Zdieľaj článok:

Pôvodný text vyšiel pri príležitosti podujatia k 70. výročiu úmrtia FRAŇA KRÁĽA (publikovaný bol aj v NOVOM SLOVE). Nižšie pripájame aj recenziu na zbierku Pohár vína červeného od Mateja Barča, ktorá vyšla v ROČENKE DAV DVA.

Text si doteraz prečítalo 1300 čitateľov.

Fraňo Kráľ sa narodil presne v ten istý deň, ako jeho davistický „kolega” Daniel Okáli, v roku 2023 mali obaja 120-ročnice, v roku 2025 to bolo 70 rokov od jeho úmrtia. Aj keď sa Fraňo Kráľ (9. marec 1903, Barton, Ohio – 3. január 1955, Bratislava) od davistov neskôr vzdialil, patrí jednoznačne ku kvalitným sociálno-kritickým spisovateľom 20. storočia. V roku 2026 bolo realizované v Matici slovenskej podujatie k téme tvorby Fraňa Kráľa. Článok zverejňujeme aktualizovaný pri príležitosti 123. výročia narodenia a v rámci seriálu DAVISTI.

Autor článku 9. 3. v kontexte témy vystúpil v STVR v relácii :24 o 18:30. Pripájame rozšírenú verziu rozhovoru špeciálne pre DAV DVA, resp. to, čo sa do rozhovoru nezmestilo dolu pod článkom.

POZRI AJ: Podujatie na počesť Fraňa Kráľa (zhudobnila ho Lidka Žaková), Davista Fraňo Kraľ: Pohár červeného vína. Výber z poézie Fraňa Krála, zostavil Dr. Daniel Okáli, 1973

ŽIVOT PODOBNÝ KALVÁRII alebo vysťahovalectvo, choroby, bieda, učiteľské povolanie a politika

Mocní tohto sveta rozprestreli svoju vládu všade okolo ako tmavú pavučinu. A vo všetkých kútoch majú pavúčikov, ktorí im pomáhajú vyciciavať obete, pričom sa aj oni majú dobre.
Fraňo Kráľ

Keď pri Okálim jeho sociálny radikalizmus možno vysvetliť drsným osudom siroty, u Fraňa Kráľa je to vysťahovalectvo, chudoba a tiež priamy kontakt s robotníkmi. Narodil sa v americkom meste Barton (Ohio) do rodiny slovenského vysťahovalca v USA (I. Sedlák uvádza, že do rodiny baníka). Už ako dvojročný sa s matkou a súrodencami vrátil na Slovensko, kde ich čakala bieda a mizéria. Mladý Kráľ sa vzdelával v Smrečanoch, neskôr v Liptovskom Mikuláši a Spišskej Novej Vsi.

Už počas štúdií musel pre ťažkú životnú situáciu pracovať (podľa TASR ako husiar, drevorubač, tesár; podľa I. Sedláka sa učil za tesára a pracoval ako stavebný robotník v Turanoch a Vysokých Tatrách, pričom neskôr študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi; podľa Dejín slovenskej literatúry pracoval s drevorubačmi na Čiernom Váhu a na píle v Turanoch). Pre zlé stravovanie dokonca ochorel na týfus. Ocitá sa na vojenskej službe a prichádza ďalšia choroba, tuberkulóza, ktorú si liečil v Tatranských Matliaroch, kde sa stretáva s Františkom Duškom a v sanatóriu Prosečnice (súčasný okres Benešov v ČR – pozn. red.).

Po prepustení zo sanatória, ešte nedoliečený, nastúpil na pedagogickú dráhu a pracoval ako učiteľ v Okoličnom, Kovačovciach a ďalších miestach, až sa na začiatku 30. rokov dostáva do Bratislavy, kde je predčasne penzionovaný z ideologických dôvodov – pre šírenie „komunistickej ideológie”. Encyklopédia slovenských spisovateľov uvádza: „Pre ideologickú aktivitu a pokrokové postoje ho vláda ľudáckeho režimu za klérofašistického slovenského štátu predčasne penzionovala.” I. Sedlák uvádza, že ako ľavicovo orientovaný autor nesmel ani publikovať.

***Fraňo Kráľ očami Maxa Schurmanna, rok 1954.***
***Snímka: www.webumenia.sk***

Kráľ sa už v roku 1918 zúčastnil na mikulášskej prvomájovej manifestácii, kde sa proklamovalo právo národov na sebaurčenie. Kráľ sa tiež angažoval s Petrom Jilemnickým v Bloku protifašistických umelcov a spolupracovníkov časopisu U-Blok. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do ilegálneho komunistického hnutia a druhého česko-slovenského odboja; podľa Encyklopédie sa v jeho dome stretávalo ilegálne ústredné vedenie KSS.

Po vojne sa stal poslancom Slovenskej národnej rady, členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov a pracoval na Povereníctve školstva ako vedúci odboru národných škôl. V neslávnych 50. rokoch sa stáva národným umelcom. Zdravotné problémy sa mu stali osudné a zomiera na následky tuberkulózy 3. januára 1955 v Bratislave. Rehabilitácie davistov sa teda Fraňo Kráľ už nedožil.

POÉZIA REVOLUCIONÁRA, od melanchólie Kraskových topoľov k optimistickej budúcnosti

Poéziu začal písať už počas liečenia a bol pod vplyvom Wolkra, Nezvala, Horu a Neumanna. Svoju poéziu venoval tiež velikánom slovenskej literatúry ako Elena Maróthy-Šoltésová (Za Elenou Maróthy-Šoltésovou), Jozefovi Gregorovi Tajovskému (Nad rakvou Tajovského), a najviac svojmu kolegovi Petrovi Jilemnickému.

Daniel Okáli poéziu Fraňa Kráľa reflektuje vo výbere Pohár červeného vína takto: „Aká to bola doba, ktorá splodila generáciu, do ktorej náležal i Fraňo Kráľ? On, patriaci do nej nielen svojim proletárskym pôvodom, ale celou svojou bytosťou. I osudom. … Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača naľakajúceho sa žiadnych prekážok. … I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť. … Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie. Toto tvorivé napätie sa i v tých básňach, tryskajúcich v dobe nabitej dramatičnosťou a osudovou tragikou. Je príznačné pre jeho poéziu, že nadobúda na tvorivej a významovej prieraznosti a priebojnosti v najvypätejších spoločenských krízach. Poet ich prežíva priam bytostne a vyjadruje výrazom vystihujúcim ich podstatu metaforou ako poetickou mohutnosťou.“ Okáli dodáva, že u Kráľa sa Kraskovské symbolistické topole, bežiace do neznámych diaľok, menia sa na symbol revolučných ideálov: „Mladá generácia vychádza z beznádejnej samoty, do ktorej básnika zahnala spoločnosť, kde jedinou hodnotou je „platiť hotovým“. Poet sa stotožňuje so živými ľuďmi. S ich zápasom o lepší, ľudskejší život.“

Fraňo Kráľ má už ohlasy aj u súčasnej generácie. Matej Barč v DAV DVA opisuje tvorbu Fraňa Kráľa nasledovne: „Vo veršoch zo zbierok Balt a Pohľadnice sú prítomné úprimné osobné polohy autora, či už vo vzťahu k prírodnému alebo intímnemu kontextu, výrazná je citlivosť k vnímanému, čo sa manifestuje napríklad spojením dynamizmu v opise so zmyslom pre senzualisticky zachytený detail.“ Azda najväčším dôkazom sily Kráľovej poézie je, že sa stala inšpiráciou aj pre zhudobnenie, konkrétne Lidkou Žakovou v dvoch klavírnych prevedeniach (1, 2).

Zopár ukážok z jeho poetickej tvorby Fraňa Kráľa:

„Lebo tá žena, ktorú milujem, je bohyňou: Revolúcia.“

„Na ňadrách a krajoch citrónov sniť | v pramení vlasov žien z morských vĺn piť | kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby… | Ó, jak to vábi. | Nuž hajde, kamaráti, do ulíc!“

„Z koliby, z chalupy, z chatrče, / Hucula, Maďara, Slováka / (čo slúžia žandárom za terče) / do sveta za robotou vyláka.“

„Nuž, ľudia, vy viete: / strhané struny spevu nevylúdia /a čerň plá clivotou na palete. /
Spoveď zraneného človeka nepodá sladkej čaše / s náplňou perlivej krásy; / tá mrzačených pieseň stoveká / v hlbinách súzvuk skmáše, / na retoch zbolí v úsmeve / a vzlykom skalí ladné hlasy.“

„Signály elektrík vzrušene ďobú / do ticha pretekajúceho hrobu / námestia na kríži zbrataných ulíc / v storočnej húžvici kamenných truhlíc“.

„Pod siným pohľadom božského génia / belasé prúdy vôd stlievajú na popol. / Na scéne hraje sa tragikomédia / škrečiaca čajka má kritiky monopol // A sú to príšerne nádherné výkriky / až ten škrek jak hlahol do duše zapadá. / jak hlahol, ako skvost, jak do drám intrigy, / ako do úsvitu vtopená plejáda.“

„Keď skríknuť nedáte, cez zuby zavzlykám, / od bôľu, od hnevu, od hanby, od hnusu, / veď sa to navraciam ľudskosti z fúnusu, / ktorý bol orgiou duševným kalikám, / čo im v tme zapáčia tiaž menejcennosti / krv bludom rýdzosti dobruna skalila, / až v srdciach zmazal šliam posledný lúč ctností / a zraky zaliala spenená barina, / keď handra hesla sa rozdula ulicou / zneuctiť, potupiť, poprzniť, pošpiniť – / hnaly sa zúrivo do krvi drapy vryť / na káre, ťahanej úradnou mulicou.“

„Veď poznáš dobre, dobre vieš drahá, / aký je môj jazyk hanblivý rytier, / nuž prijmi zavité do týchto litier, / čo sa on pred tebou vysloviť zdráha. // Mal by to chorál byť s výkrikom vďačnosti, / na veľký dlh aspoň chatrná splátka, / lež mne zas nepokoj do kolovrátka rýmuje iba text osobnej žiadosti. // Podaj mi ruku, prst prstu, dlaň dlani daj, / aby som neklesal za každým krokom. / Primkni sa ku mne blíž, bok podpri bokom / a tak ma v tých chvíľach úzkosti sprevádzaj. // Vek našich životov je v klietke pelikán. / Na kvapkách krvi sny nazmar nám idú. / Mráz seje kvetiny na panychídu. / Nad žitím jednostaj bolengá smrti zván. // Ach zovri tesnejšie, tuhšie mi stisni dlaň, / kým hrôz zovšadiaľ na náš sa rúti, / a ďalej na tejto ostatnej púti, / nehou ma podopieraj, láskou ma chráň!“ (venované sprievodkyni, žene)

„Nádejou zahriakujem bolesť rozzevenej rany / a v lúčoch viery dávam zaslzeným očiam schnúť: člnok môj z duba na záhumní vykresaný / v zátoni smútku nesmie zaviaznuť. // Očistná búrka prežehnáva bleskmi hrob chmáram. / Preč z cesty, precitlivelosti papradie“ / Do budúcnosti dúfanlivo náruč otváram. / Do veku, ktorý na obzore znie. // Usmiata zora ožaruje cieľ / a k ránu odchyľuje brány. / Nuž vložiť ostatok síl do vesiel / a napred, čln môj, búrkou doráňaný!“

PROZAIK CHUDOBY A SOCIÁLNEJ DETSKEJ LITERATÚRY

Najväčším prínosom Fraňa Kráľa je však próza, predovšetkým zachytenie sociálnej situácie v československom medzivojnovom období so zameraním na tie najchudobnejšie vrstvy, ktoré trpeli počas hospodárskej krízy. Využíval lyrické výrazové prostriedky a dokumentárne postupy čo sa prejavilo v Ceste zarúbanej.

Písal tiež tvorbu pre deti a mládež, pričom za najznámejšie dielo z tejto tvorby možno považovať autobiografickú knihu inšpirovanú zážitkami s detstva s názvom Jano. Fraňo Kráľ zotrel idylicko-bukolickú predstavu o cnostnej chudobe a ukázal jej krutú a bezcitnú tvár. Fraňo Kráľ o chudobe navyše písal z vlastnej autentickej skúsenosti. Malá ukážka z detskej sociálne ladenej knihy Jano:

„Ťažké časy nastali pre Jana. Mal kôpku rokov a kopu krvavých mozoľov. Bolo mu sotva deväť a jeho ruky krvácali od tvrdej motyky. Pracoval u gazdov. Pomáhal na poliach okopávať zemiaky. Pán učiteľ bol dobrák. On mu to dovolil. Oslobodil ho na jarné práce od školy, keď videl tú hroznú biedu. Keď robota na poli pri zemiakoch minula, chodieval Jano so svojou najstaršou sestričkou do hory na lesné plodiny. Zbierali tam jahody, huby, maliny. Zaránky odchádzali a neskoro večer sa vracali, lebo do lesa bolo ďaleko. Na chrbtoch niesli košíčky, v rukách uzlíky s kúskami čierneho posúška, čo im mamka dala na obed. Ale zjedli ho už obyčajne idúcky a na obed im nič nezostalo. Tu Anička často plakávala, že je hladná. A jahôd nemohla veľa jesť, veď jahodami sa i tak nenaješ — a čože by potom domov priniesli? S čím by mamka išla zajtra do mesta? Čo by predala, aby mohla kúpiť trochu múky? Dobre bolo, že sa Jano už vyznal v lese. Zapamätal si v ňom každý kút, keď chodil tadiaľ týždeň s bačom. Aspoň teraz nezablúdili. Len Aničkin plač ho veľmi trápieval. Veľmi ho bolelo, keď jeho sestrička plakala, že je hladná. I on bol hladný, ale on už neplakal. On si už odvykol plakať…“

„Bežali k studničke po vodu. Ale tu zbadali vodnára. Zastali. Báli sa ísť k nemu. A keď neodchádzal, začali ho hnevať… Vodnár sa hneval. Skákal, kričal, chcel pochytať trpaslíkov a ich duše pozatvárať do hrnčekov vo svojom zámku pod vodou, ale trpaslíci sa nedali. Vedeli, že vodnár je len vo vode silný, ale na suchej zemi že ho i mucha zbije. A preto nešli blízo k studničke. Len zďaleka na neho vykrikovali a hnevali ho. Keď to už vodnár nemohol vydržať, skočil do studničky a zmizol vo svojom zámku pod vodou. Nastalo veľké ticho. I vetrík prestal pískať. Len niekde v diaľke ozýval sa hlások, akoby spieval slávik. Hlások sa blížil, blížil… Keď ho začuli kvietky na lúčke okolo studničky, sklonili hlávky. Taký bol krásny. Naraz zašušťali vetvičky a z lesa vykročila krásna panna. Bola to kráľovná víl. … Potom tancovali víly tak krásne, že i hviezdičky na nebi prestali tancovať a dívali sa na ne. I mesiac vyvalil oči. Ale potom sa nahneval na svoje hviezdičky, že nevedia tak krásne tancovať ako víly. Hneval sa veľmi, až zbledol od zlosti. Hviezdičky bledli zasa od strachu pred ním. … Keď videli trpaslíci z lesa ten krásny tanec, pochytili svoje zvončeky a pribehli aj oni na lúku. Tu skákali potom okolo víl i okolo Jana a cengali zvončekmi, až sa lesy zelenali. A naostatok prišiel ta i starý lesný muž. Zastal pri Janovi, oprel sa o svoj kyjak a zvolal: „Hej, chlapče, čože ty tu takto?“ Jano vyskočil. Pretrel si oči a — Ako sa len začudoval, keď pred ním nestál lesný muž, ale starý bača! Ani trpaslíkov tam nebolo, to ovečky cengali svojimi zvoncami. Pásli sa na lúčke a pili vodu z lesnej studničky. Nad horou smialo sa zlaté slnko.“

„Obzrie sa a vidí, že letí k nemu akási potvora. Bolo to veľké ako ich chalúpka a bežalo to po koľajniciach, na ktorých práve stál. Vrtko musel odskočiť, aby ho nezadlávilo. Keby bol Jano vedel, že je na Štrbskom Plese a tá potvora že je električka! Jano vedel síce, že ten vysoký grúň, pod ktorým leží ich dedinka, volá sa Kriváň. Vedel aj to, že tam niekde vysoko a ďaleko v horách, kde vidieť večer z ich dedinky maličké svetielka, je Štrbské Pleso. To vedel všetko od starčeka susedovie a zo školy, ale nevedel veru, čo je to Štrbské Pleso. Nevedel, či je to zvieratko so štyrmi nohami a či nejaký vták, ktorému sa večer blyštia oči. A preto teraz tu stál s vyvalenými očami a díval sa a díval…“

Nemožno tiež nespomenúť sondu o biednom živote matky a jej detí s názvom Čenkovej deti. Malá ukážka:

