Súčasná pandémia poznačila život a prežívanie asi každého človeka bez ohľadu na vek. Izolácia a obmedzenie vzájomných kontaktov zrejme vyhovovali len niektorým jedincom s introvertnou štruktúrou osobnosti.
U ostatných to bol väčší či menší problém. Zjavne aj preto mnohí nosíme v sebe mikróby, možno až vírusy sklamania, nedôvery a strachu. A akoby sme mali potrebu ich šíriť navôkol všade, kam prídeme.
V každom prípade je potrebné zabrániť ich šíreniu. A to očkovaním dobrou náladou resp. pozitívnymi správami, jasnou komunikáciou z najvyšších inštancií, ĎAKOVANÍM, solidaritou, pochvalou.
Musíme sa naučiť sprítomňovať svoje prežívanie, t. j. uvedomovať si, kde práve som, čo robím, ako sa cítim a pod.
Čo sa týka strachu , hovorí môj obľúbený český psychiater Cyril Höschl , že človek nemá možnosť emócie „ obracať na svoju stranu „ má však možnosť brániť ich patologickému rozvoju . Dôležité je meniť tému myšlienok .
Ďalej je potrebné si tiež uvedomiť, že protiváhou sklamania a nedôvery je vybudovanie si vlastnej banky hodnôt, ktorej budeme veriť, ale budeme o nich aj presvedčení. Hierarchiu hodnôt možno nájsť v Maslowovej hierarchii potrieb, najmä tých seba realizačných .
Problém je však v tom, že spomínaná pandémia nám podkopala hneď niekoľko základných poschodí tejto pyramídy. Do toho sme neprestajne v stave zvýšenej pohotovosti, ktorá nás má pripraviť na niečo, o čom ani nevieme či a kedy príde. Málokto je tak duševne vyrovnaný, že ho to všadeprítomné ohrozenie života aspoň trocha nezasiahlo.
Na druhej strane , ten kto v utrpení nájde istý zmysel, nachádza aj novú šancu životnej cesty, z ktorej úžitok má nielen on, ale aj jeho blízki, niekedy aj spoločnosť.
Veľmi ma v tejto súvislosti zaujalo stanovisko môjho priateľa publicistu , ktorý mi napísal : „ Musím sa priznať, že som voči sklamaniu plne imúnny. Asi to bude vyzerať trošku „neľudsky“, ale nemám od nikoho nijaké očakávania, a tak účinne predchádzam sklamaniam. A keď niečo vyjde alebo sa podarí, tak som o to šťastnejší, o čo je niekto nešťastný, že sa mu nepodarilo/že nezískal viac. Asi je to istá forma radostnej imunity, ktorá mi tak bráni byť sklamaný.“
V každom prípade tento podiel katastrofy , ktorý sme zjavne nemali šancu žiť, resp. zažiť je nebývalý .
Asi bude chvíľu trvať, kým dokážeme akceptovať to, čo sa naozaj deje.
Dušan Piršel
V tomto obsažnom príspevku ste udreli do mnohých tém. Zareagujem len na jednu. Neverím tomu, že optimizmus a dobrá nálada je tým najlepším spôsobom, aby sme sa vrátili do predchádzajúceho režimu „biznis es južuel“. Veď pred pandémiou sme skoro všetci v tejto globálnej dedine žili ako blázni, čo si neuvedomujú hodnotu života. Celá spoločnosť žila, ako keby sme boli nesmrteľní. Na všetko bolo dosť času. Len prvých 65 rokov musí človek prežiť v nevoľníctve, potom to už bude skvelé…
Sklamaný som z toho, koľko ľudí sa chce vrátiť späť do toho navyknutého ale nezmyselného kolobehu. Znamená to, že za ten rok lockdownov a nedostatku vzduchu sme sa ako spoločnosť nenaučili o živote nič nového a budeme si tú lekciu musieť zopakovať v ešte naliehavejšej forme.
Veľmi pekne ďakujem za stanovisko .Veľká otázka je či budeme po tejto skúsenosti pripravení odolávať pandémiám v budúcnosti rýchlejšie a razantnejšie . Je to pre vedcov veľká výzva? Pointa spočíva v tom, že to nie je výzva pre vedcov, ale pre politikov! Vedci už v 90. rokoch minulého storočia varovali pred takýmto typom pandémii. Pre vedcov nie je pandémia prekvapením. Prekvapením je skôr pre verejnosť. A verejnosť bude musieť vyvinúť tlak na politikov, aby prijali vhodné adekvátne opatrenia, ako sa pripraviť na pandémie v budúcnosti. Tieto pandémie môžu byť v budúcnosti dokonca ešte oveľa nebezpečnejšie .
Myslím, že by to mal byť tlak nielen na politikov, ale aj na zamestnávateľov a celkovú organizáciu práce. Koľkokrát za deň sa pristihneme, že nerobíme nič užitočné, len „na niečo“ čakáme v rade alebo čakárni. Niekde, kde sa nič neprodukuje, len sa šíria vírusy, a to vrátane tých psychických vírusov negativizmu, o ktorých ste písali v článku. Určite viete, že jedného šíriteľa takých vírusov nedokáže neutralizovať jeden pozitívne naladený „šíriteľ protilátok“. A to ani nespomínam rôzne neproduktívne porady a mítingy, kde človek nemá šancu získať nič pozitívneho, len tie vírusy. Fakt sa nevieme dočkať, kedy sa vrátime do toho „normálu“?
Na odľahčenie jeden príklad. Hrdina druhej svetovej vojny, generál Patton, bol známy svojimi preslovmi k nastúpeným jednotkám. Je to možno najvýraznejšia črta osobnosti, ktorú po ňom zanecháva história. Najznámejší životopisný film začína teatrálnym výstupom a dlhým Pattonovým prejavom. Tisíckam dnešných manažérov ako keby Patton slúžil za vzor. (Vrátane najznámejšieho nemenovaného slovenského neliečeného psychiatrického pacienta.)
Mne je oveľa bližší generál Šnejdárek, to je ten, čo v 1919 zahnal maďarskú armádu od Zvolena a nechal postaviť v Petržalke bunkre proti Hitlerovi. Jeho krédo bolo: „Na preslov k vojsku má dôstojník dve minúty. Za každú minútu naviac dávam deň domáceho väzenia.“
Identifikujem sa so stanoviskom .Myslím si, že kým koronavírus bude možno dočasný
tak ten vírus hlúposti bude určite večný . Je možné , že hlúposť nie je vírus, ( mohol som to zle definovať ) ale mentálna zaostalosť. Myslím si, že hlúposť je vždy najvážnejším nebezpečenstvom pre ľudstvo – ak sa dostávajú k moci hlúpi ľudia, tak je zle a hrozí katastrofa …..
Úplne na záver . Myslím, že systém hlúposti je hlboko zahryznutí pod kožu
a zbaviť sa ho sa ho nebude také ľahké. Skôr by som povedal, že je to nemožné. Niet sa kde ukryť, hlúposť vás nájde všade.
Myslím, že záchranou pre jednotlivca je obklopovať sa ľuďmi s rovnakou „DNA“. Ale čo s celou spoločnosťou ?
Apropo dnes som zachytil správu, že na svete v roku 2020 pribudlo 9 nových miliardárov a to vďaka Covid-biznisu. Mŕtvych to však nepotešilo.