Bolo mi cťou prijať pozvanie na dnešné kolokvium slovenských a talianskych historikov, ktoré zorganizovalo Ministerstvo kultúry SR v spolupráci so Slovenským národným múzeom. V zásade vítam myšlienku zriadenia Múzea slovenského národného obrodenia v priestoroch budov bývalého evanjelického lýcea v Bratislave. To miesto a jeho okolie je genius loci, je to priestor, kde sa formovala štúrovská generácia, kde vznikla myšlienka spisovnej slovenčiny, kde sa prvýkrát spievala slovenská hymna, kde sa zrodil národ. Skôr sa preto čudujem, prečo tento jedinečný priestor ostal doteraz nevyužitý, prečo je na Panenskej ulici pamätná tabuľa Sándora Petőfiho, ktorý tam krátko býval, keď si privyrábal na Uhorskom sneme ako pisár, ale nie sú tam pamätné tabule Janka Francisciho, Jána Kalinčiaka a ostatných štúrovcov, ktorí tam bývali v podnájme ako študenti.
Ale ako to už s podobnými vládnymi návrhmi býva – najprv sa schvaľuje nápad a až potom sa premýšľa o tom, ako ho zrealizovať. A tak by som rád povedal k predmetnej téme niekoľko kritických poznámok a dobre mienených rád, o ktorých – pevne verím – ešte bude priestor diskutovať, aby sa stal tento zámer celospoločensky užitočným pre všetkých a aby nebol ideologicky zdeformovaný, takže ho bude (ako vždy) jedna skupina vítať a druhá odmietať.
V prvom rade uprednostňujem termín slovenské národné hnutie pred národným obrodením. Obrodenie je archaický výraz a evokuje akúsi obnovu, kým v tomto prípade hovoríme o vzniku celkom nového moderného spoločenského pohybu nielen u nás, ale v celej Európe v období, ktoré nasledovalo po Veľkej francúzskej revolúcii. Ešte problematickejšie je časové vymedzenie takéhoto „obrodenia“. V škole nás učili, že slovenské národné obrodenie trvalo od roku 1780 do roku 1849. Vždy som považoval takéto ohraničenie za nezmysel. Rok 1780 sa spája so začiatkom vlády Jozefa II. a hoci je pravdou, že práve jeho jazykové reformy podnietili záujem o pestovanie domácich jazykov, k tomuto procesu došlo až o niekoľko rokov neskôr.
Ale ani vtedy, keď cisár Jozef II. navštívil 8. októbra 1784 Bratislavský hrad a povzbudil tamojších katolíckych seminaristov na čele s Antonom Bernolákom, aby rozvíjali rodnú reč, nemožno hovoriť o uvedomelom začiatku národného hnutia. Bernolák ako hrdý oravský zeman sa totiž stále cítil byť príslušníkom natio hungarica a svojím pokusom o kodifikáciu spisovnej slovenčiny sledoval iba zrovnoprávnenie jazykov v rámci tohto stavovského národa. Kľúčom k národnému obrodeniu nemohli byť ani vtedajší evanjelickí vzdelanci, ktorí sa usilovali o česko-slovenskú jazykovú jednotu alebo v extrémnom prípade len o pasívne rozširovanie českého písomníctva na Slovensku (ako to navrhoval napríklad jazykovedec Juraj Ribay). Túto prácu vykonal až Ľudovít Štúr a jeho generácia. Práve Štúr je skutočným otcom slovenského národa, on ho vytvoril a dal mu jeho súčasnú podobu.
A práve preto sa musíme hlbšie zamýšľať nad významom a cieľom jeho úsilia. On predsa nevytvoril spisovnú slovenčinu samoúčelne. Bol tam od začiatku zámer, ktorý intuitívne vyslovil 19. septembra 1848 na Myjave, keď vyhlásil nezávislosť Slovenska. Pravda, nemal ani potuchy, komu a akému územiu to vyhlasuje, prvý náčrt hraníc Slovenska urobil až Štefan Marko Daxner v roku 1861. Ale cieľ bol vytýčený. A treba pochopiť, že k tejto národno-štátnej emancipácii sme celých 150 rokov v rozmedzí 1843 – 1993 smerovali. Nedáva nijaký zmysel, aby sme tento proces ukončili rokom 1849, akoby bol zavŕšený. Práve naopak, ten hlavný boj sa ešte len začal.
Proces kodifikácie spisovnej slovenčiny stále nebol zavŕšený. Už som to niekoľkokrát vysvetľoval, bol to PROCES, nie udalosť. Proces, ktorý sa začal tajnou poradou v byte Ľudovíta Štúra 14. februára 1843 a skončil sa konečnou dohodou štúrovcov a bernolákovcov v roku 1851 v dnešnej budove teologickej fakulty na Primaciálnom námestí v Bratislave. No aj po tejto dohode bola ešte slovenčina ohrozená. Ján Kollár ako poradca viedenskej vlády zlomyseľne presadil, aby Slováci dostali ako „odmenu“ za vernosť kráľovi počas revolúcie zavedenie češtiny do škôl. Tak to bolo počas celého bachovského absolutizmu a až začiatkom šesťdesiatych rokov došlo k opätovnému potvrdeniu skôr Hattalovej ako Štúrovej slovenčiny.
No existencia tohto projektu bola stále vo vážnom ohrození. Nezabúdajme, že Štúr umieral v presvedčení, že prehral a účinnejšie bude vzdať sa samostatnej cesty, spojiť sa s Rusmi a pod ich vládou sa rozptýliť v Slovanskej ríši. Hurban bol na konci svojho života taký skeptický, že uverejnil článok po česky Není už národa slovenského, v ktorom navrhoval rezignovať a splynúť s českým národom. Moyzes, Kuzmány a Francisci boli po parlamentných voľbách v roku 1865 (do ktorých vložili všetky nádeje po sformovaní memorandových požiadaviek, založení Matice slovenskej a slovenských gymnázií, a v ktorých utrpeli fiasko) takí sklamaní, že sa z toho zrútili. Drvivá väčšina Slovákov bojovala v roku 1848 po boku Lajosa Kossutha proti štúrovcom. Na konci 19. storočia bol náklad uhrofilných Slovenských novín vyše 80 000, kým martinské Národnie noviny sa potácali s počtom predplatiteľov niečo cez tisíc. A na zúfalé obdobie pred prvou svetovou vojnou spomínal Vavro Šrobár takto: „Bolo nás tak málo, že sme sa navzájom všetci poznali.“
Nie, naozaj neexistuje dôvod považovať „národné obrodenie“ rokom 1849 za zavŕšené. Ešte čudnejšia je však upravená časová os plánovaného Múzea národného obrodenia: začať chcú reformáciou alebo slovakizačnými pokusmi od 17. storočia a chcú to zavŕšiť rokom 1918. To však nedáva už vonkoncom nijaký zmysel. 17. storočie nie je z hľadiska národnej emancipácie ničím výnimočným. To radšej môžu klásť začiatok do stredoveku, lebo odlíšenie Slovákov (Slovienov) je nespochybniteľné už od 11. storočia, hoci sa pomenovanie Slovák vyskytuje až od 15. storočia (podrobnosti sú v mojej knihe Rekonštrukcia slovenských dejín). Ale ukončiť to rokom 1918? Čo tým chcú povedať? Že zmyslom slovenských dejín bola česko-slovenská štátnosť? To je, samozrejme, nezmysel.
Bez autonomistického hnutia, bez Povstania a jeho štátoprávneho cieľa – presadenia federácie, za ktorú generácia Gustáva Husáka bojovala 25 rokov (nie náhodou mal komunistický teror v päťdesiatych rokoch na Slovensku národnostný rozmer a všetci, ktorí v SNP niečo znamenali, boli buď popravení, odsúdení na dlhoročné väzenie alebo sa im podarilo emigrovať), bez všetkých týchto zápasov a ich zavŕšenia v podobe vzniku nezávislej Slovenskej republiky – by úsilie štúrovcov nedávalo nijaký zmysel.
A práve tento príbeh musí Múzeum slovenského národného hnutia všetkým – aj mladým, aj starým, aj domácim, aj cudzincom – zrozumiteľne a plasticky objasniť: aspoň tak ako sa o to snažím ja v pripravovanej knihe najdôležitejších štátotvorných príbehov moderných slovenských dejín. Držím tvorcom múzea palce, aby vychytali všetky počiatočné nedostatky a vytvorili zápasu našich predkov o národno-štátnu emancipáciu viac než dôstojný pomník.
Gigantická osobnosť Jána Kollára je kľúčom k slovenskému národnému hnutiu. Bernolákovci ním nemohli byť z dôvodov, ktoré sme už uviedli vyššie. Nemohli ním byť ako evanjelickí vzdelanci, ktorí sa usilovali o česko-slovenskú jednotu – v extrémnej podobe dokonca iba o rozširovanie českej literatúry a žurnalistiky na Slovensku, ako to propagoval slavista Juraj Ribay. A hoci sa dnes kollárovská slovanská vzájomnosť mnohým javí ako slepá ulička, bez tohto medzičlánku by nevznikol ani moderný slovenský národ.