„Tiene súmraku pochovávajú práve obrysy tatranských grúňov. Sypú sa do údolí, valia sa na les a nebyť plameňov blčiacej vatry, sotva by sme už videli miesto, na ktorom sa chceme zoznámiť s Miškom, Hankou, Paľkom, Evičkou a s ich mamkou Zuzanou Čenkovou. … Neďaleko Tatranskej Lomnice smerom na Smokovec odbočuje na juh chodníček… Pred očami zredne les, zaligoce sa hladina tmavého jazierka a z úbočia za jazierkom zafľochce na nás ošumelá pivnica. Pred pivnicou zápasia práve plamene ohňa s tmou nastávajúcej noci. Na pažiti okolo vatry sedí rodina Čenkovcov. Na pahrebe v hlinenom hrnci blboce dovárajúca sa plávková plievka a na ražňoch sa zvíjajú škvrčiace hríby. To sa pripravuje večera pre päť hladných žalúdkov.“

Kráľova tvorba vyšla vo viacerých prekladoch do svetových jazykov. Napísal tiež protifašistický román Stretnutie(osud chorvátskeho revolucionára Bogovića v španielskej občianskej vojne), vojnovú drámu Keď sa časy menia a tiež román Bude ako nebolo – o budovaní závodu v Podbrezovej. Niektorí autori však dielo hodnotili ako schematické po stránke témy, idey aj postáv. Posmrtne tiež vyšli jeho úvahy o učiteľskom povolaní s názvom Fraňo Kráľ učiteľom.

Davista a literárny kritik, ktorý sa narodil presne v ten istý deň ako Kráľ, Daniel Okáli, ho hodnotí vo výbere Pohár vína červeného nasledovne:

„Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača neľakajúceho sa žiadnych prekážok. I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť. Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie.“

Hodnotiť Fraňa Kráľa je pomerne zložité aj vzhľadom na to, že v časoch najtvrdších 50. rokov dostal titul národný umelec, kým ostatní davisti doslova sedeli v base. Napr. v roku 1953 vychádza zborník Národný umelec Fraňo Král ̕ sborník literárnych prác a dokumentov, venovaný k 50. narodeninám.

Kriticky ho hodnotí aj I. Sedlák ako autora schematickej sorely, avšak zároveň dodáva, že literárne cenné je zachytenie života proletárskych detí v časoch hospodárskej krízy. Dejiny slovenskej literatúry Kráľa hodnotia prevažne z umeleckej stránky pozitívne, avšak je tu aj kritická poznámka, že Kráľ nedokázal vždy stvárniť spoločensko-politické fakty na takej umeleckej úrovni, akou sa vyznačoval Jilemnického Kompas v nás. Všeobecne najoceňovanejšie sú diela Jano a Čenkovej deti.

Kráľova tvorba je v kontexte sociálneho kriticizmu mimoriadne aktuálna. Veď napokon hospodársku krízu, nezamestnanosť, stratu sociálnych a pracovných práv, infláciu, dražobu, vysoké nájmy, vysoké ceny potravín a podobné záležitosti, o ktorých písal už Fraňo Kráľ, tu máme znova, avšak zatiaľ nemáme literátov, ktorí by tieto problémy literárne podchytili.

POCTY

Fraňo Kráľ s Lacom Novomeským, zdroj STOLOVÝ KALENDÁR MATICE SLOVENSKEJ

Matica slovenská vydala Kráľove Stretnutie v rámci Knižnice slovenských pohľadov (1946), ilustrované velikánom slovenského výtvarného umenia Vincentom Hložníkom. Ostatné diela mu vydávali najmä Tatran, Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Pravda, Slovenské nakladateľstvo detskej literatúry či Mladé letá, pričom pri Janovi a Čenkových deťoch treba tiež zdôrazniť výtvarný prínos Ľudovíta Ilečka. Posledné vydania vyšli pod značkami Ikaru (2002) a Perfektu (2023), pričom Jano sa stal aj súčasťou Zlatého fondu SME.

Taktiež o ňom vydala (E. Trylčová, V. Mruškovič) brožúry v rokoch 1963 a 1972 (brožúra, súbor 14 fotopohľadníc) a v roku 1973 zborník literárnych materiálov k 70. výročiu narodenia Fraňa Král̕a Pozdravte za mňa vel̕ký deň.

Kráľa portrétovali Maximilián Schurmann, Ján Kulich, Ľudovít Ilečko, či slávny Imro Weiner-Kráľ (už v roku 1935).

Jeho dielo Cesta zarúbaná ilustroval (vrátane obálky) Mikuláš Galanda vo vydaní Družstevnej práce z roku 1934, čím nadviazal na svoje davistické grafiky. Autorom jeho sochy z roku 1979 v Bratislave (pôvodne pri ZDŠ Fraňa Kráľa, dnes Spojená škola Tilgnerova) je akad. sochár Juraj Hovorka. V obci Vyšná Slaná má pamätnú izbu, Fraňo Kráľ sa tiež zaslúžil napr. o výstavbu školy v Liptovskom Jáne. Dodnes sú po Fraňovi Kráľovi pomenované ulice po slovenských mestách a obciach.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

***

Matej Barč: Pohár červeného vína, komparatívna recenzia na tvorbu Fraňa Kráľa (vyšlo v ročenke DAV DVA)

KRÁĽ, Fraňo: Pohár červeného vína, Bratislava: Tatran, 1973, 101 s.

