HOSPODÁRSKE A SOCIÁLNE PRÁVA SLOVENSKÝCH OBČANOV – časť 1.

ČASŤ 1.: POLITICKÝ KONTEXT A LEGISLATÍVNY RÁMEC

Ako všetci vieme, voličské preferencie KSS, Vzdoru-strany práce i Úsvitu sa už dlhšie pohybujú na úrovni niekoľkých desatín až jedného percenta. Jednou z príčin tejto skutočnosti je určite mediálna ignorácia, zjavná je aj neochota vedenia týchto strán preformulovať ich program tak, aby viac zodpovedal požiadavkám doby i aktuálnemu zmýšľaniu slovenských občanov. Podľa môjho názoru je však najväčším problémom uvedených strán ignorovanie bežných životných problémov slovenských občanov. Okrem zlúčenia do jednej modernej ľavicovej strany (a s tým súvisiaceho spoločného postupu už v krajských voľbách) sa teda žiada, aby tieto strany pomáhali občanom v ich boji za plné uznanie a realizovanie najmä ich najdôležitejších, t. j. hospodárskych a sociálnych práv. Tento boj a táto pomoc však nebudú úspešné, ak jeho účastníci nebudú dôkladne a všestranne poznať príslušný legislatívny rámec.

V prvom rade je dôležité presne poznať povahu právneho vzťahu ako takého. Ako upozorňuje M. Tebbit (2005s. 92 a n.)(1), v podstate vždy ide o vzťah dvojstranný, t. j. o vzťah medzi dvomi v princípe rovnocennými subjektmi, pretože každý z nich sa pri jeho uzavieraní zaväzuje k určitému správaniu tak v pozitívnom, ako aj v negatívnom slova zmysle. Podľa Tebbita už v antickej epoche sa pritom objavila idea zmluvy medzi vládcom (resp. vládou) a občanmi, v ktorej sa obidve strany takto vznikajúceho právneho vzťahu zaväzujú k tomu, že si budú plniť svoje povinnosti, ktoré boli neskôr často zahrnuté do ústavných, resp. štát zakladajúcich textov. Podľa J. Habermasa (in Corradetti, 2012, s. 71) k ešte závažnejšiemu posunu došlo v Európe po sérii občianskych revolúcií, keď sa presadil racionálny liberálny indvidualizmus, považujúci všetkých občanov za slobodných a rovných pred zákonom.

Koncept ústavne zaručených ľudských práv, ktorý sa emancipovanej buržoázii (alebo meštianstvu) podarilo uviesť do života, tak skutočne revolučne zmenil celú spoločnosť, keďže ľudská dôstojnosť a vznešenosť boli prvý raz prisúdené nielen aristokracii či duchovenstvu, ale všetkým občanom bez rozdielu. Podľa Habermasa (tamže, s. 75) dokonca tento koncept ponúkol možnosť realizovať na našej planéte akúsi realistickú utópiu, v rámci ktorej je štát povinný vytvoriť podmienky na dôstojný život a plnohodnotný rozvoj všetkých občanov. Do popredia tak vystúpila hierarchickosť, nedeliteľnosť a univerzálnosť ľudských práv, keď sa postupom času stalo zjavným, že najprv musia byť realizované hospodárske a sociálne práva, aby občan mohol vôbec uvažovať o realizovaní svojich politických či kultúrnych práv. Kľúčom ku všetkému je pritom podľa Habermasa (tamže, s. 65) idea ľudskej dôstojnosti.

Práve táto idea je totiž podľa neho akýmsi „morálnym zdrojom“, z ktorého nielenže vyplýva myšlienka nedeliteľnosti ľudských práv, ale všetky základné práva aj odvodzujú svoj význam. Túto skutočnosť podľa Habermasa potvrdil aj nemecký Federálny ústavný súd, keď v súlade s čl. 1 nemeckej ústavy konštatoval, že aj dlhodobo nezamestnaní majú nárok na takú úroveň „minimálnej podpory“, ktorá umožní žiadateľovi o podporu (i jeho prípadným deťom) primerane sa zúčastňovať „na sociálnom, kultúrnom a politickom živote“. O to viac prekvapuje predpojatý a nekonštruktívny prístup niektorých slovenských ľavičiarov, resp. ľavicových ideológov k realizácii daného konceptu v našich podmienkach(2). P. Dinuš (2009, s. 55) napríklad v danej súvislosti podotýka, že samotná idea občianstva „je sekundárnym javom, odvodeným od ekonomicko-sociálnych záujmov liberálnej časti“ našej buržoázie.

Ako taká preto slúži len realizácii záujmov tejto triedy, „upevňovaniu jej ekonomickej a politickej moci“. Na inom mieste (tamže, s. 61) zase, odvolávajúc sa na V. I. Lenina a jeho dielo Štát a revolúcia, tvrdí, že po Novembri 1989 čelíme „demokratizmu obmedzenému, zovretému tesným rámcom kapitalistického vykorisťovania a preto demokratizmu v podstate pre menšinu, len pre majetnú triedu, len pre bohatých“, čo je podľa mňa, najmä v druhom prípade, pravda len do určitej miery, a navyše, čo je ešte dôležitejšie, vôbec nás to nezbavuje povinnosti pomáhať slovenským občanom pri presadzovaní či realizovaní ich hospodárskych a sociálnych práv, najmä ak sú tradičné formy triedneho boja, ako napríklad štrajky, verejné protesty a pod., za danej situácie (pri úpadku či slabnutí odborového hnutia, resp. vytláčaní pracujúcich z výrobného procesu robotmi a pod.) málo účinné či len ťažko realizovateľné.

Prejdime preto k legislatívnemu rámcu základných životných aktivít našich občanov a všimnime si, ako sú ich hospodárske a sociálne práva prezentované v Listine základných práv a slobôd, ktorá od roku 1991 tvorí súčasť nášho právneho poriadku. Zaujímavé je pritom už to, že dané práva sú uvedené až v Štvrtej hlave danej listiny a obsiahnuté v článkoch 26 až 35. V ods. (3) čl. 26 sa potom uvádza, že: „Každý má právo získavať prostriedky na svoje životné potreby prácou. Občanov, ktorí toto právo nemôžu bez vlastnej viny vykonávať, štát v primeranom rozsahu zabezpečuje; podmienky ustanovuje zákon.“ Zaujímavý je pre nás aj čl. 30, v ods. (2), ktorého sa tvrdí, že: „Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, aká je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.“ Podľa ods. (3) pritom v danom prípade úroveň a mieru zabezpečenia, čiže: „Podrobnosti ustanoví zákon.“

Analogicky, resp. takmer identicky sú dané hospodárske a sociálne práva zahrnuté do Ústavy Slovenskej republiky (2003, s. 25), kde sa mierne odlišne v jej Piatom oddieli, v ods. (3) čl. 35 uvádza, že: „Občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať. Podmienky ustanoví zákon.“ V ods. (2) čl. 39 Ústavy sa zase podobne ako v Listine uvádza, že: „Každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok.“ A podrobnosti budú opäť vo vzťahu k danému odseku ustanovené zákonom. V súvislosti s týmito konštatovaniami sa však vynára viacero otázok. Napríklad: Umožňuje daná úroveň hmotného zabezpečenia zúčastňovať sa nezamestnaným občanom a ich prípadným deťom primerane „na sociálnom, kultúrnom a politickom živote“?

Alebo: Je takáto doslova minimalistická úroveň ich hmotného zabezpečenia v súlade s čl. 1 Listiny, v ktorom sa okrem iného uvádza, že: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach“? Prípadne s ods. (1) čl. 12 Ústavy, kde sa tiež uvádza, že: „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach? Ešte zložitejšie problémy sa vynárajú, ak začneme skúmať otázku vzájomného vzťahu medzi Listinou, Ústavou a z nich odvodenými zákonmi, kde sa určite nemôžeme uspokojiť s povrchným a alibistickým konštatovaním, ktorým sa viackrát prezentoval minister práce, sociálnych vecí a rodiny Ján Richter z vládneho SMER-u, podľa ktorého pri akýchkoľvek pochybnostiach o rozsahu práv uvedených v Listine či v Ústave platí to, čo je uvedené v súvisiacich zákonoch, najmä ak je z reálneho života zrejmé, že štát nie je schopný zaručiť ani spomínané minimalistické hmotné zabezpečenie svojich občanov.

Ako sa totiž uvádza v ods. (2) čl. 2 Zákona č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov, danými základnými životnými podmienkami „na účely tohto zákona sú jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie“. Každý, kto niekedy v živote pracoval či pôsobil napríklad v azylovom dome, však vie, že dávka v hmotnej núdzi vo výške zhruba 60 eur ani zďaleka nestačí na finančné zabezpečenie týchto zákonom stanovených základných životných podmienok. Inak povedané, zákonom stanovené či vymedzené možnosti hmotného zabezpečenia občanov SR nie sú v súlade s Listinou ani s Ústavou, čo je o to závažnejšie, ako uvidíme v 2. časti, že minister Richter zjavne zámerne zlikvidoval tzv. medzitrh práce a výrazne tak obmedzil možnosti občanov zamestnať sa.

(1) Keďže tento text, ani jeho ďalšie dve časti, nie sú odborným či vedeckým textom v prísnom slova zmysle, na príslušnú odbornú literatúru budem odkazovať len tam a vtedy, kde a keď to bude naozaj nutné. To platí aj pre viaceré číselné údaje či porovnania, pretože mi v prvom rade nejde o prísnu faktografickú presnosť, ako skôr o načrtnutie celkového obrazu zhoršujúcej sa situácie vo sfére hospodárskych a sociálnych práv našich občanov.

(2) Štandardná námietka pritom spočíva v tom, že Slovensko nie je na takej ekonomickej úrovni, aby si mohlo dovoliť uspokojovať hospodárske a sociálne práva v rovnakej miere, ako sú uspokojované v Nemecku. Ak však vezmeme do úvahy lživé a propagačné táranie premiéra Roberta Fica o Slovensku ako úspešnom príbehu, ktorý musí pokračovať naším začlenením do integračného jadra EÚ, potom sú požiadavky našich občanov (vrátane tých nezamestnaných) na väčšie a úplnejšie uspokojovanie ich hospodárskych a sociálnych práv úplne legitímne.

Použitá literatúra

CORRADETTI, C. (ed.). 2012. Philosophical Dimensions of Human Rights. Dordrecht – Heidelberg – London – New York : Springer, 2012. 319 s. e-ISBN 978-94-007-2376-4.

DINUŠ, P. 2009. K reflexii vybraných aspektov spoločensko-politického vývoja po roku 1989. In DINUŠ, P. (ed.). Marx a spoločenské zmeny po roku 1989. Bratislava : Ústav politických vied SAV, 2009. ISBN 978-80-8106-016-8, s. 50-62.

DRGONEC, J. 2003. Ústava Slovenskej republiky s úvodným komentárom. Úplné znenie zákona s účinnosťou od 1. júla 2001. Druhé vydanie. Šamorín : Heuréka, 2003. 64 s. ISBN 80-89122-04-3.

Listina základných práv a slobôd. [citované 2017-07-30]. Dostupné na internete: <http:// www.pppknm.sk/data/pdf/materialy/prava/listina.pdf>.

TEBBIT, M. 2005. Philosophy of Law. An introduction. London – New York : Routledge – Taylor&Francis, 2005. 249 s. ISBN 0-203-68053-7 (Adobe eReader Format).

Zákon č. 417/2013 Z. z. o pomoci v hmotnej núdzi a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Obrázok: Mikuláš Galanda, Slovenská rodina, Slovenská národná galéria, SNG , CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Zdieľaj tento článok:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

close

Pomôžte nám s propagáciou: