DVESTO ROKOV SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI
alebo
AKO SA ZRODILA SLÁVY DCERA
Je čas, aby sme si o sebe prestali namýšľať veci, ktoré nie sú pravdivé a naliali si čistého vína. Naučili sme sa viesť kultúrne vojny, ale prestali sme byť kultúrnym národom. Prestali sme sa navzájom rešpektovať, nadávame si do opíc, potkanov a dezolátov, trpíme namyslenými ilúziami, že my sme tou elitou, kým tí druhí sú len odpadom, hoci v skutočnosti každá takáto spoločenská bublina nie je riešením, ale príčinou našich problémov. Nevieme o sebe prakticky nič, nediskutujeme o hodnotách, ktoré sme vytvorili a ktoré nás definujú a tá nepatrná skupinka ľudí, ktorá je ešte taká staromódna, že dokáže nahliadnuť pod povrch a oceňovať plody nášho ducha, ich význam a krásu, je už len vysmievanou hŕstkou podivínov.
Každý národ, ak chce rásť, by sa mal porovnávať s tými najlepšími, a to porovnanie nedopadne dobre. Všimnite si len to, akú vážnosť dodávajú v iných krajinách významným výročiam: 500 rokov Mony Lisy, 150 rokov Verdiho Requiem, 700 rokov od úmrtia Danteho Alighieriho, 500 rokov od smrti Leonarda da Vinciho, 200. výročie narodenia Dostojevského… Tieto výročia nesprevádzali len formálne oslavy a prejavy. Konali sa sympóziá, diskusie, koncerty, výstavy, zapojili sa školy, obce, médiá. Keď zomrel herec Belmondo, dostalo sa mu najvyšších štátnych pôct a za rakvou kráčal prezident. Keď zomrel filozof Sartre, v smútočnom sprievode po Champs-Élysées kráčali desaťtisíce ľudí.
Len si to premietnite na domáce pomery. Keď odíde významný umelec, neraz to odignoruje aj ministerstvo kultúry, nanajvýš pošle veniec. Okrúhle výročia našich velikánov zaznamenajú iba historici a komorne si ich pripomenie hŕstka matičiarov. 500. výročie Hlavného oltára Majstra Pavla v Levoči, najvyššieho gotického oltára na svete, bolo iba lokálnou slávnosťou. A takto by sme mohli pokračovať. Preto mi dovoľte, aby som vám aspoň dnes, pri príležitosti 231. výročia narodenia Jána Kollára, pripomenul zabudnuté 200. výročie vydania najvplyvnejšieho slovenského spisu v dejinách, básnickej zbierky Slávy dcera, ktoré sme si nepripomenuli v máji tohto roka. Berte to hoci aj ako letné čítanie k vode…
Slávy dcera vyšla 8.mája 1824 v Pešti. Kým o tomto výročí nezaznela v našich médiách ani zmienka, je symbolické, že len deň predtým si kultúrny svet pripomínal 200. výročie premiéry Beethovenovej 9. symfónie s Ódou na radosť. Tieto gigantické výtvory európskej kultúry majú veľa spoločného. Ludwig van Beethoven začal rozmýšľať nad svojím vrcholným dielom už v roku 1793 (v roku, keď sa Ján Kollár ešte len narodil), kedy sa mladý skladateľ rozhodol rozvíjať myšlienku symfónie oslavujúcej radosť a ľudské bratstvo. Intenzívnemu komponovaniu symfónie sa venoval v rokoch 1822 – 1824. Samotná Deviata mala veľkolepú premiéru 7. mája 1824 v majestátnom viedenskom divadle Porta Carnizia. V tom čase bol už geniálny skladateľ s podlomeným zdravím úplne hluchý, 12 rokov verejne nevystupoval a nikto už nepredpokladal, že sa ešte vráti. O to triumfálnejší bol jeho návrat. „Nikdy nebola zložená hudba takýmto spôsobom a už nikdy nebude,“ tvrdil hudobný kritik Harold Charles Schönberg. „Je to hudba človeka, ktorý videl a cítil úplne všetko, je to hudba muža ponoreného do svojho sveta ticha a utrpenia, ktorý už nepísal preto, aby potešil iných, ale aby ospravedlnil svoju umeleckú a intelektuálnu existenciu. Táto hudba nie je len krásna alebo úžasná. Je to fascinujúca metafyzická exegéza.“
Podobne ťažko sa rodila myšlienka na slovanské bratstvo. Samotná idea všeslovanskej vzájomnosti sa vlastne zrodila z omylu. Ján Kollár sa ako študent zúčastnil na oslavách 300. výročia reformácie, ktoré sa konali na hrade Wartburg. 19. októbra 1817 predpoludním sa pripojil k zhromaždeniu nemeckej mládeže, ktorá nadšene horlila za jednotu nemeckého národa. Jeden mladík sa rozohnil, že je najvyšší čas, aby každý jeden z nich nebol iba Sasom, Hessenčanom, Prusom, Bavorom či Švábom, ale predovšetkým Nemcom. Vyzýval prítomných, že sa treba zbaviť egoizmu a provincializmu a povýšiť sa na stupeň celého národa. „Buďme jedno telo, jeden národ!“ zvolal a ostatní mu volali na slávu… Do Kollára akoby udrel blesk. Vysvetlil si to tak, že aj my – Slováci, Česi, Poliaci, Srbi, Chorváti, Slovinci, Bulhari, Ukrajinci či Rusi – sme vlastne jeden veľký slovanský národ, ktorý sa delí na kmene. A hoci jeho konštrukcia narazila predovšetkým na jazykovú otázku, pretože v zmysle Herderovej filozofie základom národa je spoločný jazyk, Kollár túto dilemu vyriešil tým, že slovanské jazyky označil za nárečia jednej slovanskej reči. To však, samozrejme, nebola pravda, pretože niektoré slovanské jazyky boli v kodifikácii ďalej ako samotná nemčina.
Ján Kollár prišiel do nemeckej Jeny na štúdiá podľa vlastných slov „nevinný ako Adam v raji“, no o túto sladkú nevedomosť prišiel, keď okúsil „trpké ovocie národnosti“. V dôsledku svojho katarzného zážitku vo Wartburgu, zlomového stretnutia s J. W. Goethem, ktorý ho primäl k zbieraniu slovenských ľudových piesní a následného poznania „stôp vyhynutého Slovanstva“, ktoré sa prejavovali starobylými názvami nemeckých obcí, riek, hôr i ľudí (precestoval severovýchodné Neemecko, domovinu polabských a pobaltských Slovanov, ktorí podľahli výbojným germánskym kmeňom), prebudil sa v ňom „národný duch“, ktorý ho naplnil „netušenými ideálmi“. Dovtedy bol Kollár národnostne indiferentný, uvedomoval si síce svoj slovenský pôvod, ale cítil sa byť na prvom mieste uhorským vlastencom. A keďže Goethe ho inšpiroval k tomu, že Slovania sú predovšetkým „spevavým národom“, hľadal spôsob, ako vyjadriť to, čo cítil a čo chcel zvestovať celému Slovanstvu, predovšetkým emocionálne. V dcére pastora Schmidta Frederike Wilhelmíne, jeho celoživotnej múze Míne, do ktorej sa beznádejne zaľúbil, videl živý obraz germanizujúceho postupu dejín, ktorý uchvátil celé jeho srdce. Táto cudzia, Slovanstvu odobratá pôda, sa stala kolískou snáh a túžob oživujúceho sa sebavedomia ducha vzájomnosti.
Hneď po návrate zo štúdií sa zoznámil s jedným z tvorcov modernej češtiny, v tom čase dekanom Filozofickej fakulty Karlovej univerzity Josefom Jungmannom. Už vo februári 1820 mu poslal prvú zbierku veršov, ktoré sa neskôr stali základom nesmrteľného diela. Jungmann ho upozornil, že po Viedenskom kongrese cenzúra neobyčajne zosilnela, preto sám iniciatívne vopred vyškrtol viaceré básne vediac, že neprejdú. Pamätal pritom nielen na nemeckých cenzorov, ale aj domácich odporcov slavizmu (napríklad Jan Nejedlý za všetkým videl panrusizmus – podobnosť s dnešnou antiruskou paranojou nie je náhodná). Kollár zúril. Obvinil Jungmanna, že z vlasteneckého eposu urobil zbierku milostných básní. Aký musel byť prekvapený, keď cenzúra aj z nich vyškrtla polovicu – ukázalo sa, že Jungmannova prezieravosť bola v porovnaní s prchkou povahou Kollára na mieste. Básnické prvotiny Jána Kollára boli prijaté čitateľmi veľmi dobre, a to básnika povzbudilo k tomu, aby nielen rozvíjal pôvodné motívy, ale aj hľadal nového vydavateľa mimo dosahu pražskej cenzúry. Našiel ho v Budíne.
