Literárna veda je obohatená o ďalšiu zaujímavú monografiu zameranú na poznávanie, interpretovanie a vzájomné prepojenie poézie, prózy, literatúry faktu, autorského pohľadu na literárne dielo a filozofie. Je ňou kniha Literatúra ako existenciálna komunikácia filozofa a literárneho vedca Dalimíra Hajka, ktorá pozostáva z troch častí. Prvá obsahuje teoretické a metodologické východiská, autor nimi odkrýva tajomstvá existenciálnej komunikácie, ktorá je súčasťou vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Často býva spojená s otázkou prítomnosti ľudského gesta ako možnosti uskutočniteľnej v danostiach lásky, tak ako ju charakterizoval dánsky mysliteľ devätnásteho storočia Søren Kierkegaard.
Prostredie lásky je impulzom pre spisovateľa, ktorý v ňom hľadá korene ľudskej dôstojnosti, fenoménu dôležitého pre naplnenie existencie jednotlivca. Básnické vyjadrovanie má svoje osobitosti, medzi ktoré patrí obrazné vyjadrenie vo veršoch, možnosť metaforickej reflexie sveta. Autor sa k nemu vyjadruje v kapitolke Metafora vo vede a poézii, v ktorej konštatuje, že tak ako iba zriedkakedy hľadáme racionalitu v poetickom texte, tak sa takmer vždy vyhýbame pátraniu po emocionalite v texte vedeckom. Obraz môže podnietiť silné emocionálne predstavy podnetné pre vedu, ale rovnaký obraz môže vytvoriť aj nevšedné efekty v literatúre a najmä v poézii. Poetické snívanie je pritom spriaznené s realitou, kým vedecký prístup sa dištancuje od emocionálneho aspektu reality, ktorý považuje za príťaž v bádateľskej práci. Autor si kladie aj otázky, či smie etika ako veda o morálke zasahovať do odborných riešení biológie, genetiky, psychológie alebo priamo aj do psychiky človeka, a ak áno, tak do akej miery?
Taktiež sa pýta, akými východiskovými a určujúcimi sociálno-etickými zásadami sa možno riadiť pri vedeckom poznávaní človeka, najmä pri experimentoch na človeku, alebo čo predstavuje vo svojej podstate etika vedeckého poznávania a v akom vzájomnom vzťahu je so všeobecnými etickými hodnotami ľudstva. V druhej časti monografie autor sleduje literárne ambície vybraných osobností a spisovateľov, ktoré spája s interpretáciou a hodnotením niektorých z ich diel. Venuje sa napríklad trom dilemám života a umenia Laca Novomeského, a to jeho vzťahu kmoci, rozporu medzi tvorbou alebo spotrebou, ako aj Novomeskému rozhodovaniu medzi revolúciou alebo harmóniou. Pri hodnotení knihy Jána Zambora Stavebnosť básne nadobúda pocit, že v jeho celoživotnej tvorbe dochádza k splynutiu tvorivého úsilia básnika steoretickým prístupom kritika a vedca, ktoré sa navzájom prelínajú.
D. Hajka zaujala osobnosť slovinskej kultúrnej scény Primoža Repara, ktorý v sebe spája racionalitu a systematickosť myslenia filozofa s lyrickou invenciou básnika. Ale aj teológ, spisovateľ, teoretik umenia Daniel Pastirčák, ktorý do slovenskej kultúry zasahuje cez vieru vBoha, cez duchovno, ktoré sprítomňuje v ľudskej každodennosti. Po prečítaní knižky Etely Farkašovej s názvom Paralely a prieniky si D. Hajko uvedomuje, že príznačným pre autorku je zamýšľanie sa nad aktuálnymi problémami filozofie, úsilie o prezentovanie svojho uvažovania a hlavne radosť z výsledkov. V poézii Jána Švantnera, najmä od vydania zbierky O snežnom srdci v roku 1972, vníma pokornú úctu básnika k materiálnej podstate sveta, smerovanie od hmoty k ľudom, od vecí k človeku, od predmetov k vedomiu, aj od seba k iným. V tretej časti nájdeme autorove zamyslenie nad dielami súčasnej, najmä slovenskej literárnej tvorby – napríklad zbierka raných básní Viliama Turčányho Dar svedčí podľa neho o básnikovom hľadaní mosta medzi duchovnom a každodennosťou, básnická skladba Vojtecha Mihálika Brána je príbehom naplneným pocitom strachu, sebaobviňovania, romantickej lásky, smútku a úzkosti.
Básnická zbierka Moravianska Venuša Štefana Moravčíka vypovedá o potrebe pokoja pri hodnotení konania nielen našich predkov, ale aj súčasníkov, aj nás samých. Ján Beňo v próze Živor s kufrom vyjadruje pocity kreatívnej bytosti na sklonku života, Gabriela Rothmayerová v knihe Ako mladnú muži načrtáva prežívanie situácie jednotlivca v rámci svojho nepatrného ľudského príbehu. Knihou o význame básne a básnenia v živote človeka je Rok zasvätenca Tibora Kočíka, náboženské, biblické, kresťanské motívy a citáty z Písma nachádza v zbierke Dalimíra Stana Očistec/Purgatorio. Spomienková a reflexívna lyrika s prírodnými motívmi je charakteristická pre zbierku Veď ja viem Ondreja Nagaja, dominanciu ra- cia nad emóciami vidí v básnickej zbierke Igora Hochela Muž na peróne, hľadanie ľudskosti v knihe poézie Hany Koškovej Odprevadiť záveje.
Záverečným žalmom pre Milana Rúfusa vzdáva autor hold Rúfusovi a jeho poézii, ktorá predstavovala osobnú reflexiu zakorenenosti človeka v prostredí, prijatie podmienok života, poznávanie istoty východísk, pôvodu aj istoty konca. A básne Rúfusa akoby vždy začínali od konca, sú myšlienkovo ukončené a naznačujú, že všetko, čo určuje miesto človeka v priestore a čase je výsledkom pôsobenia osudového toku života. Monografia Literatúra ako existenciálna komunikácia prináša pohľad tvorivého literáta na umelecké texty 20. a začiatku 21. storočia, pri ktorom uplatňuje metódy existencionálnej filozofie v kombinácii s literárnou kritikou. Čitateľovi v tejto podobe ponúka úvahy o živote a smrti človeka a podnecuje ho k zamysleniu sa nad existenciou jednotlivca v spoločnosti, ktorej je súčasťou.
Ľubica Hroncová, LITERÁRNY TÝŽDENNÍK (dvojčíslo 19 – 20) 20. mája 2020
