Summit G20, teda stretnutie najmocnejších globálnych hráčov, ktoré sa uskutočnilo v piatok a sobotu v nemeckom Hamburgu, tradične sprevádzali obrovské nepokoje a protesty antiglobalizačného hnutia – teda zjednodušene všetkých tých, čo odmietajú globálnu expanziu korporátneho kapitalizmu.
Týmto príspevkom by som chcel jednoznačne vyjadriť podporu, plnú účasť a tiež obdiv všetkým, ktorí do mesta prišli, aby bojovali takpovediac, za lepší svet – zámerne použijem túto jednoduchú, ale vznešenú frázu, nakoľko aj sami protestujúci oplývali, mne sympatickou, „vznešenou naivitou“ – bolo jasné, že nemôžu uspieť proti svetovej elite kapitálu, ale napriek tomu urobili, čo je treba (narozdiel od často prekalkulovanej a pragmatickej ľavice u nás) – a v tom spočíva vlastne ich úspech – nemožno ich poraziť, odradiť ani zastrašiť, budú tu vždy.
Stop kapitalizmu!
Veľmi pozitívne je treba tiež zhodnotiť posun (na ktorý sa, pri všetkej tej hrôze, ktorou nás zavalili médiá, akosi pozabudlo) smerom k radikálnym a autentickým cieľom socialistov, anarchistov, komunistov – teda k požiadavkám svetovej revolúcie a odstráneniu kapitalizmu, ktoré hlasno zneli ulicami – dosť hlasno na to, aby sa nenechali prekričať samozvanými „hovorcami davu“ z radov pochybných umelcov, ako tomu bolo v minulosti, keď sa často akcie s antiglobalistickým či alterglobalistickým posolstvom utápali v neškodnej a (prosystémovej) ideológii „rozvojovej pomoci“ tretiemu svetu (ako napr. kooptovaný odpor v podobe mainstreamových koncertov Live 8 či Live Earth, kde sa producírovali Bono, Madonna či Robbie Williams). Nič podobné sa teraz našťastie nekonalo.
Zároveň považujem za obrovskú provokáciu, aroganciu a prejav násilia (systémového násilia, závažnejšieho než samotný výbuch násilností v uliciach), že sa globálni lídri rozhodli organizovať svoje stretnutie priamo v „jame levovej“, v Hamburgu – známej bašte autonómnej ľavice, ktorú si samozrejme bolo treba ubrániť.
Také konanie globálnej moci je iba prejavom jej sily a nulového rešpektu k odlišným názorom a teda i k demokracii ako takej.
Dbať na svoju povesť…
Ľavicová scéna im samozrejme nemohla zostať nič dlžná… Práve v tom ale spočíva zrejme zásadný problém – na jednu stranu je to ospravedlnenie jej násilného správania a vandalizmu, na druhú stranu poukázanie na stratu autenticity a istú „inscenáciu“ odporu, ktorý sa tak deje v naprosto predvídateľnom a schematickom móde. Skoro sa až zdá, že antiglobalistické hnutie viac ako samotný cieľ trápi otázka jeho „statusu“ – bije sa s políciou, „aby si zachovalo povesť“.
Facebook zaplavili fotografie rozmlátených obchodov a obligátne sa spustila ostrá hádka medzi zástancami a odporcami násilia, ktorí sa podobným štýlom snažili svojich diskusných oponentov rozbiť na črepy… V tomto ťažko dať za pravdu jednému táboru, pretože existujú rôzne formy odporu a ich účinnosť sa líši v jednotlivých situáciách – dôležitejšie než striktné pridržiavanie sa jednej metódy boja je jej správna voľba v konkrétnom prípade – je to teda vec stratégie a taktiky, nie hodnôt – prvoplánovo odsudzovať akékoľvek násilie a vzývať nenásilie, je len súčasnou módou, nie morálnym stanoviskom – nakoľko režim voči ľuďom vyvíja permanentné násilie a „nastaviť druhú tvár“ v takom prípade nepovažujem za etické… Ale je to samozrejme otázka na diskusiu.
Významnejšie než lamentovanie nad tou spúšťou je teda otázka: malo to nejaký zmysel alebo si len hnutie masírovalo „antisystémové“ ego?
Tu považujem za potrebné uviesť, že formy protestov v Hamburgu sa tiež líšili a paleta protestujúcich hrala rôznymi farbami. Nie všetky sa vyznačovali hádzaním dlažobných kociek, ako to opäť prezentujú médiá (v snahe, čo najviac uškodiť a odvrátiť verejnú mienku od ich podpory). Niektoré mali jasný cieľ. Uveďme napríklad blokádu hamburského prístavu či blokádu železničných tratí,(1) s cieľom zastaviť logistiku kapitálu.
Zároveň by sme ale mali uznať, že časť protestov, prevažne príslušníkov Black Bloc, sa zbytočne utopilo v násilí a stratilo hlbší zmysel. Navyše si poštvali proti sebe i miestnych obyvateľov vlastnej štvrte Schanzenviertel, ktorí by inak s nimi boli solidárni, nakoľko sa násilnosti odohrávali prevažne tam. „Nočnú bitku o Schanzenviertel odsúdili i autonomisti zo squatu Rote Flora. Hovorca Andreas Blechschmidt, ktorý inak považuje v podstate za legitímne odpovedať násilím na násilné pomery, odsúdil nočné výtržnosti ako samoúčelné a postrádajúce politický obsah.“(2)
Vieme, že násilnosti na protestoch bývajú vyvolávané i umelo – policajnými provokáciami, takže nikdy nie je úplne zrejmé, kto začal – ale ospravedlnenie to nie je, keďže po toľkýkrát už na to predsa musí byť každý pripravený…
Counter-Terrorists Win
Od mega protestov proti WTO v Seattli, či MMF v Prahe a G8 v Janove už ubehol nejaký ten piatok, antiglobalisti nie sú nijakí začiatočníci, a preto by bolo zrejme namieste, ak vyvíjané aktivity myslia skutočne vážne, zamyslieť sa a reflektovať vlastnú činnosť a vyvodiť určité poučenie pre nadchádzajúce roky.
Opakovanie je matkou múdrosti – a antiglobalizačné protesty sa už opakovali toľkokrát, že ich organizátori a účastníci by mali mať dávno „doktorát z revolúcie“… Oni však evidentne opakujú stále tie isté chyby dookola. Skôr ako známe príslovie mi tak začínajú pripomínať film Příšte už budeme chytřejší, staroušku! Chcú ale vôbec „chytřejšími“ byť?
Antiglobalizmus ako hnutie si tiež prešlo viacerými vlnami popularity (i nepopularity) a narozdiel od „legendárnej“ prvej dekády nového milénia, vidíme teraz skôr často snahu vytvárať im image teroristov – čomu oni sami, práve nedostatočnou sebakritikou, ešte viac pridávajú, namiesto aby sa snažili vymaniť zo stereotypu hrôzu vzbudzujúceho militanta v kukle so zapálenou dymovnicou…
Nič také sa ale nedeje, idú si ďalej svoje, z času na čas si absolvujú svoju „povinnú jazdu“, „odčiarknu si“ aktivitu pre rok 2017 a pokračuje sa. Niekedy sa až bojím pomyslieť, na koľko rokov dopredu už protesty proti summitom G8 a G20 plánujú…
Rock In Hamburg
V čase, keď v Pamplone ľudí naháňajú býky, v Hamburgu zasa polícia. Môže sa to tak opakovať každý rok a z marketingového hľadiska by to bol dobrý stimul pre cestovný ruch… Radikáli si to vždy rozdajú s policajtmi ako v Counter-Strike a okolostojaci ich budú povzbudzovať ako na Tour de France. V takom prípade by zostalo zodpovedať iba jednu otázku: aké sú kurzy? Potom už len dúfať, že štát dostatočne zdaní stávkové kancelárie. Ak navyše rozbijú dostatok výkladov a zapália zodpovedajúci počet áut, možno vďaka mohutným verejným výdajom a zákazkám pre sklenárske firmy ešte i odvrátia krízu, proti ktorej protestujú – dosiahnu teda úspech v druhom pláne…
Teraz vážne – práve oná stagnácia a neschopnosť sebakritiky, o ktorej som písal vyššie, spôsobuje zmenu politického hnutia v lifestyle, v spektakulárne predstavenie a karnevalizovaný protest, kde sa za úspech považuje vytvorenie „dočasnej autonómnej zóny“, tak ako ju pomenoval Hakim Bey. To ale nie je v skutočnosti nič viac než festival – s tým rozdielom, že tam nelietajú plastové, ale sklenené fľaše od piva…
V súvislosti s antiglobalizačným hnutím mi na um prichádza ono staré environmentálne heslo: Mysli globálne a jednaj lokálne! A príde mi, že oni myslia aj jednajú iba globálne, nakoľko problémy najviac sa dotýkajúce tretieho sveta sú pre nás neuchopiteľné, vzdialené a abstraktné – bežných miestnych ľudí bude vždy viac odpudzovať násilie, ako vábiť idea spravodlivého sveta. Hamburg tak dosiahol na vlastné maximum… Počet stúpencov a účastníkov protestov môže ešte rásť, ale je limitovaný (mnohých priláka iba samoúčelné vzrušenie z násilia) – práve keby stúpol počet zúčastnených nad istú hranicu, prestalo by byť násilie tak markantné a viditeľné . Na revolúciu či prevrat niekedy stačí pár výstrelov alebo dobre mierených „faciek“ – lenže to by nefascinovalo práve násilníkov, ktorí by tak ani neprišli… a naopak, ak prídu oni, odradí to možno od účasti bežných ľudí.
(2) http://a2larm.cz/2017/07/otazky-skryte-za-hamburskym-dymem/
Horné Foto: Empire St.Pauli, CC
