Okrúhla osemdesiatka SNP je príležitosťou na zamyslenie. V osudovom roku 1944 sa Slováci a ich politici rozhodovali v širšom geopolitickom kontexte. Vtedy pod vplyvom kapitulácie nemeckých vojsk pri Stalingrade 2.februára 1943 a podpise československo-sovietskej Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci v Moskve 12. decembra 1943.
Vyšlo pôvodne na Slove, prevzaté so súhlasom autora.
Reminiscencie
SNP bolo vystúpením slovenského národa proti klérofašistickému režimu. Hlavnú úlohu zohrala slovenská armáda napriek odzbrojeniu dvoch divízií. Politicky sa na ňom podieľali dva zásadne odlišné smery, o tom bola Vianočná dohoda 1943. Mal som tú česť poznať účastníkov povstania, ktorí vôbec neboli komunistami. Ale aj takých, ktorí boli. Bojovali za svoj národ a za obnovenie ČSR. Ale na princípe „rovný s rovným“ zakotvenom v Košickom vládnom programe. To musel Beneš v roku 1945 so škrípaním zubov prijať, ale nemal v úmysle dodržiavať. Ďalšie historické fakty ako tri pražské dohody a zrušenie slovenských národných orgánov v Ústave z roku 1960 sú známe.
Vynikajúci historik Jan Rychlík, uznávaný odborník na česko-slovenské vzťahy a ich peripetie, raz v relácii ČT pripomenul jeden zaujímavý detail. V roku 1933 prišli na Komenského univerzitu študovať Gustáv Husák a Imrich Kružliak. Neboli spolužiakmi, v tom sa Rychlík pomýlil, jeden bol právnik, druhý historik, študovali na rôznych fakultách. Samozrejme sa poznali a boli aktívne činní v rôznych študentských spolkoch. Oba životné príbehy sú dnes uzavreté. Nielen kurikulá oboch osobností, lež poznáme aj priebeh historických udalostí.
Pri hrobe Gustáva Husáka 29. augusta 2024.
Na rozhraní dejín súdruh Husák a pán Kružliak museli zaujať stanovisko. Riešili otázku, o ktorú mocnosť sa bude môcť oprieť slovenský národ. Obaja boli stúpencami slovenskej štátnosti. I. Kružliak bol ako dieťa svedkom vyčíňania komunistických povstalcov Bélu Kuna (popravy občana pred kostolom). Za Slovenského štátu pracoval najmä na úseku propagandy, po vojne bol poslancom za Demokratickú stranu. Stihol emigrovať aj sa vrátiť. G. Husák sa ako stredoškolák angažoval v Komsomole. Prijatie na Právnickú fakultu UK mu umožnilo vstúpiť do KSČ, kam ako stredoškolák nemohol. Mal výrazný podiel na SNP, po vojne bol okrem iného predsedom Zboru povereníkov.
V tridsiatych rokoch minulého storočia sa začala meniť geopolitická situácia, nastolená po Versailleskom diktáte, pardon, mierovej zmluve, ktorá ukončila prvú svetovú vojnu (vstúpila do platnosti v roku 1920). Nemecko sa etablovalo ako revizionistická imperiálna veľmoc. Na svetovú scénu vstúpil ako nástupca cárskeho Ruska Sovietsky zväz. Trockij, Lenin a Stalin udržali cárske impérium pod zmenenou vlajkou a ideológiou. To iste nebolo v záujme anglosaských imperialistov. Intervencia proti sovietskej moci zlyhala, naftové polia v Baku sa nepodarilo obsadiť. Vznikajúce rivalizujúce impérium bolo treba nasmerovať správnym smerom – Drang nach Osten. To sa celkom nepodarilo, preto epizóda paktu Molotov-Ribbentrop (1939 – 1940). Rozhodujúci podiel na tom, že ZSSR sa stal jedným z víťazov druhej svetovej vojny, mal J. V. Stalin. Totiž udržal sovietsky štát po strašných rokoch občianskej vojny a presadil industrializáciu krajiny zvládnutú za desať rokov. Keď v Postupimi (1945) prezident Truman informoval Stalina o mocnej novej zbrani, Stalin nebol prekvapený. Sovietsky zväz, konkrétne L. Berija, vybudoval vojensko-priemyselný komplex, utajované mestá, v ktorých sa konštruovali sovietske zbrane hromadného ničenia a iné. Takto sa vytvorila geopolitická situácia, ktorá s modifikáciami pretrváva do súčasnosti.