Výber z poézie Fraňa Kráľa v podaní Daniela Okáliho z r. 1973 predstavuje prierez básnickou tvorbou tohto proletárskeho básnika a prozaika, pričom vo výbere dominujú skôr texty z mladších rokov autora zastúpené zbierkami Čert na palete, Balt a Pohľadnice. Okáli sa sústreďujena podanie obrazu básnika Fraňa Kráľa primárne cez prizmu jeho lyrickej subjektivity. Tu sa hneď na úvod natíska konštatovanie vnútornej dichotómie Kráľovej tvorby, jej umeleckého výrazu, medzi revolučnou komunistickou ideológiou, spojenou so zdôraznením spoločenských funkcií literárneho textu (literatúra má byť výzvou k zmene spoločenského poriadku, má reflektovať triedne východiská) a s postulátom estetickej hodnoty literatúry, jej poetična. Tento rozpor medzi deklamatívnosťou revolucionára a poetickosťou básnika je prítomný aj v tvorbe iných predstaviteľov proletárskej literatúry medzivojnového obdobia, pričom rúčka na pomyselných váhach padá u jednotlivých autorov, resp. jednotlivých diel viac na jednu, inokedy viac na druhú stranu V Kráľovom prípade to platí ako pre jeho básnickú tvorbu, tak i pre jeho dielo prozaické. Prílišná akcentácia ideologickej funkcie literárneho diela vedie k jeho zoschematizovaniu a k čierno-bielemu videniu skutočnosti, čo v súvislosti s Kráľovou prozaickou prvotinou Cesta zarúbaná konštatoval Zdenko Kasáč (1973, s. 286) a pred ním aj dobová kritika.

V danom výbere máme však pred sebou Kráľa predovšetkým ako básnika a to ako básnika lyrického. Najmä vo veršoch zo zbierok Balt a Pohľadnice sú prítomné úprimné osobné polohy autora, či už vo vzťahu k prírodnému alebo intímnemu kontextu, výrazná je citlivosť k vnímanému, čo sa manifestuje napríklad spojením dynamizmu v opise so zmyslom pre senzualisticky zachytený detail: „Pod siným pohľadom božského génia / belasé prúdy vôd stlievajú na popol. / Na scéne hraje sa tragikomédia / škrečiaca čajka má kritiky monopol // A sú to príšerne nádherné výkriky / až ten škrek jak hlahol do duše zapadá. / jak hlahol, ako skvost, jak do drám intrigy, / ako do úsvitu vtopená plejáda.“ Ako u mladého Novomeského, i v Kráľovej tvorbe je pri výstavbe metafory výrazne prítomný chromatizmus: „Fantazmagorické pávy / roztriasajú oká svojho peria / nad oceľovými hlbinami.“

Kráľ sa nám predstavuje ako básnik internacionalistický: „Z koliby, z chalupy, z chatrče, / Hucula, Maďara, Slováka / (čo slúžia žandárom za terče) / do sveta za robotou vyláka.“(Vlak vysťahovalcov). Ľudí v Kráľovej umeleckej optike spájajú city a sociálne položenie, rozdelenie prechádza viac-menej striktne po triednej osi, čo z pochopiteľných dôvodov lepšie vidieť v jeho prózach pre deti (Jano, Čenkovej deti) a dospelých (Cesta zarúbaná). Postava ženy vystupuje u Kráľa ako spoločníčka na púti životom, poskytuje oporu a útočisko (Sprievodkyni). Aj tu je však badateľná rozpoltenosť Kráľovho lyrického subjektu medzi polohou intímne-erotickou, teda súkromnou, a verejnou, revolučne-spoločenskou. Tento rozpor rieši štúrovským zrieknutím sa osobného šťastia pre vyššie spoločenské záujmy a povinnosti (List dievčaťu).

Zaujímavú subjektívnu polohu predstavuje báseň V horách, kde sa autor predstavuje ako „zablúdená troska civilizácie“ nachodiaca útočisko v lone prírody. Mestský topos Kráľa na jednej strane fascinuje a inšpiruje, na druhej strane predstavuje chaos, v ktorom sa človek stráca, stáva sa z neho nepatrná bodka medzi pohybom neživých vecí: „Signály elektrík vzrušene ďobú / do ticha pretekajúceho hrobu / námestia na kríži zbrataných ulíc / v storočnej húžvici kamenných truhlíc“. Po výrazovej stránke cítiť v Kráľovej básnickej dikcii istú neokrôchanosť, či kostrbatosť (rytmické a rýmové nepresnosti, napríklad v podobe rýmových dvojíc typu kobalt – to Balt), syntaktickú archaickosť a ťažkopádnosť: „čerň biedy v predstavách rozkoš ti zabije“, avšak dokáže sa vyjadrovať aj prirodzene a uvoľnene (báseň V rižských sadoch). Rovnako Kráľovi nemožno uprieť vysokú mieru senzuálnosti, umelecky väčšinou spracovanú na primeranej úrovni, čo je moment, zdôraznený aj avantgardnými inšpiráciami (poetizmus), ktoré Kráľ plne prijíma. Poetistické inšpirácie sa prejavujú vo zvýraznenom zvukovom tvarovaní viacerých nohých básní, využívaní rôznych básnických figúr a zvukomaľby (za všetky spomeniem v tejto súvislosti známu báseň Vlak vysťahovalcov). Kráľovo dielo je dnes významné nielen z historického hľadiska – autor patril medzi pionierov socialisticko realistickej tvorivej metódy v slovenskej literatúre – ale samo osebe reprezentuje literárnu hodnotu, ku ktorej je hodno vrátiť sa, i keď je skliesnená pomerne striktnými ideologickými mantinelmi.

Literatúra:

KRÁĽ, Fraňo: Pohár červeného vína, Bratislava: Tatran, 1973, 101 s.
KRÁĽ, Fraňo: Cesta zarúbaná, Bratislava: Tatran, 1973, 296 s.

Celé dielo Pohár vína červeného si môžete prečítať na DAV DVA

ROZHOVOR PRE STVR, ROZŠÍRENÁ VERZIA

1. Fraňo Kráľ patrí medzi prozaikov, ktorí výrazne ovplyvnili obraz slovenskej literatúry 20. storočia. Ako by ste stručne charakterizovali jeho miesto v našej literárnej tradícii?

Fraňo Kráľ patri k mimoriadne originálnym autorom, pri ktorých sociálna kritika nie je iba pózou, ale autentickou skúsenosťou. Jeho miesto v slovenskej literárnej tradícii treba zasadiť do kontextu medzivojnovej modernej generácie spojenej s časopisom DAV, od ktorej sa síce neskôr Fraňo Kráľ vzdialil, no možno ho vnímať ako autora, ktorý súznie s touto generačnou výpoveďou. Aj keď vzniká dojem, že davisti boli rozdelení na avantgardistov a sorelu, v skutočnosti sa tieto prúdy prelínijú v tvorbe jednotlivých autorov, čoho dôkazom je napr. aj básnická tvorba Fraňa Kráľa, ktorá nadväzuje na Kraskov symbolizmus, čo dokladá aj davista Daniel Okáli, pričom dodáva, že vychádzajú z tejto beznádejne samoty, k stotožneniu sa so živými ľuďmi a ich zápas za lepší život. (cit. D. Okáli: Mladá generácia vychádza z beznádejnej samoty, do ktorej básnika zahnala spoločnosť, kde jedinou hodnotou je „platiť hotovým“. Poet sa stotožňuje so živými ľuďmi. S ich zápasom o lepší, ľudskejší život). Okáli v kontexte Kráľa hovorí o živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača neľakajúceho sa žiadnych prekážok.

Vznik Československa možno vnímať ako významný akt v kontexte emancipácie národov v duchu demokracie, zborenia monarchie a do istej miery aj pokroku, avšak druhým dychom treba dodať, že deklarované sociálne a občianske práva neboli v plnej miere realizované, čoho dôkazom boli štrajky, chudoba, sociálne nepokoje, ktoré boli dôsledkom sociálnej nerovnosti, chudoby a hospodárskej krízy, ktorá prepukla najmä v 30. rokoch. Spomeniem dve udalosti, ktoré sú kľúčové a to tzv. Krompašská vzbura (1921) a Krvavé Košúty (1931), čo boli štrajky robotníkov, ktoré skončili s krvavými stretom medzi štrajkujúcimi a silovými zložkami štátu, čo napokon medzinárodne reflektovali aj davisti. Ako reakcia na Košútske udalosti vychádza Manifest slovenských spisovateľov koncipovaný Okálim a Lukáčom, pod ktorý sa podpisujú aj Tajovský, Lukáč, Urban, Smrek, Vámoš a Makovický, pričom Clementis o tejto udalosti písal aj svetovým autorom ako Gorkij či Romain Rolland. Fraňo Kráľ problémy chudoby a sociálne nespravodlivosti eviduje nadnárodne nakoľko sa narodil ako chudobné dieťa v Ohiu, navyše prichádza do prostredia ČSR a nenachádza prakticky žiadny rozdiel. Táto skúsenosť s biedou sa pretavila do jeho tvorby.

2. Jeho životný príbeh bol poznačený chudobou, vysťahovalectvom aj chorobami. Do akej miery sa tieto osobné skúsenosti premietli do tém a atmosféry jeho próz?

Ako som to už naznačil, áno, práve osobná skúsenosť urobila tvorbu Fraňa Kráľa autentickou. Ak sa u niektorých autorov rovnakého obdobia vyčíta napr. schematizmus, resp. snaha prispôsobiť sa dobe, u Fraňa Kráľa ide o žitú skúsenosť, človeka, ktorý si chudobu, biedu a mizériu zažil na vlastnej koži, už ako dieťa. Fraňovi sme venovali v Matici slovenskej ako jediní samostatné podujatie, a to začiatkom tohto roka v Bratislave, v rámci aktivít Slovenského literárneho ústavu a Kulturologicko-filozofického odboru Matice. Pôvodne sa malo odohrať minulý rok v kontexte 70. výročia jeho úmrtia, no pre všeobecne veľké množstvo podujatí sa to podarilo až s oneskorením. Som veľmi rád, že na podujatie prišli ľudia, ktorí sa reálne zaujímali o jeho tvorbu. Prišli potomkovia a príbuzní či ľudia zameraní na tému davistov, či pra-neter Tajovského. Pri tejto príležitosti tu môžem ukázať špeciálne exponáty, ktoré priniesli na podujatie a po podujatí matičiari Ladislav Skrak a Jozef Schwarz a to jest podpísaná kniha STRETNUTIE, vydaná v Matici slovenskej, ilustrovaná Vincentom Hložníkom s venovaním, básnická zbierka Z noci do úsvitu, ktorú Fraňo Kráľ venoval Petrovi Jilemnickému a ďalšie exponáty ako napr. knihy s ilustráciami Fraňa Kráľa od Ilečka či ukážka z knihy Cesta zarúbaná ilustrovanej Galandom.

3. V minulosti ste sa vyjadrili, že Fraňo Kráľ dokázal narušiť idylický obraz „cnostnej chudoby“. Čo bolo na jeho zobrazení sociálnej reality prelomové?

Tým, že Fraňo Kráľ mal chudobu prežitú, a poznal jej najtemnejšie odtiene, jeho diela ako napr. Cesta zarúbaná majú súčasne až revolučný nádych. Situáciu opisuje z pozície jedného z nahnevaných, ukrivdených, súčasne v tomto prostredí pôsobil v robotníckych povolaniach, čo mu prinieslo aj choroby a problémy. „Cnostná chudoba“ tu naráža na hlad, špinu, beznádejný život v chatrči, choroby atď. Fraňove diela poukazujú na to, že existovali dva svety. Svet bohatých, svet chudoby. Aj to bola prvá republika, ktorá mala svoje plusy aj mínusy.

4. Medzivojnové obdobie formovalo generáciu autorov, ktorí reflektovali hospodársku krízu a sociálne napätie. V čom je Kráľova próza odlišná od jeho súčasníkov, napríklad od Jilemnického či Novomeského?

