DEDINA 1932: bieda, almužny, četníci (déjà vu v DAVe 1932)

Niektoré reportáže z DAVu tridsiatych rokov sú až mrazivo aktuálne. Uvádzame vám niektoré ukážky z texty DEDINA 1932, bieda, almužny, četníci s podnadpisom: Mestá, dediny, fabriky, majere, úradovne, školy a kasárne perom i fotoaparátom spolupracovníkov DAV-u. Sociálne problémy sedliakov v dedine Maďar (dnes Modrany) prišli riešiť členovia tzv. komisie Rudej pomoci, ktorej členmi boli Z. Kendi, Vladimír Clementis, Daniel Okáli a senátor Štefan Mezo.

Zem je tu čierna, úrodná – a predsa v dedine Bátorské Kesy, cez ktorú prechádzame, trčia biedne chalupy, kryté slamou, posliepané z verpovic, z nepálenej hliny plevou posliepaných tehál. Šrobárovo, dedina pred Maďarom je dedinou kolonistov posháňaných zo všetkých krajov Slovenska. Bol tu parcelovaný Radványiovský veľkostatok a pred troma rokmi platili kolonisti 7000 kč za jedno jutro (v rodnej dedine popredali poslednú roľu, vypožičali si od rodiny, od známych, a šli sem, do čistých maďarských krajov robiť kolonistickú, národnostnú politiku. Zem, za ktorú platili 7000 Kč za jutro, nie je ani ich, veď za ňu dlhujú Hypotečnej banke ťažké tisíce. A pomery na iných kolóniách iných krajov nie sú iné. V okolí Hlohovca ešte pred dvoma rokmi sa parcelovalo jutro za 7-8000 Kč, dnes nik nedá viac ako 3500-4000 Kč. Hostinský v Šelpiciach pri Trnava, ktorý nás vítal v nedeľu odpoludnia v prázdnej krčme slovami: „Chvála bohu, že došli ved hľa v celej krčme je len hen Kristus, Masaryk, pes a ja.“

Uisťoval nás, že skoro všetci sedliaci, ktorí si prikúpili z pozemkovej reformy, s najväčšou radosťou by sa stali opäť robotníkmi na panskom. Veď celú úrodu im zožerú úroky a dane! A sú na tom horšie, než predtým. Celá námaha ročnej práce nestačí na úroky a z nich na Žitnom Ostrove nemajú si za čo kúpiť chleba. To je požehnanie hodžovskej agrárnej demokracie.

Pochody hladu, ktoré sa teraz valia na mestečká, kde sú okresné úrady, sú tedy železným následkom tej hroznej biedy, do ktorej sa dostal sedliak v anarchickej bezhlavej výrobe kapitalistov. A dostal sa pri tom medzi dva mlynské kamene. Medzi kameň veľkostatkárskych záujmov, ktoré si vynucujú zemedelské clá, prirážky, atď, i v dobe, keď sa mu neurodilo ani toľko, koľko potrebuje pre svoju rodinu. A títo koristníci predávajú mu obilie kupované na zahraničných trhoch za 40-50 Kč za 170 Kč na osev. A druhým mlynským kameňom sú banky a priemyslový kapitál. Voľakedy sedliaka zdieral jeden zemepán, dnes ho zdiera desať pánov. A i tí sú pre neho neviditeľní.

A dedina Maďar nie je výnimkou. Z asi 2000 obyvateľov je 400 zemorobotníkov a dnes sú všetci do chlapa nezamestnaní. Ostatní sú väčšinou maloroľníci, majitelia chalupy a 3 až 20-30 jutár zeme. A je to zem, ktorá zrovnajúc s biednymi Kysucami, Oravou a Liptovom rodí hojne. 5 až 6 centov obilia na jutro. A i pri tom celoročné hrdlačenie nestačí skoro k tomu, aby sa rodina s niekoľkými deťmi uživila. Veď meter zbožia stál iba 130 Kč a kde je práca vynaložená takmer celý rok.

