Pandémia COVIDU 19 je stále náročná, zložitá a nevyriešená. Ukázala nám namiesto sily a súdržnosti, našu slabosť a zraniteľnosť. Prekvitajú nám pohrebné služby, chýba asi systematickosť, neustále sme v procese zmeny – ešte sa jej nestačíme prispôsobiť, už je tu ďalšia, nečakáme na efekt jednej zmeny, už sa deje iná. Niektorí politici nie sú schopní empatie, kompromisu. Ide často o boj namiesto hľadania pravdy a napokon to skončí na osobných útokov (nie myšlienkových).
Podľa môjho názoru, výrazným argumentom pre kooperáciu ako kľúč úspechu by mohla byť kolektívna inteligencia . Je to v protiklade s dnes bežným dôrazom na individualizmus. Individualistický človek stráca schopnosť vcítiť sa do iných ľudí. Je pohltený záujmom o svoje vlastné veci. Prehra iného ho skôr poteší, výhra vyvolá žiarlivosť. Všade sa zdôrazňuje: hovorte s deťmi o pandémii, diskutujte v krízovom štábe, ale nikto týchto ľudí neučil ROZPRÁVAŤ sa. Carl Rogers, slávny psychológ humanista a zakladateľ takzvanej nedirektívnej psychoterapie sa pokúšal cez nondirektívny rozhovor vyriešiť spor katolíkov a protestantov v Írsku – nepodarilo sa, nevedeli sa rozprávať bez emócii, každý bol individualista .
Čaro kolektívnej inteligencie podľa Josepha Henricha Amerického profesora evolučnej biológie je v tom, že hustejšia vzájomná prepojenosť našich myslí, vytvára priestor, v ktorom každý z nás má prístup k rozsiahlejšiemu spektru myšlienok, informácií, než v izolovanom svete s jeho obmedzeným množstvom ideí a znalostí. Je to teda veľkosť kolektívnej inteligencii, ktorá robí naše individuálne mozgy múdrejšími. V našej psychológii sa také spojenie nepozná. Kolektívny rozum, ako sa u nás laicky hovorilo, je založený na dialógu, rozhovore, debate, polemike. Nie nadarmo už v starom Grécku učili rétoriku a v nej vedenie dialógu .
Ja osobne sa prikláňam k názoru, že kolektívna inteligencia môže vplývať na naše správanie, dodržiavanie opatrení a v konečnom dôsledku na mentálne zdravie populácie ako aj chápanie cieľov vzdelávania a osvety medzi ľuďmi, čiže „terapiu“ obyvateľov v boji s COVID-19. A tak väčší stupeň empatie pomôže aj zdravotníkom v neľahkej starostlivosti o pacientov v nemocniciach či v DSS. Veľmi dôležitý je aj pozitívny vplyv kolektívnej inteligencie (t. j reprezentantov národa, najlepšie inteligentných odborníkov) na členov vlády. Kolektívna inteligencia teda priamo terapeutický efekt nemá, ale v prenesenom slova zmysle pomáha pochopiť atribúty vzniku a šírenia infekcie a tiež zmysel opatrení a zároveň nájsť možné východiská. Som jednoznačne presvedčený o kolektívnej inteligencie , hoci v rôznych obdobiach mohla byť nazývaná rôzne, od zdravého sedliackeho rozumu založeného na stáročných skúsenostiach predkov až po centrálny mozog ľudstva .
Keď to tak sledujem, podstatne väčšej časti našej slovenskej populácie, sa ozaj veľký potenciál vychádzajúci z vplyvu „kolektívnej inteligencie“ vôbec nedotkne z rôznych dôvodov, od nízkeho osobnostného potenciálu, cez nezáujem až k sklonu veriť rôznym konšpiráciám a hoaxom, čo je nebezpečný trend v boji s pandémiou. Ale na druhej strane keby len časť populácie dalo svoj „rozšírený rozhľad“ do „služieb“ rozvoja spoločnosti, mohol by to byť výrazný posun Slovenska, vrátane implicitného pôsobenia na myslenie a hodnoty zvyšnej časti našej populácie v tejto náročnej dobe. A práve kolektívna inteligencia je presne to, čo spoločnosti chýba. Vyžaduje si to ale dobre školstvo, vieru v systém, že ten funguje pre nich a v ich záujme a chráni ich. Jednoznačne preferujem kolektívnu inteligenciu pred individualizmom, ale uznávam, že v spoločnosti je veľa výnimočných a šikovných individualistov – odborníkov v rôznych oblastiach týkajúcich sa „inteligencie„. Dnešný svet potrebuje „myslenie vo veľkom“. Niekedy sa mi však zdá, že kolektívny rozum akoby odcestoval nielen z našej krajiny, ale z celej západnej civilizácie. Čo s tým? Pokiaľ budeme tak povrchní, ako sme, nedostaneme sa z toho. To platí aj pre súčasnú pandémiu.
PhDr. Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
Asi ma autor na mysli kolektivne vedomie
Verím, že autor presne vie, čo píše.
Vynikajúci text. Svojim spôsobom je hlavná idea tohto článku vyjadrením zmyslu existencie nášho portálu. Bez kolektívnej inteligencie neexistuje ani „dav“. Bez nej existuje len nekoordinovaný Brownov pohyb molekulárnych vedomí.
Dúfam, že si tento článok všimne čo najviac „davistov“ a že budú o ňom premýšľať.
Maličkú chybičku krásy vidím v náznaku zatracovania hoaxov. Individualistických inteligentov by to mohlo zvádzať k záveru, že super, vykoreníme hoaxy a dezinformácie z verejného priestoru a budeme mať čistú kolektívnu inteligenciu. Podľa kontextu viem, že toto je ďaleko od autorovej predstavy. Napokon, keď sme dôslední, omyly a hoaxy sú súčasťou kolektívnej inteligencie.
Je jedna podstatná črta, kvôli ktorej kolektívna inteligencia individualistom uniká. Nie je možné ju vlastniť a dokonca ani riadiť. Je možné ju stimulovať, alebo utlmiť sedatívami, ale je to „samostatná bytosť“ akoby s vlastnou vôľou. Prví davisti toto vedeli, bolo to súčasťou ich osobnostnej výbavy. Klasici slovenskej lyrizovanej prózy o tom písali celé romány.
Ako veľmi by nám pomohlo, keby sme sa dokázali znovu vrátiť k ich sociálnym zručnostiam.
Začať od seba. Vedomím, že som a chcem byť súčasťou tej kolektívnej inteligencie. Že ju chcem svojim nepatrným podielom oživovať… a byť schopný nechať ju konať po svojom.
Veľmi by ma zaujímalo, čo si o tejto téme myslia ostatní davisti a verím, že tomu budeme venovať niektorú z tém blogu, keď už ho budeme mať.