Pred krátkym časom tu Juraj Janošovský nastolil otázku pre ľavicu „Čo robiť?“ Nech politické ciele ľavice formulujeme akokoľvek, ak by sa skutočne mali realizovať, napokon sa premietnu do väčších alebo menších zmien ústavy. Je možné počítať s radikálnou revolúciou a so zrušením existujúcej ústavy a jej nahradením novou, ale je možné počítať aj s revíziou tej existujúcej a s evolučnými zmenami. V každom prípade však je nutné spochybniť relevantnosť existujúcej ústavy.
Toto je podstatný prvý krok, riskantný, lebo človeka môžu označiť za extrémistu, ktorý chce rozvrátiť platné ústavné zriadenie Slovenskej republiky. Toto riziko je však momentálne zažehnané, lebo platné znenie ústavy spochybnila sama úradujúca prezidentka. ( https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/518024-caputova-ustava-by-sa-nemala-dat-tak-lahko-menit-diskutujme-o-revizii/ )
Daniel Lipšic: „Otázkou ostáva, ako nastaviť systém tak, aby bola ústava rigidnejšia. Je veľa mechanizmov vo svete a treba o tom diskutovať, možností je niekoľko, napríklad vytvorenie úplne novej ústavy ratifikovanej v referende.“
Nielen prezidentka otvorila otázku revízie ústavy, ale aj jeden z top pravicových liberálov hovorí o možnosti vytvoriť novú ústavu s podmienkou, aby ju ratifikovalo referendum.
Vážení! Takáto situácia sa vyskytne raz za storočie!
Je nutné čo najskôr zobrať všetok rozum do hrsti a aktívne sa zúčastniť otváranej diskusie o ústave. Táto situácia je zároveň príležitosťou aj veľkým rizikom. Bez našej aktívnej účasti sa môže stať, že sa v ústave zabetónujú protiľudové a oligarchické prvky a že činnosť ľavicových strán a hnutí sa veľmi sťaží. Na druhej strane aktívnym vystúpením je možné súčasné podmienky zlepšiť a namiesto vyššej rigidity otvoriť v ústave priestor na demokratické zmeny.
Kľúčová je požiadavka ratifikácie referendom.
Referendum:
- zvyšuje legitímnosť ústavy – tá sa stane skutočnou spoločenskou zmluvou,
- znemožňuje, aby si úzka skupina poslancov parlamentu privlastnila štát,
- je poistkou pred tým, aby vládnuca moc zmenila politický systém v neprospech väčšiny občanov.
Keby sa nepodarilo viac, len presadiť povinnú ratifikáciu ústavy a jej dodatkov referendom, bola by to veľká vec. Vyzývam však, aby sme začali veľmi intenzívne premýšľať a diskutovať nad ďalšími možnosťami, ako z tejto príležitosti získať pre pracujúcich ľudí ešte viac.
Napríklad:
- Výslovne uviesť, že kolektívne vlastníctvo (vrátane štátneho) je rovnoprávna forma vlastníctva a nikto nesmie uprednostňovať záujmy individuálnych vlastníkov pred kolektívnymi.
- Výslovne uviesť, že poslanci NR reprezentujú kolektívnych vlastníkov štátneho majetku a preto nie je prípustné (konflikt záujmov), aby zároveň reprezentovali akýchkoľvek individuálnych vlastníkov.
- Dôsledne oddeliť zákonodarnú moc od výkonnej (dnes je oddelená len formálne).
- atď.
Je to jedinečná možnosť, ako prijať potrebné zmeny, ale aj nedovoliť, aby sa Ústava nestala nástrojom moci voči vlastným občanom.
Porušovanie Ústavy sa stalo bežnou a beztrestnou záležitosťou mnohých ústavných činiteľov.
Možno to bol zámer, aby boli vykonané zmeny v Ústave SR, tak aby boli práva občanov oklieštené.
V teórii sa hovorí, že ústava je základným zákonom štátu a ak je niečo zákonom a to ešte základným, tak štát by ho mal realizovať. Ak sa pozrieme do našej Ústavy a porovnáme ju s realitou, tak nájdeme x nezrovnalostí medzi realitou a tým čo požaduje zákon štátu.
Napríklad, „každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti“(čl 19) a podľa najnovších údajov je u nás 830 tisíc ľudí žijúcich na hranici biedy, „Každý má práva na vlastníctvo“ a majetok tisícov marginalizovaných a biednych sa nachádza v ich igelitkách, ktoré nosia so sebou, zatiaľ čo vlastníctvo malej skupinky iných sa počíta na desiatky miliónov euro. Hospodárstvo Slovenskej ekonomiky sa „zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky“ (čl 55) a napriek tomu majú naši pracovníci nízke mzdy a preto mladí odchádzajú do zahraničia. V odhaľovaní podobných rozporov medzi Ústavou a realitou by sme mohli pokračovať.