Hoci Ján Kollár vo svojich pamätiach tvrdí, že už počas štúdií na evanjelickom lýceu v Bratislave v rokoch 1812 – 1815 mu bol Srb bližší ako Maďar a že už vtedy „nejasne šípil a cítil v srdci“, že všetky slovanské kmene tvoria jeden národ, ide pravdepodobne o dodatočnú mystifikáciu. Kollár sa dostal k uvažovaniu o Slovanstve až počas svojich štúdií na univerzite v Jene, kde sa stretol s učením nemeckého filozofa Johanna Gottfrieda von Herdera, ktorý v XVI. knihe 4. kapitoly svojho spisu Myšlienky k filozofii dejín ľudstva (1791) idealisticky vyzdvihol niektoré vlastnosti slovanských etník (umiernenosť, pohostinnosť hraničiacu s plytvaním, statočnosť, mierumilovnosť a slobodnú atmosféru vidieka). Herder považoval tieto vlastnosti za kľúčové pre pokojné vzťahy a spoluprácu medzi európskymi národmi a predpovedal Slovanom, že raz precitnú zo svojho dlhého a ťažkého spánku, budú oslobodení z otrockých reťazí a ovládnu svoj priestor pokojným životom a rozvojom obchodu. No akokoľvek si Herder idealizoval Slovanov, neprisudzoval im nijakú mesianistickú úlohu a myšlienka jednotného slovanského národa mu bola cudzia. K takémuto rozmýšľaniu sa dopracoval až geniálny tvorca teórie všeslovanskej vzájomnosti a autor prorockej básnickej vízie Slovanstva Ján Kollár.
Rozhodujúcim míľnikom bola oslava 300. výročia reformácie na hrade Wartburg 18. októbra 1817, na ktorej sa osobne zúčastnil mladý Ján Kollár ako študent univerzity v Jene. O tejto historickej udalosti napísal dokonca podrobnú reportáž, ktorá vyšla v Palkovičovom Týdenníku 13. februára 1818, a tak o nej máme pomerne plastický obraz. Na slávnosti sa zúčastnilo približne 700 študentov zo všetkých nemeckých vysokých škôl. Kollára zaujalo predovšetkým vystúpenie jedného študenta na zhromaždení, ktorý nabádal mladých ľudí, aby sa zbavili egoizmu a provincializmu, aby neboli len Sasmi, Hessenčanmi, Bavormi či Prusmi a aby povýšili svoje vedomie na úroveň celého nemeckého národa. „Nech v budúcnosti zmizne medzi nami táto národná pitva a buďme jedno telo, jeden nemecký národ!“ zvolal na záver a zožal búrlivé ovácie.
Kollár nebol jediný, koho nadchlo toto „svorné zlučovanie náboženstva s vlastenectvom“. Wartburská slávnosť mala ohlas v celej Európe. Ale jedine Kollár z nej vyvodil závery, ktoré sa dnes javia ako chybné, ale ktoré strhli celý slovanský svet. Kollár usúdil, že Slovania sú rozdrobení ako Nemci alebo Taliani, že podobne ako jestvujú Sicílčania, Toskánčania, Benátčania či Lombardčania, ktorí spoločne predstavujú Taliansko, rovnako tak Rusi, Poliaci, Česi, Slováci, Srbi a Chorváti predstavujú Sláviu. Národ je slovanský, jeho časti sú kmene. A čo je najpodstatnejšie, tento národ už nie je definovaný stavovskou príslušnosťou, ale etnickým pôvodom – kultúrou, jazykom a krvou.
Druhý impulz poskytla mladému Kollárovi návšteva u najväčšieho nemeckého spisovateľa Johanna Wolfganga von Goetheho 27. novembra 1817. Majster ho prijal vo svojom dome a oslovil ho ako „mladého maďarského študenta“. Voči tomu impulzívny Kollár prudko zaprotestoval: „Pane, ja som Slovák alebo – ak chcete – Slovan!“ Dovtedy odmeraný Goethe sa nahlas zasmial a polovážne sa ospravedlňoval, že si myslel, že v Uhorsku žijú iba Maďari. No aby už nikdy nedošlo k tomuto omylu, poprosil Kollára, aby mu zadovážil a preložil niekoľko slovenských národných piesní, lebo vraj mnoho počul o ich bohatstve a kráse. Kollár nerozpoznal, že to bol test, myslel si, že to je iba spisovateľova rečnícka figúra, a tak na túto úlohu zabudol. O mesiac však stretol Goetheho na prechádzke v Kniežacej záhrade (dnes botanická záhrada v Jene). Nemecký básnik k nemu zamieril a oslovil ho s otázkou: „Čo je so slovenskými spievankami?“ Kollár bol zjavne v rozpakoch a vyhovoril sa na nedostatok času na začiatku univerzitného roka, v každom prípade tentoraz svoj sľub splnil.
Postupne aj s ďalšími piatimi slovenskými študentmi Goetheho navštevoval a za sprievodu lutny mu spievali slovenské ľudové piesne a balady. Zrodilo sa medzi nimi priateľstvo. Až také pevné, že keď rakúsky vyslanec na pruskom dvore gróf Zichy vyšetroval 16. decembra 1817 Jána Kollára a dvoch slovenských študentov Samuela Ferjenčíka a Jána Hosneka za účasť na slávnosti vo Wartburgu, Goethe sa ich za prítomnosti prorektora a dekana osobne zastal. Neskôr v článku Poézia z Čiech z roku 1827 Goethe vysoko vyzdvihoval Kollárove sonety z jeho kľúčového diela Slávy dcera.
