DAV SA PO STO ROKOCH ZNOVA HLÁSI K SLOVU, priestor pre spisovateľov, umelcov a aktivistov z „druhej strany brehu“ je znova voľný

Bedári z chalúp podkroví podzemných dier vystavte z tiel slabých more ohromného Davu! Vtrhnite potopou do hýriacich veľkomiest čo pyramídami faraónov stoletia XX. Buďte úderom tvrdých Himalájou a lávou žeravou zakryte všetok hnus smiech výskot živých mŕtvol žiariacich kaviarní hééjj rup! … Diktátori dňa nech sú ti púhou podnožou Nad zrúcaninami zaves slnce nových staletí a z hrdiel milión zapej pohrebnú pieseň nad zdochýňajúcim svetom Internacionálu! A súď!

DAV, 1924, Štvavá reč

Zima 1924, vychádza prvé číslo pokrokovej ľavicovej avantgardnej revue pre kultúru, vedy a umenia DAV! Na jej stranách písala malá skupina intelektuálov, ktorá sa pod vplyvom ľavicových ideí a ruskej revolúcie postavila za záujmy revolučného davu, teda bežných pracujúcich ľudí, robotníkov, roľníkov, ale aj pracujúcu inteligenciu.

Reagovali tak na prirodzenú požiadavku vzniku médiá, ktoré absentovalo v medzivojnovom Československu. Médium, ktoré odmietalo elitárstvo tzv. buržoázie, mešťanov, čiže tých istých, ktorých dnes nazývame bratislavskou či pražskou, či inou kaviarňou, teda ľudí, ktorí boli a stále sú ľahostajní k záujmom väčšiny národa, ľudu, pracujúcich či tvoriacich.

Táto skupina sa neskôr stala tou najintelektuálnejšou skupinou 20. storočia, jej individuálni členovia sa podieľali na odsúdení násilia voči robotníkom v Košútoch, Trenčiansko-teplickom kongrese slovenských spisovateľov, Vianočnej dohode, Ilegálnej Slovenskej národnej rade, Košickom vládnom programe, ale aj vzniku federácie. Z DAVu vznikli legendy ako budúci minister zahraničných vecí a martýr ľavice Vlado Clementis, geniálny publicista, básnik a budúci povereník pre školstvo a osvetu, predseda Matice slovenskej Laco Novomeský, budúci podpredseda Matice Daneil Okáli, budúci uznávaný literárny kritik Alexander Matuška, budúci uznávaný básnik a podpredseda Spolku slovenských spisovateľov Ján Poničan, budúci popredný slovenský vedec Andrej Sirácky či budúci prezident Československa Gustáv Husák. To všetko boli osobnosti, ktoré tvorili prvorepublikový DAV.

Revue bola tiež sprostredkovateľom kníh socialistických spisovateľov (Ján Rob Poničan: Som a Dva svety; Wolkrov Večer, Zborník proletárskych básní, Laco Novomeský: Nedeľa) a ďalších časopisov a nakladateľstva.

Orientovali inteligenciu vo svetonázorových otázkach k učeniu Karola Marxa, Engelsa a V. I. Lenina; prispievali k poznávaniu sovietskej a avantgardnej kultúry (propagovali aj slovenský nadrealizmus). Davisti sa (väčšinou) angažovali v Komunistickej strane Československa, v rámci ktorej predstavovali skupinu, ktorá mala väčšie pochopenie pre slovenskú svojbytnosť.

Autorom obálky prvého čísla revue DAV Mikuláša Galanda (s aliasom La Ganda), ktorý spolu s Ľudevítom Fullom vytvoril davistickú umeleckú identitu. S členmi DAV spolupracovali prostredníctvom kníh, plagátov a bulletinov; Fulla už pred vznikom DAVu (ilustroval knihu Jána Roba Poničana a Galanda vytvoril kresby pre Novomeského debutovú básnickú knihu. Revue obsahuje aj prvý slovenský pokus o modernistickú typografiu, ktorej ekvivalent nájdeme v českej avantgarde (Host, Pásmo).

Pri diskusii o estetickom rozmere dizajnu DAV revue) nemožno zabudnúť na medzinárodný kontext, ktorý ju spája:

• 1. vplyvom medzi Prahou a Slovenskom (Bratislavou) s Maďarskom (texty avantgardného teoretika a básnika Lajosa Kassáka publikované v DAV) (DAV bol súčasťou prejavov slovenskej moderny, ktorá bola úzko spätá s Prahou),
• 2, spätná väzba s francúzskou kultúrou (obrazy Fransa Masereela v prvom čísle DAV; polemika s francúzskou poéziou),
• 3, s ruskou avantgardou (Okaliho apel na Majakovského v DAV 1924; zmienky o Mejercholdovi, Majakovskom, Erenburgovi v DAV 1925/1),
• 4, s nemeckou avantgardou (najmä umenie Novej vecnosti – estetika skúsenosti s mestskou kultúrou v podobe satirických a sociálne kritických obrazov založených na estetizácii vizuality – buržoáznej zábavy, nočného života, sociálnej periférie a chudoby, prostitúcia, vrážd, politickej kritiky (obrazy Otto Dixa, – publikované v DAV revue).

Text D. Okáliho – s mottom „Nie umelecký program! Umelecký čin!“ – predstavuje brožúrový článok DAV o sociálne revolučnom umení. Ideologicky (D. Okáli) nachádza funkciu umenia a kultúry v revolučnom znovuzrodení spoločnosti, radikálnom rozkole s tradíciou (kritika klerikalizmu, kapitalizmu a individualizmu), odkazujúca na Trockého (umenie ako prostriedok zmeny hospodárskemu establishmentu a napomáhanie k politickej moci). Kolektivizmus DAVu je založený na úvahách o kolektívnom umení Lajosa Kassáka, ďalej pod vplyvom Jiřího Wolkera, Karla Teigeho (Teige redefinoval pojem ľudové umenie) a raného deväťstilu.

 Už len názov (DAV) bol protestom.
Protestom proti obmedzujúcej povýšenosti inteligencie vôbec,
a slovenskej zvlášť, proti pohŕdavosti akou pristupoval inteligent
k davu, zástupu, kolektívu, ľudu,
proti postoju, ktorým sa „inteligent“ vyvyšoval
nad ľudovou a robotníckou masou.
DAV už svojim názvom manifestoval svoju príslušnosť k nej. 

Laco Novomeský

Zakladateľmi DAVu boli Ján Poničan, Vladimír Clementis, Daniel Okáli, Jozef Tomášik-Dumín, Ľudovít Obtulovič, Andrej Kojnok, filozofi Andrej Sirácky, Alex Križka,chemik a filozof Mikuláš Furdík. Neskôr sa pridali Peter Jilemnický, Laco Novomeský, Jarko Elen, Eugen Klinger, Karol Svetlík ml., Jozef Zindr, Ladislav Szántó, Ján Bohúň a Gustáv Husák. V DAVe publikovali aj českí spisovatelia ako Mária Majerová, Zdeněk Nejedlý, Július Fučík, Ivan Olbracht, Ivan Sekanina a k zahraničným spolupracovníkom patril Iľja Ehrenburg. Redakciu a administráciu prvých vydaní zastrešovali Eduard Urx a zodpovedným redaktorom bol Ľudovít Obtulovič. Dizajn DAVu tvorili významní slovenskí výtvarníci Fulla a Galanda.

DAVisti aktívne reflektovali tragické udalosti v Košútoch (máj 1931), kde došlo v rámci štrajku robotníkov k streľbe a smrti protestujúcich. DAV venoval udalosti celé júnové číslo a Manifest slovenských spisovateľov (podpísali ho aj E. B. Lukáč, J. G. Tajovský, M. Urban, J. Smrek a G. Vámoš). Clementis písal listy svetovým osobnostiam (Romain Rolland, Maxim Gorký). Podporovali aj novo vzniknutý Sovietsky zväz a publikovali aj reportáže z komúny Interhelpo.

Postavili sa proti zákazu premietania filmov Matka a Krížnik Potemkin. Davisti českej verejnosti sprostredkovali preklady zahraničnej literatúry a recenzie na tvorbu autorov ako H. Barbussa, T. Manna, G. B. Shaw, F. Nansen, J. London, U. Sinclair a ďalších.

DAVisti písali aj o konfliktoch v Polomke alebo o usmrtení pracovníka na stavbe železnice Červená Skala – Margecany.

V roku 1932 sa tiež podieľali na Zjazde mladej slovenskej generácie konanom v Píšťanoch. V posledných ročníkoch mladšej generácie publikoval písali pre DAV Gustáv Husák, Alexander Matuška, Michal Chorváth, Jozef Rybák a Andrej Bagar.

V roku 1936 spoluorganizujú Trenčiansko-teplický kongres. Tento kongres bol prelomový predstavením Novomeského konceptu kultúrnej politiky Slovenska, ktorý prijali aj neľavicoví spisovatelia a taktiež poukázaním na nebezpečenstvo fašizmu. Slováci sa stali prví v Európe, ktorí upozornili na rozmach fašizmu práve na tomto kongrese.

Časopis DAV zanikol v roku 1937 a po vojne už nebol obnovený. Do emigrácie musel odísť Clementis, Jilemnického vyhnali do Čiech, Urx pôsobil v Prahe ako vedúci ilegálneho ÚV KSČ.

DAV po DAVE

V roku 1937 zomiera na ťažkú chorobu Jozef Tomášik-Dumín. V roku 1942 bol Eduard Urx popravený nacistami a Peter Jilemnický zomrel v roku 1949 v Sovietskom zväze na srdcový infarkt. V 40. rokoch sa bývalí davisti (Clementis, Novomeský, Husák) zapojili do organizácie Slovenského národného povstania a organizácie povojnového života (Košický vládny program).

Pod vplyvom historických okolností sa začali zaujímať o národnú kultúru (dejiny slovenskej kultúry) a slovanstvo. Predovšetkým Novomeský, Husák a Clementis prispôsobili ideu socializmu na podmienky slovanskej reciprocity, ktoré po roku 1945 aktívne presadzovali (táto idea bola prítomná aj v Košickom vládnom programe). Bola to aj jedna z príčin, prečo boli obvinení z buržoázneho nacionalizmu.

V 50. rokoch 20. storočia boli bývalí davisti terčom kampane, v ktorej ich dogmatická časť KSČ obviňovala z „takzvaného“ buržoázneho nacionalizmu av roku 1954 boli mnohí z nich odsúdení v rámci procesov s buržoáznymi nacionalistami. Rehabilitovaní boli začiatkom 60. rokov 20. storočia a mnohí z nich pokračovali v politickej a verejnej kariére. Na davistické iniciatívy nadviazali aj ďalšie osobnosti ako Miroslav Válek a Vladimír Mináč, ktoré pokračovali v ich ľavicovom a národnom odkaze. 

DAV DVA (2016 až 2020)

Svet sa v mnohom zmenil, ale v mnohom zostal rovnaký ako v 20. a 30. rokoch 20. storočia, aj dnes je ten svet rozdelený na ľudí, ktorí majú moc a bohatstvo. Na druhej strane sú ľudia, ktorí týmito statkami nedisponujú a som veľmi rád, že sú tu mladí ľudia, ktorí chcú tieto témy riešiť. “

Ivan Okáli, syn davistu Daniela Okáliho o projekte DAV DVA

V ideologickom zameraní portálu Dav Dva ide prevažne o ľavičiarstvo, ktorého emancipačný zápal je spravidla obmedzený geopolitickými a kultúrnymi obzormi jeho predstaviteľov. Sú to prevažne nacionalistickí ľavičiari, ktorí stále rekonštruujú zápasy studenej vojny, kde je západ zhýralým zdrojom zla a úpadku a východ je garantom správneho výkladu kultúry a politiky. Lukáš Perný, jeden z ďalších pravidelných prispievateľov, to popísal vzletnejšie: „Internacionálne potrebuje národné a národné potrebuje internacionálne. To je základná vízia. Syntéza v národnej kultúre je to jediné, čo môže Slovensko zachrániť aby nezaniklo v dôsledku westernizácie a vplyvu extrémne kozmopolitných projektov popierajúcich národnú identitu na jednej strane a zároveň sa neizolovalo do separatívneho autonomizmu na strane druhej.“ Nič z toho, samozrejme, samo o sebe ešte nemusí predstavovať problém, aj takéto sploštené hodnotové nastavenie je v slobodnej spoločnosti tolerovateľné – pokiaľ priamo nevystupuje proti základným princípom demokratického zriadenia.

Pavol Hardoš, inkvizičná komisia konspiratori.sk

V roku 2024 je to 100 rokov od vzniku DAVu, 120 rokov od narodenia Novomeského. Na tradíciu DAVu nadviazal časopis DAV DVA, ktorý vznikol v roku 2016 na platforme osobností, ktoré sa združili pôvodne okolo strany Vzdor – strana práce a projektu na podporu ekonomickej demokracie. Jeho posledné číslo vyšlo ako ročenka 2021/2022.

Aj DAV DVA mal ambíciu vytvoriť intelektuálne prostredie pre slovenskú ľavicu, avšak pre potreby 21. storočia s cieľom prihlásiť sa k intelektuálnej iniciatíve pôvodných davistov.

DAV DVA tvoril konferencie, vydával časopis, zapájal sa aktívne do komentovania politiky, podporoval ideu družstevníctva, odborové iniciatívy a k posledným silným momentom bolo prehlásenie s návrhom znárodnenia strategických podnikov ako opatrenie proti riziku ekonomickej krízy v čase krízy covidu-19.

DAV DVA vyprodukoval taktiež zaujímavé osobnosti a mal až taký silný vplyv na slovenskú spoločnosť, že vznikli dve fejkové anti-dav iniciatívy ako Karmina a Kapitál, ktoré sa neskôr viac-menej zlúčili. Dokonca vyšiel akýsi manifest (o resp. proti Mináčovskej ľavici) tejto skupiny, kde s ultrakozmopolitných a anti-národných pozícií (label Matica protislovenská), s historickým opakovaním, obviňovali aj nových davistov v podstate z „buržoázneho nacionalizmu“.

Tak ako prvý DAV mal minimálne dve generačné línie, staršiu (Clementis, Novomeský, Okáli, Poničan, Jilemnický, Kráľ) a mladšiu (Husák, Matuška, Chorváth, Bagar), tak aj DAV DVA prešiel určitým vývojom. V prvej etape vznikol ako širšia iniciatíva pre rôznorodé socialistické, ľavicové, anarcho-syndikalistické či utopické prúdy (Diczházy, Bóka, Klimek, Perný, Kopilec, Potočák, Kancír atď.), neskôr sa k jeho radom pridali ďalšie mená staršej ľavicovej generácie, ale aj mladší prispievatelia (Janošovský, Ondriaš, Manda, Hohoš, Michelko, Ondrovič, Deák, Musil, Daněk, Barč, Demovič, Jánošík, Jesenský, Melicher, Fabry, Kotradyová, Valovičová a mnohí ďalší).

V tretej fáze sa začal transformovať na spravodajsko-názorový portál, ktorý sa neskôr rozdelil na Veci verejné s printovou prílohou DAV DVA (tu dominujú mená Michelko, Riabov, Deák, Gromová, Diczházy, Klenko, Mindár, Petruška, Kravčík, Moravčík, Fabry a i.). Posledným výdychom DAV DVA bola printová ročenka 2020/2021, ktorá posledný krát spojila takmer všetkých ľudí, ktorí sa okolo DAV DVA zhromaždili.

V tretej etape sa projekt (už viac-menej ako Veci verejné) zameral na tvorbu politicko-aktivistickej žurnalistiky, v štýle protiváhy hlavnému prúdu, pričom ideovo presadzoval (resp. dával priestor pre) osobnosti, politikov a aktivistov, ktorí dnes (2024) tvoria najmä vládnu koalíciu – SNS, SMER a HLAS. 

Pre zameranosť webu na spravodajstvo, ale aj pre obrovské riziká cenzúry (cancel culture) v časoch Matovičovej, Hegerovej a Odorovej vlády (cenzúra webov, zaraďovanie na inkvizičné zoznamy ako Gerulata a pod.) sa mnohí autori aj z existenčných dôvodov odmlčali a úplne prestali písať.

Medzi členov a spolupracovníkov a autorov DAV DVA patrili spisovatelia, filozofi, právnici, historici, sociológovia, ekonómovia a umelci, Juraj Janošovský, Lukáš Perný, David Diczhazy, Tomáš Klimek, Vladimír Manda, Karol Ondriaš, Roman Michelko, Erik Germuška, Alexander Riabov , Miloš Jesenský, Soňa Valovičová, Slavomíra Kotradyová, Richard Stahel, František Škvrnda, Martin Muránsky, Ladislav Hohoš, Ľuboš Blaha, Ivan Luljak, Branislav Fábry, Adrián Ondrovič, Pavol Janík, Igor Melicher, Tomáš Beník Barč, Dušan Deák, Boris Demovič, Jaroslav Košeľa, Dominik Petruška, Pavol Kravčík, Michal Albert, Pavol Dinka, Marián Moravčík, Julius Forsthoffer, Juraj Hraško, Monika Uhlerová ďalšie. Členom redakcie bol aj Juraj Janošovský, osobný priateľ Gustáva Husáka a Egona Bondyho, ktorý tiež zorganizoval diskusiu s Husákovým životopiscom Viliamom Plevzom. Janošovský tiež organizuje spomienkové podujatia venované Gustávovi Husákovi. S redakciou príležitostne spolupracovala aj vzdialená príbuzná Laca Novomeského, Beata Novomeská.

Projekt sa usiloval o inštitucionálne zastrešenie slovenskej ľavicovej a národnej inteligencie s cieľom prepojiť teóriu a prax (podpora družstevníctva, riešenie bytovej otázky, potravinovej sebestačnosti, podpora mieru). V auguste 2018 vydali Oravské memorandum a januári 2019 Telegram do 6 Zorganizovali tiež konferenciu historickom DAVe. Zúčastnil sa jej režisér Zoro Záhon (spoluautor filmu Poema o svedomí, v ktorom sfilmoval úlohu Novomeského a Husáka v povstaní) a syn Daniela Okáliho, ekonóm Ivan Okáli.

Časopis vychádzal periodicky od konca roku 2016 do roku 2019. Vydavateľom bolo občianske združenie DAV DVA o.z. (IČO 50504487), na ktorej financovaní sa podieľala sama redakcia, dopisovatelia a predplatitelia. Vyšli tiež Ročenka DAV DVA 2020, Ročenka DAV DVA 2021/2022 a ROZHOVORY S DAVOM.

Podporili aj petíciu OZ KOVO za ústavne zakotvený odchod do dôchodku, ktorá bola schválená slovenskou vládou. 31. mája 2019 noví davisti na počesť zakladateľa družstevníctva Samuela Jurkoviča vysadili v spolupráci s o.z. Slavica a obcí Sobotište slovanský symbol lípu – strom Samuela Jurkoviča. Komunita založila v Košiciach komunitno-družstevnú knižnicu, kníhkupectvo INLIBRI a Inštitút sociálnych práv. V súvislosti s pandémiou covidu-19 vydali vyhlásenie, ktoré apeluje na zoštátnenie ako alternatívu v čase ekonomickej krízy a vydali aj vyhlásenie k milionárskej dani.

Počas apríla 2021 vydali niekoľko autorských e-kníh v Edícii DAV DVA cez kníhkupectvo INLIBRI:

• Tomáš Daněk: Eseje
• Tomáš Klimek: Protest posledného človeka
• Soňa Valovičová: Čierny havran
• David Diczházy: Ekonomická demokracia
• Roman Michelko: Alternatívne politické systémy
• Dominik Petruška: Magické poviedky

Medzi prvé knihy z edície DAV DVA možno zaradiť aj Kultúrnu revolúciu Laca Novomeského od L. Perného z roku 2017.

DAV DVA publikoval aj pôvodné ročníky DAVu z 20. rokov. Digitalizoval tiež: knihy davistov, spriaznených autorov, davistických životopiscov. Na webe DAV DVA publikovali a tvorbu československých ľavicových spisovateľov: Vojtech Mihálik, Miroslav Válek, Ladislav Novomeský, Vladimír Mináč, Fraňo Kráľ, Daniel Okáli Ján Rob Poničan, F. C. Weiskopf, Jarko Elen, Jiří Wolker, Egon Bondy a i.

DAV DVA (2024 – ???)

Až sa zas budú básne čítať
a v ľuďoch ľudí poznáš zas,
až roztopí sa v mútnych vodách
jesenný sneh a jarný mráz,
jak úbohý bol, povieme si,
čas pušiek, dýk a náreku,
v ktorom bol básnik nepotrebný
a človek cudzí človeku

Laco Novomeský

Od roku 2023 má Slovensko novú vládu, ktorá sa hlási k ľavicovým hodnotám, čo otvára opäť možnosť slobodne písať. Vo vláde a parlamente (tajomníci, poslanci, poradcovia) sú mnohí bývalí spolupracovníci DAV DVA či osobnosti, ktoré dostávali priestor aj na webe Veci verejné ako Igor Melicher, Zuzana Plevíková, Ľubomír Jánošík, Ľuboš Blaha, Roman Michelko a iní. Otvára sa tak priestor aj na realizovanie ideí, programu a plánov slovenskej ľavice.

DAV DVA čelili aj útoku Nadácie zastavme korupciu, ktorá konšpirovala o financovaní DAV DVA resp. už Vecí verejných. V duchu chorého myslenia začali šíriť nepravdivú informáciu o financovaní zo zahraničia.

Začíname však odznova. Kolektív sa rozpadol, mnohí sa odmlčali a hľadajú sa nové mená, ktoré by mohli prispieť k budovaniu ľavicového povedomia na Slovensku.

DAV DVA sa preto obnovuje ako nová, otvorená platforma pre ľavicovú inteligenciu, ale aj poslancov, politikov či aktivistov, ktorí zdieľajú ľavicové presvedčenie. Slovensko má niekoľko etablovaných médií, ktoré sa postavili hlavnému prúdu ako napr. Hlavné správy či Standard. Absencia čisto ľavicového média otvára priestor pre DAV DVA ako autentické, ľavicové periodikum, resp. webový portál, ktorý bude znova aktívny a stáť na strane bežných pracujúcich ľudí a voličov ľavice. 

Do obnoveného DAV DVA budú môcť prispievať aj nové talenty, nové mená z ľavicového priestoru. Začali sme talentovanou Luciou Hubinskou, pribudol rozhovor s europoslankyňou Katarínou Roth Neveďalovo; statusy a videá Eduarda Chmelára či Juraja Draxlera, statusy, komentáre a facebookové príspevky od Moniky Soročinovej, Zuzany Plevíkovej, Dany Repovej; reportáže a status k 1. a 8. máju, zahraničný komentár Rada Žgradu, recenzia Domina Petrušku… A tak pomaličky začíname… opäť od nuly…

---