Na prezentácii tejto knihy v hoteli Devín som chcel položiť jej autorovi otázku: Do akej miery bol Dubček ideál politika a Husák reál-politika? Nezostal Dubček v našom povedomí ako ideálna predstava politiky, ktorá sa nenaplnila, kým Husák ako predstaviteľ reálnej politiky, ktorá trvala takmer dve desaťročia a mala tie znaky a parametre, ktoré mala? Jeho kniha mi odpovedala, že to bolo zrejme tak. No pravda je aj taká, že ideál žije v našich predstavách a z reálu má veľa z nás (aj medzi historikmi) tendenciu pamätať si skôr to zlé. Napokon, ostatných 50 až 70 rokov tvorí ešte „živú históriu“, históriu v stave neukončenosti, neuzavretosti, nehotovosti, a teda, ale aj v stave hodnotových odsudkov. Možno len súhlasiť s názorom historika a lektora knihy prof. Róberta Letza, že Michal Macháček „priniesol základnú prácu, ktorá je založená na serióznej pramennej báze. Práca je vyvážená a auto-rovi sa skutočne podarila veľmi zaujímavá sonda do Husákovho života. Pritom si dokázal udržať určitý odstup a nadhľad od objektu svojho výskumu. Je to o to cennejšie, že nepredhadzuje násilne nejaký ,čes-ký‘, ,slovenský‘ alebo ,československý‘ pohľad. Autor berie Husáka ako reálnu postavu, človeka žijúceho v určitých spoločenských a osobných väzbách, ako pragmatického politika, pre ktorého bola politika skutočným živlom.“
Podobne píše za českú stranu historik prof. Jan Rychlík.„Kniha je z mnohých pohľadov priekopnícka. Prvý raz je komplexne a vyčerpávajúcim spôsobom podaný život a politická kariéra Gustáva Husáka. Téma je pritom spracovaná na vysokej úrovni, s hlbokou znalosťou veci na základe pôvodného archívneho materiálu, pričom boli prvý raz využité dokumenty z moskovských archívov.“
Prekvapuje však, že autor píše termín buržoázny nacionalista, buržoázni nacionalisti bez úvodzoviek,čo kontrastuje s Husákom ako organizátorom Slovenského národného povstania, ktoré sa predsa prihlásilo k česko slovenskej štátnosti, a potom s jeho úlohou v „malom Februári“ v roku 1947, keď po víťazstve Demokratickej strany (1946) vo voľbách na Slovensku (a komunistov v Čechách), v koordinácii s Gottwaldom rozpustil Zbor povereníkov a vyrovnal krok s Prahou. Po Plevzovej biografii Husáka Vzostupy a pády (1991), vydanej proti Husákovej vôli, a po knihe mladého historika Tomáša Černáka Mladé roky Gustáva Husáka (2015) prichádza teda do rúk čitateľov prvá úplná biografická kniha o politikovi G. Husákovi, vrátane jeho obrazu v hodnotení historikov, ale aj v televíznych dokumentoch a divadelných predstaveniach.
Nechcem zaťažovať čitateľov pokusom o objektívnu recenziu šesťstostranovej, autorsky dôkladne uchopenej knihy, vo svojej glose chcem skôr upriamiť pozornosť na pohľad z perspektívy bratislavského chodca – na bratislavské stavby postavené za Husákovho režimu. Predmetom Husákovej politiky na rozdiel od tej dnešnej nebola stredná trieda, ale „robotnícka a roľnícka trieda a pracujúca inteligencia“. Tomuto predmetu sa prispôsobovali aj parametre a architektúra významných stavieb. Začnem od fotografie z 26. 8. 1972, na ktorej vidíme Husáka s dobovou suitou otvárať Most SNP. V súvislosti s tým ma doslova prekvapuje a frapuje fakt, že po novembri 1989 ho premenovali na Nový most, ale ešte prekvapujúcejšie je, že Husákova garnitúra bola schopná do troch rokov od nástupu Husáka k moci postaviť a otvoriť Most SNP (spojiť pravý a ľavý breh Petržalky), kým nový režim bol schopný obnoviť rozbitý asfaltový povrch na tomto moste až po 28 rokoch.
Podobne dopadli aj ostatné verejnoprospešné stavby postavené za Husáka:
1. Slovenská národná galéria, budova pustla, konečne sa rekonštruuje.
2. Námestie K. Gottwalda (1982) dnes Námestie slobody – spustnuté, na jeho rohu dominuje drevená kebabáreň.
3. Budova Slovenskej televízie – opustená a spustnutá.
4. Budova Slovenského rozhlasu – v úbohom stave.
5. Dom odborov na bývalom Centrálnom trhovisku – spustnutý, tamojšie podchody spustnuté.
6. Dostavba hlavnej stanice – spustnutá staničná budova, rozbité chodníky…
7. Zrekonštruované mestské hradby pri Dóme sv. Martina sa rozpadávajú, cesty v hlavnom meste sú zväčša takisto v dezolátnom stave.
Po prvom unáhlenom a cynickom „súde víťazov“nad Husákom, prichádza kniha, ktorá nesúdi, neodsudzuje, ale hľadá a podáva obraz Husáka politika vo všetkých súvislostiach – morálnych, vnútropolitických (česko slovenských, českých i slovenských), geopolitických i osobných. Jej výsledkom nie je ani Hosana!, ani Ukrižuj!, ale historická pravda s trpkou príchuťou.
(Dá sa povedať, že kým súd dejín nad Husákom sa odohráva už vyše štvrť storočia, „súd dejín“ na Václava Havla len čaká. Zatiaľ zaznieva na je-ho „nepolitickú politiku“ iba Hosana!, a to aj napriek tomu, že Husákovi sa štát pod rukami, tak ako V. Havlovi, nerozpadol.)
P. S.: Ako bývalý vydavateľský redaktor som za-registroval veľa chýb v slovenských citátoch, bolo by bývalo vhodné, keby ich vydavateľstvo Vyšehrad dalo korigovať nejakému slovakistovi alebo, ešte lepšie, Slovákovi so zodpovedajúcou redaktorskou skúsenosťou.
Jozef Čertík pre Literárny týždenník
