Čo oprávňuje na nevyprovokovaný fyzický útok na základe priateľského oslovenia “súdruh”? Psychologická a ideologická kritika Hřebejkových Pelíškov

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Po Pelíškach mám vždy taký ten clivý rútivý pocit pri srdci, že jedinou spásou a liekom na všetko je nechať si vyprázdniť hlavu americkým kultúrnym a obuvníckym priemyslom.

Človek by z tých Pelísiek mal skoro pocit, že závisť, alkoholizmus a detské samovraždy existovali iba vo východnom bloku. Nice try CIA. Pelíšky sú iba jednou v sérii výmien medzitriednej šikany. Sú súčasťou psychologickej vojny, ktorej úlohou je vymazať z hláv ľudí akúkoľvek možnú pozitívnu konotáciu slov súdruh, komunista, proletár. Na to netreba žiadne ministerstva a tajne služby. Ľudia sú sami sebe najlepšími cenzormi vlastného myslenia, ktorí sa za myšlienkové zločiny trestajú strachom z vyhrešenia rovesníkmi alebo dokonca úzkosťou z vylúčenia z inkomfortnej skupiny, čo je archaický, no stále účinný sociálny tmel.

Pelíšky vykorisťujú oidipálny horor diváka, aby legitimizovali nevyprovokované fyzické násilie páchané na komkoľvek, koho je možné vágne asociovať s komunizmom. Na dosiahnutie toho je potrebne fixovať predstavu, že postava komunistu je primitívny vrah nevinných ľudí, tyran deti, despoticky otec, podlý zneužívač dôverčivých žien, neadekvátny, impotentný muž, kognitívne zaostalý dozorca zákona, atď.

Pelíšky sú v podstate infantilným vyjadrením veľmi bežného pre-pubertálneho základoškolského dialógu typu “ale môj ocko dočúra ďalej”.

Problémom mnohých ľudí je, že vidia svet v pojmoch nokov a knedlí, a potom sa na základe toho pokúšajú vidieť cely svet.

Stále čakám na druhý diel Pelišiek, kde my konečne vysvetlia, čo oprávňuje na nevyprovokovaný fyzický útok na základe priateľského oslovenia “súdruh” mimo infantilnú retro-aktívnu snahu pomstiť sa za úplne bežné vymáhanie autority na úrovni základného vzdelávania.

Pelíšky sa zaslúžili o romantizáciu alkoholizmu, násilia a povrchnosti v hodnotení ľudí medzi populárnymi masami. Propagujú spoločensky elitizmus a vedomie, že pokiaľ nemáte dočinenia s Amerikou (alebo Ruskom, resp. ZSSR), ste nikto, a že v zásade doma nič dobré nie je možné nájsť, všetko je len zahraničný derivát, buď ruský alebo americký.

Pelíšky teda pestujú, ornitologicky povedané, kukaciu a holubicu mentalitu ľudí neschopných postaviť sa za vlastnú históriu bez toho, aby reagovali hysterickým re-sentimentom, a vždy sú pripravení prikloniť sa na stranu hegemónnej kultúry.

Pelíšky sú písané perom víťazov, ale tými, ktorí sa boja vlastnej histórie a nie sú schopní postaviť pozitívny ideál autority. V konečnom dôsledku sú smútkom zo straty otcovskej autority a neprítomnosti jej adekvátnej náhrady inak, než jej vybájením a projekciou do vzdialenej, zasnúbenej krajiny, ktorá v skutočnosti neexistuje.

Ten film sa stal taký populárny len vďaka nepozornosti diváka, pretože v konečnom dôsledku nemá okrem detského blúznenia čo pozitívne ponúknuť. Vyjadruje hlboký smútok z neprítomnosti a neschopnosti ustanoviť adekvátnu autoritu, ktorá by bola hodná nasledovania a išla príkladom. Vsetci sme nejako boli poškodení.

