Kritici fungovania socializmu dávajú do protikladu „plánovanú“ ekonomiku s fungovaním „voľného“ trhu. Ako vo väčšine prípadov, aj v tomto spore ide o kamufláž. Súčasná kapitalistická ekonómia nie je o nič menej „plánovaná“ ako socialistická. Poznáte korporáciu alebo banku, ktorá by neplánovala? Čo si myslíte o štátnych rozpočtoch a „obdobiach“ európskych dotačných programov? A stopy päťročníc nájdete nielen v plánoch Microsoftu, ale aj v americkom Kongrese… Asi aj mimovládne organizácie by vám vedeli porozprávať ako „plánujú“ Sorosove fondy alebo USAID. Neplánovať v ekonomike jednoducho nie je možné…
Ďalšou fámou je „rozumné“ fungovanie trhu (v kapitalizme) a nerozumné plánovanie (v socializme). Tak, ako je (trhom vynútené) hlúpe pálenie pšenice a vojny likvidujúce miliardy (vojenskú techniku aj infraštruktúru bojujúcich), tak hlúposť (a súkromné záujmy) socialistických plánovačov odhaľovali rady na toaletný papier alebo mandarínky. Apropó, ste si istí, že by Sovietsky zväz zachránil dodatočný dovoz tureckých mandarínok alebo nemeckého toaleťáku?
Skúsme (od-)vážne hľadať príčiny ekonomických problémov, ktoré viedli k reštaurácii kapitalizmu.
Nahradenie politickej súťaže ekonomickou
Vážne politické deficity v socializme (kompromisy a neskôr až rezignácia na formovanie spravodlivej spoločnosti založenej na rovnosti, subjektivizmus „neomylných“, chrániacich si svoje privilégia a i) spôsobili, že sa do popredia dostali ekonomické kritéria – najmä životná úroveň. V praxi to fungovalo ako „guľášový“ socializmus (napr. J. Kádar „stabilizoval“ Maďarsko po kontrarevolučnom puči dôrazom na zlepšenie zásobovania).
Socialistická ekonomika v skutočnosti neexistovala, bola len štandardná (kapitalistická) ekonomika „za socializmu“. Objektívne treba povedať, že pre vznik socialistickej ekonomiky je potrebné okrem intelektuálneho úsilia disponovať aj určitou materiálnou úrovňou (dostatočná výrobná kapacita, rozumej technologická úroveň ekonomiky). Bolo to akési východisko z núdze, dôsledok absencie socialistického konceptu (Leninov NEP bol zaujímavý pokus, ale jeho podstatou bol iba vynútený kompromis – hybridná ekonomika).
Rusko v čase keď sa kládli základy „socialistickej“ ekonomiky, bolo agrárnou, zaostalou krajinou. Soviety však dokázali nielen poraziť Hitlerom spojené európske armády, ale aj dohnať USA v atómovom výskume a predbehnúť v dobývaní kozmu. Aj to hlodá módnu koncepciu, že „socialistická“ ekonomika nemala inovačnú energiu.
Okrem zaostalej štartovacej základne sa na neúspechu socialistickej ekonomiky podpísala aj konkurenčná nevýhoda v absolútnom pomere síl. Šestina sveta rozlohou a desatina populáciou znevýhodňovali – s postupujúcou globalizáciou – socialistickú ekonomiku . Tento faktor násobilo to, že kým Západ tretí svet neľútostne využíval, Východ „solidarizoval“ – dotoval rozvojové krajiny. To sa aj stalo najväčším „neodpustiteľným“ zločinom socializmu. Jeho iniciatíva pri zrútení svetovej koloniálnej sústavy musela byť „potrestaná“ a systém obnovený. (Domnievam sa že to bol aj najväčší, hoci oficiálne utajovaný dôvod pre likvidáciu socializmu, silnejší ako ideologické dôvody). Západ, ktorý vykradol tri kontinenty a zotročil tri štvrtiny svetovej populácie, stál na pokraji priepasti, ktorou by bola vyvážená a spravodlivá globálna ekonomika.
Mýtus o „fungujúcej“ trhovej ekonomike stojí na ukradnutom indickom a čínskom zlate, diamantoch, bavlne, hodvábe a ryži. Na afrických otrokoch, desaťročia produkujúcich za minimálne náklady kávu, cukor, obilie. Na vydrancovaných pokladoch juhoamerických ríš, klčovaní amazónskych pralesov, čilskej medi a pod. Na detskej práci a bezohľadnom (najmä k pôvodným obyvateľstvám a ekológii) vykorisťovaní stojí konkurenčná výhoda liberálnej ekonomiky.
USA si vytvárajú už viac ako storočie hegemónne postavenie aj budovaním neokoloniálnej nadvlády v Európe. Po prvej svetovej vojne „nadiktovali“ usporiadanie Európy. Americké korporácie zmodernizovali anglickú koloniálnu správu a najmä profitovali z obnovy vojnou zničených európskych štátov a z vojnových reparácií. Bezohľadné reparačné drancovanie Nemecka dokonca privolalo fašizmus a II. svetovú vojnu. USA na poslednú chvíľu otvorili druhý front a „oslobodenie“ západnej Európy využili na jej politickú a vojenskú okupáciu (po II. svetovej vojne zmenili výsledky volieb v Taliansku, Francúzsku i Grécku a v Západnom Nemecku dosadili vlastnú vládu). Doteraz – osemdesiat rokov od skončenia vojny – je v Nemecku viac ako 200 000 okupačných vojakov, nehovoriac o súčasnom rozširovaní americkej okupácie Európy. Nejde len o nové vojenské základne na Balkáne a v Pobaltí, ale aj nadiktovanie nových obchodných a monetárnych pravidiel tzv. dohody TTIP. Vojenská a politická okupácia umožňujú USA ekonomický profit, často propagandisticky predávaný ako „úspechy liberálnej ekonomiky“. Na ilustráciu úspech Boeningu v súťaži s európskym Airbusom nie je jediný ekonomický úspech, pričítaný špionáži CIA. Možno teda povedať, že medzi najúspešnejšie americké korporácie popri Microsofte či amerických bankách patria aj Pentagon a CIA. Nakoniec „ropné vojny“ Pentagonu v Lýbii, Iraku na Blízkom východe a Monroova doktrína v Južnej Amerike nepochybne dokazujú prepojenie amerických bánk, korporácií a ozbrojených síl.
Vráťme sa k „socialistickej“ ekonomike
Najpodstatnejšou inováciou nebola teda po víťazstve socialistických revolúcií zmena fungovania ekonomiky (monetárny systém, trh a pod) ale zmena vlastníckych vzťahov. A to je „politická“ zmena! Konečným užívateľom (benefit user) prestali byť vlastníci, oligarchovia a stali sa ním občania. Napriek deformáciám (subjektivizmus, zneužívanie postavenia/funkcií), nie vždy korektnej regulácií ekonomiky sa v socializme významne zvýšili príjmy obyvateľstva, jeho životná úroveň. Kvalitné bezplatné zdravotníctvo a školstvo, lacné a dostupné bývanie, sociálna bezpečnosť, dotované detské potraviny a ošatenie, plná zamestnanosť v porovnaní so súčasnou reštauráciou kapitalizmu (s celoživotnými hypotékami, posúvaním dôchodkových hraníc, deštrukciou zdravotníctva, bezdomovectvom, chronickou nezamestnanosťou a vysťahovalectvom) vyznievajú idylicky.…
Preto aj propaganda antikomunizmu sa presunula z akcentovania ekonomických výhod na produkciu historických falzifikácií. K. Krpala exaktnou vedeckou metódou analyzoval v štúdii „Oficiálna línia – obraz socializmu v epoche neoliberalizmu“ manipulatívnu historiografiu, mediálne manipulácie a ideologizovaný vzdelávací systém. Antikomunisti vyrábajú politických väzňov, „obete“ a historické fámy ako náhradu za realitu vedúcu k porovnávaniu ekonomických parametrov, ktoré stále viac usvedčujú liberálne ekonomické ilúzie z podvodu.
Je pravda, že ľudia môžu dnes ľahšie cestovať do zahraničia, ale cieľom je najmä ponižujúca práca, ktorou unikajú vlastnej sociálnej devastácii. Zmenila sa aj atmosféra okolo náboženskej slobody, ale cirkvy (najmä katolícka a židovská) ju zdefraudovali rozsiahlymi reštitúciami a kupčením s majetkom. Veľké priemyselné podniky na Slovenku sa „modernizovali“ tak, že ich trhy prebrali západní producenti a zdevastované areály nahradili na kvalitnej poľnohospodárskej pôde lacné lepenkové krabice obchodných centier, automobiliek a iných „montážnych závodov“, s drsnými pracovnými podmienkami a nízkymi platmi. Stáda hospodárskych zvierat sme už vypredali alebo vybili, scelené polia sčasti zarástli buriny a potravinová nesebestačnosť nás v neistých časoch skôr-neskôr doženie tragickým hladomorom. Perspektívu stabilného mieru ako dôležitého politického i ekonomického parametra naše vlády účasťou na hlúpej politike NATO vymenili za regionálne vojny a stupňovanie napätia na našich hraniciach. (Treba uznať, že quislingovské, protektorátne strany a vlády mali len obmedzený manévrovací priestor – rovnako však možno povedať, že neprejavili žiadnu politickú inteligenciu a neobhájili ani minimálnu, formálnu suverenitu).
A netreba prehliadať ani riziká imigračnej krízy, v ktorej pozadí je nielen avanturizmus NATO pri realizácií izraelských záujmov na Blízkom Východe. Ťažko celá kampaň tají aj záujem korporácií a bánk tlakom na pracovnom trhu zrušiť sociálne vymoženosti a pracovné práva európskych zamestnancov.
Ilona Švihlíková (Ako sme sa stali kolóniou) a Karol Ondriaš (Zamatová revolúcia a rodeo veľkých samcov) spracovali množstvo faktografického materiálu a porovnaní. Ako pri predpovedi počasia, kde sa už okrem reality uvádza aj „pocitová“ teplota, tak sa v ekonomike nahradzujú údaje „názormi“ spotrebiteľov, podnikateľov a nimi sa vytvára verejná mienka. Ako pocitový faktor. Ako dlho sa nad prázdnymi hrncami budeme nadchýňať arómami mediálnej manipulácie je na našej schopnosti vnímať realitu. Zatiaľ funguje ilúzia liberálnych dogiem. Ópiový dym prostitujúcich žurnalistov sýti hladných a vytvára návyky, na ktoré sa umiera…
