Dr. Daniel Okáli o Fraňovi Kráľovi: Poézia rastúca pod znakom revolúcie a lásky

Po Novomeského debute Nedeľa, diele Ján Roba Poničana, Clementisovom výbere Slovanstvo kedysi a teraz, a Jilemnického reportážach Dva roky v krajine sovietov, si môžete na webe DAV DVA prečítať exkluzívne básne vynikajúceho poeta Fraňa Kráľa, a to vo výbere ďalšieho DAVistu, Daniela Okáliho, ktorý taktiež napísal doslov. Tento doslov dopĺňame a prepisujeme pri príležitosti podujatia k 70. výročiu úmrtia Fraňa Kráľa v celom znení.

Dr. Daniel Okáli – ako davista a literárny kritik – vo svojom doslove Pohára červeného vína stavia Kráľa do kontextu generácie spisovateľov formovaných revolučnou epochou 20. storočia, skúsenosťou z hrôz vojny a víziou sociálnej revolúcie. V dobových okamihoch medzivojnového obdobia davisti upierali zraky na východ, nepoznajúc, ako ďaleko môže zájsť napr. občianska vojna či všetky deformácie, ktoré nastali napr. v 50. rokoch. Preto je tento optimizmus, ktorý pramení zo sociálnych konfliktov prvej republiky pochopiteľný. Napokon zrodil jednu z najlepších generácií slovenských básnikov literárnej moderny. Okáli Kráľa vidí nielen ako prototyp angažovaného básnika, ktorý svojou tvorbou reflektuje triedne a spoločenské zápasy tej doby, ale aj ako syntetika, ktorý spája subjektívnosť lásky a objektivitu dejín, sociálny konfliktov a túžby po lepšom svete.

Na ňadrách a krajoch citrónov sniť,
v pramení vlasov žien z morských vĺn piť,
kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby . . .
Ó, jak to vábi.
Nuž hajde, kamaráti, do ulíc!

Fraňo Kráľ: V Brezne /Jilemnickému/

DOSLOV
Daniela Okáliho

Za krásou slova

Aká to bola doba, ktorá splodila generáciu, do ktorej náležal i Fraňo Kráľ? On, patriaci do nej nielen svojim proletárskym pôvodom, ale celou svojou bytosťou. I osudom.

Bola to epocha zapálená revolučným víchrom Októbra, rúcajúcim a vytrhávajúcim z koreňov všetky odveké neistoty starej spoločnosti. Na zborenisku prvej svetovej vojny, na hekatomble desať miliónov zavražedných, revolúcia… vyhlasuje ideály skutočnej ľudskosti. Ideály smerujúce k odstráneniu vojny, vykorisťovania, k zabezpečeniu práce, chleba, trvalého mieru a šťastia človeka.

Je pravdou, že táto doba u nás vyústil v národnom oslobodení. Vo vytúženej národnej samostatnosti, vykúpenej obeťami predchádzajúcich generácií. Spisovatelia v tomto prevrate videli „zore nad Kriváňom“. Uskutočnenie historických túžob. Lenže zabúdali na neúprosný zákon, formulovaný Marom a Engelsom v Komunistickom manifeste:

„Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov.“

A táto holá pravda v národnooslobodzovacom mámore, na pozadí priepastnej povojnovej biedy odrážala sa v revoltujúcich davoch ľudu ako drsné protirečenie. Tým väčšmi, že to bol práve op“opustený“ ľud, ktorý priam ako životnú existenciálnu samozrejmosť v dobách národného útlaku udržiaval život národa. Bol jeho dejinným výrazom. I nositeľom a živým zdrojom jeho tisícročnej kultúrnej tradície.

Boli to výstrely z Aurory, energia sociálnej revolúcie Ruska, ktorá ho nielen zobudili zo stáročného spánku, ale kriesili v ňom uvedomenie triedne i uvedomenie ľudskej hodnoty. Ak začiatkom storočia Ivan Krasko v básni Jehovoah privoláva kliatbku na jeho hlavu:

, . . . nechce-li vedieť, že sa pripozdieva,
že z chmúrnej túrne poplašný zvon bučí´,

v tejto rozbúrenej epoche sa i náš ľud prebudil k vedomiu vlastnej hodnoty. Staval sa z pasívneho objektu panskej svojvôle rozhodujúcim subjektom histórie a svoj osud bral do vlastných rúk.

Žiaľ, zo slovenských predprevratových spisovateľov – ako konštatuje literárny historik – ani jeden sa mu nepostavil po boku. Napriek tomu, že básnik Martin Rázus v roku 1917 po Februárovej revolúcii „tlieskal farbám ohnivým.“

A tak nie ľudové masy, ale predtým burcujúci básnici stali sa „neprebudenými“.

Bola to doba, keď revolúcia ako stelesnenie aktivity socializmu ukazovala i našim prolerárskym masám, že nestačí iba oslobodenia národa, ale že je potrebné i sociálne oslobodenie človeka. Že skutočné oslobodenie národa nastáva iba vtedy, keď sa odstránia všetky sociálne krivdy a proletariát vezme do rúk riadenie vlastného osudu.

Bola to doba tehotná historickou zodpovednosťou.
Doba na prelome ľudských dejín.
Ona je rodnou materou i generácie, v ktorej sa ozýva básnické slovo Jána Poničana, Laca Novomeského, Jozefa Tomášika-Dumína i Fraňa Kráľa. Básnická reč kontrastujúca s poéziou Ivana Krasku drveného samotou:

Ja sám som dumám, dumám
a vietor tiablo spieva žalmy. (Na nový rok)

Len ja sám som, opustený,
na mňa nikto nečaká. (Šesť hodín je)

Básnici socialistickej poézie vychádzajú z krážov tejto samoty symbolizmu. Ak Krasko svoju zbierku krstí názvom: Nox et solitudo (Noc a samota), mladá generácia svoj časopis nazýva: DAVom, čím sa vedome a manifestačne hlási k masám ľudí. A prvá zbierka Poničana ako fanfára nového života kričí svoj názov do sveta: Som, myslím, vidím, cítim, milujem všetko, len temno nenávidím. Verš ozýva sa v nej ako zvestovanie nového života. Kohútí spev na úsvite revolučnej doby, stavaný na dvoch póloch: revolúcie a lásky. Nesený prekypujúcou plnosťou životného materiálu. A preto nečudo, že láme rámy a zákony platného poetického kánonu. Akoby boli pritesné a nemohol sa do nich zmestiť. Valí sa vo voľnom verši, moho ráz akoby v surovej, dravej podobe, kde rytmus a význam sú v organickej zhode:

My mladí? . . .
Oj, zázračné topole sme my,
vetvami na nás plameň,
čo na nich hniezdi
čudesný to vták:
ideál.

• 

• 

• 

• 

Kraskovské symbolistické topole, bežiace do neznámych diaľok, menia sa na symbol revolučných ideálov. Mladá generácia vychádza z beznádejnej samoty, do ktorej básnika zahnala spoločnosť, kde jedinou hodnotou je „platiť hotovým“. Poet sa stotožňuje so živými ľuďmi. S ich zápasom o lepší, ľudskejší život. Vyjadruje to v Poničanovom pateticky zvlnenom verši: Chlapci, ja ľúbim!

Lebo tá žena, ktorú milujem,
je bohyňou:
Revolúcia.´

Poetické začiatky generácie nie sú však iba v znamení nadneseného a prudkého verša Poničanovho, v rétoricky planúcej reči tribúna. Poeticky ich prehlbuje tvorba Laca Novomeského, v ktorej sa rozžiari slnečný lúč metafory ako hmatateľný výraz básnickej fantázie:

Ach na tých ňadrách maličkých
snežienka jari zvoní v ústrety.

Snežienka-zvon a prsie-zvony dve,
to je chór zvonov z Lorety.

Aby novým, imaginatívnym videním prepodstatňoval veci i javy sveta, uvádzal ich do nových vzťahov, „ozvlášťňoval“ ich a tak vystihoval ich nový význam. A to i vtedy, teď načiera do sociálnej tragiky:

Najprv sa zvony rozbrechali
a potom z hrudy navrel rov. (Dve balady)

Slovenskej poézii otvára tak nové obzory a nové možnosti. Aký to omyl literárneho vedca, keď ho pasuje za básnika „vecnosti“. Len preto, že v dvoch-troch básňach spomína „veci a vecičky sveta“. Ale celou dušou, tlkotom srdca básnicky preniká a stvárňuje osudy človeka svojej rozvíchrenej doby. Od slúžtičky, Furko Márie až po tragické osudy v zbierke Stamodtiaľ. „Program je život,“ vyhlasuje v r. 1924 „a jeho centrum: človek.“

Do krážov tejto generácie, ktorá sa vedome hlásila k revolučnému proletariátu a osvojuje si jeho svetonázor, vstupuje i Fraňo Kráľ. Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača naľakajúceho sa žiadnych prekážok.

I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť.

Ale i vo chvíľach, keď lýra s rozkošou sa kochá v životných javoch a rozlieta sa v kúzle slov:

Ten soprán nasládlý, ten brnkot citary,
Dzintari, Bulduri, Melluži, Assari . . .

I vtedy surová sociálne skutočnosť v závere básne vtláča jej svoju protirečivú, sociálnkriticku pečať:

Tu vidíš na vodách rozkvitnuté ľalie,
vidíš len dmúcich sa poprsí srieň,
tu vnímaš belobu, zabúdaš čerň,
čerň biedy v predstavách rozkoš ti zabije.
(Kúpajúce sa telá)

„I v čase hrôz“ – ako začína svoje Poslanie v dobe nastupujúcej vojnovej apokalypsy – neopúšťa svoje postavenie básnika ako tvorcu nových hodnôt a vyzýva:

ty musíš ísť, ty musíš ísť
za krásou slova (Poslanie)

Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie. Toto tvorivé napätie sa i v tých básňach, tryskajúcich v dobe nabitej dramatičnosťou a osudovou tragikou. V dobe nabitej beštialitou fašizmu, keď i

Strom ako fakľa na pochode
pod chmúrnym nebom,
prudkým vetrom
zbášaná.

V dobe, keď príroda blčí jeseňou:

Chcel by som pomenovať,
farby lásky,
lež všetko sa tlačí
do slova bolesť. (Pamätná jeseň 1938)

Je príznačné pre jeho poéziu, že nadobúda na tvorivej a významovej prieraznosti a priebojnosti v najvypätejších spoločenských krízach. Poet ich prežíva priam bytostne a vyjadruje výrazom vystihujúcim ich podstatu metaforou ako poetickou mohutnosťou:

Koľko našich sŕdc krváca
na smútočnom venci,
ktorým táto jeseň
náš domov ovila.

Koľko našich sŕdc krváca
spolu s tými lesmi,
čo nám zdobievali
domovinu.
(Pamätná jeseň 1938)

Tento výber z poézie Fraňa Kráľa, ktorý sme nazvali Pohár červeného vína, chce zvýrazniť tú zložku jeho tvorby, ktorá sa usilovala o nové poetické videnie, o nový estetický prienik skutočna, neopúšťajúc ideové hodnoty svetonázoru socializmu. Socializmu ako vyznania „viery“, uvedomenia, presvedčenia tej generácie slovenských spisovateľov, ktorá bola zapálená ideálmi Októbra.

Dr. Daniel Okáli

Básne sú vybraté zo zbierok Čerň na palete, Balt, Pohľadnice, Z noci na úsvitu, Jarnou cestou.

Fraňo Kraľ: Pohár červeného… by L. P. on Scribd

POZRI AJ: Fraňo Kráľ, prozaik drsnej sociálnej skutočnosti medzivojnového obdobia, Fraňo Kráľ: Pohár červeného vína, Fraňo Kráľ: Cesta zarúbaná o chudobe a mizérii Gemera 30. rokov

---