Doc. JUDr. Drgonec: Aj v covidovej ére základné práva majú chrániť človeka

Bývalý sudca Ústavného súdu SR Doc. JUDr. Ján Dr­go­nec, DrSc uviedol ná­zor­ný prík­lad sudcu bratislavského súdu, ktorý v súlade s Char­tou a Do­ho­vorom o ľudských právach chránil ga­ran­tované prá­vo po­koj­ne a slo­bod­ne sa zhro­maž­ďo­vať, bez akých­koľ­vek ob­me­dze­ní.

Chr­bti­cou ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu je súd­na moc. Tam a vte­dy, kde a keď súd neup­lat­ní zá­kon, do­kon­ca ani Ústa­vu, je ma­te­riál­ny práv­ny štát ne­dos­tup­ný. Ani to­to nej­de bez sud­cov a sú­dov.

Sud­co­via všeo­bec­ných sú­dov pr­vé­ho i dru­hé­ho stup­ňa roz­ví­ja­jú svo­ju smut­ne zná­mu ne­zá­vis­losť na zá­ko­noch k ne­zá­vis­los­ti na Ústa­ve. Dá sa po­ve­dať, že sa roz­hod­li „vy­mlá­tiť“ slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia z Ústa­vy aj z me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­rov as­poň v roz­sa­hu, v akom ga­ran­tu­jú ľud­ské prá­va a zá­klad­né slo­bo­dy na úze­mí Slo­ven­ska.

Ná­zor­ný prík­lad po­nú­ka prí­pad z bra­tis­lav­ských sú­dov.

Pe­ter S. sa oci­tol pred sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I. Ten 21. de­cem­bra 2020 roz­ho­dol, že ho ne­be­rie do väz­by a pre­púš­ťa ho zo za­dr­ža­nia na slo­bo­du.

Pro­ku­rá­tor klá­dol ob­vi­ne­né­mu za vi­nu, že „mal ve­rej­ne pod­ne­co­vať/vy­zý­vať na hro­mad­né nepl­ne­nie dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti na zá­kla­de zá­ko­na, a to uz­ne­se­ním vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 718 z 11.11.2020. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky v čas­ti C, bod C.1. ci­to­va­né­ho uz­ne­se­nia roz­hod­la, že sa za­ka­zu­je s účin­nos­ťou od 15. no­vem­bra 2020 v rám­ci vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu … po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb.“ (Uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, 3T­po/1004/2020).

Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du v Bra­tis­la­ve od­mie­tol návrh pro­ku­rá­to­ra. V od­ôvod­ne­ní svoj­ho roz­hod­nu­tia uvie­dol:

„… Aj Char­ta a Do­ho­vor, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka ga­ran­tu­jú prá­vo po­koj­ne a slo­bod­ne sa zhro­maž­ďo­vať, bez akých­koľ­vek ob­me­dze­ní. Rov­na­ko z oboch jas­ne vy­plý­va, že aké­koľ­vek ob­me­dzenie vý­ko­nu práv a slo­bôd uz­na­ných v tej­to char­te mu­sí byť us­ta­no­ve­né zá­ko­nom (čl. 52 bod 1 Char­ty), resp. vý­kon tých­to práv (Slo­bo­da zhro­maž­ďo­va­nia a zdru­žo­va­nia) mô­že po­dlie­hať len ta­kým ob­me­dzeniam, kto­ré sta­no­vu­je zá­kon (čl. 11 bod 2 Do­ho­vo­ru). Uve­de­né me­dzi­ná­rod­né zmlu­vy, kto­rý­mi je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, bez pri­pus­te­nia vý­ni­miek, jed­noz­nač­sne ur­ču­jú, že aké­koľ­vek ob­me­dzenia vý­ko­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd, aj prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať je mož­né len a je­di­ne for­mou zá­ko­na (za spl­ne­nia aj os­tat­ných pred­pok­la­da­ných pod­mie­nok) a nie nor­mou niž­šej práv­nej si­ly… Ústav­nop­ráv­ne neob­sto­jí ná­zor, že štát­ny or­gán, v tom­to prí­pa­de vlá­da, uz­ne­se­ním mô­že za­ká­zať up­lat­ňo­va­nie jed­né­ho zo zá­klad­ných práv len na zá­kla­de zá­ko­na. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy po­ží­va­jú zvý­še­nú ochra­nu a mu­sia byť ga­ran­to­va­né nie­len za štan­dar­dných pod­mie­nok, ale prá­ve a naj­mä vo vý­ni­moč­ných si­tuáciách, ke­dy je ná­chyl­nosť ich po­ru­šo­va­nia zvý­še­ná. Vy­jad­re­né pla­tí aj po­čas vy­hlá­se­né­ho nú­dzo­vé­ho sta­vu na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Je po­vin­nos­ťou sú­du strá­žiť dodr­žia­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd zo stra­ny štá­tu vo­či svo­jim oby­va­te­ľom a aj to akým spô­so­bom (for­mou) sú tie­to prá­va a slo­bo­dy ob­me­dzo­va­né/za­ka­zo­va­né a či ta­ké­to ob­me­dzenia a zá­ka­zy sú dô­vod­né, pri­me­ra­né, či sú dodr­ža­né zá­sa­dy pro­por­cio­na­li­ty a či je to ne­vyh­nut­né. Uz­ne­se­nie vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 718 z 11.11.2020, kto­rým bo­lo za­ká­za­né up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb a na hro­mad­né po­ru­šo­va­nie tej­to po­vin­nos­ti mal ve­rej­ne vy­zý­vať, nie je reali­zo­va­né spô­so­bom sú­lad­ným s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Char­tou zá­klad­ných práv Európ­skej únie a Európ­skym do­ho­vo­rom o zá­klad­ných ľud­ských prá­vach a slo­bo­dách, le­bo neš­lo zá­kon.“

Uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du v ci­to­va­nom roz­sa­hu mô­že napĺňať hr­dos­ťou. Všeo­bec­ný súd na Slo­ven­sku ko­neč­ne pos­tu­po­val v sú­la­de s po­žia­dav­ka­mi ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, do­kon­ca aj vte­dy a tam, kde sa mu­sel vzo­prieť vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Ok­res­ný súd sa mu­sel vy­rov­nať s nie­koľ­ký­mi štan­dar­dne ší­re­ný­mi poz­nat­ka­mi, kto­ré nie raz sú sú­dom ko­na­jú­cim vo ve­ci cu­dzie.

Súd nep­re­hlia­dol roz­diel me­dzi pod­mien­kou vy­ža­du­jú­cou ob­me­dzenie zá­klad­né­ho prá­va zá­ko­nom a je­ho ob­me­dze­ním „na zá­kla­de zá­ko­na“. Ide o dve roz­diel­ne pod­mien­ky. Po­žia­dav­ka zá­ko­na nie je for­mál­na po­žia­dav­ka, ako sa mô­že zdať lai­ko­vi na pr­vý poh­ľad. Zá­ko­ny pri­jí­ma len a vý­luč­ne Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Všeo­bec­ne zá­väz­né práv­ne pred­pi­sy na zá­kla­de zá­ko­na vy­dá­va­jú iné štát­ne or­gá­ny – or­gá­ny vý­kon­nej mo­ci. Po­žia­dav­ka ob­me­dzenia zá­klad­né­ho prá­va zá­ko­nom zna­me­ná, že len a je­di­ne parla­ment smie ob­me­dziť zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­du.

Tú­to pod­mien­ku vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­ru­ši­la, le­bo ona, a nie parla­ment siah­la na slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia. Ta­kú prá­vo­moc Ústa­va vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky nep­riz­ná­va.

Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky zá­ro­veň ned­ba­la ani o to, aby slo­bo­du zhro­maž­ďo­va­nia as­poň ob­me­dzi­la všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som. Na pa­le­te vlád­nych pros­tried­kov všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som je na­ria­de­nie vlá­dy. Uz­ne­se­nie vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky je inter­ný nor­ma­tív­ny po­kyn. Všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som vlá­da mô­že ria­diť sprá­va­nie sub­jek­tov, kto­ré ne­po­dlie­ha­jú ria­dia­cej prá­vo­mo­ci vlá­dy. Inter­ným nor­ma­tív­nym po­ky­nom vlá­da mô­že ria­diť sprá­va­nie ob­me­dze­nej sku­pi­ny sub­jek­tov prá­va. Tých sub­jek­tov, kto­ré vlá­da ria­di, kto­ré sú jej po­dria­de­né. Jed­not­liv­ci ani ro­di­ny, bez oh­ľa­du na to, či ma­jú naj­viac šesť ale­bo viac ako šesť čle­nov ne­po­dlie­ha­jú ria­dia­cej prá­vo­mo­ci vlá­dy. Zvo­le­ním for­my uz­ne­se­nia vlá­dy na úp­ra­vu slo­bo­dy zhro­maž­de­nia vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky v jed­nej ve­ci už po dru­hýk­rát po­ru­ši­la Ústa­vu. Nap­rík­lad tým, že ria­di­la chod spo­loč­nos­ti pros­tried­kom (uz­ne­se­ním), aký nie je zlu­či­teľ­ný s pros­tried­ka­mi ria­de­nia ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu.

Ok­res­ný súd v Bra­tis­la­ve nep­re­hlia­dol ani okol­nosť, že ochra­na zá­klad­ných práv a slo­bôd po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu nie je zní­že­ná, ale že mu­sí do­sa­ho­vať rov­na­kú in­ten­zi­tu, ako v štan­dar­dných pod­mien­kach.

Ci­to­va­nú ar­gu­men­tá­ciu sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie za­vŕšil úva­hou:   

„Ak by ob­vi­ne­ný aj ve­rej­ne vy­zý­val na účasť na zhro­maž­de­ní, za­ká­za­nom uz­ne­se­ním vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 718 z 11.11.2020 (pre ob­ča­nov a oby­va­te­ľov práv­ne ne­zá­väz­ným), o kto­ré je ob­vi­ne­nie op­re­té, ne­mo­hol ob­vi­ne­ný napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu kla­de­né­ho mu za vi­nu, le­bo uz­ne­se­nie vlá­dy za­ka­zu­jú­ce up­lat­ňo­va­nie prá­va po­koj­ne sa zhro­maž­ďo­vať v poč­te nad 6 osôb je na­vy­še bez naj­men­ších po­chyb­nos­tí aj v roz­po­re s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky, Char­tou zá­klad­ných práv Európ­skej únie a Európ­skym do­ho­vo­rom o zá­klad­ných ľud­ských prá­vach a slo­bo­dách.“

Ok­res­ný súd már­ne od­vie­dol ukáž­ko­vú prá­cu hod­nú mies­ta v učeb­ni­ciach via­ce­rých práv­nych dis­cip­lín od ús­tav­né­ho prá­va, cez teóriu prá­va po tres­tné prá­vo.

Tes­ne pred­tým ako ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor ne­chal net­res­tné­mu od­bo­ru Ge­ne­rál­ne pro­ku­ra­tú­ry pre­ve­riť sú­lad vy­hlá­šok Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva Slo­ven­skej re­pub­li­ky s Ústa­vou v pod­sta­te zo zhod­ných prí­čin, pre kto­ré Ok­res­ný súd v Bra­tis­la­ve od­mie­tol viesť tres­tné stí­ha­nie za up­lat­ne­nie slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia „v roz­po­re s uz­ne­se­ním vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky“, pro­ku­rá­tor ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry pro­ti roz­hod­nu­tiu sú­du po­dal sťaž­nosť.

„Uve­de­nú sťaž­nosť od­ôvod­ňu­jem tý­mi is­tý­mi dô­vod­mi kto­ré som uvie­dol v po­da­nom návr­hu na vza­tie do väz­by. Mám za to, že návrh je dô­vod­ný aj s pou­ka­zom na Vy­hláš­ku Úra­du ve­rej­né­ho zdra­vot­níc­tva SR č. 34, čias­tka 22/2020, kto­rou sa na­ria­ďu­jú opat­re­nia pri oh­ro­ze­ní ve­rej­né­ho zdra­via, kon­krét­ne na jej § 4 ako aj na vy­ššie uve­de­né uz­ne­se­nie Vlá­dy SR č. 718 z 11.11.2020.“

Zá­le­ži­tosť pok­ro­či­la vy­ššie. Na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve, pred se­nát zlo­že­ný z JUDr. Zu­za­ny Mol­ná­ro­vej, JUDr. Da­ni­ce Ve­se­lov­skej a JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča.

Ten­to se­nát uvie­dol, že: „Súd pr­vé­ho stup­ňa vy­chá­dzal z nes­práv­nych práv­nych zá­ve­rov, kto­ré ma­li za nás­le­dok pot­re­bu zru­šiť na­pad­nu­té uz­ne­se­nie v ce­lom roz­sa­hu.“

Opis skut­ko­vé­ho sta­vu v od­ôvod­ne­ní kraj­ské­ho sú­du trik­rát ho­vo­rí o ne­po­vo­le­nom zhro­maž­de­ní, ku kto­ré­mu ob­vi­ne­ný po­zý­val a pri­zý­val oko­loi­dú­cich. „Ne­po­vo­le­ný“ mô­že zna­me­nať iba „ta­ký, na aký ne­má po­vo­le­nie; ko­na­ný bez po­vo­le­nia“. Ne­zaš­ko­dí pri­po­me­núť, že pos­led­ná ve­ta čl. 28 ods. 4 Ústa­vy znie: „Zhro­maž­de­nie sa nes­mie pod­mie­ňo­vať po­vo­le­ním or­gá­nu ve­rej­nej sprá­vy.“

V da­nom prí­pa­de kraj­ský súd kon­šta­to­val neexis­ten­ciu po­vo­le­nia a z to­ho vy­vo­dil, že ide o trest­ný čin ale­bo as­poň pri­ťa­žu­jú­cu okol­nosť. V opač­nom prí­pa­de ne­má zmy­sel kŕčo­vi­té opa­ko­va­nie z od­ôvod­ne­nia, že čin­nosť ob­vi­ne­né­ho bo­la ne­po­vo­le­ná.

Kraj­ský súd naj­skôr sve­do­mi­to pou­ká­zal na okol­nosť, že vlá­da v skú­ma­nej ve­ci ne­moh­la vy­dať uz­ne­se­nie:

„Má prav­du sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie, keď pou­ka­zu­je na zá­kon č. 400/2015 Z. z., na je­ho us­ta­no­ve­nie § 1 ods. 1, v kto­rom je kon­kre­ti­zo­va­né, kto­ré práv­ne pred­pi­sy sú zá­väz­né a pod­ľa od­se­ku 1 pla­tí: Ten­to zá­kon up­ra­vu­je zá­klad­né pra­vid­lá tvor­by všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov (ďa­lej len „práv­ny pred­pis“), kto­rý­mi sú Ústa­va Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“), ús­tav­né zá­ko­ny, zá­ko­ny, na­ria­de­nia vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „na­ria­de­nie vlá­dy“), vy­hláš­ky a opat­re­nia mi­nis­terstiev, os­tat­ných ús­tred­ných or­gá­nov štát­nej sprá­vy, iných or­gá­nov štát­nej sprá­vy a Ná­rod­nej ban­ky Slo­ven­ska a ich vy­hla­so­va­nie v Zbier­ke zá­ko­nov Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „zbier­ka zá­ko­nov“).“. (3T­po/1004/2020). Vzá­pä­tí kon­šta­tu­je lo­gic­ký proti­klad k tej­to té­ze: „po­vin­nos­ti mô­žu byť uk­la­da­né v po­dzá­kon­ných pred­pi­soch (aj uz­ne­se­ním vlá­dy“) (3T­po/1004/2020, s. 15).

Čá­ry – má­ry, ani nie o pol stra­ny nes­kôr uz­ne­se­nie vlá­dy, kto­ré ne­pat­rí k všeo­bec­ne zá­väz­ným práv­nym pred­pi­som pod­ľa § 1 ods. 1 zák. č. 400/2015 Z. z. sa me­ní na „po­dzá­kon­ný pred­pis“, kto­rým pod­ľa kraj­ské­ho sú­du mož­no uk­la­dať po­vin­nos­ti. Te­da „po­dzá­kon­ný pred­pis“ = všeo­bec­ne zá­väz­ný práv­ny pred­pis.

Kraj­ský súd dbal o to, aby na­vo­dzo­val zda­nie, že je dob­rý a pos­luš­ný žiak. Zá­klad pre svo­je úva­hy na­šiel v roz­hod­nu­tí  Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14. ok­tób­ra 2020. Ústav­ný súd v roz­hod­nu­tí kon­šta­to­val, že na­pad­nu­té uz­ne­se­nie vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 587 o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu a na­ria­de­nie vlá­dy č. 269/2020 Z. z. z 30. sep­tem­bra 2020 sú v sú­la­de s člán­kom 1 ods. 1 a člán­kom 2 ods. 2 Ústa­vy a člán­kom 1 ods. 1 až 4 a člán­kom 5 ods. 1 až 3 ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu.

V sú­la­de s návr­hom Ústav­ný súd po­su­dzo­val ús­tav­nosť vy­hlá­se­nia nú­dzo­vé­ho sta­vu, pres­kú­ma­val, či ús­tav­né je uz­ne­se­nie o vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu z 30. sep­tem­bra 2020.

Vzor­ný a pos­luš­ný kraj­ský súd ne­pos­tre­hol, že roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du SR má časť, v kto­rej ús­tav­ný súd pok­ro­čil ďa­le­ko za rá­mec návr­hu na ko­na­nie a v kto­rej ús­tav­ný súd ne­roz­ho­do­val o ni­čom z to­ho, čo kraj­ský súd pou­žil ako ka­bát do kto­ré­ho sa v úva­hách za­ha­lil.