Čo nám pre súčasnosť hovorí geopolitická voľba, pred ktorou stáli moji dvaja protagonisti pred necelým storočím? Pripomínam článok R. Iščenka Rozvrat Európy na ruinách Ukrajiny. Malé krajiny sú odsúdené byť limitrofmi, sú takpovediac pohraničnými národmi, ktoré sa musia primknúť k silnejšiemu.
Hlinkova slovenská ľudová strana vznikla pred prvou svetovou vojnou odtrhnutím od maďarskej katolíckej strany. Bola programovo konzervatívna a hlásila sa k sociálnej náuke katolíckej cirkvi, hlavnou oporou strany bol katolícky klérus. Po vzniku ČSR bola HSĽS na čele slovenského autonomistického hnutia, v rokoch 1923 – 1938 bola najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. Už na jeseň 1938 zlikvidovala pluralitný politický systém, po vyhlásení Slovenského štátu sa stala Stranou slovenskej národnej jednoty. Slovenský štát, od 21. júla 1939 Slovenská republika, bol prvým naplnením slovenskej štátnosti, avšak ako satelitný štát hitlerovského Nemecka. Za to bolo treba zaplatiť nemalú cenu. Holokaust sa neodstane, my narodení po vojne nosíme vinu metafyzickú (K. Jaspers). Dokonca aj v seriáli Dunaj nemeckí poradcovia otvorene priznávajú, že iba dočasne predstierajú, že Slováci majú svoju vládu. Po vypuknutí SNP 31. augusta 1944 bol vydaný rozkaz na obsadenie Slovenska nemeckým vojskom. Keďže HSĽS kolaborovala s nacistickým Nemeckom, bola na povstaleckom území výnosom Slovenskej národnej rady 1. septembra 1944 zakázaná. Takto dopadla orientácia limitrofov na Tretiu ríšu.
Na základe SNP bolo Slovensko prijaté do protifašistickej koalície. Uvedená skutočnosť má zásadný význam pre vznik novej slovenskej štátnosti 1. 1. 1993. Na základe SNP sa okrem iného po vojne nenaplnili niektoré pomstychtivé zámery prezidenta Beneša voči Slovákom, proti čomu sa postavil sám Stalin. V roku 1953, už po Stalinovej smrti, bol G. Husák odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese proti tzv. buržoáznym nacionalistom na doživotie. Za zmienku stojí, že tento proces bol záležitosťou Prahy, sovietski poradcovia sa na ňom nepodieľali. Po rehabilitácii sa G. Husák ako vtedajší podpredseda vlády rozhodujúcim spôsobom zaslúžil o prijatie Ústavného zákona o československej federácii Národným zhromaždením ČSSR 27.októbra 1968 pod č.143/1968 Zb. Niektorí šovinististickí pražskí politici zákon nazvali po prevrate (1989) „kukaččím vejcem“ a mali pravdu. Totiž vynikajúci právnik Husák zakotvil v zákone občianstvo oboch republík, na základe rozhodnutia ktorých sa z vôle republík mali vytvoriť federálne orgány. To bolo predmetom sporu, známej spanilej jazdy prezidenta Havla po českých hradoch a zámkoch a napokon nedohody. Pokus prijať dohodu z Milov vo februári 1992, ktorý intepretovala česká strana ako „posledný pokus o udržanie federácie“ – presnejšie – modifikovanej podoby unitárneho štátu, musela slovenská strana odmietnuť. Historické hlasovanie v Predsedníctve SNR dopadlo 10:10, rozhodujúcim bol hlas proti zmluve historika M. Zemka (VPN). Spoločný štát sa nepodarilo zachovať, lebo dve tretiny neboli ochotné akceptovať jednu tretinu ako rovný s rovným, pokiaľ išlo o zákaz majorizácie vo Federálnom zhromaždení. Po počiatočnom vajataní protikladných síl – ľudáckych a čechoslovakistických nostalgikov – sa hlavne zásluhou SDĽ ujalo uznanie SNP ako jedného zo základných atribútov slovenskej štátnosti.
Súčasnosť
Odkedy na dôchodku študujem geopolitiku, prekvapuje ma, že geopolitické schémy sa od čias Vestfálskeho mieru (1648) zásadným spôsobom nezmenili. Tridsaťročná vojna bola prvým globálnym konfliktom. Výsledkom mieru bolo uznanie štátnej suverenity a vytvorenie systému medzinárodných vzťahov. Slávny historik Fernand Braudel zdôvodnil, že kapitalizmus vznikol z peňažného výmenného hospodárstva. Do osemnásteho storočia dominoval trh „A“ ako lokálna výmena, každodenné obchodovanie na trhu. Trh „B“ – diaľkový obchod – prerušil styk výrobcu so spotrebiteľom, z obchodníka sa stal kapitalista. Až v rokoch 1830 – 1860 uspel finančný kapitál, banky sa zmocnili priemyslu a obchodu. Kapitalizmus víťazí iba vtedy, keď sa stotožní so štátom, keď sám je štátom. (1) V 19.storočí sa začala prvá priemyselná revolúcia parným strojom a pokračovala spaľovacím a elektrickým motorom. Na čele priemyselného rozvoja bola Veľká Británia. Tak vznikala slávna koloniálna éra ríše, nad ktorou Slnko nezapadá, ktorá dosiahla svoj vrchol za vlády kráľovnej Viktórie. Británia a západná Európa dominovali aj preto, že mali rozvinuté bankovníctvo a finančný kapitál. Na konci 19. a na začiatku 20.storočia sa konali svetové výstavy, túto dobu označujú ako La belle époque. Až do strašného a krutého krvavého vytriezvenia v podobe štyri roky trvajúcej prvej svetovej vojny, ktorá bola prvou priemyselne vedenou vojnou v ľudských dejinách. O. Spengler mal pravdu, ako prorokoval v roku 1923: úpadok Európy sa začal tým. že mocnosti nechali vzájomne vyvraždiť celé dve generácie (2). Postupne po prvej a definitívne po druhej svetovej vojne anglosaskú hegemóniu prevzali USA.
Slávnu Spenglerovu knihu ideovo o pol storočia predbehol ruský polyhistor a geopolitik Nikolaj J. Danilevskij. V roku 1864 napísal:
Ide o to, že Európa nás neuznáva za svojich. V Rusku a Slovanoch vôbec vidí niečo jej cudzie a zároveň niečo, čo nemôže poslúžiť ako prostriedok, z ktorého by mohla ťažiť pre seba prospech, ako to robí v prípade Číny, Indie, väčšej časti Ameriky a pod. – hmotu, ktorú by mohla formovať a spracovávať na svoj obraz, ako sa v minulosti nazdávala, osobitne Nemci, ktorí napriek svojmu preslávenému kozmopolitizmu, jedine od spásonosnej germánskej civilizácie očakávajú záchranu sveta. Európa preto vidí v Rusku a Slovanstve nielen cudzí, ale aj nepriateľský prvok. (3)
Britský geograf Halford Mackinder v roku 1904 svojou teóriou, že námorná mocnosť musí zničiť pevninského rivala, iba zovšeobecnil základnú zásadu anglosaskej geopolitiky, ktorá platí dodnes: Rusko est delenda. V ZSSR som bol na dlhšej stáži na Moskovskej štátnej univerzite (МГУ) v čase pohrebu L. I. Brežneva (1982). Vnímal som generačný konflikt, knihu sociológa L. S. Feuera The Conflict of Generations (1969) som poznal. Medzi študentmi bol rozšírený nekritický obdiv voči západnej konzumnej spoločnosti. Nielen to. Pomyslel som si, že sa musí niečo stať, že mladšia a frontová generácia si nerozumejú, že musí prísť nejaká zmena. Prišiel idealista M. Gorbačov. Pragmatici v nomenklatúre a KGB (A. Jakovlev) chceli konvergenciu, aby získali západnú pomoc, ktorú očakávali od USA. Preto Malta (1989), preto sa vzdali svojej sféry vplyvu v stredovýchodnej Európe. Zjednotenie Nemecka, ktoré si Západ neželal, malo byť kľúčom k ukončeniu studenej vojny. Ja som si vtedy naivne myslel, že perestrojka bude návratom k demokratickému socializmu. Dnes to vidím tak, že Dubček (1968) i Gorbačov (1985) vyvolali spontánny proces, glasnosť, ktorí nemohli kontrolovať, ani keby chceli. A výsledok sa dostavil. Taký, aký nikto nechcel. (4) Totiž okupácia ČSSR (1968) a hybridná vojna (od 1994).
Vhľad – insight
Sovietsky rozviedčik Jurij Bezmenov po úteku do USA vylíčil metódy KGB, rozpracované údajne v 60-tych rokoch, ktoré mali podľa jeho názoru rozbiť ZSSR, EHS (EÚ) a nakoniec USA. Subverzia populácie má štyri fázy. Demoralizácia, presadzovanie morálneho relativizmu, odmietnutie tradičných hodnôt a vlastnej kultúrnej identity. Destabilizácia, oslabenie základných štruktúr spoločnosti až po vyvolanie krízového stavu, kedy sociálne nepokoje a politická polarizácia umožňujú ďalšiu manipuláciu. Kríza je stavom chaosu a rozpadu dôvery v inštitúcie, kedy zúfalí ľudia v bode zlomu budú hľadať riešenie, čo umožňuje ponúknuť alternatívne cudzie ideológie. Ideológia, ktorá bola predtým zavrhnutá, sa stáva novou normou v záverečnej fáze normalizácie. Spoločnosť je transformovaná na základe ideologického rozvratu. Podľa Bezmenova sa tieto procesy začali v plnom rozsahu aplikovať až po rozpade východného bloku vrátane ZSSR za účelom rozvratu kolektívneho Západu; samozrejme, nie prostredníctvom KGB, ale zvnútra prostredníctvom neoliberálnych globalizátorov (5). Bezmenov aktuálne tvrdí, že zvolenie D. Trumpa vraj odštartuje v USA občiansku vojnu. Pritom upozorňuje na rozhodnutie nezávislého kandidáta R. Kennedyho podporiť Trumpa, hoci celá jeho rodina sú tradičnými stúpencami demokratov.
R. Iščenko napísal:
Európski politici a publicisti proamerického zamerania sa teraz snažia svojim západoeurópskym a zaoceánskym náprotivkom odovzdať jednoduchú pravdu: ak Západ prehrá na Ukrajine, tak spoločnosti ich limitrofií, ktoré už aj tak začínajú pochybovať o sile Západu, budú prehru vnímať ako totálnu neschopnosť Západu vzdorovať novej geopolitickej sile. Rusofóbnym politikom zamatovým či menej zamatovým štýlom ukážu dvere a začnú vítať rusofilov, ktorí zásadne zmenia orientáciu východoeurópskeho „sanitárneho kordónu“.
Tvorí sa nový svetový poriadok na multipolárnej báze. O tom je už rozhodnuté. Tak nejako sme svedkami podobnej situácie, ako boli naši predchodcovia, keď sa v roku 1943 schádzali na Gajovej ulici v Bratislave. Ako správni limitrofi by sme mali rozmýšľať, ako ďalej v meniacej sa geopolitickej situácii, ktorej zmeny nezávisia od nás. „Na večné časy a nikdy inak“ neplatilo v minulosti, mali by sme sa z toho poučiť, keďže uvedené heslo vôbec neplatí v dnešnom oveľa dynamickejšom svete.
Senátor Bernie Sanders v prejave v Kongrese USA 30. júla povedal, že krajina rýchlo napreduje k oligarchickej podobe spoločnosti. Existuje viac nerovností a rozdielov v príjmoch než kedykoľvek v amerických dejinách. Rand Corporation uvádza, že za ostatné polstoročie nastal masívny transfer bohatstva v rozsahu 50 biliónov $ od väčšiny k 1 % najbohatších. Mzdy napriek enormne zvýšenej produktivite sú nižšie ako pred päťdesiatimi rokmi, minimálna hodinová mzda 7,25 $ sa po desaťročia nezvýšila. Extrémne narástla koncentrácia vlastníctva: tri korporácie Black Rock, Vanguard, State Street držia 95 % akcií na burze. 60 % obyčajných Američanov žije zo dňa na deň, 600 tisíc obyvateľov najbohatšej krajiny sveta prespáva na ulici. Miliardári si kupujú voľby, lebo Najvyšší súd umožnil neobmedzené príspevky do verejných fondov. Osobitnou kapitolou je zdravotníctvo. USA sú jedinou spomedzi vyspelých krajín, kde zdravotná starostlivosť nie je zaručene dostupná každému. Zdravotný systém je nefunkčný a príliš drahý, Američania platia desaťkrát viac za lieky. (6)
Na druhej strane Ruská federácia úspešne čelí bezprecedentnému systému sankcií zo strany kolektívneho Západu. Po vojenskej stránke odoláva agresii v proxy vojne zo strany USA, vedenej v zastúpení banderovskými ukrofašistami. Os Peking-Moskva, ktorú kolektívny Západ objektívne nedokáže poraziť, je nepochybne najväčším úspechom U.S. zahraničnej politiky pod vedením demokratov. A netreba zabúdať, že Čína sa stala superveľmocou, ktorá dokáže uživiť svoje obyvateľstvo, dokáže čeliť technologickým blokádam USA a preniká do kozmu. Z dostupných informácií predpokladám, že RF pomáha ČĽR pri obrane pred prípadným útokom USA, strategickú paritu plánuje Čína dosiahnuť do desať rokov.
Tak nejako si spomínam, že prvá svetová vojna sa začala, keď Británia nedokázala obhájiť svoju hegemóniu diplomatickými prostriedkami. Druhá svetová vojna bola pokračovaním tej prvej. Nasledovala studená vojna, vystriedaná hybridnou vojnou. Môže nastať horúca vojna s použitím taktických jadrových zbraní. Takto nejako s veľkými rizikami sa formuje nový svetový poriadok. My Slováci s tým veľa urobiť nedokážeme. Museli by sa spamätať občania vo viacerých krajinách EÚ na západ od nás. Možno po U.S. prezidentských voľbách bude budúca administratíva viac uplatňovať politický realizmus. Ak by sa aj nevzdali tradičného dlhodobého cieľa zničiť Rusko a neskôr kolonizovať Čínu, mohli by realisticky uznať, že momentálne je to nemožné a pristúpiť na nejaký stalemate. Samozrejme, dočasné kváziprímerie, lebo Amerobritánia pozná len vynútené ústupky. EÚ by sa mohla spamätať a stať sa jedným z globálnych aktérov v rámci formovania multipolárneho sveta. Aktuálne EÚ považujú za satelit USA nielen Čína a RF, lež niektoré prelietavé (swinging) štáty i krajiny globálneho Juhu. V tejto konštelácii Memorandum o zahraničnej politike, podpísané troma najvyššími ústavným činiteľmi SR, je krokom správnym smerom.
Odkazy a zdroje
1. BRADEL, F., Dynamika kapitalismu. Praha, Argo, 1999,s. 43.
2. O. Spengler, Zánik Západu. Obrysy morfologie světových dějin. Praha, Academia 2010.
3. N. J. Danilevskij, Rusko a Európa. Nitrava, Bratislava 2022, s. 80.
4. O začiatku WW1, ktorú z politikov nikto nechcel, pozri Ch. Clark, Náměsičníci, BB art, Praha 2014.
5. FULL INTERVIEW with Yuri Bezmenov: The Four Stages of Ideological Subversion (1984) (youtube.com)
6. https://youtu.be/Ai-GzH7zHTQ?si=k1CcYUEJqjNBF1W8
