3. januára, presne pred sedemdesiatimi rokmi, skonal slovenský spisovateľ FRAŇO KRÁĽ. DAV DVA prináša článok, ktorý bol pôvodne publikovaný v roku 2023 na stránke SLOVA pri príležitosti je 120-ročnice. Nižšie pripájame aj recenziu na zbierku Pohár vína červeného od Mateja Barča.
Fraňo Kráľ sa narodil presne v ten istý deň, ako jeho davistický „kolega” Daniel Okáli, v roku 2023 mali obaja 120-ročnice. Aj keď sa Fraňo Kráľ (9. marec 1903, Barton, Ohio – 3. január 1955, Bratislava) od davistov neskôr vzdialil, patrí jednoznačne ku kvalitným sociálno-kritickým spisovateľom 20. storočia.
Vysťahovalectvo, choroby, bieda, učiteľské povolanie a politika
Mocní tohto sveta rozprestreli svoju vládu všade okolo ako tmavú pavučinu. A vo všetkých kútoch majú pavúčikov, ktorí im pomáhajú vyciciavať obete, pričom sa aj oni majú dobre.
Fraňo Kráľ
Keď pri Okálim jeho sociálny radikalizmus možno vysvetliť drsným osudom siroty, u Fraňa Kráľa je to vysťahovalectvo, chudoba a tiež priamy kontakt s robotníkmi. Narodil sa v americkom meste Barton (Ohio) do rodiny slovenského vysťahovalca v USA (I. Sedlák uvádza, že do rodiny baníka). Už ako dvojročný sa s matkou a súrodencami vrátil na Slovensko, kde ich čakala bieda a mizéria. Mladý Kráľ sa vzdelával v Smrečancoh, neskôr v Liptovskom Mikuláši a Spišskej Novej Vsi.
Už počas štúdií musel pre ťažkú životnú situáciu pracovať (podľa TASR ako husiar, drevorubač, tesár; podľa I. Sedláka sa učil za tesára a pracoval ako stavebný robotník v Turanoch a Vysokých Tatrách, pričom neskôr študoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi; podľa Dejín slovenskej literatúry pracoval s drevorubačmi na Čiernom Váhu a na píle v Turanoch). Pre zlé stravovanie dokonca ochorel na týfus. Ocitá sa na vojenskej službe a prichádza ďalšia choroba, tuberkulóza, ktorú si liečil v Tatranských Matliaroch, kde sa stretáva s Františkom Duškom a v sanatóriu Prosečnice (súčasný okres Benešov v ČR – pozn. red.).
Po prepustení zo sanatória, ešte nedoliečený, nastúpil na pedagogickú dráhu a pracoval ako učiteľ v Okoličnom, Kovačovciach a ďalších miestach, až sa na začiatku 30. rokov dostáva do Bratislavy, kde je predčasne penzionovaný z ideologických dôvodov – pre šírenie „komunistickej ideológie”. Encyklopédia slovenských spisovateľov uvádza: „Pre ideologickú aktivitu a pokrokové postoje ho vláda ľudáckeho režimu za klérofašistického slovenského štátu predčasne penzionovala.” I. Sedlák uvádza, že ako ľavicovo orientovaný autor nesmel ani publikovať.
Snímka: www.webumenia.sk
Kráľ sa už v roku 1918 zúčastnil na mikulášskej prvomájovej manifestácii, kde sa proklamovalo právo národov na sebaurčenie. Kráľ sa tiež angažoval s Petrom Jilemnickým v Bloku protifašistických umelcov a spolupracovníkov časopisu U-Blok. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do ilegálneho komunistického hnutia a druhého česko-slovenského odboja; podľa Encyklopédie sa v jeho dome stretávalo ilegálne ústredné vedenie KSS.
Po vojne sa stal poslancom Slovenskej národnej rady, členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov a pracoval na Povereníctve školstva ako vedúci odboru národných škôl. V neslávnych 50. rokoch sa stáva národným umelcom. Zdravotné problémy sa mu stali osudné a zomiera na následky tuberkulózy 3. januára 1955 v Bratislave. Rehabilitácie davistov sa teda Fraňo Kráľ už nedožil.
Prozaik chudoby, autor diel Čenkovej deti, Jano a Cesta zarúbaná
Fraňo Kráľ okrem písania kníh publikoval v Pravde chudoby, DAV-e, Mladom Slovensku, Novom Živote či v Slovenských pohľadoch. Je zaraďovaný medzi tzv. socialistických realistov, pričom hlavným motívom jeho tvorby je poukazovanie na drsnú sociálnu skutočnosť. Bol však aj autorom proletárskej poézie, neskôr poézie symbolizmu a poetizmu a taktiež protifašistickej poézie (vydal zbierky Čerň na palete, Balt, Pohľadnice). Poéziu začal písať už počas liečenia a bol pod vplyvom Wolkra, Nezvala, Horu a Neumanna. Malá ukážka z jeho poetickej tvorby: „Lebo tá žena, ktorú milujem, je bohyňou: Revolúcia.“ Alebo „Na ňadrách a krajoch citrónov sniť | v pramení vlasov žien z morských vĺn piť | kým v bahne predsudkov hrabú sa kraby… | Ó, jak to vábi. | Nuž hajde, kamaráti, do ulíc!“
Najväčším prínosom Fraňa Kráľa je však próza, predovšetkým zachytenie sociálnej situácie v československom medzivojnovom období so zameraním na tie najchudobnejšie vrstvy, ktoré trpeli počas hospodárskej krízy. Využíval lyrické výrazové prostriedky a dokumentárne postupy čo sa prejavilo v Ceste zarúbanej.
Fraňo Kráľ s Lacom Novomeským
Písal tiež tvorbu pre deti a mládež, pričom za najznámejšie dielo z tejto tvorby možno považovať autobiografickú knihu inšpirovanú zážitkami s detstva s názvom Jano. Fraňo Kráľ zotrel idylicko-bukolickú predstavu o cnostnej chudobe a ukázal jej krutú a bezcitnú tvár. Fraňo Kráľ o chudobe navyše písal z vlastnej autentickej skúsenosti. Nemožno tiež nespomenúť sondu o biednom živote matky a jej detí s názvom Čenkovej deti. Kráľova tvorba vyšla vo viacerých prekladoch do svetových jazykov. Napísal tiež protifašistický román Stretnutie(osud chorvátskeho revolucionára Bogovića v španielskej občianskej vojne), vojnovú drámuKeď sa časy menia a tiež román Bude ako nebolo – o budovaní závodu v Podbrezovej. Niektorí autori však dielo hodnotili ako schematické po stránke témy, idey aj postáv. Posmrtne tiež vyšli jeho úvahy o učiteľskom povolaní s názvom Fraňo Kráľ učiteľom.
Davista a literárny kritik, ktorý sa narodil presne v ten istý deň ako Kráľ, Daniel Okáli, ho hodnotí vo výbere Pohár vína červeného nasledovne: „Po živote podobnom kalvárii uvedomelého proletára, násobenom pevným odhodlaním domôcť sa vzdelania, a to s úspornosťou drevorubača neľakajúceho sa žiadnych prekážok. I jeho poézia rastie pod znakom revolúcie a lásky. Akoby sa v ich náplni prepaľovala nová budúcnosť človeka. Popri Lacovi Novomeskom i on vo svojej tvorbe rozvíja novú obraznosť. Ak Fraňo Kráľ je právom uvádzaný ako prototyp angažovaného básnika, na druhej strane jeho poézia je súčasne i mohutným žriedlom lyrickej potencie.“
Záverom je potrebné dodať, že hodnotiť Fraňa Kráľa je pomerne zložité aj vzhľadom na to, že v časoch najtvrdších 50. rokov dostal titul národný umelec, kým ostatní davisti doslova sedeli v base. V niektorých dielach to so svojou angažovanosťou a schematickosťou vyslovene „preháňal“, čo napokon priznáva aj Okáli či Encyklopédia slovenských spisovateľov, kde sa píše, že napr. dielo Bude ako nebolo je poznačené tendenciou k opisnosti a umeleckou neprepracovanosťou postáv. Kriticky ho hodnotí aj I. Sedlák ako autora schematickej sorely, avšak zároveň dodáva, že literárne cenné je zachytenie života proletárskych detí v časoch hospodárskej krízy. Dejiny slovenskej literatúry Kráľa hodnotia prevažne z umeleckej stránky pozitívne, avšak je tu aj kritická poznámka, že Kráľ nedokázal vždy stvárniť spoločensko-politické fakty na takej umeleckej úrovni, akou sa vyznačoval Jilemnického Kompas v nás. Všeobecne najoceňovanejšie sú diela Jano a Čenkovej deti.
Kráľova tvorba je v kontexte sociálneho kriticizmu mimoriadne aktuálna. Veď napokon hospodársku krízu, nezamestnanosť, stratu sociálnych a pracovných práv, infláciu, dražobu, vysoké nájmy, vysoké ceny potravín a podobné záležitosti, o ktorých písal už Fraňo Kráľ, tu máme znova, avšak zatiaľ nemáme literátov, ktorí by tieto problémy literárne podchytili.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
***
Matej Barč: Pohár červeného vína,
komparatívna recenzia na tvorbu Fraňa Kráľa (vyšlo v ročenke DAV DVA)
KRÁĽ, Fraňo: Pohár červeného vína, Bratislava: Tatran, 1973, 101 s.
Výber z poézie Fraňa Kráľa v podaní Daniela Okáliho z r. 1973 predstavuje prierez básnickou tvorbou tohto proletárskeho básnika a prozaika, pričom vo výbere dominujú skôr texty z mladších rokov autora zastúpené zbierkami Čert na palete, Balt a Pohľadnice. Okáli sa sústreďujena podanie obrazu básnika Fraňa Kráľa primárne cez prizmu jeho lyrickej subjektivity. Tu sa hneď na úvod natíska konštatovanie vnútornej dichotómie Kráľovej tvorby, jej umeleckého výrazu, medzi revolučnou komunistickou ideológiou, spojenou so zdôraznením spoločenských funkcií literárneho textu (literatúra má byť výzvou k zmene spoločenského poriadku, má reflektovať triedne východiská) a s postulátom estetickej hodnoty literatúry, jej poetična. Tento rozpor medzi deklamatívnosťou revolucionára a poetickosťou básnika je prítomný aj v tvorbe iných predstaviteľov proletárskej literatúry medzivojnového obdobia, pričom rúčka na pomyselných váhach padá u jednotlivých autorov, resp. jednotlivých diel viac na jednu, inokedy viac na druhú stranu V Kráľovom prípade to platí ako pre jeho básnickú tvorbu, tak i pre jeho dielo prozaické. Prílišná akcentácia ideologickej funkcie literárneho diela vedie k jeho zoschematizovaniu a k čierno-bielemu videniu skutočnosti, čo v súvislosti s Kráľovou prozaickou prvotinou Cesta zarúbaná konštatoval Zdenko Kasáč (1973, s. 286) a pred ním aj dobová kritika.
V danom výbere máme však pred sebou Kráľa predovšetkým ako básnika a to ako básnika lyrického. Najmä vo veršoch zo zbierok Balt a Pohľadnice sú prítomné úprimné osobné polohy autora, či už vo vzťahu k prírodnému alebo intímnemu kontextu, výrazná je citlivosť k vnímanému, čo sa manifestuje napríklad spojením dynamizmu v opise so zmyslom pre senzualisticky zachytený detail: „Pod siným pohľadom božského génia / belasé prúdy vôd stlievajú na popol. / Na scéne hraje sa tragikomédia / škrečiaca čajka má kritiky monopol // A sú to príšerne nádherné výkriky / až ten škrek jak hlahol do duše zapadá. / jak hlahol, ako skvost, jak do drám intrigy, / ako do úsvitu vtopená plejáda.“ Ako u mladého Novomeského, i v Kráľovej tvorbe je pri výstavbe metafory výrazne prítomný chromatizmus: „Fantazmagorické pávy / roztriasajú oká svojho peria / nad oceľovými hlbinami.“
Kráľ sa nám predstavuje ako básnik internacionalistický: „Z koliby, z chalupy, z chatrče, / Hucula, Maďara, Slováka / (čo slúžia žandárom za terče) / do sveta za robotou vyláka.“(Vlak vysťahovalcov). Ľudí v Kráľovej umeleckej optike spájajú city a sociálne položenie, rozdelenie prechádza viac-menej striktne po triednej osi, čo z pochopiteľných dôvodov lepšie vidieť v jeho prózach pre deti (Jano, Čenkovej deti) a dospelých (Cesta zarúbaná). Postava ženy vystupuje u Kráľa ako spoločníčka na púti životom, poskytuje oporu a útočisko (Sprievodkyni). Aj tu je však badateľná rozpoltenosť Kráľovho lyrického subjektu medzi polohou intímne-erotickou, teda súkromnou, a verejnou, revolučne-spoločenskou. Tento rozpor rieši štúrovským zrieknutím sa osobného šťastia pre vyššie spoločenské záujmy a povinnosti (List dievčaťu).
Zaujímavú subjektívnu polohu predstavuje báseň V horách, kde sa autor predstavuje ako „zablúdená troska civilizácie“ nachodiaca útočisko v lone prírody. Mestský topos Kráľa na jednej strane fascinuje a inšpiruje, na druhej strane predstavuje chaos, v ktorom sa človek stráca, stáva sa z neho nepatrná bodka medzi pohybom neživých vecí: „Signály elektrík vzrušene ďobú / do ticha pretekajúceho hrobu / námestia na kríži zbrataných ulíc / v storočnej húžvici kamenných truhlíc“. Po výrazovej stránke cítiť v Kráľovej básnickej dikcii istú neokrôchanosť, či kostrbatosť (rytmické a rýmové nepresnosti, napríklad v podobe rýmových dvojíc typu kobalt – to Balt), syntaktickú archaickosť a ťažkopádnosť: „čerň biedy v predstavách rozkoš ti zabije“, avšak dokáže sa vyjadrovať aj prirodzene a uvoľnene (báseň V rižských sadoch). Rovnako Kráľovi nemožno uprieť vysokú mieru senzuálnosti, umelecky väčšinou spracovanú na primeranej úrovni, čo je moment, zdôraznený aj avantgardnými inšpiráciami (poetizmus), ktoré Kráľ plne prijíma. Poetistické inšpirácie sa prejavujú vo zvýraznenom zvukovom tvarovaní viacerých nohých básní, využívaní rôznych básnických figúr a zvukomaľby (za všetky spomeniem v tejto súvislosti známu báseň Vlak vysťahovalcov). Kráľovo dielo je dnes významné nielen z historického hľadiska – autor patril medzi pionierov socialisticko realistickej tvorivej metódy v slovenskej literatúre – ale samo osebe reprezentuje literárnu hodnotu, ku ktorej je hodno vrátiť sa, i keď je skliesnená pomerne striktnými ideologickými mantinelmi.
Literatúra:
KRÁĽ, Fraňo: Pohár červeného vína, Bratislava: Tatran, 1973, 101 s.
KRÁĽ, Fraňo: Cesta zarúbaná, Bratislava: Tatran, 1973, 296 s.
Celé dielo Pohár vína červeného si môžete prečítať na DAV DVA
