Pandémia nastavila zrkadlá nielen zdravotníctvu, ale celej našej spoločnosti, vzťahom i jednotlivým rezortom.
Život, či už osobný, alebo pracovný, nám ukázal aj svoju druhú tvár, zahalenú do rúšok, respirátorov, neistoty, nejasností z ľudskej mimiky, nečitateľných pohľadov, absencie dotykov či komunikácie.
Kríza odhalila organizačné nedostatky – vrátane organizátorov, teda politikov.
Zamýšľam sa však, či sme na ten pohľad pripravení a či sa vôbec chceme pozerať pravde do očí. Obávam sa, že tak ako psy štekajú a karavána ide ďalej, tak to bude aj s post pandemickým obdobím. Jediné, po čom akoby sme prahli sú len otvorené terasy kaviarní a reštaurácií či obchody. Skutočne nemala táto kríza hlbšiu podstatu? Vidíme v nej iba obmedzovanie našich pôžitkov? Ešte bolestnejšie však je, že za akú cenu prehliadame skutočnú podstatu týchto čias..
Dostojevskij nás učí, že človek zmúdrie len v utrpení. Že sa dopredu posunie len vďaka predchádzajúcim omylom, pretože len cez utrpenie a omyly sa človek hlbšie ponára do svojho života, stáva sa empatickým a chápavým nielen k sebe, ale aj k svetu navôkol. Je to presne tá prirodzená múdrosť a filozofia života, ktorá bola zakódovaná v našich starých či prastarých rodičoch. To je možno aj to, čo chýba dnešným ľuďom, ktorým je častokrát cudzia nielen empatia, ale aj akási chápavosť svojho okolia. Aj preto zastávam názor, že jednou z možností, ktorá by im pomohla sa ako – tak skultivovať a „zušľachtiť“ – je možno aj umenie.
Podľa profesora Lapina ľudstvo prežilo v minulosti veľa pandémií, hladomorov, vojenských konfliktov a iných katastrof, ktoré znamenali občas zníženie počtu obyvateľov aj viac ako o tretinu a úplnú devastáciu potravinovej, sídelnej a technickej infraštruktúry. Ľudia sa spamätali a vývoj išiel ďalej, občas dokonca s vyššou spoločenskou a technologickou kvalitou. Táto aktuálna pandémia teda nie je nič nové a vďaka rozvoju medicíny má aj relatívne nízke dôsledky. To len tí ľudia, ktorí nepoznajú históriu alebo si málo pamätajú, sú z toho zdesení.
Doba lockdownov, karantén, obmedzení a zákazov nám ponúkla dostatok času, aby sme hľadali podstatu a zmysel vlastného bytia, aby sme si uvedomili, na kom a čom nám skutočne záleží, kto nám chýba a bez čoho si život dokážeme už oveľa ľahšie predstaviť. Ten, kto využil tento čas práve na takéto hĺbkové ponory do samého seba, získal z pandémie viac, ako ten, kto len virtuálne míňal čas, akoby mal žiť naveky.
Nech je pre nás posolstvom myšlienka, ktorú často manifestujú zdravotníci – zostať pozitívne naladení s negatívnym testom.
PhDr. Dušan Piršel