Peter Janoshazi. na sociálnej sieti Faceook

Z komentárov: To je dnes v móde sa vyvršovať na chudobných a znevýhodnených, či si slniečkar alebo extrémny nacionalista, proletár pre povedzme slniečkárov alebo podobná figúra ako žid pre nacistov. Ľud je dnes zlo, ktoré treba zneutralizovať.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

6 thoughts on “Čo oprávňuje na nevyprovokovaný fyzický útok na základe priateľského oslovenia “súdruh”? Psychologická a ideologická kritika Hřebejkových Pelíškov

  • 6. januára 2020 at 1:11
    Permalink

    Lenže po roku 2050, keď vymrú pamätníci socializmu, ostanú v popkultúre len tieto debilné kapitalistické filmy, a v nich zobrazená nepravdivá fikcia sa bude pokladať za pravdu. Veď kde sa v dospievajúcej mládeži a dvadsiatnikoch berie tá priam fanatická nenávisť voči komunistom a socializmu, keď ho jednak nezažili, a jednak ich vychovávajú a hovoria im o ňom ich rodičia a starí rodičia, ktorí socializmus zažili a úplne inak, ako je to zobrazené v tých filmoch ?

    Pamätníci dnes ešte žijú, ale mládež aj tak je infiltrovaná protisocialisickou kultúrou prostredníctvom negatívnych postáv, prostredníctvom ktorých sa táto negativita zastiera aj celé myšlienky socializmu.

    Bude to zaujímavé. Naša budúcnosť.

     
    Reply
  • 6. januára 2020 at 19:25
    Permalink

    Veľmi dobrý článok!
    Kultúra má kultivovať!
    Pelíšky? Dekadencia!

     
    Reply
  • 7. januára 2020 at 10:45
    Permalink

    Konečne som sa dožil pravdivého hodnotenie tohto „kultového diela“. Keď som ho hodnotil podobne, bol som ostrakizovaný ako dáke čudo. Tragédiou nie je len mládež, deformovaná propagandou, ale aj starší, ktorí sa „prispôsobili“. Obávam sa, že o pár rokov už pravda nebude dostupná…

     
    Reply
  • 7. januára 2020 at 15:54
    Permalink

    Nie ste trochu precitlivelí, súdruhovia?
    Postava, ktorú skvelo zahral Jiří Kodet, je vo filme zobrazená dosť ironicky a dá sa povedať, že z tej jej pózy si tvorcovia robia srandu (prehnané uctievanie tatíčka Masaryka, návrh pamätníka letcom, cholerická popudlivosť na každú blbosť-noky, neustále zdôrazňovanie utrpenia v lágri atď…). Tá reakcia na oslovenie súdruh je potom z hľadiska mentality postavy úplne logická.
    Podobne pokus o samovraždu postavy, ktorú hral Donutil. Pre mnoho presvedčených komunistov bol august 1968 zlomom, s ktorým sa nevedeli vyrovnať. Nakoniec tí, ktorí pri previerkach nesúhlasili s tým, že išlo o bratskú pomoc, na to kariérne alebo aj inak doplatili.
    Tvrdeniu, že „Pelíšky sa zaslúžili o romantizáciu alkoholizmu, násilia a povrchnosti v hodnotení ľudí medzi populárnymi masami“ vôbec nerozumiem, asi som to vo svojej jednoduchosti nepostrehol.
    PS
    Kolega z práce si nedávno zo služobnej cesty v Paríži doniesol lyžičku z umelej hmoty zdeformovanú po zamiešaní kávy presne tak, ako je to v Pelíškoch. Má ju na nástenke aj z nápisom „Kde soudruzi z Francie udělali chybu?“
    Takže, súdruhovia, neberte všetko tak vážne…

     
    Reply
    • 9. januára 2020 at 15:36
      Permalink

      My, čo sme tie časy zažili, ten film vážne neberieme, to len naše deti

       
      Reply
      • 9. januára 2020 at 16:01
        Permalink

        Presne tak, pán Miro, vážne veci sa majú brať vážne! Napríklad také koncentráky! Trochu som odbočila, ale mám obavu, že sa na Slovensku bude opäť hajlovať.
        Požičiam si Váš výrok: „Tragédiou nie je len mládež, deformovaná propagandou, ale aj starší, ktorí sa „prispôsobili“. Obávam sa, že o pár rokov už pravda nebude dostupná…“

         
        Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom