Martin Vladik: ŠESŤDESIAT BÁSNÍ Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, s. r. o., 2020, 1. vyd., 103 s., ISBN 978-80-8202-123-6
Známy slovenský básnik Martin Vladik sa slovenskému čitateľovi najnovšie predstavil básnickým dielom s jednoduchým a presným názvom Šesťdesiat básní. Ide o výber básní z jeho predchádzajúcich siedmich zbierok, ktorý načasoval príznakovo na svoje životné jubileum – šesťdesiatku. Autor sa v nej prezentuje ako človek s evidentne fungujúcim viacrozmerným videním jeho i nášho sveta a človeka v ňom.
Takéto videnie nie je bežné – je to osudovo prisúdená výnimočnosť tým ľuďom, ktorí ju vedia (lebo tak chcú) dať do služieb metatextovo stvárnených výpovedí – do služieb poézie ako výsostne estetického znaku. Takéto konštatovanie pokladám za jednu z jeho stĺpových dominánt ako nevyhnutný predpoklad písať zmysluplnú poéziu, teda takú, aby čitateľ nemal pri jej čítaní a následnej obsahovej a estetickej percepcii pocit strateného času. M. Vladika som pri istej príležitosti označil ako básnika s „orlozrakým“ videním toho, čo je v nás, rovnako aj mimo nás, no najmä toho, že človek je súčasťou niečoho. A toto niečo on ustavične hľadá, nachádza a dáva ho cez prizmu svojej poetiky čitateľovi na vedomie ako posolstvo a dodajme, že posolstvo pravdivé, čisté a aktuálne. Je na prospech zbierky, že aktualita ako časový vektor – kvalifikátor – nie je v nej časovo obmedzená, lež prechádza skrz-naskrz všetkými prirodzenými časovými priestormi, ktoré vyúsťujú do jednotnej fázy v podobe tu a teraz. Vladikova „orlozrakosť“ jednoznačne pramení z kultivovane disponovaného a empiricky obsadeného vlastného bytia – vedomia či svedomia ako axiologického predpokladu na jemu príznačné básnické zvládnutie životom ponúkanej látky či látok, ktoré mu ponúkajú čitateľsky príťažlivé témy v podobe odhaľovania (akoby) zámerne nevideného, odtajovania utajovaného, poznávania doposiaľ nepoznaného. Môžem to potvrdiť aj inak, napríklad takto – čo báseň, to pružný a presný postreh a vzápätí priam briskná básnikova re- flexia v rozličnej miere intenzity, extenzity a predo- všetkým kognície (poznávania i spoznávania) toho, čo je pred človekom (akoby) latentne prítomné, no azda (aj) preto ho nevidí, nevníma či nechce (z akejkoľvek príčiny) alebo nemôže (nechce?) vnímať. Či- tateľ sa pri čítaní jeho básní zrejme na niektorých miestach pristaví (pristavenie akú súčasť ich inter- pretačného zvládnutia) s vnútornou otázkou: čo či kto autora k takejto poetike vedie? Je to dôležité, preto si na tomto mieste pomôžem citáciou Miroslava Bielika, ktorý v úvodnom slove tejto zbierky píše, že Vladikova „… poézia sa vynára na pokyn bytia“. Áno, Vladikovo bytie ako forma existencie jeho vedomia a svedomia je esenciou viacerých axiologických domén, ktoré ho posunuli nad horizont bežného chápania vecí a dejov raz v priamočiarejšej – naturálnej, no zväčša v transformovanej, metatextovej podobe vyúsťujúcej (aj) do funkčne žánrovo modifikovaných polôh: autor je raz satirikom, inokedy šľahá ostrými epigramami, aforizmami, v ktorých je apel, avízo, básnická otázka, výstraha… – človek, spamätaj sa, človek, zamysli sa nad sebou i nad iným – inými.
Aj keď M. Vladik nie je básnikom pokojnej, (akoby) hladkej hladiny jazera zvaného Slovensko, pretože také ani nejestvuje (a on ako právnik – sudca – má prednostné právo to povedať nahlas), predsa ponúka čitateľovi básne na upokojenie i uspokojenie duše a srdca. Tak vnímam jeho básne tematicky vyvierajúce z rodného Zemplína, z blízkeho mu domova, rovnako tak pôsobia impresie z mladosti, z plynúceho časobytia súvedného s najprirodzenejšou a zároveň azda s najtajomnejšou ľudskou túžbou – láskou – nielen osobnou, lež aj tou nadstavbovou, idúcou širším priestorom. „Cítim vôňu sena / vôňu spáleného lístia / dotyky tráv / pohladenia králikov / Dotyky / ovocných záhrad / vône decembrových vín.“ Alebo: „Na Vinianskom hrade / na vrchole vypľúvam / dušu // Pán hradu mi podal fľašu / stredovekého moku.“ Lásku vníma v dvojdotykovom smere, napríklad: „Dotýkať sa tvojich vlasov / dotýkať sa ich končekmi prstov / pier / dotykmi hlasu poézie.“ // „Prišla si ráno / keď človeku sa najkrajšie drieme, // Srdce dotýka sa srdca / Túžby dočkali sa raja.“
Silnou látkovou ponukou sú básnikom M. Vladikom uchopené témy zacielené na širšie – sociálne javy zachytávajúce nepokojné dianie súčasných dní v zmysle – na pulze dňa. Vieme, že pulzová frekvencia človeka sa mení podľa jeho vnútorných a vonkajších okolností, dejov, vecí, súvislostí. Dávam to do paralely so spoločenskou pulzovou frekvenciou, ktorú autor diagnosticky a zároveň práv- nicky veľmi dobre vníma; vychodí mu z toho básnický obraz krajiny s leskom i biedou zároveň, na ktorú reaguje na niektorých miestach priam frapantne – povedzme silná výpoveď o dvoch zámočníkoch v básni Kľúče – „Na námestí SNP v Bratislave / po 17. novembri 1989 / dvaja zámočníci / štrngali kľúčmi // Na námestí SNP v Bratislave 17. novembra 2009 dvaja exzámočníci – bezdomovci / predávali Nota bene / Bez kľúčov.“ Takéto príkla- dy možno nájsť aj v iných jeho básňach. V týchto súvislostiach chcem upozorniť na Vladikovu silnú a stĺpovú textotvornú a kompozičnú štrukturáciu takmer všetkých jeho básní: je to princíp kontrastu tém a ich problémov zasadený do dynamickej polohy, ktorý veľmi dobre vníma, a predkladá ho čitateľovi tak, že vidiac zároveň prežíva priam bolestne stav vecí a dejov spoločných. Básnikove prechody od subjektívneho videnia látky a témy k spoločenskému bytiu človeka sú jemné a súvzťažne vyznievajúce. Vidno, že básnik na to pri výbere básní aj pamätal. A ešte jedna dôležitá poznámka: pri výbere básní z predchádzajúcich zbierok do novej je dôležité, aby látkovo a tematicky priveľmi nelavírovali; aj uňho sa na prvý pohľad zdá, že sa od seba niekde viac inde menej vzďaľujú, ale je to iba prvoplánový a takrečeno laický pohľad. V skutočnosti je to celkom inak: Vladikove básne sú tematickým obsadením a najmä tvarovým spracovaním problémov prinajmenšom v dvoch vzťahových polohách: v inkluzívnom a ambivalentnom. Tak sa mu vydarilo dielo, ktoré je funkčne usadené v uzlovom a zároveň centrálnom priestore bytia vlastného, no najmä spoločenského a súvedne fungujúceho s rovnako individuálnym a spoločenským vedomím. Poviem to jednoduchšie: Martin Vladik hľadá podobu existencie súčasného človeka s jeho diferencovaným sociálnym správaním v priestore tu a teraz a v priestore kauzality v podobe ako (je to) a prečo (je to tak). Tak písali a rovnako aj dnes píšu poéziu dobrí básnici, o ktorých zanechal pravdivé, a preto aj vzácne svedectvo v básni Básnici: Najmilší spomedzi nemilých / najmilší spomedzi preklínaných / utrápení medzi trpiacimi / trpiaci za utrápených / Bohom vyvolené deti?“ Nová básnická zbierka Šesťdesiat básní Martina Vladika je významné slovesno-umelecké posolstvo, ktoré vychádza v správnom čase a na správnom mieste. Verím, že mu patrí dôstojné miesto v hodnotovej paradigme súčasnej slovenskej poézie, rovnako tak patrí do rúk kultivovanému slovenskému čitateľovi.
František Ruščák, vyšlo v Literárnom týždenníku