Ústav­ný súd vy­me­dze­ním návr­hu na ko­na­nie ne­zís­kal prá­vo­moc roz­ho­do­vať aj o ús­tav­nos­ti uz­ne­se­nia ako práv­nej for­my ús­tav­ne vhod­nej na ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd. Ak by za­ča­lo ísť do tu­hé­ho, ak by sa ús­tav­ný súd dos­tal pod paľ­bu kri­ti­ky, čo si to do­vo­lil vo vzťa­hu k ďal­ším otáz­kam, o kto­rých sa vy­jad­ril, je ne­po­chyb­né, že od vy­me­dzenia pred­me­tu ko­na­nia navr­ho­va­te­ľom by od­ví­jal svo­ju ob­ra­nu. „Ja nič, ja mu­zi­kant“.

Roz­ho­do­va­nie ús­tav­né­ho sú­du je ako sne­ho­vá gu­ľa. „Na­ba­ľu­je sa“, až ve­die k pô­vod­ne ne­tu­še­né­mu prek­va­pe­niu. Ústav­ný súd sa od roz­hod­nu­tia PL. ÚS 10/2014 prep­ra­co­val k roz­hod­nu­tiu PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14. ok­tób­ra 2020. Ústav­ný súd roz­hod­nu­tím zo 14. ok­tób­ra od­ob­ril ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd vlá­dou Slo­ven­skej re­pub­li­ky v nú­dzo­vom sta­ve a tiež for­mu, akú ob­me­dzenie mô­že mať – uz­ne­se­nie:

„Ako už bo­lo uve­de­né, na zá­kla­de nú­dzo­vé­ho sta­vu mož­no fa­kul­ta­tív­ne uz­ne­se­ním vlá­dy pria­mo ob­me­dziť zá­klad­né prá­va ale­bo ulo­žiť po­vin­nos­ti. Ok­rem to­ho sa vo via­ce­rých us­ta­no­ve­niach práv­ne­ho po­riad­ku na­chá­dza po­jem, resp. okol­nosť nú­dzo­vé­ho sta­vu, kto­rý v prí­pa­de vy­hlá­se­nia spô­so­bu­je pred­ví­da­né nás­led­ky, pri­čom exis­ten­cia a po­va­ha ak­ti­vač­ných účin­kov nú­dzo­vé­ho sta­vu v kon­krét­nom práv­nom pred­pi­se sú po vy­hlá­se­ní nú­dzo­vé­ho sta­vu ni­ke­de jed­noz­nač­né a na iných mies­tach je pot­reb­né ich inter­pre­to­vať.“ (PL. ÚS 22/2020, s. 29, bod 62).

Pre­zi­den­tka Ča­pu­to­vá ro­ku 2019 po vy­me­no­va­ní sud­cov Ústav­né­ho sú­du SR če­li­la kri­ti­ke za­lo­že­nej na ne­dos­ta­toč­nej od­bor­nos­ti kan­di­dá­tov vy­me­no­va­ných za sud­cov. Pro­ti kri­ti­ke vznies­la ná­miet­ku, že „sud­co­via ma­jú dva­násť ro­kov na to, aby sa to nau­či­li,“ čím mys­le­la brá­niť ús­tav­nosť. Ar­gu­ment vec­ne správ­ny. Aku­rát Slo­ven­sko bu­de de­sať ro­kov vy­čká­vať, do­kiaľ sa sud­co­via naučia svo­ju pro­fe­siu, kto­rej vý­kon od nich Slo­ven­ská re­pub­li­ka pot­re­bu­je od oka­mi­hu prev­za­tia fun­kcie. Správ­nosť úva­hy pre­zi­den­tky Slo­ven­skej re­pub­li­ky o ča­se, kto­rý bu­dú sud­co­via pot­re­bo­vať na zvlád­nu­tie pro­fe­sie potvr­dzu­je aj ci­to­va­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du. Až sa sud­co­via naučia, a ak bu­dú v osem až de­sať ro­kov zno­vu roz­ho­do­vať o ús­tav­nos­ti ob­me­dzo­va­nia zá­klad­ných práv v nú­dzo­vom sta­ve, roz­hod­nu­tie is­tot­ne bu­de lep­šie, viac bu­de chrá­niť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy na Slo­ven­sku. V sú­čas­nos­ti to nie je nič moc.

Ci­to­va­ná časť roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du iný­mi slo­va­mi a na hla­vič­ko­vom pa­pie­ri potvr­dzu­je slo­vá pro­fe­so­ra Ma­zá­ka o ús­ta­ve, kto­rá nep­la­tí v nú­dzo­vom sta­ve. Na roz­diel od slov re­no­mo­va­né­ho od­bor­ní­ka, kto­ré nie je práv­ny dô­vod brať za ber­nú min­cu, Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky je re­gu­lár­ny a mo­no­pol­ný vy­kla­dač Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Aj keď sa mý­li. Aj keď je serviln­ý a chce sa za­vďa­čiť to­mu, pre ko­ho mo­di­fi­ku­je Ústa­vu svo­jím vý­kla­dom. Ústav­ný súd tým­to roz­hod­nu­tím de fac­to „zos­tre­lil“ ochra­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd na Slo­ven­sku, „znor­mo­val“ ju pod­ľa že­la­ní a pred­stáv vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Na ví­ťaz­ný ta­nec vlá­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­doz­rel čas. Zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vi­sia na vlás­ku, no pred­sa len vi­sia, Neodtrh­li sa, ne­pad­li do prie­pas­ti de­jín. Je tak kvô­li to­mu, že zá­ro­veň s Ústa­vou, kto­rú Ústav­ný súd SR „škr­tol“ účin­kom svoj­ho roz­hod­nu­tia, tie­to prá­va za­ru­ču­jú aj me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry o ľud­ských prá­vach. Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­má prá­vo­moc roz­ho­do­vať o ich zá­väz­nos­ti, ani o roz­sa­hu, v akom pla­tia. Na ich ochra­nu sú me­dzi­ná­rod­né or­gá­ny, pre­dov­šet­kým Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va a Súd­ny dvor Európ­skej únie.

Na­priek neis­to­te, kto­rú do vý­kla­du zá­klad­ných práv a slo­bôd a mož­nos­tí ich ob­me­dzo­va­nia na Slo­ven­sko pri­nie­sol ús­tav­ný súd, nez­vy­šu­je iné, ako vi­dieť nad roz­hod­nu­tie a za roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du a pos­tu­po­vať ďa­lej pod­ľa to­ho, čo sa pí­še v Ústa­ve.

Es­ka­mo­té­ri v ta­lá­roch na kraj­skom sú­de siah­li na pre­ce­dent ús­tav­né­ho prá­va. Od­ka­zu­jú na ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR vo ve­ci PL. ÚS 22/2020 zo dňa 14.10.2020. K to­mu pri­dá­va­jú svoj vý­vod: „Z ci­to­va­né­ho ná­le­zu je preu­ká­za­né, že ús­tav­ný súd uz­nal prá­vo­moc vlá­dy ob­me­dziť zá­klad­né prá­va v nú­dzo­vom sta­ve a tiež spô­sob akým tak mož­no uro­biť, tj. Uz­ne­se­ním.“ (3T­po/1004/2020, s. 15).

Tvr­de­nie je úče­lo­vé. Bez zá­kla­du v práv­nom po­riad­ku Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Na Slo­ven­sku na všet­ko mu­sia byť vý­nim­ky. Pr­vú vý­nim­ku z vý­lu­ky ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy dal vlá­de ús­tav­ný zá­kon č. 90/2001 Z. z. Tre­tia no­ve­la Ústa­vy. Pr­vú vý­nim­ku dos­ta­la vlá­da ako do­čas­nú vý­nim­ku. Člán­kom 120 ods. 2 zís­ka­la prá­vo­moc vy­dá­vať na­ria­de­nia na vy­ko­na­nie Európ­skej do­ho­dy o prid­ru­že­ní uzat­vo­re­nej me­dzi Európ­sky­mi spo­lo­čen­stva­mi a ich člen­ský­mi štát­mi na jed­nej stra­ne a Slo­ven­skou re­pub­li­kou (Aso­ciač­ný do­ho­vor). Ak sa vlá­da roz­hod­ne ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vy­plý­va­jú­ce z Aso­ciač­né­ho do­ho­vo­ru, mô­že tak uro­biť. Prá­vo­moc stra­ti­la zmy­sel vstu­pom Slo­ven­skej re­pub­li­ky do Európ­skej únie.

Čud­ne rie­še­né je ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd pod­ľa ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, kto­rý za­kla­dá dru­hú vý­nim­ku pre ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd. A mož­no hneď za­kla­dá aj tre­tiu vý­nim­ku pre pre­zi­den­ta Slo­ven­skej re­pub­li­ky. Či pla­tí dru­há a tre­tia vý­nim­ka pre ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd ale­bo či exis­tu­je len dru­há vý­nim­ka nie je z ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu zrej­mé.

Ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd mož­no vy­ko­nať v ne­vyh­nut­nom roz­sa­hu a na ne­vyh­nut­ný čas v ča­se voj­ny (člá­nok 2 ods. 3), v ča­se voj­no­vé­ho sta­vu (člá­nok 3 ods. 3), v ča­se vý­ni­moč­né­ho sta­vu (člá­nok 4 ods. 4) a po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu (člá­nok 5 ods. 3).

Neu­ve­ri­teľ­ným prek­va­pe­ním je, že ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu up­ra­vu­je pod­mien­ky, za akých mož­no ob­me­dziť zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, ale neur­ču­je, kto­rý štát­ny or­gán má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy. Ne­zaš­ko­dí zo­pa­ko­vať. ÚSTAVNÝ ZÁKON O BEZ­PEČ­NOS­TI ŠTÁTU UR­ČU­JE AKO MOŽ­NO OB­ME­DZIŤ ZÁKLADNÉ PRÁVA A SLO­BO­DY, ALE NEUR­ČU­JE KTO ICH MO­ŽE OB­ME­DZIŤ. Už kvô­li to­mu mu­sí­me dbať o to, aby Slo­ven­sko nev­stú­pi­lo do voj­ny.

Mož­no je to až ab­sur­dné, no vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rá pod­ľa ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu mô­že vy­hlá­siť nú­dzo­vý stav, ne­má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy. A mož­no ide o opat­re­nie za­ve­de­né v do­be, keď sa v tvor­be prá­va eš­te vy­uží­val zdra­vý ro­zum. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­rá roz­ho­du­je o tom, či vy­hlá­si nú­dzo­vý stav, ne­má prá­vo­moc ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy zá­mer­ne, aby ne­bo­la vy­sta­ve­ná po­ku­še­niu zneu­žiť vy­hlá­se­nie nú­dzo­vé­ho sta­vu na ob­me­dzo­va­nie zá­klad­ných práv a slo­bôd.

Ústa­va v člán­ku 2 ods. 2 pre štát­ne or­gá­ny za­kla­dá pra­vid­lo Čo nie je do­vo­le­né, je za­ká­za­né. Pre­to­že ni­ja­ký or­gán ne­má do­vo­le­né ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy v nú­dzo­vom sta­ve, ma­lo by pla­tiť, že to ni­ja­ký or­gán štá­tu nes­mie uro­biť. V nad­väz­nos­ti na Ústa­vu by ma­lo pla­tiť, že tak smie uro­biť je­di­ne Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky, le­bo zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy mož­no ob­me­dzo­vať zá­ko­nom. Aj kvô­li nep­ri­ja­teľ­nos­ti ta­ké­ho rie­še­nia pre vlád­nu koa­lí­ciu sa zro­dil vý­klad, pod­ľa kto­ré­ho Ústa­va nep­la­tí v nú­dzo­vom sta­ve.

V praxi nú­dzo­vých sta­vov od mar­ca 2020 sa za­uží­va­lo, že ta­kú prá­vo­moc po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu má vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky. V pros­pech tej­to čer­stvo sa ro­dia­cej ús­tav­nej oby­ča­je mož­no uviesť, že vlá­da má prá­vo­moc vy­hlá­siť nú­dzo­vý stav (člá­nok 5 ods. 1), a pre­to je „vlád­com nú­dzo­vé­ho sta­vu,“ v kto­rom mô­že všet­ko Ústa­vou do­vo­le­né vrá­ta­ne ús­tav­ným zá­ko­nom do­vo­le­né­ho ob­me­dzo­va­nia zá­klad­ných práv a slo­bôd.

V sú­la­de s tou­to lo­gi­kou by zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy v ča­se voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu a vý­ni­moč­né­ho sta­vu mo­hol ob­me­dzo­vať pre­zi­dent Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pre­to­že on má prá­vo­moc vy­hlá­siť voj­nu, voj­no­vý stav a vý­ni­moč­ný stav. Na­koľ­ko by sa ten­to vý­klad ak­cep­to­val pri za­uží­va­nom poh­ľa­de po­li­to­ló­gov, so­cio­ló­gov a po­dob­ne kva­li­fi­ko­va­ných od­bor­ní­kov na úlo­hu hla­vy štá­tu, je za­tiaľ po­ne­cha­né na prí­pad­ný spor po vy­po­ve­da­ní voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu a vý­ni­moč­né­ho sta­vu. Te­da v znač­ne nev­hod­nom oka­mi­hu, no ta­ká ne­do­ko­na­lá je Ústa­va vo via­ce­rých otáz­kach, kde pô­vod­ne neexis­to­va­la po­li­tic­ká vô­ľa ko­nať pod­ľa Ústa­vy. Ma­te­riál­ny práv­ny štát bol na Slo­ven­sku zle­pe­ný k ne­vô­li štát­nych or­gá­nov a štát­nych fun­kcio­ná­rov z kon­ca éry so­cia­liz­mu pre­fe­ru­jú­cich mo­del, pod­ľa kto­ré­ho vlád­li, keď vlád­li na kon­ci so­cia­liz­mu. Po re­vo­lú­cii naz­va­nej Než­ná im nez­vý­ši­lo iné ako pred­stie­rať osob­ný pre­rod, pris­tú­piť ako na sa­moz­rej­mosť na ria­de­nie štá­tu pod­ľa prá­va, ale vo vlas­tnom vnút­ri ne­zap­re­li se­ba sa­mých, svo­je zvy­ky a po­ci­ty. Sot­va sa nas­kyt­la príl­eži­tosť, na­mies­to ús­tav­né­ho zá­ko­na vhod­né­ho na ria­de­nie štá­tu vo vý­ni­moč­ných si­tuáciách pri­ja­li hmlo­vi­nu bez práv­nej is­to­ty o zá­le­ži­tos­tiach naj­zá­važ­nej­šie­ho vý­zna­mu pre štát. Ten­to stav ako sa­moz­rej­mosť za­cho­va­la vlád­na koa­lí­cia, ho­ci ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu pria­mo a vý­slov­ne no­ve­li­zo­va­la v de­cem­bri 2020.

Keď ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu za­vie­dol dru­hú vý­nim­ku pre vlá­du z pra­vid­la o tom, kto­rý štát­ny or­gán smie ob­me­dzo­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, pres­ne ur­čil aj tie zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy, kto­ré ako je­di­né mô­že vlá­da ob­me­dziť. Zá­ro­veň ur­čil aj spô­so­by ob­me­dzenia us­ta­no­ve­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd vlá­dou. Všet­ky iné spô­so­by ob­me­dzenia a všet­ky iné zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­moh­la ob­me­dziť ani po­čas nú­dzo­vé­ho sta­vu. Kaž­dý typ ob­me­dzenia zá­klad­né­ho prá­va, kto­rý sa vý­slov­ne neu­vá­dza v ús­tav­nom zá­ko­ne o bez­peč­nos­ti štá­tu pre čas voj­ny, voj­no­vé­ho sta­vu, vý­ni­moč­né­ho sta­vu a nú­dzo­vé­ho sta­vu ako ob­me­dzenie, kto­ré neur­če­ný or­gán štá­tu mô­že uro­biť, je neús­tav­né! Ústav­ný súd tej­to okol­nos­ti v roz­hod­nu­tí PL. ÚS 22/2020 nep­riz­nal práv­nu re­le­van­ciu.

Laik mô­že ar­gu­men­to­vať, že pred­sa ús­tav­ný zá­kon o bez­peč­nos­ti štá­tu sa zme­nil. Dopl­nil tak, aby to­ho, čo vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky mô­že ob­me­dzo­vať v nú­dzo­vom sta­ve, bo­lo čo naj­viac. Ar­gu­ment krás­ny, ale nes­práv­ny. Nie­len kvô­li dis­ku­ta­bil­né­mu ob­sa­hu no­ve­ly ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu, ale pre­dov­šet­kým kvô­li sús­led­nos­ti ča­su. Ústav­ný zá­kon č. 414/2020 Z. z., o kto­rom je reč, na­do­bu­dol účin­nosť 29. de­cem­bra 2020. Ná­rod­ná ra­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ho schvá­li­la o je­di­ný deň skôr! Ústav­ný súd vo ve­ci PL. ÚS 22/2020 roz­ho­dol 14. ok­tób­ra 2020. O dva a pol me­sia­ca pred­sti­hol Ná­rod­nú ra­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky. V tom ča­se mo­hol roz­ho­do­vať len, je­di­ne a vý­luč­ne pod­ľa pô­vod­né­ho zne­nia ús­tav­né­ho zá­ko­na o bez­peč­nos­ti štá­tu. Ni­ja­ké iné zne­nie ne­bo­lo. A pred­sa Ústav­ný súd pre­ja­vil ge­niál­nu pred­ví­da­vosť. Vy­veš­til si, že parla­ment ús­tav­ný zá­kon zme­ní, vy­veš­til si ako ho zme­ní, zvá­žil, že ús­tav­ný zá­kon, kto­rý sa o pár me­sia­cov zme­ní, ško­da dodr­žia­vať a to­mu pris­pô­so­bil svo­je roz­ho­do­va­nie. Ved­ľaj­ším pro­duk­tom toh­to od­váž­ne­ho pries­ku­mu bu­dúc­nos­ti sa sta­la pre­me­na ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu na fa­ta­mor­gá­nu, ho­ci ved­ľaj­šie pro­duk­ty čas­to kon­čia na sklád­kach.

Ústav­ný súd SR nep­riz­nal práv­ny vý­znam ús­tav­né­mu zá­ko­nu ob­me­dzu­jú­ce­mu pos­ta­ve­nie vlá­dy pri ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd. Nad us­ta­no­ve­nia ús­tav­né­ho zá­ko­na nad­ra­dil pos­vät­ný CO­VID-19. V In­dii sú pos­vät­né kra­vy, tak pre­čo by na Slo­ven­sku ne­mo­hol byť pos­vät­ný CO­VID-19?

Súd v pr­vom stup­ni prak­tic­ky všet­ko pod­stat­né inter­pre­to­val inak, ako súd v dru­hom stup­ni. Súd pr­vé­ho stup­ňa ob­vi­ne­nie od­mie­tol z dô­vo­du, že ob­vi­ne­ný ne­mo­hol napl­niť skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu, pre kto­rý mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.

Sťaž­nost­ný súd od­mie­tol té­zu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, pod­ľa kto­rej „uz­ne­se­nie vlá­dy o nú­dzo­vom sta­ve, kto­rým zá­ro­veň bo­lo ob­me­dze­né zhro­maž­ďo­va­cie prá­vo ob­ča­nov nie je práv­ne zá­väz­ným a ob­čan sa ním mô­že ria­diť len dob­ro­voľ­ne, ale ne­mu­sí, sťaž­nost­ný súd tie­to úva­hy po­va­žu­je za ta­ké, pri kto­rých ne­bo­li dôs­led­ne po­sú­de­né, zvá­že­né a vy­hod­no­te­né všet­ky as­pek­ty a re­le­van­tné sku­toč­nos­ti“. (3T­po/1004/2020, s. 13).

Dôs­led­né po­sú­de­nie, zvá­že­nie a vy­hod­no­te­nie všet­kých as­pek­tov a re­le­van­tných sku­toč­nos­tí kraj­ským sú­dom znie:

„To­tiž uz­ne­se­nie vlá­dy, kto­rým bol vy­hlá­se­ný nú­dzo­vý stav jed­noz­nač­ne vy­chá­dza a bo­lo pri­ja­té na pod­kla­de ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z. z., pri­čom ten­to zá­kon jas­ne ne­vy­me­dzu­je akou for­mou má byť nú­dzo­vý stav vy­hlá­se­ný a ani to akou for­mou ma­jú byť ús­tav­né prá­va ob­ča­nov ob­me­dze­né, ale nú­dzo­vý stav vy­hla­su­je vlá­da, pri­čom nie je ur­če­né ko­mu pri­ná­le­ží roz­hod­núť o ob­me­dze­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd ob­ča­nov.“ (3T­po/1004/2020, s. 14).

Zdá sa, že se­nát kraj­ské­ho sú­du by ak­cep­to­val aj ob­me­dzenie zá­klad­ných práv a slo­bôd vrát­ni­kom, po­kiaľ by bol vrát­ni­kom Úra­du vlá­dy.

Bri­lan­tnosť práv­ne­ho mys­le­nia sa ro­zlie­ta do vý­šin ďal­ším ar­gu­men­tom sťaž­nos­tné­ho se­ná­tu:

„K roz­ve­de­né­mu kraj­ský súd do­dá­va, že us­ta­no­ve­nie čl. 5 ús­tav­né­ho zá­ko­na č. 227/2002 Z. z. bo­lo v sú­vis­los­ti s pan­dé­miou CO­VID-19 ap­li­ko­va­né viac­krát a uz­ne­se­nia vlá­dy bo­li uve­rej­ne­né v Zbier­ke zá­ko­nov pod č. 84/2020, 284/2020, 290/2020, 298/2020, 306/2020, 315/2020, 386/2020, a te­da vo všet­kých prí­pa­doch iš­lo o opat­re­nia vy­hlá­se­né for­mou uz­ne­se­nia a pod­ľa § 19 ods. 3 zá­ko­na č. 400/2015 Z. z. o tvor­be práv­nych pred­pi­sov a o Zbier­ke zá­ko­nov SR pla­tí, že „iné ak­ty na­do­bú­da­jú zá­väz­nosť dňom ich vy­hlá­se­nia v zbier­ke zá­ko­nov. Dňom vy­hlá­se­nia v zbier­ke zá­ko­nov za­čí­na­jú ply­núť le­ho­ty, kto­ré sú v nich us­ta­no­ve­né, ale­bo kto­ré us­ta­no­vil práv­ny pred­pis pre ni­mi up­ra­vo­va­né práv­ne vzťa­hy.“ (3T­po/1004/2020, s. 15).

Stok­rát opa­ko­va­ná lož sa stá­va prav­dou. To už vie­me. Stok­rát opa­ko­va­ná ne­zá­kon­nosť sa stá­va zá­ko­nom. To sa prá­ve doz­ve­dá­me. Už nep­la­tí, že ne­zá­kon­nosť sa ne­mô­že zme­niť na zá­kon inak ako zme­nou zá­ko­na. Sta­čí, ak súd usú­di, zís­ka do­jem, že zá­kon­né je to, čo eš­te vče­ra bo­lo ne­zá­kon­né.

Sran­da sa kon­čí. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky ne­reš­pek­tu­je pod­mien­ky ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu vo vzťa­hu k for­me, akou má re­gu­lo­vať sprá­va­nie v štá­te. Vlá­da Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­ru­ší Ústa­vu, prá­vo Európ­skej únie aj me­dzi­ná­rod­ný do­ho­vor pri­ja­tý Ra­dou Euró­py. To všet­ko po­ru­ší ob­me­dze­ním slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia.

