Na prvý pohľad sa zdá, že rok 2019 možno pomerne jednoducho charakterizovať prostredníctvom pokračovania trendov z nedávnej minulosti. Prípadne sa odvolať na to, čo už bolo publikované, napríklad o prechode k multipolárnemu svetu alebo o štvrtej technologickej revolúcii.
Spomedzi globálnych scenárov v horizonte najbližších dvadsať rokov, ktoré sú verejne prístupné, pripomeniem scenár na objednávku Royal Dutch Shell z roku 2005. Možné alternatívne budúcnosti sú podmienené pôsobením základných riadiacich síl, ktoré tvoria trojstranný trojuholník – interakcie medzi účastníkmi trhu, štátmi a spoločnosťou, ďalej ide o tri druhy pôsobenia – trhové stimuly, sila spoločenstva, nátlak (regulácia), pričom uvedené faktory pôsobia na tri operačné ciele – výkonnosť, sociálna súdržnosť a bezpečnosť. Ako základné trendy do roku 2025 experti identifikovali (1.) že globalizáciu formujú USA a Čína pri určitom vplyve „soft power“ t. j. EÚ a Japonska; (2.) že sa vytvára globálny trh s legislatívnymi službami a produktmi; (3.) že národné štáty sa transformujú na trhové štáty. Výsledkom sú tri scenáre, niečo ako utópie v zmysle ideálnych etalónov, ktoré naznačujú, ako by sa mohla vyvíjať demokratická trhová ekonomika. Sú to nasledovné alternatívy: po prvé –„málohodnoverná globalizácia“, čiže legalistický svet s dôrazom na bezpečnosť a výkonnosť, a to aj na úkor sociálnej súdržnosti, lebo trhové sily pôsobia pri rastúcej nedôvere účastníkov trhu, čo si vyžaduje značné náklady na ich ochranu; po druhé – „otvorené dvere“, čiže pragmatický svet, pričom s postupom globalizácie narastá tendencia k sociálnej súdržnosti a dôraz na výkonnosť za cenu menej bezpečnosti; po tretie – „zástavy“ alebo dogmatický svet, v ktorom dôraz na bezpečnosť a hodnoty spoločenstva prevažuje na úkor výkonnosti, takže napredovanie procesov globalizácie má za následok fragmentarizáciu spoločnosti na diferencované skupiny pod rozmanitými zástavami. Legalistický svet znamená orientáciu na trh („dokáž mi to“), pričom všeobsiahle súdne právomoci a konfliktné zákony vedú k zavádzaniu rozsiahlych spôsobov kontroly, inštitucionálna diskontinuita obmedzuje cezhraničnú ekonomickú integráciu. Pragmatický svet znamená orientáciu na spoločnosť („spoznaj ma“), obsahuje zabudovanú bezpečnosť, harmonizáciu súčinnosti a pravidiel, vzájomné uznanie, nezávislé médiá, úzke prepojenie medzi investormi a občianskou spoločnosťou podporuje cezhraničnú integráciu. Dogmatickýsvet je orientovaný na štát („nasleduj ma“), ide o hry s nulovým súčtom, dogmatické prístupy a národné preferencie, kedy hodnotové a náboženské konflikty brzdia globalizáciu, čo vedie k ohradeným spoločenstvám, národným štandardom a patronátom prehlbujúcim roztrieštenosť. [SK 352-3]
V roku 2019 sa načrtnuté tri ideálne typy svetového usporiadania prelínajú, pričom ani jeden z nich nepredstavuje žiaducu budúcnosť. Unipolarita jedného impéria je na ústupe, čo znamená vysoké riziko. Multipolarita sa prejavuje v podobe zmeny geopolitického usporiadania na niekoľko makroregiónov, ktoré sa hlásia o slovo. Špecificky sa prejavuje Európa, doteraz úspešná únia sa vovnútri rozpadá, akoby sa politická elita EÚ nevedela rozhodnúť, či chce byť relatívne samostatným makroregiónom, a teda jedným zo svetových globálnych aktérov, alebo bude pokračovať v úpadku, ktorý sa začal po prvej svetovej vojne. Z pohľadu futurológa sa vyžaduje zmena globálneho rámca, pretože žiaducu budúcnosť nezabezpečí jednostranná orientácia na výkonnosť (t. j. neoliberálna globalizácia) ani návrat k ohradeným spoločenstvám v mene bezpečnosti. Medzinárodné právo viacmenej na konci dvadsiateho storočia prestalo platiť, pretože každý si ho môže uplatňovať po svojom (tzv. „koalície ochotných“) a výsledok závisí od momentálnej pozície sily. Netreba sa však zriekať utópií preto, lebo sa aktuálne javia ako neuskutočniteľné. Ideálnym rámcom by bolo obnovenie autority medzinárodného práva v rámci reformovanej OSN (najmä Bezpečnostnej rady, ktorej zloženie petrifikuje výsledok druhej svetovej vojny), aby sa dosiahlo „storočie mieru“ podobne, ako bol úspešným „koncert mocností“ po Viedenskom kongrese v roku 1815. Historik Yuval Noah Harari z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme predložil víziu svetového globálneho impéria, ktoré na svojom území udržuje mier. [SP 255, 452] Lenže zmena globálneho rámca si vyžaduje nielen politický, ale aj ekonomický obrat, ústup od šialeného spôsobou, akým sa v súčasnosti dosahuje hospodársky rast za akúkoľvek cenu. Napríklad prostredníctvom koncepcie nonrastu (degrowth), čo by mohla – ale nemusela – umožniť štvrtá technologická revolúcia.
Harari má pravdu v tom, že tempo zmien narastá a to nielen v ekonomike, ale aj ľudské bytie pravdepodobne prejde mutáciami. Pripomína Marxov výrok z Manifestu KS, že proletariát sa nemôže pozdvihnúť, ak „nevyhodí do povetria celú nadstavbu vrstiev, ktoré tvoria oficiálnu spoločnosť“. Harariho vízia v horizonte roku 2048 predpokladá, že doterajšie fyzické a kognitívne štruktúry budú vyhodené do povetria alebo sa z nich stane klaud. Ľudia v polovici storočia budú čeliť migrácii do kyberpriestoru, premenlivým rodovým identitám a novým zmyslovým skúsenostiam vyvolaným prostredníctvom počítačových implantátov. Má pravdu aj v tom, že všetky partikulárne scenáre sú a budú značne vzdialené od pravdy. Jediná istota spočíva v tom, že zásadná zmena zasiahne v neďalekej budúcnosti bázovú štruktúru života. [SL 262-3]
Východiskovým predpokladom Harariho uvažovania je zlyhanie (neo)liberalizmu po kríze roku 2008, hoci jeho triumf nad konkurujúcimi ideológiami v polovici dvadsiateho storočia (fašizmus) a na sklonku storočia (komunizmus) sa zdal byť nesporným. Liberálne elity, ktoré dominovali svetu v ostatných desaťročiach, sa ocitli v stave šoku a dezorientácie. Disponovanie iba jedným príbehom upokojuje, všetko je naprosto jasné. O to drastickejšie je ocitnúť sa náhle v situácii absencie akéhokoľvek príbehu. Nič nedáva zmysel. Podobne ako sovietska elita v osemdesiatych rokoch liberáli nepochopili, že sa dejiny odklonili od nimi stanoveného kurzu a stratili schopnosť alternatívneho prístupu k výkladu reality. [SL 5] Keďže futurologické scenáre v podmienkach napredovania neistoty strácajú vierohodnosť, naliehavým sa stáva hľadanie zmyslu histórie ľudstva. Filozofia dejín sa od svojho zrodu opierala o kresťanskú teológiu, táto „barlička“ prestáva byť funkčnou. Problém spočíva v tom, ako ďalej. Harari vidí východisko vo výskume ľudskej mysle, tam by sme mali viac pokročiť, aby nás čoskoro úplne nenahradila AI, čiastočne nahraditeľné totiž ľudstvo je. [SL 318]
Vo vzťahu k budúcnosti by sme sa mali vyvarovať spupnosti. Budúcnosť je otvorená, jedine Boh ju môže v prestihu poznať, ľuďom musí stačiť, že sa na jej formovaní tak či onak podieľame. Rôzne samozvané elity si nárokujú morálnu nadradenosť, opovrhujú každým, kto sa nepodriadi ich názoru. To sa špecificky prejavuje aj v Česku a na Slovensku. Český prezident M.Zeman vo svojom vianočnom prejave použil termín „lepšolidé“ (vraj ho vymyslel moderátor Soukup). Nálepkuje tých, čo sa považujú za niečo lepšieho než my ostatní a teda nám neustále radia, čo máme robiť a pritom svoje názory považujú za nadradené tým druhým.
Nedopusťme politickú majdanizáciu Slovenska!
Odkazy:
SK L.Hohoš: „Postkapitalizmus a prehlbovanie globálnej nerovnosti“. In M.Hrubec a kol.: Sociální kritika v éře globalizace, 2008.
SP Y.Harari: Sapiens. Stručné dějiny lidstva, 2012
SL Y.Harari: 21 Lessons for the 21st Century, 2018.
Doc. PhDr. Ladislav Hohoš, CSc., neomarxistický filozof a futurológ
Ahoj Lacko,
páči sa mi názov, ktorý si zvolil pre svoj príspevok „Napredovanie neistoty“. Na konto Tvojho názvu si dovolím urobiť nie futurologickú, ale veľmi stručnú a jednoduchú logickú predpoveď budúcnosti.
Je zrejmé, že neistota spoločenského života, o ktorej tu je reč je podstatnou súčasťou buržoáznej spoločnosti. Jej tzv. „napredovanie“ tu nemôže znamenať nič iné, len to, že sa skôr prehlbuje alebo rozširuje. Domnievam sa, že neistota nemá k čomu „napredovať“, pretože vo svojom pohybe nesmeruje k niečomu kvalitatívne novému, ale rovnako ako sčítavanie a odčítavanie čísel vedie len k zmene kvantity, tak aj neistota má len kvantitatívne stupne, tak že sa môže len zväčšovať a zmenšovať.
Ale v určitom zmysle môže neistota predsa len „napredovať“. Môže napredovať v tom zmysle, že keď už sa nakoniec rozšíri do všetkých kútov nášho spoločenského života a vytlačí z neho aj posledné formy jeho istoty, tak sa stane naprosto zrejmým, že spoločensko-ekonomický systém, ktorý je schopný šíriť do celej spoločnosti len neistotu až do stupňa, že každý bude mať len jedinú istotu v živote a tou bude istota neistoty jeho života, tak potom všetci, v záujme vlastného života budú musieť urobiť len jeden možný záver – daný spoločenský systém je nutné odstrániť pretože neposkytuje ľudskému indivíduu istotu jeho života.
Teda ak neistota spoločenského života skutočne „napreduje“, tak len k svojmu zániku a k vzniku novej spoločenskej formy života.
Filozofické úvahy tohto typu sú síce veľmi potrebné, ale otázne je, komu sú adresované. Myslím si, že najlepšie sa vyrovnal s týmito futurologickými úvahami a predpoveďami V.Putin, keď na otázku čo hovorí na to, že v priebehu času zanikne ľudská existencia na planéte Zem a Slnko vyhorí, odpovedal (tuším ešte v roku 2014) že on vie, že sa tak stane, dokonca na milion rokov presne sa dá táto katastrofa odhadnúť, ale jeho hospodársky program a politika určuje bytie na najbližších 5-10-20 rokov. A to že je dôležité pre život občana v Ruskej federácii.
Toto sa mi nesmierne páči.
Hodlám pána docenta i pána prof.Staneka prizvať do relácie Slob.vysielač a možno ich pozve niekto ďalší z nás tam, ale mňa viac zaujímajú reakcie na súčasnosť. Obrazne povedané, nie je príliš múdre (ako v časoch českého kráľa Rudolfa II) zaoberať sa tvorbou „elixíru života“ či premenou “ olova v zlato“ ak je štátna pokladnica prázdna a ľud trpí núdzou. V takej situácii potrebujeme „prognostikov“, ktorí dokážu na základe reálnych kritérií a vodítok určiť – tadiaľ vedie cesta…a zatiaľ sa ukazuje, že v slovenskom prípade je najužitočnejším „prognostikom“ vždy politik, ktorý kandiduje na nejakú draho platenú štátnu funkciu a vie bodro povedať: dáme tam „dlhovú brzdu“, dáme tam „finančný automat“, urobíme „stropovanie“ a budúcnosť je krásna…toto ale nechceme a chýba mi prognostikovanie vývoja na 5 -15 rokov dopredu, lebo všetci vieme, že vesmír končí raz v chaose…
(pri všetkej úcte k doc.Hohošovi, jeho článok bol inšpiráciou plánovania aj relácie v SVBB)
A dodatok: zas to vraj znie odo mňa „jedovite“ …nno, zaoberať sa svetom a jeho budúcnosťou treba, preto píšem o tom, že treba presne určiť, komu takúto úvahu adresovať, môj osobný názor je, že to patrí na akademickú pôdu. Veľmi akademickú…
Totiž mojím protiargumentom je, že nech už sa bude vo svete diať akýkoľvek chaos a nech už, citujem:
„futurologické scenáre v podmienkach napredovania neistoty strácajú vierohodnosť, naliehavým sa stáva hľadanie zmyslu histórie ľudstva“,
tak toto nie je úlohou slovenskej prognostiky a vedy. My tu máme akútny iný problém, problém existencie spoločnosti, ktorá je zatiaľ určovaná príslušnosťou k občianstvu Slovenskej republiky, tá má svoje medzinárodne uznané hranice, má svoj administratívno-právny rámec, má svoje ekonomické a právne pravidlá a chvalabohu stále má i svoj jazyk, kultúru, históriu a – štátnu a obecnú organizáciu.
Ale máme tu problém, ktorý by som rád od prognostikov a futurológov počul natvrdo:
Ak sme spoločnosťou sotva 5,4 miliona obyvateľov, ktorí majú občiansku príslušnosť k svojej vlasti, Slovenskej republike ak odchádza “ von“ ročne 50 až 100tisíc občanov a už sa ich cca 300 až 500 tisíc nevracia spáť – teda NEŽIJÚ tu, ak má najnovšími zákonmi pribúdať ročne 80 tisíc cudzincov za prácou (a Pellegrini sa sám „prekecol“ že najlepšie by bolo ak by „nependlovali“ a prišli už i s rodinami (vyslovil to v 10/2018), tak nech nám prognostici vypočítajú, v ktorom že to roku 21.storočia sa obyvateľstvo Slovenska KOMPLETNE VYMENÍ. Slováci „vyprázdnia“ územie od Tatier k Dunaju, cudzinci ich plne nahradia a územné názvy dúfajme že skomolené aspoň, tu zostanú. (už dnes žíjem „v BLAVE“, nie v Braislave, vybojovanom názve mesta, ktoré ešte v januári 1919 nazýval svet Presburgom alebo Požoňom).
O čo mi ide? Prognostici: a čo tak nás varovať, že síce v SR niektorí „nikdy sa nemali lepšie ako teraz“, ale celkovo spejeme do podobného zániku, ako bol zánik Veľkej Moravy po roku 905. Bolo všetko, bolo už „pokrokové“ feudálne usporiadanie, boli veľmoži, ktorí sa rýchlo pomaďarčili a prijali franskú kresťanskú kultúru – ano, katolicizmus Ríma, boli bohaté mestá a hradiská, ale už to nebola Veľká Morava. Viete už dátum, kedy zanikne podľa eurostúpencov a „slniečkárov“ typu súčasného slovenského prezidenta „Egoistcký národný štát“?
A/alebo si myslíte, že tu ešte nejaký individuálny proletár dokáže robiť revolúciu a „vyhodiť do povetria celú nadstavbu oficiálnej spoločnosti“, ak pomocou globálnych investorov sme krajinou, kde prebieha intenzívna demasifikácia robotníctva, deklasovanie obyvateľov Slovenska na „domorodcov“ ktorých nahrádzajú NIE ROBOTY, ALE OTROCI z nečlenských krajín EU ( ked už sa nepodarilo sem nahnať pár miliónov afrických a ázijských načierno migrujúcich ) a teda súhrnným slovom práve funkčne beží premena územia Slovenska na výrobnú kolóniu – dokonca monokultúrne orientovanú na automotive priemysel – s intenzívnou výmenou domácej pracovnej sily za cudziu?
Nie, v tejto úvahe som sa nič praktické, čo by pomohlo Slovensku, nedočítal…ba ani len zmienka o týchto z praxe tendenciách tu nie je, práve preto oponujem. Spolok národohospodárov je v tomto smere oveľa ďalej.
PZV Kantor,
Váš dotaz, v ktorom roku 21.st. príde ku „kompletnej výmene“ alebo premene obyvateľstva Slovenska, je jednoduchá a vecná, a ja si nijako netrúfam na danú otázku dať jednoznačnú odpoveď.
V uvedenej súvislosti by som vyjadril len pár poznámok. Tak ako správne hovoríte, že nijaký individuálny proletár neurobí revolúciu, tak ju neurobia ani všetci proletári Slovenska spolu, pretože dnes je to vec činu zjednoteného medzinárodného proletariátu.
Dnes sme už tak ďaleko na ceste „kompletnej výmeny“ obyvateľov Slovenska, že Vaše údaje o počte odchodu našich občanov do zahraničia sú v tejto „kompletnej výmene“ len určitým viditeľným vrcholom ľadovca. V rovnakej miere ako zo Slovenska odchádzajú Slováci a prichádzajú ľudia zo zahraničia, v tej miere prechádza pôvodne národné bohatstvo pracujúcich Slovákov , produkt rúk našich pracujúcich do rúk zahraničných podnikateľov, investorov a naši politici daný proces podporujú a dotáciami aj urýchľujú. Iste, cieľom je tvorba pracovných príležitostí a tak nepriamo aj udržanie či zvýšenie životnej úrovne našich obyvateľov. Ale to nič nemení na veci, že o ekonomických podmienkach nášho národného života rozhoduje stále vo väčšej miere zahraniční kapitál.
Ale nazrite aj do iných sfér nášho života. Vo sfére kultúry dominuje jednoznačne produkcia zahraničnej „kultúry“, či ide o filmy, hudbu a iné hodnoty. Nazrite do školstva, kde sa neustále vnášajú rozmanité zahraničné modely vzdelávania, momentálne sa hovorí o aplikácii Fínskeho modelu do nášho školstva, predtým to bol anglo-americký model. Pozrite sa na tovar ktorý spotrebovávame, z ktorého podstatná a celkovo možno aj väčšia časť sa vyrába v zahraničí. Pozrite sa na bankový sektor na našu tzv. Národnú banku, ktorej samotný názov je contradictio in adjecto, lebo jednak nemáme národnú menu a jednak je prvkom, ktorý neovláda „národ“, ale prostredníctvom ktorého naopak, nás ovláda Európska centrálna banka. Koľko našej pôdy je už v rukách cudzích vlastníkov? Teda tu všade postupne prebieha na Slovensku výmena Slovákov za cudzincov a to už dlhodobo.
Pointou ale je to, že v danom buržoáznom systéme, ktorý väčšina občanov akceptovala, alebo proti nemu nijako neprotestovala, súhlasila so vstupom do EÚ, prijali sme euro a pod. sú vyššie uvedené premeny „výmeny“ Slovákov na Slovensku za cudzincov, a tento proces neprebieha len na Slovensku, nutnou súčasťou daného systému a pokiaľ tento bude vládnuť, nikto nezabráni tomu, aby sa v priebehu relatívne krátkeho časového obdobia nezrealizovalo to, čo ste označili ako „kompletná výmena“. Je možné, že daný proces bude spomalený odporom rozmanitých síl a že sa pri tom vyskytnú rozmanité iné ťažkosti, ale pokiaľ bude pri moci svetový, dnes už globálny kapitál, procesy miešania národov jedných z druhými a v tomto miešaní zánik malých spoločností akou je aj Slovenská spoločnosť bude pokračovať, rovnako ako bude pokračovať aj postupný zánik národnostne založených štátov a pod.
Dnes sa proti tomuto procesu stavajú najmä rozmanité, tzv. národnostne orientované sily, hovorí sa im aj populistické sily a toto označenie, že sú populistické im aj sedí, pretože pokiaľ v ich programe nie je odstránenie vlády súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov, ich zospoločenštenie, potiaľ sú len populisti, t.j. tí čo šíria populárne frázy, ktoré ale v praxi nemôžu či nechcú uskutočniť.
Je zjavné, že jediná sila, ktorá môže buržoáznu formu zjednocovania, buržoáznu formu globalizácie nahradiť človeku primeranou formou všeľudského zjednocovania je sila proletárov, ktorá má však dnes skôr podobu „spiaceho giganta“, výraz, ktorý použila Tamara Draut na charakteristiku amerického proletariátu než aktívne pôsobiaceho svetového subjektu.