Fraňo je rozhodne bližší k Jilemnickému v próze, v poézii však nachádzame aj podobnosti s Novomeským či Poničanom, najmä ich optimizmom smerom k budúcnosti. Možno by sme jeho tvorbu mohli porovnať aj s revolučným Danielom Okálim. Čo sa týka Jilemnického, tak ich kamarátstvu venoval aj básne, či celú zbierku Z noci do úsvitu. Ako som už spomínal delenie na avantgardistov a soc-realistov je viac iluzórne nakoľko sa v mnohom prelínali. V oblasti poézie tu vidíme silné podobnosti, vplyv symbolizmu, poetizmu, u Poničana napr. viac expresionizmu, u Kráľa viac symbolizmu, u Novomeského zase viac poetizmu, ale aj asociácia na romantizmus. V oblasti prózy by sme mohli dať do kontrastu k sociálne drsnému realistovi Královi napr. DAVu blízkemu Ivana Horvátha u ktorého nachádzame viac prvkov nadrealizmu, mestskej lyrizovanej prózy a existencializmu. Konflikt medzi avantgardistami a soc-realistami sa vyostril skôr po konci druhej svetovej vojny, kedy boli možno aj nasilu dávaný dobovými ideólogmi do kontrastu.

Text Luby Neumanovej, kde dáva do kontrastu Obtuloviča, Clementisa a Svetlíka s Urxom a Jilemnickým

Príkladom takejto ideologickej interpretácie je kníh Revolučný bojovník Edo Urx od Ľuby Neumanovej venovaná davistovi, ktorý zahynul v koncentračnom tábore. Urx a Jilemnický sú tu interpretovaní s čistým a bezvýhradným pomerom k robotníckej triede, kým napr. Clementis a Svetlík sú tu interpretovaní ako prekážka v boji proti kapitalizmu, šovinizmu a kozmopolitizmu v jednom, čo navyše autorka dokladá katom davistov Širokým, ktorý o nich písal v kontexte vlastnostní maloburžoáznej kolísavosti a buržoáznej ideológie. Taká to bola doba, pričom treba dodať, že ten istý Široký ešte v roku 1949 Laca Novomeského chválil ako osobnosť, ktorá nadväzuje na najlepšie tradície minulosti, na Hviezdoslavovskú tradíciu a realizuje sny národných velikánov (ŠIROKÝ, V. Predslov. In NOVOMESKÝ, L. Výchova socialistického pokolenia. Prejavy a články o školstve, učiteľstve a mládeži. Bratislava: Pravda. 1949, s. 10).

V 50. rokoch adorovaný Jilemnický zomrel v roku 1949 v Moskve, teda pred vznikom monsterprocesov, Edo Urx v koncentračnom tábore v roku 1942, jediný prežil Fraňo Kráľ. Ten však zomiera už v roku 1955, no aj keď davistov v tejto ťažkej dobe nezastal, podľa pamätníkov bol už v tom čase ťažko chorý. Faktom zostáva, že Cenu národného umelca v roku 1953, teda v čase, keď prebiehali monsterprocesy, s jeho kolegami davistami neodmietol. Ako sa však hovorí, nesúďte, aby ste neboli súdení. Bola to ťažká doba, a možno aj strach, ak videl čo sa deje, mohol byť pochopiteľný. Najstatočnejšie sa v 50. rokoch zachoval Gustáv Husák, ktorý ak by podpísal priznanie, aj ostatní davisti by spolu s ním skončili na šibenici podobne ako Clementis.

5. Diela Jano a Čenkovej deti patria k najznámejším ukážkam sociálno-kritickej literatúry pre mládež. Čím si podľa vás získali svoju trvácnosť a prečo sa dodnes čítajú?

Ako som už hovoril, je to zažitá skúsenosť. Aj keď existujú výnimky, ale to sú autori, u ktorých fantázii predčí empíriu. Fraňovo dielo Jano je autobiografické, dielo človeka, ktorý sa chce dostať zo svojej chudoby, ale bieda a tvrdá prácu mu v tom bráni.

6. Fraňo Kráľ prešiel viacerými tvorivými fázami, od proletárskej poézie cez poetizmus až po prózu. Ako vnímať jeho básnickú tvorbu v kontexte slovenskej moderny?

Má v nej jednoznačne nezastupiteľné miesto. Jeho poézia však má silný náboj aj revolučne-optimistický, ale aj melancholický, osobný, lyrický, erotický, romantický… je inšpirovaný do istej miery aj melancholickým, symbolizmom Kraskom a Royom, no pesimizmus pretavuje do optimistickej vízie ľudstva, treba však dodať, že jeho verše kontrastujú s jeho prózou. V kontexte moderny treba tiež dodať, že jeho knihy sú ilustrované napr. popredným výtvarným modernistom Vincentom Hložníkom či Ľudovítom Ilečkom, jeho podobizne tvoril aj Maximilián Schurmann, Imro Weiner Kráľ či Ján Kulich. Autorom sochy pri škole, ktorá bola po ňom pomenovaná je akad. sochár Juraj Hovorka. Prepojenie medzi literatúrou a výtvarným umením v kontexte moderny tu teda existuje.

7. V jeho živote aj tvorbe sa prelínali kultúrne a spoločenské involvencie, učiteľská dráha, kultúrna osveta, pôsobenie v spolkoch. Do akej miery tieto aktivity formovali jeho pohľad na spoločnosť?

