (Dve vidličky), kde nám načapovali pravé bavorské pivo za 90 centov a ktorého majiteľ bol doslova stelesnením úslužnosti. Keď ma kamarát poslal objednať mu koňak, majiteľ zareagoval: „Veľmi sa vám ospravedlňujem, ešte nemáme licenciu na tvrdý alkohol, sme otvorení iba mesiac, ale tu za rohom je supermarket, môžete si ísť kúpiť a ja vám ponalievam. Alebo viete čo, ostaňte tu, ja tam skočím sám.“ Môže to znieť ako maličkosť, avšak s podobnou vecou som sa nikdy v živote nestretol. V bufete sa odrážal kaliningradský (a všeobecne ruský, pokiaľ ide o mestá) mikrosvet: z personálu boli dvaja Rusi a dvaja obyvatelia strednej Ázie, konkrétne Tadžikistanu, dedo a vnuk. Starý pán bol bývalý sovietsky rozviedčik, polovicu zubov mal zlatú a bol veľmi sklamaný, že sme s kamarátom nepoznali tadžickú poéziu („Ako to, že nepoznáte našich básnikov? Veď ich prekladali aj do angličtiny, nemčiny, francúzštiny…). Povedal, že má desať detí, ktoré majú každé svoje deti , žijú po celom Rusku a raz-dvakrát do roka sa všetci stretávajú v Petrohrade alebo v Moskve. A tu sa dostávam k ďalšej zaujímavosti mesta a to konkrétne k národnostiam bývalých sovietskych republík. Vedel som aj predtým, že migrácia za prácou z juhu na sever, teda z Kazachstanu, Tadžikistanu atď.. smerom do Ruska je veľmi vysoká, ale nepredpokladal som, že aj v takom vzdialenom kúte krajiny ako Kaliningrad bude stopa týchto ľudí taká hmatateľná. Na hlavnom trhovisku to miestami vyzeralo ako v Samarkande alebo Tbilisi (treba spomenúť aj veľké množstvo Kaukazanov). Hlavným artiklom predaja, čo sa turistov týka, bol samozrejme jantár v najrôznejších podobách – od maličkých príveskov a náramkov až po krajinky, portréty, či ikony vykladané jantárovými kameňmi.
Zamestnávateľ – rybný priemysel
Dominantným zamestnávateľom v meste je rybný priemysel a na trhu, ktorý sme navštívili na tretí deň som videl toľko plodov mora tých najrozmanitejších tvarov a farieb, že moje stredoeurópske oči sa nemohli vynadívať. Pri ceste sedeli aj žobrajúce babičky, pravdepodobne dôchodkyne, ktorým penzia nevystačí na živobytie. Niektoré z nich predávali kvety, lesné plody alebo ovocie z domácej záhradky. Jedna mala namiesto nohy akúsi plastovú násadu. Bol to naozaj smutný pohľad. Takýchto prípadov bolo však veľmi málo, vyslovene žobrali len dve, či tri (čo je, samozrejme, tiež hrozné). Zaujímavé však bolo, že počas celých ôsmich dní sme nevideli ani jedného „klasického“ bezdomovca, na akých sme zvyknutí zo slovenských miest. Spomenul som si v tejto súvislosti na slová poľského politológa Jakuba Korejbu, ktorý v jednej diskusnej relácii kričal, že v Rusku bezdomovcov a nezamestnaných na kamiónoch vyvážajú za mesto, ale o tom si dovolím pochybovať.
Architektúra
Pre milovníka sakrálnych stavieb predstavuje Kaliningrad doslova hody. Pohľadnicovou dominantou mesta je Kráľovecká katedrála na ostrove Immanuela Kanta (slávny filozof je tam aj pochovaný). Po vojne sa zo stavby zachovala len predná stena (sama osebe impozantná) a v súčasnosti predstavujú jej zrekonšruované priestory múzejný komplex s dvoma organmi ohromných rozmerov a krásy. Navštívili sme práve chrámovú loď, kde nemeckú minulosť mesta pripomínajú z exponátov okrem brnenia teutónskych rytierov a sôch medveďov či štylizovaných diviakov aj historické rekonštrukcie vzhľadu stredovekého Königisbergu, ktorý vyzeral ako idylické nemecké mestečko zo strán rozprávok bratov Grimmovcov a pamätné plakety osobností, ktoré tu pôsobili alebo žili (zaujalo ma meno slávneho autora gotických románov Ernsta Hoffmanna). Ďalšou majestátnou pamiatkou je synagóga, ktorá svojimi rozmermi a krásou doslova vyráža dych. Na modrej kupole v žiari júlového slnka hrdo svieti Dávidova hviezda vysoko nad kanálmi a ulicami mesta. Počas Krištáľovej noci bola táto stavba bohužiaľ vypálená, no po vojne ju postavili nanovo. Nesmiem zabudnúť ani na hlavný pravoslávny chrám zasvätený Kristov Spasiteľovi v centre mesta, na Námestí víťazstva. Je taký veľký, že som musel odstúpiť takmer do polovice námestia, aby sa mi zmestil do fotoaparátu. Vyžaruje z neho atmosféra starobylého svätého miesta, hoci bol postavený len nedávno (2006).
Stretnutie s básnikom
Poslednou zaujímavosťou, ktorú spomeniem bolo naše stretnutie s básnikom Jurijom Godovancom a jeho manželkou, ktorí boli ubytovaní na rovnakej lodi. Pracujú na vysokých miestach na ruskom ministerstve kultúry a na Vitiazovi bývali zadarmo. Spojili nás ruské piesne. Po večernom návrate na loď sa nám nechcelo ísť spať, tak sme ostali v spoločnej kuchynke a začali spievať za pomoci bohatého repertoáru, ktorý ukrýva môj mobilný telefón. Pán Godovanec sa prišiel pozrieť, ktože to o polnoci spieva ruské ľudovky a tak sme sa zoznámili. Vtedy som zažil aj filozofickú debatu pri „vodke i seľodke“ ako zo starého sovietskeho filmu (prečo sme na Zemi, aký má život zmysel, existuje Boh a aké styčné body nájdeme medzi budhizmom a kresťanstvom). Našich ruských priateľov prekvapila dynamika slovenského folklóru, keď sme po ťahavých ruských dumách s Tomášom spustili záhoráckého Macejka. Na záver nášho stretnutia (sme v kontakte doteraz) môžem len potvrdiť známe: kultúra spája.
Z Kalinngradu sa mi odchádzalo veľmi ťažko. Snažil som sa vychutnať si každý moment v tejto krajine a na ceste späť som sedel v autobuse ponorený do ruských filmov, aby som si čo najdlhšie udržal atmosféru a kultúrny dojem z krajiny. Samozrejme, že je rozdiel ísť do Ruska na týždeň ako (relatívne) bohatý turista a žiť tam dlhší čas, avšak po mojej skúsenosti by som prikývol aj tejto alternatíve so slovami „čem boľše, tem lučše“ (čím viac, tým lepšie).
Matej Barč