Odpovedám V.Mandovi: Ano, TOTO je konkrétna diskusia o konkrétnej budúcnosti slovenskej spoločnosti. Súhlasím, že popis stavu národného hospodárstva a spoločnosti vyzerá zúfalo, ale je to realistické, súhlasím, že niekto s tým bude musieť a – musí – niečo robiť. Nesúhlasím s tvrdením, že to bude medzinárodný proletariát. Taká politická sila už v roku 2019 neexistuje. Preto som písal o tom jednotlivom robotníkovi, ktorý ale nedokáže „vyhodiť do povetria“ spoločenskú nadstavbu. Po masívnej globálnej demasifikácii zamestnancov už niet robotníctva ako politickej sily. Takže ten výbuch emócií a násilia môže byť neriadený a zbytočný – videli sme na gréckom vývoji, videli sme u žltých viest vo Francúzsku, – a to tam ešte existujú silné odbory ako organizácia zamestnaných…ale tie všetky tlaky ako keby sa Slovenska nedotýkali. Dám sem ešte poznatok sociologov. II.
II. dávam k tej odpovedi V.Mandovi:
„Novou politickou triedou v globálnej spoločnosti sa stáva obyvateľstvo jednotlivého národného štátu: Je to rýchlo sa sebaidentifikujúca masa ľudí v každej krajine, títo občania národného štátu si odrazu uvedomujú, že majú v globalizovanom svete spoločný osud a spoločný ekonomický i sociálny záujem. Je to reakcia na vznikajúce elity globálnej kozmopolitnej spoločnosti a prví na to prišli sociológovia – a po nich som tento nový jav zaradil do knihy Ekonomika po kapitalizme, vyd.2017, za čerstva i ja. Zatiaľ je to jav mimo vnímania súčasných politikov a masmédií, ale bude to zrejme politická trieda, ktorá bude onedlho nositeľom postkapitalistických zmien. Píše sa o tom v Intermezze I: „Objavuje sa nová masová politická trieda – občania národného štátu“ – str.64-69 v knihe. “
A k tomuto tvrdeniu ma oprávňuje naštudovanie článkov dr.Petra Saka, českého sociologa, ktorý napr, v článku „Vadí národ“ píše, že práve v Európe, ktorá bola a stále je Európou mnohých národných štátov a dnes chce byť Európskou úniou definujúcou občana EÚ ako „euroobčana“, práve tu sa táto trieda v každej krajine rodí najrýchlejšie, a to pod nesmiernym tlakom euroúnijnej byrokracie a politikov EÚ. Zrod takejto masovej triedy je vyvolaný reakciou na tlak inej mocenskej triedy, ktorá sa ustanovila veľmi rýchlo tiež len v nedávnej dobe, „v Bruseli vznikla zvláštna trieda so svojimi triednymi záujmami, ktoré nie sú totožné ani so záujmami jednotlivých národov Európy, ani so skutočnými záujmami Európskej únie. Bruselská byrokracia potrebuje preukazovať svoju nenahraditeľnosť a mocenskú nadriadenosť nad národnými štátmi. Dokazuje to na príklade, že tieto triedne záujmy vlastne vyštvali Veľkú Britániu z Európskej únie. A že táto „bruselská trieda“ je časovanou bombou v základoch Európskej únie, ktorú vedie neomylne k jej rozkladu“…toľko P.Sak a ďalší sociolog prof.Jan Keller zas píše , že „už existuje jedna trieda, ktorá v globalizácii stráca práve všetko – svoje sociálne, kultúrne, hospodárske i morálne práva – a začala si to po celom svete uvedomovať. Najvypuklejšie však v rokoch po 2014 v Európe. Ide o obyvateľov, občanov jednotlivých národných štátov, republík, ktorí si uvedomili svoju bezmocnosť oproti globálnemu hospodárskému i politickému poriadku a začali si to uvedomovať až pod vplyvom iných než len ekonomických udalostí… “ ano, ešte sú to neuvedomelé výbuchy nepokojov, či už „žlté vesty“, alebo aj snaha Kataláncov o samostatnosť od Španielska, dokonca to prvoplánovo boli i odstredivé sily v Donecku a v Luhanskej oblastiach, či na Kryme. Na tých posledných príkladoch však aj vidíme, ako to bude „riešiť“ politický vraj demokratický establišment v rámci krajiny – povedzme otvorene, že to budú praktiky fašizmu 21.storočia…
…a tak späť na Slovensko: proletárov nemáme organizovaných, sú demasifikovaní a dovoz pracovníkov tvorí moderný systém aký bol známy pod pojmom „štrajkokazi“…máme však národné sily a ľudia cítia, že prichádzame o vlastníctvo, o národné hospodárstvo, prišli sme o menu a kontrolu nad ekonomikou, všetko čo Vladimír vlastne popísal…čiže niet proletárov, ale hlavu dvíhajú ľudia ako občania Slovenska, národne orientovaní…len masmédiá a politici kričia „pozor na nich, nacionalistov a extrémistov“…
vyberte si, či budeme ešte hľadať PROLETÁRA, alebo sa oprieme o NÁROD – ako občanov Slovenska, Vyberajmw rýchlo – tikajú hodiny, možno zostáva už len tých 16 mesiacov…sme ohrození viac ako v meruôsmom…
PZV Kantor
Naša optika videnia pohybu sveta sa zjavne rozchádza. S tým sa nedá nič robiť. Napriek tomu Vás upozorním na niektoré nezrovnalosti Vášho postoja.
Hovoríte, že hodiny rýchlo tikajú a máme si vybrať medzi hľadaním proletára alebo sa oprieme o národ. Nejako ste pri tom pozabudol, že ak je potrebné niekoho hľadať, tak je to národ, ktorý ako sám uvádzate, vo veľkom odchádza zo svojej domoviny a pôrodnosť tiež klesá, tak že ak hodiny tikajú, tak tie netikajú proletariátu, ale skôr národu. Chcete sa oprieť o niečo, čo sa roztápa ako sneh na slnku. Okrem toho, kategória národa je tak široká, že v rámci toho istého národa do nej spadá aj vykorisťovaný proletariát aj kapitalisti, ktorí ho vykorisťujú. Ak sa chcete oprieť o národ, tak sa musíte oprieť aj slovenských kapitalistov, ale práve im Vami kritizovaný proces zániku národa nijako nevadí, pretože čo významnejší slovenský kapitalista, je už Slovákom len podľa svojej národnosti, ale ekonomicky, svojim kapitálom je už „občanom“ európskym či dokonca svetovým.
Pokiaľ ide o proletariát, tak mám pocit že si ho pletiete s nejakým „ušmudlaným“ robotníkom. Ak sa držíme Marxovho vymedzenia a to nestratilo nič na svojej poznávacej hodnote, tak proletárom každý, kto vlastní len svoju pracovnú silu, ktorú je nútený predávať kapitalistovi za mzdu. A tak sa dnes najväčšou zložkou proletariátu postupne stále viac a viac stávajú vysokoškolsky vzdelané pracovné sily, ktoré sú nútené predávať svoju vysoko kvalifikovanú pracovnú silu kapitalistom za mzdu, t.j. sú to rôzne skupiny vedcov, IT odborníkov, lekárov, inžinierov, manažérov, atď., pričom tradičná zložka proletariátu, obyčajná vyučená pracovná sila ustupuje do úzadia v tej miere v akej sa mení technológia výroby tovarov.
Faktom je, že proletariát je dnes s ohľadom na proces globalizácie málo organizovaný a preto som pre neho použil výraz „spiaceho giganta“. Ale je tu stále možnosť, že sa zobudí, zorganizuje a začne sa dôsledne starať o svoje životné záujmy.
Pán Vladimír, vidím že si dohodneme k tomuto problému asi širšiu tematickú diskusiu na Klube národohospodárov, pretože máme otvorených priveľa tých „plôch“ v ktorých sa náš uhol pohľadu líši. Ale to je nakoniec dobre. Doteraz sa o tomto nediskutovalo. Pozvem Vás.
Viete, že na priestore príspevku k diskusii sa musí dosť redukovať. A predsa ste „udreli „dosť necitlivo na postavenie pojmu proletár a národ do protikladu. S tým nesúhlasím.
Proletariát je doslova definovaný ako politická trieda, ktorá je vykorisťovaná a NEMÁ ČO STRATIŤ.
Nie je dobré hrať sa s pojmami, ale otázka v súčasnej slovenskej realite znie, či ozaj nemajú zamestnanci, teda ľudia práce, (máte pravdu, aj lekári čo sú zamestnancami, aj vysokoškolsky vzdelaní zamestnanci, ale aj operátori v automotive či pokladníčky v obchodných sieťach), ČI OZAJ NEMAJÚ ČO STRATIŤ? …
Nedržme sa zas my naľavo tak scholasticky marxistického pojmu „proletár“ – ktorý Marx definoval pre 19.storočie a ešte tomu zopovedala realita do 50.rokv 20.storočia.
Naši zamestnanci majú čo stratiť, nielen mzdu a zamestnanie, ale aj postavenie v tom zamestnaní a často i dobré či aspoň uspokojivé životné podmienky bývania, spotreby, uspokojovania voľného času…atď. Stratia prácu a idú hlboko do mínusu, lebo účty platiť treba – i keď sa už nehladuje….
Než prejdem k pojmu národ:
Mimochodom, kto sú dnes „slovenskí kapitalisti“? Ozaj si myslíte, že to sú tí oligarchovia, ktorí sa už dávno preniesli účtami a daňami do daňových rajov a žijú mimo Slovenska? Máte informácie od Finančnej správy, kto tu vôbec ešte z týchto zostal?
Boli ste v teréne po Slovensku preskúmať,čo je dnes „slovenský kapitalista“? Či to už skôr nie je tiež zotročený subdodávateľ, ktorému korporácia znižuje cenu v mene svetových cien a vykorisťuje ho pri výkupe jeho produkcie, či to dnes nie sú tisíce firmičiek ktoré sú vlastne iba obchodnými dílermi predávajúcimi na Slovensku zahraničné výrobky a služby? Či to nie sú tí vlastníci družstiev, ktorí už pár rokov robia so stratou a majú problém s tým, že výhradne im odoberie produkciu iba zahraničná obchodná sieť a to v smiešne stláčaných cenách smerom dolu?
A teraz bázická otázka:
kde ten proletariát na Slovensku vlastne je? Desať rokov už pri prechode na Euro pociťujeme, že mzdy sú tlačené dolu a v minimálnej mzde sme niekde na chvoste EÚ i s 520 Eur/brutto, ale slovenská zamestnanecká pospolitosť sa ani nebúri, ani neštrajkuje, dokonca si myslí o žltých vestách keď sa Francúzi búria voči nízkym mzdám a vysokým cenám, že to sú asi „sorošovci“ ako som nedávno počul jedného starého ľavičiara….a čo naši robotníci? Zaškoľujú zadarmo ukrajinských štrajkokazov lebo im rozumejú …toto by nikdy slovenský proletár v 20.storočí nerobil. Počuli ste azda o nejakom štrajku slovenských robotníkov, že im cudzinci berú prácu a znižujú mzdové požiadavky? Iba šoféri v bratislavskom dopravnom podniku sa búrili…ani my na ľavici nevieme, ako to dopadlo….
TAK KDE MÁTE TEN PROLETARIÁT? A už nehovorím o roľníkoch? Nie, farmári čo berú dotácie nie sú roľníci… oni roľníkov ako poľnohospodárskych robotníkov zamestnávajú….
K pojmu národ: to bolo inak dosť osobné od Vás to „chcete sa oprieť o národ, o niečo, čo sa roztápa ako sneh na slnku“ .Vladimír, nie JA sa chcem oprieť – nie som ani politik, ani národný buditeľ.
Za mňa občanov národného štátu, teda národ, objavili sociológovia. Proste deľba práce.Občan SR, ktorý má občianstvo a preukaz občana SR, nech je to i príslušník maďarskej menšiny, českej menšiny, rómskeho etnika, nech je to občan Ibrahim Majga alebo občan Jalal Sulejman, nech je to zamestnanec, alebo podnikateľ, tí všetci sú národom – žijú v štáte, ktorý má medzinárodne uznávané hranice, máme svoju reč, svoj účtový a daňový systém, svoju kultúru…
On ten národ tu je, aj keď súhlasím s Vami, že my starší ako dôchodcovia do 15 rokov vymrieme a mladší „vyprázdnia“ možno Slovensko. Ale tomu sa dá dnes zabrániť.
Vygúglite si toho dr.Saka, prof.Kellera, mňa si spochybňujte koľko chcete, ale myslite a priberajte nové pohľady na vec. Veď ten národ – občania Slovenska – už v histórii niečo dokázal:
Slovenské národné povstanie bolo tiež v bezvýchodiskovej situácii, ale nebolo to proletárske povstanie, ba v tom čase sa spojili aj tí kapitalisti aj tí bankári a aj tí roľníci, robotníci i ženičky z dedín….tiež tu bol spoločný nepriateľ…aspoň tú históriu keby sme brali vážne a poučili sa z nej, prosím….
Nečakajte na „spiaceho giganta“, dnešný spôsob produkcie a ekonomický systém už dostatočne demasifikoval robotníka a individualizoval zamestnancov, že z nich žiadny proletariát už nikdy nebude…