Na tomto základe sa Ústava nejaví ako reálne pôsobiaci zákon, ktorému by sa podriaďoval pohyb v ekonomickej alebo sociálnej sfére spoločnosti. V ekonomickej sfére sa dosahovanie zisku, teda vykorisťovanie pracovníka podnikateľom nechápe ako porušovanie ústavného čl 12, kde sa vyslovene hovorí o tom, že občania sú si rovní a slobodní, hoci v ekonomickej sfére nie sú si ani rovní a vykorisťovaní nie sú ani slobodní. Ústava nereguluje ani pohyb v sociálnej sfére života našich občanov. Ak niekto zarobí minimálnu mzdu či najnižší dôchodok, teda príjem, ktorý nemôže uchovať jeho dôstojný život v spoločnosti, tak naše ministerstvo spravodlivosti ako aj ústavný súd mlčia, napriek tomu, že sa tu jasne porušuje Ústava.
Moje poznámky k téme Ústava, ktorú vyzdvihol M. Moravčík neznamenajú, že by sme sa o Ústavu nemali zaujímať alebo v prípade možnosti zasiahnuť do jej reformovania v prospech pracujúceho človeka na to rezignovať. V tomto s M. Moravčíkom súhlasím, len v snahe o budovanie lepšej spoločnosti, by sme ústavné možnosti nemali preceňovať.
Áno, pán Manda, rozumieme sa dobre a súhlasím. Je to veľmi dobrá výčitka, že v právnom systéme mnohé zákony fakticky zužujú práva zaručené ústavou, alebo ich dokonca okliešťujú.
Na mnohých miestach tento prístup podnecuje sama ústava, keď obsahuje ustanovenia typu: „…konkrétne podmienky ustanoví zákon“. V takýchto prípadoch nie je možné napadnúť protiústavnosť daného zákona (že nenapĺňa celé znenie ústavy), lebo ústavodarcovia tým delegovali právomoc obyčajnému zákonu.
Spomeňme si aj na to, koľko času prvá NR venovala formulácii peambuly. Pritom preambula je práve len úvodné slovo, ktoré nemá vôbec žiadny dopad na legislatívu, je len deklaráciou, konštatovaním.. Myslím, že nie je dobré, ak ústava obsahuje ustanovenia, ktoré nie je možné konfrontovať s konkrétnym znením zákonov. Napríklad článok 55:
„Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky.“ – to je tak veta do wikipédie, ale neviem si predstaviť, ako by som ju použil ako kritérium ústavnosti nejakého zákona.
Obávam sa, že legislatívci si toho boli od začiatku vedomí a preto mali k ústave taký vzťah – že papier znesie veľa a život je o niečom úplne inom.
Je to téma o to dôležitejšia, že je pre ňu možné získať širokú podporu naprieč politickým spektrom, ktoré nie je spokojné so súčasným stavom demokracie, čo je predpokladom konečného úspechu. Najväčší problém bude prekonať okovy liberálno-demokratického práva, ktoré nám nasadzujú európske inštitúcie, a v prípade ich odmietnutia môžeme očakávať „križiacku výpravu“ z ich strany. Referendum podľa mňa už na výsledku veľa nezmení; je potrebné participovať na procese zmeny od jeho začiatku.
Pre mňa osobne je kľúčovým zásahom do právneho systému zmena volebného systému smerom k priamej demokracii alebo aplikácii imperatívneho mandátu. Umožnilo by to podstatne efektívnejší zásah obyvateľstva do politického diania, než systém referend, ktorých výsledok je do značnej miery ovplyvnený formuláciou referendových otázok.
Je to veľmi závažné rozhodnutie. O to viac, že by to malo rozhodnúť referendum. Kto by mal byť pri konečnom znení? Kto zaručí, že by sa tam nedostali vety, ktoré by neskôr bolo treba zasa meniť?. Spoliehať sa na referendum? Slabota. To je vôľa celého národa. A čo sa dá čakať od verejnosti? Ani štvrtina národa by sa nezaujímala o znenie Ústavy, Jedny pre nechápanie dôležitosti, jedny pre zaneprázdnenosť, iní pre nedostatok času, ďalší preto, že by sa k tomu nedostali a mnohí preto, že tomu nerozumejú. Áno . Pre mnohých je Ústava politika a dnes mnohých politika nezaujíma, kým majú čo jesť. Až keď treba nadávať,A je jedno na koho. Hoci aj toho, kto urobil veľa, ale nie po ich vôli. Ako zabezpečiť, aby sa všetci oboznámili s obsahom Ústavy s plným pochopením?
Prakticky nemožné. A výsledok hlasovania by odzrkadľoval silu propagácie, silnejších sloganov, hesiel, straníckych záujmov, ako skutočnú, informovanú vôľu ľudu.
Veru tak,
vzhľadom na drvivú väčšinu hlasovaní, či už vo voľbách alebo referendách sú jasné dve veci:
1. Buď problém (akýkoľvek) Slovákov vôbec nezaujíma.
2. Hlasujú za akýkoľvek nezmysel alebo za kohokoľvek, aj keď im bude škodiť, ak sa im to „správne podá“.
Ústava je najdôležitejšie legislatívne dielo a mali by ho urobiť najkvalitnejší právnici ale s jednou podmienkou – museli by do nej zakomponovať princípy spravodlivosti, solidarity, práce, pravdy a podobne. Čiže ľavicové hodnoty. A či prejdú referendom lebo bez, je mi jedno.
A tu vidím obrovský problém. Kde sú takíto ľudia?
Poznámka k niekoľkým príspevkom vyššie, ktoré spochybňujú inštitút referenda.
Áno, ústava je najdôležitejší (základný) zákon štátu. Otázka znie tak – chcete sa vy – každý jeden/jedna osobne vyjadriť k zneniu ustanovení tohto zákona? Chcete, aby ústava v princípe vyjadrovala vašu vôľu?
Ak mi poviete, že „áno“, tak ako to technicky chcete urobiť? Veď najjednoduchší spôsob, ktorý je aj teraz kedykoľvek realizovateľný je ten, že začiarknete „Áno“ na referendovej otázke typu: „Súhlasíte s navrhovaným znením ústavy?“
Nechcem vás tu zaťažovať prednáškou na túto tému. Ak máte záujem, budem o tom rozprávať v pondelok 15. 7. na Slobodnom vysielači v relácii od 15:30. Môžete poslať otázku priamo do štúdia.
Pán Moravčík,
Neviem, či som Vás správne pochopil, ale podľa Vás je dostatočná participácia na znení zákona, ak má človek možnosť vyjadriť sa len k predloženému návrhu en bloc? Čo, ak obyvateľstvo povie „nie“, bude sa každú chvíľu opakovať nové referendum, s novým návrhom, až kým sa predkladateľ „netrafí“? Odpoveď „nie“ nehovorí, prečo „nie“, a ako „áno“. Oveľa efektívnejšia a pre človeka prehľadnejšia, zrozumiteľnejšia a atraktívnejšia je možnosť vyjadrovať sa jednotlivo ku všetkým detailom návrhu. Dnešná technika to umožňuje bez väčších nákladov.
Je úlohou politických strán alebo aktivistov, aby ľuďom vysvetľovali dôležitosť jednotlivých ustanovení a ich dôsledky v praktickom živote. Koho to nezaujíma, rozhodnú za neho iní, ale nebude môcť tvrdiť, že nedostal šancu vyjadriť sa.
Ďakujem za otázku. Máte pravdu, samotný akt ratifikácie ústavy referendom nie je ani podľa mňa jediný a dostatočný spôsob participácie na tvorbe základného zákona. Tu som len reagoval na skeptikov, ktorí rezignujú dokonca aj na to referendum takmer ako na zbytočné míňanie peňazí z rozpočtu…
Áno, súhlasím s Vami, že text ústavy by nemal vznikať v malom kabinete akademických odborníkov. Predloženiu návrhu referendu by mala predchádzať rozsiahla verejná diskusia a cieľom by malo byť pripraviť text tak, aby ho referendum s vysokou pravdepodobnosťou schválilo.
V slušnej spoločnosti sa to robí tak, že za projekt prípravy textu ústavy by mal byť zodpovedný nejaký štátny orgán – garant. Dnes je to implicitne NR, no nezdá sa mi šťastné, aby parlamentné politické strany samy sebe definovali pravidlá politickej súťaže – veď práve preto prezidentka tému revízie ústavy aj otvára.
Iný prirodzený garant by bol ústavný súd. To riešenie by sa mi pozdávalo aj preto, že nechápem veľmi logiku procesu, kde jeden orgán formuluje zákon (NR) a iný orgán (ÚS) záväzne vysvetľuje, čo jednotlivými ustanoveniami zákonodarca myslel.
Garant diskusie a editácie textu ústavy by za predložený návrh mal niesť politickú zodpovednosť. Napríklad ak by bol garantom ÚS, tak po referende, ktoré by ústavu neschválilo, by sa ÚS mal do nohy rozpustiť a voliť znovu nový. Chápem, že v tom je za súčasnej situácie veľa rizík a uvádzam to ako príklad.
Nebol by som veľmi šťastný ani vtedy, keby bolo referendum o ústave tesné. Ústava je príliš vážna vec, než aby sa s ňou politikárčilo na hrane politicky možného.
A ešte dôležitá vec k samotnej diskusii. Spomenuli ste, že by sa mali ľudia vyjadrovať k zneniu jednotlivých ustanovení. Áno, ale až „v treťom čítaní“ by mali prísť na rad konkrétne formulácie. Najskôr by sa malo diskutovať o princípoch, napr. či chceme mať politický systém pomerný alebo väčšinový, o tom, ako by sa mala deliť politická moc – t.j. či je zdravý súčasný centralizmus, keď sa moc sústreďuje v rukách len niekoľkých predsedov strán, atď.
Tie dohodnuté princípy by sa potom mali rozpracovať do rámcových ustanovení, ktoré by mali mať vnútornú logiku a navzájom by v rámci celého textu ústavy mali byť nerozporné.
Až nakoniec by mali prísť na rad konkrétne formulácie, kde by sa vyberali najvhodnejšie termíny a slovné spojenia. (Nikdy nebudem dôverovať opačnému postupu, keď sa niekto bude snažiť predkladať rovno hotový text – a potom pri diskusii bude argumentovať inými ustanoveniami z toho istého diskutovaného textu.)