A kríza, ktorá zasahuje priemyslovú výrobu, zasiahla i sedliakov. Zemorobotník Gábor Sándor nám o tom rozpráva:
„Vlani bolo ešte ako tak. Bola práca na cestách. Pri stavbe hradskej platilo sa až 12 Kč spolu s nemocenským poplatkom pri 8 hodinovej práci. Toho roku odpadla aj táto práca… A naša vrchnosť tejto zimy dala vybubnovať, že sa má v dedine zbierať pre chudobu. Proti tomu sme sa veru ohradili. Veď nemohli sme vydierať maloroľníka, biedňakov, ktorí sami nemajú skoro čo dať do huby. Takýmito almužnami chcú nám zaslepiť oči a tieto almužny ako žobráci máme vyberať sami vo vlastnej dedine u našich susedov.“

A do reči mu vpadá Lévai János:
„Veru sme sa aj ohradili, aby pre nás zbierali almužnu u našich biedňakoch. Nech nám dajú prácu alebo podporu v nezamestnanosti!“

A Gábor Sándor pokračuje:
„Keď sme videli, že nás chcú takto obalamútiť zišli sme sa 14. decembra niektorí a uzniesli sme sa, že prednesieme naša požiadavky notárovi a budeme sa domáhať, aby boli prevádzané núdzové práce. Na druhý deň boli sme po jednom volaní na obecný dome. V kancelárii sedeli šiesti ozbrojení četníci, notár a rychtár. Zarevali na mňa, že o čom sme sa radili. Vypytovali sa, či sme nehovorili o Sovietskom zväze.“

Prítomní zemorobotníci doplňujú toto riešenie zemorobotníckej a sedliackej biedy.

„Četníci niekoľkých z nás zmlátili obuškami. Každého z nás sa vypytovali, či nemáme obraz súdruha Majora. Kto si ho kúpil, poslali ho domov, aby ho priniesol a potom ho zobrali spolu s rámom. Keď sa niektorý z nás zdráhal priniesť obraz Majora, vyhrážali sa nám, že nám prekutajú dom a potom bude zle.„

-Čo chcete od toho Majora? – pýtali sa mňa – hovorí Gábor Sándor.

„Chceme, aby ho prepustili na slobodu, lebo je náš bojovný vodca!“

Každého z nás vypytovali, prečo sme dávali haliere a korunky na kauciu pre Majora, každému zobrali obraz Majora a niektorých z nás zmlátili obuškami.

Strach má veľké oči! Kým dedinská chudoba nemá čo žrať, chodia českí četníci, dobre živení a dobre platení a vynucujú a zbierajú obrazy Majora, ktoré si zemerobotníci kúpili za svoj posledný groš! Sedliaci a hlavne zemerobotníci nie sú viac tými pokornými hoviadkami, po ktorých môže každý orať ako chce.

-Ná, čo len ni môžu politizovať? – rozkrikol sa starší zemorobotník. Zemerobotnícke davy dávno už neboli tak rozbúrené ako teraz. Pochody hladu, ktoré sa valia po celom Slovensku to dokazujú až krikľavo. A na stole zemerobotníka Ifjú Andrása neleží nejaké modlitebná kniha alebo snár, ale leží ročenka maďarskej chudoby a posledné číslo Munkása.

Dedina sa hýbe. Komárňanské väzenie je plné a včera priviedli četníci z Gúty zemerobotníčku a matku 9 detí do väzenia! Ruky pod retiazkami jej krvácali – rozprávajú s rozhorčením zemerobotníci.

Dedina sa hýbe. Je to rezervná armáda revolučného proletariátu a keď sa spoja, nepremôžu ich ani všetci buržuji sveta.

Po četníckom „vyšetrovaní“ v Maďari prihlásilo sa do komunistickej strany, bojovného hnutia proletariátu, 13 nových členov.

Čítajte viac v archíve DAVu

---