No ten najdôležitejší význam stretnutia Johanna Wolfganga von Goetheho a Jána Kollára spočíva v tom, že inšpiroval a prinútil mladého slovenského básnika zozbierať a vydať zbierku slovenských ľudových piesní, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v myšlienkovom prerode Ľudovíta Štúra. Ako sa stalo, že mladý Štúr, ktorý ešte v roku 1836 sľuboval Františkovi Palackému, že Slováci sa nikdy jazykovo neodtrhnú od Čechov, v priebehu niekoľkých rokov tak radikálne zmenil názor? Rozhodujúcu úlohu tu zohrali štyri faktory.
Ten prvý bol, že česká inteligencia ostro odmietla jazykové reformy Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika usilujúce sa o zblíženie češtiny a slovenčiny a o vytvorenie jednotného česko-slovenského jazyka. Kollár v skutočnosti nepopieral špecifiká slovenčiny. V Cestopise obsahujúcom cestu do horného Talianska a odtiaľ cez Tirolsko a Bavorsko so zvláštnym ohľadom na slovanské živly z roku 1841 pripúšťa, že slovenčina je krajšia a ľubozvučnejšia ako čeština, vníma jej estetické i logické prednosti, ale zároveň sa obáva, že ak sa Slováci vzdajú českého jazyka, stratia všetko. Preto sa usiloval o jazykový kompromis, čo sa mu však nepodarilo, lebo sa nestretol s pochopením ani na jednej strane.
Ďalej približne v tom istom čase sa Štúrovi dostali do rúk Kollárove Národnie spievanky, pri ktorých si s nadšením uvedomil jedinečnosť slovenskej kultúry. Významnejším dôvodom bol oficiálny zákaz ilýrskeho hnutia v januári 1843, ktoré sa usilovalo o zjednotenie južných Slovanov. Vtedy si Ľudovít Štúr uvedomil riziká úsilia o česko-slovenskú jednotu. Považoval tieto snahy podobne ako ilyrizmus za umelé, abstraktné a prakticky mŕtve. Zároveň sa obával, aby panslavistické hnutie mimo rámca monarchie neskončilo ako ilýrske. Pre Štúra bolo politickou prioritou zachovanie slovenskej identity, nie boj proti habsburskej monarchii. Posledný dôvod, ktorý prinútil štúrovcov opustiť koncepciu slovanskej vzájomnosti, bol § 127 uhorského trestného zákona, ktorý zaradil panslavizmus ako hnutie ohrozujúce integritu Uhorska medzi trestné činy.
Posledný argument však limitoval aj samotného Jána Kollára. Hoci väčšina historikov nekriticky prijala jeho oficiálne zdôvodnenie, že zmyslom slovanskej vzájomnosti nie je zjednotenie, ale prehlbovanie kultúrnych vzťahov Slovanov, máme dostatok dobrých dôvodov na tvrdenie, že skutočným cieľom Jána Kollára bolo politické zjednotenie Slovanov. Kollár si jednak musel byť vedomý trestnoprávnych rizík takéhoto projektu a na to, aby ho otvorene hlásal, nemal dosť odvahy. Napokon, Kollár bol geniálny vizionár, básnik, mysliteľ, ale nikdy nebol politikom v pravom zmysle slova. Na to bol dosť zbabelý. Preto odmietol tak štúrovské povstanie ako aj uhorskú revolúciu, no zo strachu pred politickými radikálmi nosil v roku 1848 v Pešti maďarskú kokardu.
Existuje však množstvo náznakov, keď Kollár porovnával stav iných európskych národov so Slovanmi, že kultúrne zbližovanie malo byť len začiatkom, že intenzívne myslel nielen na vytvorenie jednotného slovanského národa, ale aj štátu. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že z vydania jeho prvej básnickej zbierky z roku 1821 cenzúra vyškrtla báseň Vlastenec, v ktorej slovenský vizionár po prvýkrát naznačil potrebu vlastnej štátnosti. „Chceme práva pre vlastný národ, chceme vlasť a štát,“ požadoval plamenne mladý básnik. Napokon, v tom istom roku v jednom epigrame (z básne Nápisy) veľavravne podotkol: „Bratia, nesúďte nás podľa toho, čo a ako sme mohli písať, ale podľa toho, čo a ako sme smeli.“ Pravdepodobne najvýstižnejší, ale aj najdômyselnejší je v tomto zmysle epigram Slovanská svadba. Metaforicky v ňom vyjadril aktuálny politický problém Slovanstva: „Národ je ženíchom a štát nevestou. Venom je sláva reči. My však chceme veno bez nevesty.“ Táto nejasnosť a nejednoznačnosť bola súčasťou zložitej politicko-spoločenskej situácie, v ktorej sa Kollár a celé slovenské národné hnutie nachádzalo. Niet však pochýb o tom, že Kollár sa usiloval o konštrukciu novej slovanskej vlasti. Ako napísal v liste poľskému filológovi J. S. Bandtkiemu 1. apríla 1828 referujúc mu o svojej finančnej situácii: „Ja nehľadám ani tak chlieb, hľadám vlasť, túžim po vzduchu, kde by som mohol slobodne povedať: tu som, tu smiem byť Slovanom.“
Ako sme už ukázali, štúdium v Nemecku malo zásadný význam pre formovanie myslenia Jána Kollára. Bolo však prelomom aj v jeho poetickom rozmere. Nielen tým, že práve tam sa zrodil Kollár básnik, práve tam (ako neskôr priznal v pamätiach) sa rodili prvé verše budúcej básnickej skladby Slávy dcera. Ale aj tým, že práve v Jene objavil svoje poetické vzory, ku ktorým sa priznával len čiastočne: Petrarcu a Danteho. Hoci sa po taliansky učil už počas štúdia na evanjelickom lýceu v Bratislave u nejakého pána Seleckého, nedosiahol taký stupeň znalosti jazyka, aby v ňom mohol plynule čítať, a tak diela talianskych velikánov spoznával z nemeckých prekladov.
Petrarca predstavuje mimoriadne dôležitý bod vo vývoji modernej európskej poézie. Jeho vplyv zasiahol takmer každého veľkého básnika od renesancie až po romantizmus. Bol vynálezcom a najlepším pestovateľom sonetu, najdokonalejšieho básnického tvaru, ktorý od neho o päťsto rokov neskôr prevzal práve Ján Kollár. Keď ho však nazývali „českým Petrarcom“, podráždene sa voči tomu bránil. Nie však zo skromnosti, ale naopak: považoval sa za lepšieho. Z podobných dôvodov v talianskom cestopise vyčíta Dantemu, že je úzkoprsý, keď v Božskej komédii spomína iba Talianov a ignoruje „kresťanov všetkých čias a národov“ („zo slavianskeho, medzi kresťanmi najväčšieho národa, niet tam ani v nebi, ani v očistci, ani v pekle jedinej dušičky“), čím by získala jeho veľbáseň širší význam.
No čím viac sa od Petrarcu dištancoval, tým viac sa na neho ponášal. Nepotreboval ho však poprieť len zo strachu, že niekto odhalí prílišnú inšpiráciu Petrarcovým Spevníkom, ale aj zo žiarlivosti, pretože chcel Petrarcovu Lauru a Danteho Beatrice nahradiť svojou Mínou, ktorú považoval rovnako ako taliansky básnik za najkrajšiu ženu od stvorenia sveta, v ktorej jedinej sa spája najvyššia cnosť s vrcholnou cnosťou. Kým Petrarca napájal svoje dielo výdatne zo zdrojov rímskej spisby, najmä Horácia a Ciceróna, Kollár sa zasa nechal celkom pohltiť Petrarcom. Prevzal od neho základné pravidlo renesancie a humanizmu: osvojiť si výdobytky vzoru v danom žánri a prekonať ich. Aj keď mu myseľ otvárala láska – veď ako sa sám vyznal, „Láska je zárodok všetkých veľkých skutkov a kto nemiloval, nemôže ani poznať, čo je to vlasť a národ“ – bez Petrarcu a Danteho by bola podoba Míny nemysliteľná.
Ostáva nám odpovedať na otázku, čo Kollára tak fascinovalo na Taliansku. Vieme, že tam podnikol dve vyčerpávajúce (fyzicky i finančne) cesty v rokoch 1841 a 1844 a napísal z nich knihu v štýle dobovo veľmi populárnych cestopisov, predovšetkým normotvornej Cesty do Talianska od Goetheho. Tú, ako priznal, v rámci prípravy hltavo čítal po večeroch s manželkou. Tým, že si Kollár ako cieľ cesty vybral napokon Taliansko, sa do určitej miery spreneveril svojmu slovanskému programu – vzdal sa totiž vypracovaného plánu navštíviť predovšetkým Poľsko a Rusko – ako súčasť jeho túžby spoznať celý slovanský svet. Okrem toho náklady boli veľmi vysoké a Kollár musel výrazne zaťažiť rodinný rozpočet. To taký Goethe mal väčšie šťastie, keďže weimarský vojvoda mu veľkoryso ponechal dovtedajší plat. František Palacký dostal zasa aspoň dotáciu od viacerých českých inštitúcií. Slávni spisovatelia ako Heine či Dickens financovali svoje talianske cesty z honorárov za predchádzajúce knihy. Len Kollár takmer vyšiel na mizinu.
Kollárova motivácia však nebola kultúrna, ani vedecká, ale ideologická. V pamiatkach bol veľmi prieberčivý, neznášal baroko, ani gotiku, zato antiku a renesanciu považoval za vrchol umeleckého vývinu ľudstva. Lenže kým Goethe, Herder či Stendhal chodili po antickom Ríme s Titom Líviom v ruke, Kollár prechádzal okolo Kolosea, Panteónu či Forum Romanum bez záujmu. Rovnako ignoroval aj Michelangelove sochy. Jediné, čo ho zaujalo, bol nový dopravný prostriedok, keďže z Milána sa do blízkej Monzy po prvý raz v živote odviezol vlakom a bol naozaj nadšený. Taliansko však malo pre neho úplne iný význam ako turistický. Ján Kollár sa vydal do Talianska (najmä do jeho severných krajov) s vlastnou hypotézou, že táto krajina bola pravlasťou slovanských kmeňov.
Hoci dnes vieme, že to nie je pravda, práve tento moment nám poslúži na hlbšie pochopenie Kollárovho myslenia. Chorvátsky politik, spisovateľ a jazykovedec Ljudevit Gaj vyslovil o Kollárovi legendárnu myšlienku, že je to geniálny básnik, slabý historik a mizerný politik. Pritom bol stúpencom jeho ideológie všeslovanskej vzájomnosti. Ako vedec si však uvedomoval jej limity. Predovšetkým mnohé dôkazy na podporu tejto teórie boli falošné. Ján Kollár si ich jednoducho vymyslel. Všetky argumenty nečerpal z historických spisov alebo archeologických nálezov, ale takmer výlučne z etymológie slov, ktorú však využíval veľmi pochybným spôsobom. Mal veľkú fantáziu a všetko mu znelo slovansky, takže si domýšľal významy, ktoré tam neboli. O svojom svokrovi si vymyslel, že mal lužickosrbský pôvod, len aby pred sebou a svetom ospravedlnil, že jeho najdrahšia Mína nie je dcéra Slávy, ale Germánie. Ako amatérsky archeológ síce objavil Pribinov Blatnohrad v Zalaváre (a zachránil ho pred zničením), chybne ho však datoval a mylne považoval kamenné zvyšky chrámov za pozostatky hradu (ten bol totiž drevený).
Vzdelaných jazykovedcov (nielen spomínaného Gaja, ale aj Pavla Jozefa Šafárika) privádzal svojimi etymologickými špekuláciami až do zúfalstva. Univerzitný profesor Šafárik jeho „vedecký“ spis Slávy bohyňa (1839) okomentoval takto: Kollárova kniha sa mi vonkoncom nepáči. Takéto diela pôsobia iba zmätok. Nepozná poriadne ani sanskrit, ani slovanskú reč, tým menej etymológiu.“ A nebol sám. Kollára v Záhrebe až urazilo, keď mu priatelia položili otázku, prečo sa radšej nezaoberá poéziou… On sa predsa tak veľmi cítil byť vedcom!
Jeho závery boli často až komické. Podľa neho je benátske nárečie najľubozvučnejšie preto, lebo je iste ovplyvnené slovanskými nárečiami. Aj láska Benátčanov k spevu vraj potvrdzuje ich slovanský pôvod. Holuby na Námestí sv. Marka interpretoval ako príbuznosť so slovanským „holubičím národom“. Dokonca aj v obľúbenej talianskej polente videl slovanskú kašu. Kollár nedokázal vnímať umenie bez ideologických okuliarov. Keď obdivoval Tintorettov obraz bitky na rieke Tara, miesilo sa v ňom estetické cítenie s vlasteneckým smútkom nad porážkou Srbska. Jeho pomer k Taliansku bol takto extrémne zdeformovaný, nedokázal si vytvoriť vzťah ku krajine, jej prírode, umeniu, pamiatkam, mestám a ľuďom bez všeslovanskej ideológie. Preto keď vstúpil z dostavníka a zvolal – „Itália! Krajina Vlachoslávov, najstaršia vlasť našich dedov Venetov a Sarmatov, Itália, sestra Slávy, vitaj!“ – museli sa na neho pozerať ako na blázna.
No akokoľvek prichádzame na to, že celá jeho konštrukcia Všeslávie je jedna veľká mystifikácia, predsa len sa ho musíme zastať z umeleckého hľadiska. Keby nemal Ján Kollár takú bohatú fantáziu, nikdy by nevzniklo také veľkolepé dielo ako Slávy dcera, ktoré ovplyvnilo, nadchlo a strhlo milióny ľudí naprieč Európou. Meno Kollár sa s úctou skloňovalo od Petrohradu až po Paríž, od Belehradu až po Drážďany. Najväčší vplyv mal Kollár na malé utláčané národy habsburskej monarchie – Čechov, Slovákov, Chorvátov a Slovincov – ktorým odporúčal slovanskú vzájomnosť ako spôsob záchrany Slovanov. Veľký ohlas mal však aj v Srbsku a zapôsobil aj na Ukrajincov, najmä po tom, čo Pavel Jozef Šafárik ako prvý uznal samostatnú ukrajinskú národnosť. Trúfam si povedať, že čo sa týka dosahu a nasledovníkov, Ján Kollár ostáva najvplyvnejším Slovákom našich dejín. Mal síce veľmi komplikovanú povahu, bol výbušný až hysterický a ani jeho rozchod so štúrovcami nemusel byť taký dramatický, keby sa vedel aspoň trochu ovládať, no napriek tomu ako geniálny tvorca Slávy dcery a Rozpravy o literárnej vzájomnosti bol uctievaný v celom slovanskom svete. A to aj medzi tými, ktorí s ním nesúhlasili.
Typickým príkladom je poľský básnik Adam Mickiewicz. Kollár veľmi túžil zoznámiť sa s ním. Napísal mu niekoľko listov plných obdivu a z úcty mu poslal jeden výtlačok Slávy dcery s venovaním. Mickiewicz mu však neodpovedal. Ťažko povedať, prečo. Mickiewicz rovnako ako väčšina Poliakov mal veľké výhrady voči koncepcii slovanskej vzájomnosti, najmä voči zahrnutiu Rusov do tohto projektu. Uprednostňoval skôr akýsi mystický poľský mesianizmus, podľa ktorého sú Poliaci vyvoleným národom (podobne ako Židia) a zachránia Slovanstvo. V každom prípade Kollárovo básnické dielo si hlboko vážil. Z tohto dôvodu venoval Kollárovi v rokoch 1840 – 1844 sériu prednášok na parížskej Collège de France. Väčšej pocty sa básnikovi nemohlo dostať. Prednášky sa mali pôvodne týkať českej literatúry, ale Mickiewicz konštatuje, že jediný, ktorý je hodný jeho pozornosti, je „najznámejší a najslávnejší z nich, jediný básnik národného charakteru Ján Kollár, slovenský rodák, bývajúci v Kráľovstve uhorskom“.
Slávy dcera ako umelecké dielo získava v jeho očiach vysoké hodnotenie. Vyznal sa, že Kollárove sonety „vydychujú akúsi petrarcovskú vôňu“ a pokračuje: „Jeho dielo je dielom patriotickým. V jednom zo svojich sonetov hovorí, že svätí tri smútočné dni v roku, postiac sa a plačúc v ústraní. A tie slová nie sú len básnickou ozdobou. Kollár má naozaj slzy v očiach vždy, keď hovorí o nešťastí Čechov, Poliakov, Srbov, nosí v srdci všetky tie národy, všetky rovnako miluje… všade a vždy objíma v msli celé plemeno slovanské.“
Napriek tomu bolo na adresu jeho prednášok vyslovených veľa obvinení, kritici vyčítali poľskému básnikovi mnohé vecné chyby, nepresnosti a vážne medzery. Tieto nepresnosti v citovaní faktov vyplývali zo spôsobu vedenia prednášok: Mickiewicz prednášal spamäti iba na základe voľných poznámok. Estetickú rovinu diela hodnotil vysoko pozitívne. Mickiewicz dokonca uvádzal, že „ide o nový typ súčasnej literatúry“. Aj on porovnával Kollára s Petrarcom a zdôrazňoval jednoduchosť jazyka a čistotu formy. Vyzdvihoval vlastenecký tón diela a básnikovo citové zapojenie do záležitostí národa a Slovanstva. „Sú to nádherné básne vo svojej čistote formy a jednoduchosti,“ vyhlásil pred zaplnenou sálou. Ocenil najmä prvé tri spevy, zatiaľ čo štvrtý a piaty kritizoval a považoval ich za „najslabšiu časť básne“.
Aj podľa Mickiewicza má slovanská vzájomnosť v konečnom dôsledku viesť k vytvoreniu spoločného štátu Slovanov. Hovorí: „Kollár vždy sníva o slovanskej jednote; je to jeho milovaný ideál; chcel by všetkým kmeňom vštepiť túžbu po vytvorení slovanského štátu.“ Kollárova kultúrna jednota, alebo – ako to pomenúva Robert Pynsent – slovanský nacionalizmus, vyústila v Mickiewiczovej predstave do jednoty politickej. Mickiewicz nebol osamotený v takýchto názoroch. V Poľsku panoval všeobecný názor, že „dôsledkom Kollárovej doktríny o zvyšovaní kultúrnej fúzie môže byť aj politická ašpirácia“.
Kriticky (a dodajme: so značnou dávkou nepochopenia) sa vyjadruje Mickiewicz o Kollárovom vzťahu k iným národom: „Neustále nenávidí Maďarov, Nemcov, všetko, čo je neslovanské; vrhne do pekla Francúzov, ktorí spálili Moskvu a zničili slovanské pamiatky, pretože najdrahšie sú mu pamätihodnosti, budovy a kostoly…“ Naopak, Kollárove nádeje vkladané do Ruska vníma Mickiewicz – ako to definuje – v hmotných dimenziách, nie v duchovných. A takáto dimenzia mu je cudzia. Úplne sa minul s realitou, keď hodnotí recepciu Kollárovho diela. Tvrdí, že český národ nezdieľa Kollárovu víziu všeslovanskej vzájomnosti, čo má za následok nízku popularitu jeho diel. Píše: „Český ľud nikdy nechcel prijať materialistickú myšlienku básnika: národ ako celok sa nikdy nechcel opierať o Rusko: hoci sa nesnažil znovu získať svoju národnú existenciu, radšej čakal, nikdy však nevyhlásil, že Rusko je pre Slovanov jediná nádej, ktorá im ostala. Preto sa nikdy nespievali Kollárove sonety; verný obraz želaní a túžob slovanského ľudu v nich nebol viditeľný.“
Toto konštatovanie je zjavne v rozpore s realitou a je ťažké povedať, odkiaľ sa u Mickiewicza vzala takáto optika. Možno to bol výsledok dosť plytkej znalosti českých záležitostí. Pre Kollára bolo toto akési vylúčenie z národného imaginária, popieranie jeho väzieb na prostredie, kameňom úrazu. V prednáške zaznelo ešte niekoľko ďalších vyhlásení Mickiewicza o nedostatku popularity Kollárových diel v Poľsku aj v slovanskom svete. „Poliaci nečítajú jeho diela,“ vyhlásil Mickiewicz. „Rusi nepoznajú ani jeho meno“. Mickiewicz sa samozrejme mýlil, pretože Kollárovo meno a jeho diela boli v poľskom prostredí známe. Dokonca skôr ako meno Mickiewicza v Čechách.
Pre Kollárovu márnomyseľnú a impulzívnu povahu boli tieto slová rozbuškou. Keď dostal stenografický záznam Mickiewiczových prednášok, nedokázal v nich vnímať ani celkovo priaznivý tón jeho hodnotenia a vysoké hodnotenie jeho poézie. Keďže sa vo svojom liste Antnínovi Marekovi úplne prestal ovládať a nazval Mickiewicza zlomyseľným hlupákom, predpokladáme, že v osobnej rovine to bolo ešte horšie. Napokon, spor mal dohru v tom, že v poslednom vydaní Slávy dcery umiestnil Kollár Mickiewicza do slovanského pekla ako „nevzájomníka z Paríža“. A keďže Mickiewicz na dva jeho listy neodpovedal, viac sa s ním skontaktovať nepokúšal.
K tomuto incidentu sa ešte nepriamo vrátil pri svojej druhej ceste po Taliansku. Obdivujúc veľkolepé výtvor talianskej kultúry vyratúva veľké mená Talianov, Nemcov a Rusov, a smutno skonštatuje: „Ale Česi, Poliaci a iné Slovania majú iba deličov, trhačov, rozdrobovačov národa a vlasti.“ To, čo Kollár obdivoval, to, na čo poukazoval, to s čím sa chcel merať, bola práve tá veľkosť vyspelých kultúr. A tak končím jeho slovami z talianskeho cestopisu, ktoré by sa mali tesať do kameňa: „Náš národ stratil česť a vážnosť pred svetom preto, lebo sa z neho vytratilo povedomie vlastnej veľkosti, lebo bol ustavične nesvorný a rozptýlený, prepadol zúfalstvu nad sebou samým a už dávno sa zriekol potreby dokázať skutkami svoju veľkosť a vážnosť.“
doc. Mgr. Eduard Chmelár, PhD.
Literatúra:
AMBRUŠ, Jozef (ed.). Listy Jána Kollára I. Matica slovenská: Martin, 1991.
BRTÁŇ, Rudolf. Vznik, vývin a verzie Kollárovej rozpravy o literárnej vzájomnosti. Tranoscius: Liptovský Mikuláš, 1942.
KOLLÁR, Ján. Pamäti z mladších rokov života. In: Ján Kollár, Dielo II. Slovenský Tatran: Bratislava, 2001, s. 11 – 324.
PUTNA, Martin C. Překlad a výklad Slávy dcery z panslavistického mýtu do kulturní historie. Academia: Praha, 2014.
RUSINA, Ivan – ŽÁRY, Juraj (eds.). Básnikova Itália. Talianske cestopisy Jána Kollára. Slovart: Bratislava, 2024.
ŠKULTÉTY, Jozef. O Slovákoch. Matica slovenská: Martin, 1938.
URZIDIL, Johannes. Goethe v Čechách. Pistorius & Olšanská: Příbram, 2009.