Fraňo sa dožil iba 55 rokov, ale skúsenosti má skutočne pomerne pestré. Od práce robotníka až po pedagogickú dráhu. Do ČSR prichádza ako päťročný, pričom rodina bola v zlej sociálnej situácii. Študoval v Smrečanoch, Liptovskom Mikuláši a Spišskej Novej Vsi, no počas štúdia sa musel venovať ťažkej práci, čo ho dostalo až do situácie, že ochorel na týfus. Aby toho nebolo málo, potom čo musel narukovať ochorel na tuberkulózu a liečil sa v Tatranských Matliaroch a Prosečniciach. Nedoliečený pracuje ako učiteľ v Okoličnom, neskôr ho preložia do Kovačovíc pri Modrom Kameni a na ďalšie miesta až sa dostáva do hlavného mesta, kde je však v rámci prvo-republikovej cenzúry predčasne penzionovaný. Takýto turbulentný život musel mať jednoznačný vplyv na jeho tvorbu. Ak hovoríme o funkciách, tak treba dodať, že sa zaslúžil napr. o výstavbu školy v Liptovskom Jáne, bol tiež vedúcim odboru národných škôl na Povereníctve školstva. Aktívny bol tiež medzi spisovateľmi, po vojne stal členom predsedníctva Zväzu čs. spisovateľov.

8. Pri hodnotení Kráľovej tvorby sa často spomína aj problematické obdobie 50. rokov. Ako možno o jeho diele hovoriť tak, aby sme historické okolnosti pomenovali, no zároveň nezatienili jeho literárnu hodnotu?

Odpovedať na túto otázku nie je ľahké. V časoch, keď boli davisti prenasledovaní, väznení či dokonca popravovaní (Clementis) bola Fraňova tvorba na piedestále a ukazovaná ako príklad toho jediného správneho umenia, socialistického realizmu, ako protipólu napr. avantgardným dielam, pričom sám Fraňo Král vo svojej tvorbe presahuje k medzivojnovým avantgardám, čo bol účelovo zamlčiavané. Kráľ bol stavaný do kontrastu k Novomeskému či ku Clementisovi, ktorí boli inak značne ovplyvnení aj avantgardami, poetizmom, Devětstilom, Wolkrom, Nezvalom atď. Novomeskému nepomohlo ani to, že nepodporili Manifest sedmi. Kráľ, Urx i Poničan boli v temných 50. rokoch vnímaní pre tvrdý proletársky rozmer svojej tvorby ako ideál. Avšak ak máme byť spravodliví, nemožno nedodať, že Kraľ bol z hľadiska skúsenosti autentický, kým iní autori, ktorí písali schematicky, často dokonca aj budúci disidenti ako napr. Dominik Tatarka (napr. dielo Radostník o kolektivizácii vzniklo 1954), to robili napr. pre poplatnosť dobe. Historické okolnosti treba jasne pomenovať, 50. roky bol dobou vykonštruovaných politických procesov, spojených s pražskou centralizáciou a mocenskou pomstou voči generácii, ktorá organizovala Slovenské národné povstanie. Davisti neboli náhodou obviňovaní z titoizmu, teda projektu, v ktorom dominoval federatívny spôsob usporiadania štátu, kým v ČSR išlo o upevnenie centralistického modelu, ktorého konštrukt búrala Vianočná dohoda, Slovenské národné povstanie a Košický vládny program. Domnievam sa však, že treba jasne oddeľovať literárne kvality jednotlivých diel a ideologické, dobové schémy. Ak by sme posudzovali optikou dnešného človeka, museli by sme vyhodiť do koša nielen Fraňa Kráľa, ale tiež napr. Poničana, ktorý bol donútený podpísať antipovstalecký manifest, ale na druhej strane napr. aj pravicovo orientovaných spisovateľov Mila Urbana, Hronského či Emila Boleslava Lukáča, hoc ich diela dosahujú mimoriadne kvality.

9. Viacerí literárni vedci oceňujú najmä jeho schopnosť zachytiť detský svet v situácii sociálnej tiesne. Čo robí Kráľovo rozprávanie o deťoch tak presvedčivým?

Dodnes si z detstva pamätám keď sme na základnej škole čítali Fraňovho Jana. Podľa môjho názoru je to všeobecne rebelantský postoj Fraňa Kráľ k realite, ktorý sa premieta dokonca aj v akomsi zbojníckom charaktere diela Jano, chudobný chlapec sa tu stáva hrdinom detského sveta. Čo je však ešte zaujímavejšie, a to možno na prvý pohľad nie je vidieť, v diele Jano nachádzame aj prienik k magickému realizmu, keď napríklad chlapec strávi noc v lese, kde stretáva vodníka, víly či trpaslíkov. Jeho diela majú silnú atmosféru, čo jednoznačne detského čitateľa zaujme. Býval neďaleko Vysokých Tatier, čo sa premietlo aj vo farbistých opisoch prírody či kontrastov sveta drevenice a rekreačných zariadení v Tatrách, sveta bohatých turistov na ktorý pozerali chudobné deti.

10. Môže byť podľa vás jeho tvorba inšpiráciou pre súčasných autorov?

Sociálne problémy sú stále aktuálne, po inflácii, koronakríze a meniacom sa svete budú stále podnetnou témou pre literárne inšpirácie. V kontextoch 21. storočia však budú resp. majú iný charakter a možno aj iné riešenia. V 20. storočí spisovatelia zažili dve svetové vojny, no ani súčasný svet nie je mierový a je takpovediac na hrane. Myslím, že generácia pôsobiaca pred sto rokmi mohla zažívať podobné pocity, aké zažívame dnes. Je to predovšetkým neistota z budúcnosti, prudko meniaci sa svet, no akosi v kontexte doznievajúcej postmoderny v súčasnosti chýba akákoľvek pozitívna vízia sveta, ktorá by bola zakotvená v kolektívnom vedomí. V čom je však Fraňo Kráľ inšpiratívny dodnes je jeho viera v človeka, v jeho schopnosti pozitívne pretvárať svet k lepšej budúcnosti, no súčasne vedel pomenovať príčiny prečo svet vyzerá tak, ako vyzerá. To nám dnes veľmi chýba.

POZRI AJ ĎALŠIE ČLÁNKY V RÁMCI SERIÁLU DAVISTI: