Davista Fraňo Kraľ: Pohár červeného vína. Výber z poézie Fraňa Krála, zostavil Dr. Daniel Okáli, 1973

Lebo tá žena, ktorú milujem,
je bohyňou:
Revolúcia.´

Fraňo Kráľ

Postupne digitalizujeme diela našich predchodcov DAVistov, a to nielen v línii politickej, ale aj umeleckej. Tak, po Novomeského debute Nedeľa, diele Ján Roba Poničana, Clementisovom výbere Slovanstvo kedysi a teraz, a Jilemnického reportážach Dva roky v krajine sovietov, si teraz môžete prečítať exkluzívne básne vynikajúceho poeta Fraňa Kráľa,a to vo výbere ďalšieho DAVistu, Daniela Okáliho, ktorý taktiež napísal doslov.

Na ňadrách a krajoch citrónov sniť,
v pramení vlasov žien z morských vĺn piť,
kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby . . .
Ó, jak to vábi.
Nuž hajde, kamaráti, do ulíc!

Fraňo Kráľ: V Brezne /Jilemnickému/

Z doslovu Daniela Okáliho: Za krásou slova

Aká to bola doba, ktorá splodila generáciu, do ktorej náležal i Fraňo Kráľ? On, patriaci do nej nielen svojim proletárskym pôvodom, ale celou svojou bytosťou. I osudom. Bola to epocha zapálená revolučným víchrom Októbra, rúcajúcim a vytrhávajúcim z koreňov všetky odveké neistoty starej spoločnosti… Je pravdou, že táto doba u nás vyústil v národnom oslobodení. Vo vytúženej národnej samostatnosti, vykúpenej obeťami predchádzajúcich generácií. Spisovatelia v tomto prevrate videli „zore nad Kriváňom“. Uskutočnenie historických túžob. Lenže zabúdali na neúprosný zákon, formulovaný Marom a Engelsom v Komunistickom manifeste:

„Dejiny všetkých doterajších spoločností sú dejinami triednych bojov.“

A táto holá pravda v národnooslobodzovacom mámore, na pozadí priepastnej povojnovej biedy odrážala sa v revoltujúcich davoch ľudu ako drsné protirečenie. Tým väčšmi, že to bol práve op“opustený“ ľud, ktorý priam ako životnú existenciálnu samozrejmosť v dobách národného útlaku udržiaval život národa. Bol jeho dejinným výrazom.

Bola to doba tehotná historickou zodpovednosťou.
Doba na prelome ľudských dejín.
Ona je rodnou materou i generácie, v ktorej sa ozýva básnické slovo Jána Poničana, Laca Novomeského, Jozefa Tomášika-Dumína i Fraňa Kráľa.

Do krážov tejto generácie, ktorá sa vedome hlásila k revolučnému proletariátu a osvojuje si jeho svetonázor, vstupuje i Fraňo Kráľ. Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača naľakajúceho sa žiadnych prekážok. I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť.

Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie. …

Ach, na tých ňadrách maličkých
snežienka jari zvoní v ústrety.

Snežienka-zvon a prsia-zvony dva,
to je chór zvonov z Lorety.

Je príznačné pre jeho poéziu, že nadobúda na tvorivej a významovej prieraznosti a priebojnosti v najvypätejších spoločenských krízach. Poet ich prežíva priam bytostne a vyjadruje výrazom vystihujúcim ich podstatu metaforou ako poetickou mohutnosťou:

Koľko našich sŕdc krváca
na smútočnom venci,
ktorým táto jeseň
náš domov ovila.

Koľko našich sŕdc krváca
spolu s tými lesmi,
čo nám zdobievali
domovinu.
(Pamätná jeseň 1938)

Tento výber z poézie Fraňa Kráľa, ktorý sme nazvali Pohár červeného vína, chce zvýrazniť tú zložku jeho tvorby, ktorá sa usilovala o nové poetické videnie, o nový estetický prienik skutočna, neopúšťajúc ideové hodnoty svetonázoru socializmu. Socializmu ako vyznania „viery“, uvedomenia, presvedčenia tej generácie slovenských spisovateľov, ktorá bola zapálená ideálmi Októbra.

Dr. Daniel Okáli

Fraňo Kraľ: Pohár červeného… by L. P. on Scribd

Fraňo Kráľ (* 9. marec 1903, Barton, Ohio – † 3. január 1955, Bratislava) bol slovenský medzivojnový básnik, národný umelec, prozaik socialistického realizmu a politik. Narodil sa v rodine slovenského vysťahovalca v USA, no ako dvojročný sa s matkou vrátil späť na Slovensko, pričom finančná situácia rodiny bola veľmi zlá. Vzdelanie získal v Smrečanoch, kde bývali po návrate z USA, neskôr pokračoval v štúdiu v Liptovskom Mikuláši a zmaturoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Počas štúdia musel ťažko pracovať a i kvôli zlému stravovaniu ochorel na týfus, ktorý zanechal v jeho tele trvalé stopy a neskoršie pľúcne ochorenie bolo jeho priamym dôsledkom. Narukoval na vojenskú službu, no ochorel na tuberkulózu. Liečil sa v Tatranských Matliaroch. Neskôr prešiel do českého sanatória Prosečnice. Ešte nie riadne doliečený bol zo sanatória prepustený a začal pracovať ako učiteľ v Okoličnom, neskôr bol preložený do malej dedinky Kováčovce v okrese Modrý Kameň a na ďalšie miesta. V roku 1931 sa dostal do Bratislavy, no pre svoju presvedčenie bol predčasne penzionovaný. Po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol členom ÚV KSS, poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca.

Počiatky jeho literárnej činnosti sa datujú do obdobia jeho liečenia v Tatranských Matliaroch, kde napísal a publikoval svoje prvé verše (Pravda a Nový život). Na jeho tvorbu mali veľký vplyv i stretnutia s českými avantgardnými spisovateľmi, s ktorými sa stretol počas svojho liečenia v Česku – Jiří WolkerVítězslav NezvalPavel Hora a Stanislav Kostka Neumann a iní. Spočiatku bol ovplyvnený proletárskou poéziou, neskôr poetizmom a symbolizmom, no tiež aj vojnovým utrpením. V románoch zachytil spoločenské a politické pomery Slovenska medzi svetovými vojnami; spojil v nich dokumentárnosť s lyrickými výrazovými prostriedkami. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež. (zdroj: Wiki)

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


2 thoughts on “Davista Fraňo Kraľ: Pohár červeného vína. Výber z poézie Fraňa Krála, zostavil Dr. Daniel Okáli, 1973

  • 16. decembra 2019 at 12:55
    Permalink

    Skvelý, rodu verný básnik. Ktovie či je v osnovách učebníc.

    Reply
  • 16. decembra 2019 at 14:52
    Permalink

    Len doplním. Po „nežnom“ prevrate vyhodili z učebníc literatúry pre deti úryvky z kníh Fraňa Kráľa Jano a Čenkovej deti. Prečo? No ešte by sa deti, nedajbože, dozvedeli, ako sa žilo v kapitalizme. Ešte by sa, nedajbože , dozvedeli, z akej biedy komunisti vytrhli Slovákov. Viď.:
    JANO
    /úryvok/
    Ťažké časy nastali pre Jana. Mal kôpku rokov a kopu krvavých mozoľov. Bolo mu sotva deväť a jeho ruky krvácali od tvrdej motyky. Pracoval u gazdov. Pomáhal na poliach okopávať zemiaky. Pán učiteľ bol dobrák. On mu to dovolil. Oslobodil ho na jarné práce od školy, keď videl tú hroznú biedu. Keď robota na poli pri zemiakoch minula, chodieval Jano so svojou najstaršou sestričkou do hory na lesné plodiny. Zbierali tam jahody, huby, maliny. Zaránky odchádzali a neskoro večer sa vracali, lebo do lesa bolo ďaleko. Na chrbtoch niesli košíčy, v rukách uzlíky s kúskami čierneho posúška, čo im mamka dala na obed. Ale zjedli ho už obyčajne idúcky a na obed im nič nezostalo. Tu Anička často plakávala, že je hladná. A jahôd nemohla veľa jesť, veď jahodami sa i tak nenaješ — a čože by potom domov priniesli? S čím by mamka išla zajtra do mesta? Čo by predala, aby mohla kúpiť trochu múky? Dobre bolo, že sa Jano už vyznal v lese. Zapamätal si v ňom každý kút, keď chodil tadiaľ týždeň s bačom.
    Aspoň teraz nezablúdili. Len Aničkin plač ho veľmi trápieval. Veľmi ho bolelo, keď jeho sestrička plakala, že je hladná. I on bol hladný, ale on už neplakal. On si už odvykol plakať.

    ČENKOVEJ DETI
    /úryvky/
    Tiene súmraku pochovávajú práve obrysy tatranských grúňov. Sypú sa do údolí, valia sa na les a nebyť plameňov blčiacej vatry, sotva by sme už videli miesto, na ktorom sa chceme zoznámiť s Miškom, Hankou, Paľkom, Evičkou a s ich mamkou Zuzanou Čenkovou. …Neďaleko Tatranskej Lomnice smerom na Smokovec odbočuje na juh chodníček…Pred očami zredne les, zaligoce sa hladina tmavého jazierka a z úbočia za jazierkom zafľochce na nás ošumelá pivnica. Pred pivnicou zápasia práve plamene ohňa s tmou nastávajúcej noci. Na pažiti okolo vatry sedí rodina Čenkovcov. Na pahrebe v hlinenom hrnci blboce dovárajúca sa plávková plievka a na ražňoch sa zvíjajú škvrčiace hríby. To sa pripravuje večera pre päť hladných žalúdkov…les sa prepadá v tichu. To je čas rozprávok. Zuzana Čenková začína rozprávať rozprávku ozajstnú. „Hej deti. Len prednedávnom, pred krátkym polrokom, žil ešte v neďalekej hájovni hájnik so ženou a štyrmi deťmi. Bol to dobrý človek. Mal svoju rodinu veľmi rád. Lopotil sa od rána do noci, len aby ju uživil…. Musel sa starať o les. Strážiť lesné ovocie. Chrániť zverinu….A popri iných ešte ťažších povinnostiach musel byť každú chvíľu pripravený za honca na poľovačku. A to bývalo často. Či v zime, či v lete; či v čase, či v nečase. Keď si páni z dlhej chvíle zmysleli, už musel byť pripravený. Bolo to ukrutné. A najukrutnejšie v poslednú zimu, keď ho štvali niekoľko dní nepretržite, až bol skrehnutý a vysilený. Následkom bol zápal pľúc, prudká horúčka a o niekoľko dní potom smrť….sotva dodýchal náš dobrý otec, prisťahoval sa do hájovne nový hájnik a my, žobráci, museli sme zviazať uzlíček a ísť.
    Ešte aspoň, že ten nový hájnik má kus srdca a že nám dovolí na povalôčke tejto opustenej pivnice bývať! Že môžeme sa tu ako lesná zver do svojho brloha utiahnuť! Ja chodievam do hotelov schody drhnúť a dostanem kus odpadkov, že obedúvame ako grófi; vy zasa beháte lesom, zbierate raždie a huby…
    …S miznúcim letom mizne i panstvo z letovísk a ja mám zo dňa na deň väčšiu obavu, že už nebude pre mňa dosť roboty v hoteloch. S miznúcim letom stráca sa i množstvo lesných plodov a vy zo dňa na deň navraciate sa sa s prázdnejším košíčkom.
    Čo bude s nami naďalej? Kde sa uchýlime na zimu? Kto sa postará o nás?…budeme žobrať. Paľko, ty zajtra skúsiš. Postavíš sa hneď zrána k ceste a budeš prosiť. Hádam sa zmilujú nad tebou.
    …Z vatry poletujú posledné iskričky. Strecha pivnice sa škerí rozzeveným otvorom na povalôčku. Tam na handrách päť ľudí.Päť božích obrazov. Päť žobrákov. Päť výkričníkov do tupých svedomí…“

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: