Davista Fraňo Kraľ: Pohár červeného vína. Výber z poézie Fraňa Krála, zostavil Dr. Daniel Okáli, 1973

9. MAREC, DEŇ NARODENIA FRAŇA KRÁĽA

Lebo tá žena, ktorú milujem,
je bohyňou:
Revolúcia.´

Fraňo Kráľ

Postupne digitalizujeme diela našich predchodcov DAVistov, a to nielen v línii politickej, ale aj umeleckej. Tak, po Novomeského debute Nedeľa, diele Ján Roba Poničana, Clementisovom výbere Slovanstvo kedysi a teraz, a Jilemnického reportážach Dva roky v krajine sovietov, si teraz môžete prečítať exkluzívne básne vynikajúceho poeta Fraňa Kráľa,a to vo výbere ďalšieho DAVistu, Daniela Okáliho, ktorý taktiež napísal doslov.

Na ňadrách a krajoch citrónov sniť,
v pramení vlasov žien z morských vĺn piť,
kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby . . .
Ó, jak to vábi.
Nuž hajde, kamaráti, do ulíc!

Fraňo Kráľ: V Brezne /Jilemnickému/

Z doslovu Daniela Okáliho: Za krásou slova

Aká to bola doba, ktorá splodila generáciu, do ktorej náležal i Fraňo Kráľ? On, patriaci do nej nielen svojim proletárskym pôvodom, ale celou svojou bytosťou. I osudom. Bola to epocha zapálená revolučným víchrom Októbra, rúcajúcim a vytrhávajúcim z koreňov všetky odveké neistoty starej spoločnosti… Je pravdou, že táto doba u nás vyústil v národnom oslobodení. Vo vytúženej národnej samostatnosti, vykúpenej obeťami predchádzajúcich generácií. Spisovatelia v tomto prevrate videli „zore nad Kriváňom“. Uskutočnenie historických túžob. Lenže zabúdali na neúprosný zákon, formulovaný Marom a Engelsom v Komunistickom manifeste:

„Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov.“

A táto holá pravda v národnooslobodzovacom mámore, na pozadí priepastnej povojnovej biedy odrážala sa v revoltujúcich davoch ľudu ako drsné protirečenie. Tým väčšmi, že to bol práve op“opustený“ ľud, ktorý priam ako životnú existenciálnu samozrejmosť v dobách národného útlaku udržiaval život národa. Bol jeho dejinným výrazom.

Bola to doba tehotná historickou zodpovednosťou.
Doba na prelome ľudských dejín.
Ona je rodnou materou i generácie, v ktorej sa ozýva básnické slovo Jána Poničana, Laca Novomeského, Jozefa Tomášika-Dumína i Fraňa Kráľa.

Do krážov tejto generácie, ktorá sa vedome hlásila k revolučnému proletariátu a osvojuje si jeho svetonázor, vstupuje i Fraňo Kráľ. Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača naľakajúceho sa žiadnych prekážok. I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť.

Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie. …

Ach, na tých ňadrách maličkých
snežienka jari zvoní v ústrety.

Snežienka-zvon a prsia-zvony dva,
to je chór zvonov z Lorety.

Je príznačné pre jeho poéziu, že nadobúda na tvorivej a významovej prieraznosti a priebojnosti v najvypätejších spoločenských krízach. Poet ich prežíva priam bytostne a vyjadruje výrazom vystihujúcim ich podstatu metaforou ako poetickou mohutnosťou:

Koľko našich sŕdc krváca
na smútočnom venci,
ktorým táto jeseň
náš domov ovila.

Koľko našich sŕdc krváca
spolu s tými lesmi,
čo nám zdobievali
domovinu.
(Pamätná jeseň 1938)

Tento výber z poézie Fraňa Kráľa, ktorý sme nazvali Pohár červeného vína, chce zvýrazniť tú zložku jeho tvorby, ktorá sa usilovala o nové poetické videnie, o nový estetický prienik skutočna, neopúšťajúc ideové hodnoty svetonázoru socializmu. Socializmu ako vyznania „viery“, uvedomenia, presvedčenia tej generácie slovenských spisovateľov, ktorá bola zapálená ideálmi Októbra.

Dr. Daniel Okáli

Fraňo Kraľ: Pohár červeného… by L. P. on Scribd

Fraňo Kráľ (* 9. marec 1903, Barton, Ohio – † 3. január 1955, Bratislava) bol slovenský medzivojnový básnik, národný umelec, prozaik socialistického realizmu a politik. Narodil sa v rodine slovenského vysťahovalca v USA, no ako dvojročný sa s matkou vrátil späť na Slovensko, pričom finančná situácia rodiny bola veľmi zlá. Vzdelanie získal v Smrečanoch, kde bývali po návrate z USA, neskôr pokračoval v štúdiu v Liptovskom Mikuláši a zmaturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Počas štúdia musel ťažko pracovať a i kvôli zlému stravovaniu ochorel na týfus, ktorý zanechal v jeho tele trvalé stopy a neskoršie pľúcne ochorenie bolo jeho priamym dôsledkom. Narukoval na vojenskú službu, no ochorel na tuberkulózu. Liečil sa v Tatranských Matliaroch. Neskôr prešiel do českého sanatória Prosečnice. Ešte nie riadne doliečený bol zo sanatória prepustený a začal pracovať ako učiteľ v Okoličnom, neskôr bol preložený do malej dedinky Kováčovce v okrese Modrý Kameň a na ďalšie miesta. V roku 1931 sa dostal do Bratislavy, no pre svoju presvedčenie bol predčasne penzionovaný. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol členom ÚV KSS, poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca.

Počiatky jeho literárnej činnosti sa datujú do obdobia jeho liečenia v Tatranských Matliaroch, kde napísal a publikoval svoje prvé verše (Pravda a Nový život). Na jeho tvorbu mali veľký vplyv i stretnutia s českými avantgardnými spisovateľmi, s ktorými sa stretol počas svojho liečenia v Česku – Jiří Wolker, Vítězslav Nezval, Pavel Hora a Stanislav Kostka Neumann a iní. Spočiatku bol ovplyvnený proletárskou poéziou, neskôr poetizmom a symbolizmom, no tiež aj vojnovým utrpením. V románoch zachytil spoločenské a politické pomery Slovenska medzi svetovými vojnami; spojil v nich dokumentárnosť s lyrickými výrazovými prostriedkami. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež. (zdroj: Wiki)

---