Na jeseň 1819 prijal Ján Kollár miesto kaplána evanjelickej cirkvi v Pešti, kde zostal celých tridsať rokov až do roku 1849. Všetky jeho kľúčové diela, celá jeho koncepcia slovanskej vzájomnosti vznikla tam, v prevažne nemecko-maďarskom prostredí. Nemci mu od začiatku nedôverovali. Keď si ho veriaci čoskoro jednomyseľne zvolili za slovenského farára, Nemci obsadili celú faru, takže si musel nájsť ubytovanie v inom dome, a v nedeľu, keď mal ísť vykonať bohoslužby, mu chceli zabrániť vstúpiť do kostola a zamkli dvere chrámu. Kollár sa nezľakol a vyhlásil, že ak okamžite neotvoria kostol, dá zavolať zámočníka – a kurátor mu ihneď vydal kľúče.
Týmto si získal obrovský rešpekt v celej Pešti. Napriek tomu alebo práve preto, že pochopil, že žije v nepriateľskom prostredí, vytýčil si za svoju prvú úlohu neustúpiť neprajníkom a vybojovať pre svoj ľud slobodu a rovnosť. Už v roku 1820 založil v Pešti slovenskú školu. Jeho cieľom bolo úplné osamostatnenie slovenského cirkevného zboru. „Smrť alebo víťazstvo,“ napísal v roku 1822 Františkovi Palackému. Česi sa pozerali na jeho nebojácnu činnosť a odvahu s obrovským obdivom. Musíme si uvedomiť, že Ján Kollár sa objavil na scéne v čase, keď aj tí najväčší duchovia českého národa začali pochybovať o zmysluplnosti svojej činnosti. „Česi sa dosť poddali germanizačnému prúdu,“ priznal Josef Jungmann a sťažoval sa: „Všetko je tuho lokálne, úzkoprsé a obmedzené… Kde sme? Kam spejeme medzi národmi?“ Pavol Jozef Šafárik v roku 1817 povzbudzoval Palackého z Nového Sadu: „Ešte sme neprehrali. S novým pokolením vykvitne všade nová sila.“ Zároveň však dodal, že Slovákov už nebude možné zachrániť…
A teraz si predstavte, že do tejto pochmúrnej atmosféry sa nečakane prihnal „ako stepný požiar“ (Jaroslav Vlček) mladý a neznámy Ján Kollár. Ale ten požiar po ňom už nikto neuhasil. Vzmáhal sa a šíril. Pretože do slovenskej a slovanskej kultúry vstúpil génius, ktorý nehovoril z kníh, ale z duše. Vydanie básnickej skladby Slávy dcera 8. mája 1824 spôsobilo skutočnú duchovnú revolúciu. Kollár smelo vykríkol to, čo každý tajne skrýval na dne svojej duše. Vyslovil myšlienku slovanskej vzájomnosti vo forme žiaľu nad minulosťou, nádeje nad budúcnosťou Slovanov a vedomia spolunáležitosti všetkých slovanských národov v prítomnosti. To malo v danej dobe taký obrovský kultúrny, duchovný a spoločenský význam, ktorý si dnes vieme predstaviť len veľmi ťažko. Kollár zasiahol celý slovanský svet a vyvolal ošiaľ. Jeho kniha sa čoskoro rozšírila ako povodeň, preložili ju do mnohých jazykov a keď už bola vypredaná, ľudia si ju odpisovali. Kollár hovoril takým tónom a dával krídla takým myšlienkam, dotýkal sa toľkých vecí z minulosti i prítomnosti slovanských národov, že to nemohlo neotvárať oči i srdcia ľudí. Zapaľoval duše Slovákov, Moravanov, Čechov, Slovincov, Chorvátov i Srbov, Rusov i Ukrajincov a v menšej miere aj Poliakov a Bulharov.
Z básnika sa stal prorok Slovanstva, čo sa umocnilo ešte viac po vydaní jeho Rozpravy o literárnej vzájomnosti. Poľský básnik Adam Mickiewicz o ňom dokonca prednášal v Paríži na slávnej College de France. V sérii prednášok v rokoch 1840 – 1844 ho predstavil ako najznámejšieho a najslávnejšieho slovanského básnika. Vyzdvihoval ho dokonca ako „nový typ súčasnej literatúry“. Porovnával Kollára s Petrarcom, zdôrazňoval jednoduchosť jazyka a nadchýnal sa, že „sú to nádherné básne vo svojej čistote formy a jednoduchosti“.
Ruský filológ, básnik a historik Andrej Sirotinin (1864 – 1922) o ňom napísal toto: „V dejinách všeslovanskej mysle niet centrálnejšej a jasnejšej postavy od Jána Kollára. Šafárik i Palacký boli učenejší od neho, Ľudovít Gaj praktickejší a tvorivejší, Mickiewicz a Chomiakov talentovanejší a hlbší. Ale nikto nemal toľko slovanského oduševnenia, čo Kollár. Nikto neurobil zo slovanskej veci hlavnú úlohu svojho života, len on sám. Ako hlásateľ jednoty všetkých Slovanov spájajúci ich v láske, nemal a nemá seberovného. Taký obrovský bol účinok Kollárovej poémy.“ Iný Rus, významný lingvista a politik Anton Budilovič (1846 – 1908), sa v roku 1885 zamyslel nad tým, prečo sa Slovensko javí ako „kraj jasne vidiacich prorokov“. Upozornil na to, že sa tam zjavil básnik, ktorého možno nazvať „Jánom Krstiteľom Všeslovanstva“ (Ján Hollý), že odtiaľ vyšiel otec slavistiky Pavol Jozef Šafárik, ale aj prorok slovanskej vzájomnosti Ján Kollár. Zároveň si však položil otázku, prečo sa táto idea zrodila práve u Slovákov: „Je to pochopiteľné: pre nich je najtypickejšia rozdrobenosť a z nej pochádzajúca slabosť, preto cítili najväčšiu potrebu mravného zjednotenia.“
Hoci Slávy dcera vyšla po prvýkrát pred 200 rokmi, neustále sa rozširovala a básnik ju nikdy neukončil. V roku 1824 mala 140 sonetov rozdelených do 3 spevov, vo vydaní z roku 1832 už mala 615 sonetov rozčlenených do 5 spevov. A hoci túto verziu označil autor pôvodne za úplnú, vydanie z roku 1845 rozšíril na 622 sonetov a vydanie z roku 1852 tesne po jeho smrti malo až 645 sonetov. Kým šlo len o básnickú skladbu, neprajníci jej účinok dosť podceňovali. No keď v roku 1837 vyšla Rozprava o literárnej slovanskej vzájomnosti, Maďari a Nemci ju ihneď označili za politický spis a pre autora sa začalo peklo. Dielo vyvolalo v Pešti veľké nepokoje, nemecká a maďarská mládež demonštrovala pred Kollárovým bytom, vytĺkala mu kameňmi obloky, pálili verejne jeho spisy, nazývali ho vlastizradcom a jeho prívržencov v meste prepúšťali z práce. Ján Kollár sa však hrozieb nezľakol. Až počas revolúcie roku 1848, keď na svoju faru na niekoľko týždňov prichýlil hľadaného a zo žalára doráňaného Janka Kráľa, začal zo strachu pred lynčovaním nosiť maďarskú kokardu a o rok neskôr prijal ponuku cisárskeho dvora na miesto poradcu vlády a rozhodol sa z nepriateľskej Pešti definitívne odísť.
Popri všetkej tej horlivosti, ktorú venoval pozdvihnutiu Slovanstva, je zvláštne až nepochopiteľné, že pre túto ideu nezískal ani svoju manželku, ani svoju jedinú dcéru a že aj jeho pomocník Ľudovít Žello, kedysi nádejný slovenský básnik, odchádzal z fary proroka všeslovanskej vzájomnosti úplne ponemčený! To však nič nemení na tom, že Ján Kollár vytvoril nesmrteľné dielo, najvplyvnejšie, aké sa kedy v slovenskej literatúre zrodilo. Jej účinok bol nadčasový. Slávy dcera otriasla driemajúcim povedomím národov, vzrušila mysle, rozpálila srdcia, otvorila mládeži nové svety, stvorila školy, literárne združenia, dala národom veľkých a slávnych bojovníkov za vlasť. Asi si to uvedomoval aj sám. Keď cisár František I. uznal samostatnosť a nezávislosť slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti, Ján Kollár plný radosti a šťastia napísal 19. februára 1833 Františkovi Palackému: „Aspoň som svetu ukázal, že som bojoval za spravodlivú vec. Po trinástich rokoch osamelého boja, v najnebezpečnejšej dobe a búrke, som loďku Slovanstva v Uhorsku predsa len zachránil.“
Niet takých slov vďačnosti, ktoré by sme mohli vysloviť tomuto veľkému mužovi! Ale zopakujem svoj návrh, ktorý som už vyslovil viackrát: práve 29. júl, výročie narodenia Jána Kollára, by mal byť vyhlásený za Pamätný deň slovanskej vzájomnosti. Ak na to nebude mať odvahu OSN alebo Európska únia, rozhodne by ju mal mať slovenský parlament!
Zdroj FB/Chmelár