Na­mies­to to­ho, aby stráž­ca zá­kon­nos­ti – pro­ku­rá­tor – od­mie­tol ta­ký paš­kvil up­lat­niť pro­ti ob­ča­no­vi Slo­ven­skej re­pub­li­ky, po­koj­ne ho pre­nas­le­du­je v pres­ved­če­ní, že ko­ná správ­ne. Veď sa za­vďa­ču­je vlá­de Slo­ven­skej re­pub­li­ky.

Pri­tom ak by v tej­to ve­ci pro­ku­rá­tor ko­nal ozaj dôs­led­ne, ok­rem to­ho, že by ne­vie­dol tres­tné stí­ha­nie pro­ti ob­ča­no­vi, kto­rý up­lat­nil svo­je ús­tav­né prá­vo bez oh­ľa­du na je­ho po­ru­šo­va­nie vlá­dou SR, zá­ro­veň by sa mu­sel za­obe­rať otáz­kou, kto­rý člen vlá­dy sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu zneu­ži­tia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, prí­pad­ne či ne­doš­lo k spá­chaniu toh­to tres­tné­ho či­nu v spolu­pá­cha­teľ­stve via­ce­rých čle­nov vlá­dy.

Keď pro­ku­rá­tor pred­lo­ží sú­du na roz­hod­nu­tie nez­my­sel, na Slo­ven­sku nez­my­sel pres­tá­va byť nez­mys­lom. Pro­ku­rá­tor by pred­sa čo­si ta­ké neu­ro­bil. Pro­ku­rá­tor pred­kla­dá sťaž­nosť, nuž mu tre­ba vy­ho­vieť.

Sťaž­nos­tné­mu sú­du ako ke­by vy­ra­zi­la dych zá­važ­nosť té­my, o kto­rej mal roz­hod­núť. O zneu­ži­tí slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia spô­so­bom, pri kto­rom sú všet­ci oh­ro­ze­ní, vlá­da aj oby­va­te­lia, hro­zia­cim roz­ší­re­ním pan­dé­mie Co­vid-19. Čo už s tým? Na­ka­ziť ce­lý ná­rod kvô­li ne­ja­kým smieš­nym ľud­ským prá­vam?

S pl­ným ve­do­mím hro­zia­cej zod­po­ved­nos­ti v ro­di­ne, pred su­sed­mi a zná­my­mi sa kraj­ský súd chy­tal čo­ho sa da­lo. Nev­zal do úva­hy, čo­ho sa chy­tiť ne­da­lo. Nap­rík­lad ochra­nu slo­bo­dy zhro­maž­ďo­va­nia pod­ľa čl. 52 Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie a pod­ľa čl. 11 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, ho­ci oba do­ho­vo­ry bo­li pred­me­tom ko­na­nia pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa. Čud­né rozvrstve­nie prá­vo­mo­ci, ocho­ty a zá­uj­mu v ta­lá­roch sa dos­ta­lo k ďal­šie­mu míľ­ni­ku – kde je me­dzi­ná­rod­ný do­ho­vor, niet slo­ven­ské­ho sud­cu. To, čo s mi­ču­rin­skou tr­pez­li­vos­ťou naš­te­pil Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na inter­pre­tá­ciu Ústa­vy, le­bo to mô­že uro­biť, ni­ja­ký slo­ven­ský sud­ca ne­mô­že uro­biť me­dzi­ná­rod­né­mu do­ho­vo­ru. Vý­cho­dis­kom je len za­vre­tie očí a útek. Pod­ľa to­ho sa sťaž­nost­ný súd za­cho­val.

Tre­tí sek­tor nav­le­če­ný do ru­ka­vi­ce mé­dií ma­ni­pu­lu­je s ve­rej­nou mien­kou. Na­vo­dzu­je zda­nie, že Slo­ven­sko pot­re­bu­je spra­vod­li­vý roz­su­dok v kau­ze Ku­ciak. Sa­moz­rej­me, iné ako spra­vod­li­vé pot­res­ta­nie pá­cha­te­ľov a ob­jed­ná­va­te­ľov tej­to vraž­dy nes­mie prísť do úva­hy. No Slo­ven­sko pot­re­bu­je ove­ľa viac, ako spra­vod­li­vý roz­su­dok v jed­nom prí­pa­de. Slo­ven­sko pot­re­bu­je, aby súd­ne roz­hod­nu­tia bo­li spra­vod­li­vé vždy. Pri­naj­hor­šom sko­ro vždy. Nie cel­kom vý­ni­moč­ne raz a prí­pad­ne nik­dy viac. Z toh­to zor­né­ho uh­la roz­hod­nu­tie sú­du dru­hé­ho stup­ňa, kto­ré pod­po­rí vlá­du v ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd kvô­li to­mu, že je vlá­dou, je ob­lud­né. Ak by vlá­da dba­la o ochra­nu ús­tav­nos­ti a pre­sa­dzo­va­nie ma­te­riál­ne­ho práv­ne­ho štá­tu, sa­ma by mu­se­la vy­vo­diť dôs­led­ky z to­ho, že súd dru­hé­ho stup­ňa vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti up­red­nos­tní po­ru­šo­va­te­ľa prá­va pred tým, kto je ob­me­dzo­va­ním prá­va poš­ko­de­ný. Do­kiaľ bu­dú na Slo­ven­sku ta­kí sud­co­via, ne­bu­de v súd­nych sie­ňach a v súd­nych roz­hod­nu­tiach spra­vod­li­vosť, ani dos­tup­ná Ústa­va a všet­ky me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry, kto­ré v ta­kom prí­pa­de Slo­ven­ská re­pub­li­ka pod­pí­sa­la zby­toč­ne. Pres­nej­šie, za pod­pí­sa­nie ale ne­dodr­žia­va­nie kto­rých bu­de Slo­ven­ská re­pub­li­ka eš­te aj pla­tiť.

Doc. JUDr. Ján Dr­go­nec, DrSc. – eme­rit­ný sud­ca Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky

Pozn. InfoVojna: – Rozhodnutie sudcu bratislavského okresného súdu JUDr. Branislava Harabina vo veci Petra Sihelského si môžete prečítať TU.

Zdroj: pravnelity.sk / InfoVojna

---