Internacionalizmus a vlastenectvo kedysi a dnes

„Prázdna je každá márnomyseľnosť nacionálna, ktorá nijaký hlbší základ nemá v sebe. O ľudstvo ide koniec-koncov, ktorého členmi sme my spolu so všetkými ostatnými národmi.“
– Ľudovít Štúr

„Kmeň má byť v národe to, čo národ v človečenstve. Ak odsudzujeme fantastický kozmopolitizmus, kde sa chce osobnosť bezprostredne vtlačiť do človečenstva, zapierajúc a ničiac národnosť, z toho istého dôvodu musíme pohaniť a odsúdiť aj takú národnosť (a zvlášť veľkého národa), ktorá by sa chcela vyliať z jedného indivídua do národného rázu a celku. Čo sú v človečenstve národy, to sú v národoch kmene.“
–Jozef Miloslav Hurban

Päťcípa hviezdu, ktorej sa mnohí neznalí a nevzdelaní fanatici boja ako čert svätenej vody a už na základe tejto hviezdy nás majú potrebu odsúdiť. Táto päťcípa hviezda v skutočnosti symbolizuje internacionalizmus, päť svetadielov, víziu spolupracujúceho ľudstva v prospech sociálne spravodlivej spoločnosti. Červená farba symbolizuje preliatu krv pracujúcich v boji za svoje sociálne práva a taktiež symbol rovnosti medzi ľuďmi, ktorí sa nerodia s privilégiami, šľachtickými titulmi či obrovskými majetkami.

Humanizmus a internacionálne bratstvo národov v budúcej globálnej spravodlivej spoločnosti je základným hodnotovým východiskom ľavicového myslenia. Medzi internacionalizmom a vlastenectvom existuje neoddeliteľný vzťah. Ak neexistujú národy (nácie) nemožno predpokladať vzťah medzi (inter) národmi. Internacionalizmus sa od radikálneho kozmopolitizmu delí predovšetkým v tom, že predpokladá bratstvo medzi národmi, no nepredpokladá ich zánik a unifikáciu do jediného celku bez identity. Internacionalizmus je projekt už zo svojho názvu v princípe pluralitný, teda predpokladá medzinárodnú integráciu a zároveň rešpektovanie odlišností, kým radikálny kozmopolitizmus predpokladá spájanie štátov s buď miernym alebo úplným odmietnutím konceptu národných štátov. Internacionalizmus naopak predpokladá integráciu štátov s ich špecifikami v prospech budovania budúcej beztriednej spoločnosti.

KORENE INTERNACIONALIZMU V SLOVENSKOM NÁRODNOM OBRODENÍ

„Kollárovo zdôrazňovanie, že vzájomnosť „nezáleží v politickém všech Slávov sjednoceniu“, teda vo vytvorení jednotného slovanského štátu a jeho sústredenie vzájomnosti na pole literárne a kultúrne vyplývalo z realistického odhadnutia vtedajších možností a situácie slovanských národov. Kollár bol príliš veľkým duchom, aby si neuvedomoval politické korene a politický dosah i ním hlásanej literárnej vzájomnosti. Ohas, aký vyvolala jeho Slávy dcéra a štúdia o Vzájomnosti najmä medzi Čechmi, Juhoslovanmi a Ukrajincami, nemohol nechávať nikoho v tejto veci na pochybách.“
– Vladimír Clementis

Je ťažké zhrnúť tisíce viet do jedného odstavca tak, aby bola vystihnutá podstata, no predsa sa o to pokúsim (upozorňujem, že nejde o vedeckú štúdiu, ale o komentár, preto nepôjdem do hĺbky). V súčasnosti je trend vytvárať zo štúrovcov zadubených autonomistov, ktorí propagovali izoláciu a separáciu. To je ale veľký omyl. Kým humanista a iniciátor kultúrnej jednoty Slovanov, Ján Kollár, bojoval o kultúrnu vzájomnosť, Štúrovci vo svojej koncepcii primárne vychádzali z predstavy práva na uznanie vlastného štátu, jazyka a kultúrnych práv národa. Avšak tak generácia Všeslávie ako aj štúrovci nikdy nepopierali víziu všeobecného humanizmu, ku ktorému majú Slovania prispieť. Štúr jasne zdôrazňoval, že nacionálna zadubenosť bez vízie všeobecného humanizmu je len márnomyseľnosť. A podobne Francisci, Janko Kráľ či Štefan Marko Daxner, pred nimi aj Ján Kollár, zdôrazňovali jednotu národného s víziou všeobecnej humanity.

Import Herderovej a Hegelovej filozofie spôsobil, že do slovenského národného hnutia prišli niektoré zásadné tézy: 1. základným predpokladom národa je existencia vlastného štátu (Hegel) a 2. Slovania ako najmenej expanzívny kmeň majú jedinečnú príležitosť ukázať svoju mierotvornú a humanistickú misiu pre svet budúcnosti (Herder). Už samotné základy slovenskej národnej ideológie teda predpokladajú humanistický rozmer. Interpretácie extrémnych autonomistov a pravicových radikálov odmietajú prijať humanistické tézy štúrovskej generácie na ktorú nadviazali v neskoršom období práve davisti. Interpretácie fanatických liberálov a až extrémnych dogmatických marxistov zase odmietajú prijať právo národov na sebaurčenie, právo na vlastný kultúrny vývoj.

DAVISTICKÁ CESTA

„Štúr pochopil vývinovú tendenciu modernej doby a že sa jednoznačne postavil na stranu „utisnutých a odhodených“ ľudových vrstiev i národov. Z poznania zúfalej situácie ľudových más, z túžby zmeniť ju vytvára skupina štúrovskej inteligencie, nezaťažená rodovými či majetnými výsadami, revolučno-demokratický program odstránenia feudalizmu a zrušenia poddanstva. V súhrnom pohľade je úloha Štúra a jeho spolubojovníkov v našej národnej histórii vysoko pozitívna a obdivuhodná.“
– Gustáv Husák

Davisti spočiatku popierali a radikálne bojovali proti tradícii. V duchu avantgardy a nových vízií z leninskej revolúcie bojovali proti konzervativizmu a národniarstvu. Avšak iba spočiatku. Je to paradox, ale práve davistická generácia sa neskôr stala v 20. storočí najautentickejšou kontinuitou štúrovskej tradície. Davisti museli nanovo objaviť slovenské dejiny aby ich reinterpretovali pre potreby novej doby. Mierotvorná misia Slovanov, o ktorej písali Štúr sa razom stala maximálne aktuálnou počas antifašistického odporu proti imperiálnemu pangermanizmu. A po vojne sa štúrovská vízia kooperujúcich slovanských národov (aj s neslovanskými) skutočne začala napĺňať vznikom východného bloku. Avšak prišli päťdesiate roky a nastalo fanatické ťaženie proti buržoáznemu nacionalizmu. Davisti sú väznení, celá koncepcia vyškrtnutá. Prichádzajú roky šesťdesiate a v Novomeského textoch opäť nachádzame tézu o návrate k avantgarde, avšak tento krát popri vízii rozvíjania národnej kultúry. Kruh sa uzavrel. Nastala jednota internacionálneho, národného, avantgardného aj tradičného. Novomeský vytvoril spolu s Clementisom, Okálim a ďalšími most medzi tradíciou a pokrokom. A práve táto tradícia inšpiruje aj nový DAV DVA.

Sociálny, národný a kresťanský pilier sú základom slovenskej štátnosti. Extrémna sekularizácia, tak ako extrémna klerikalizácia ničomu a nikomu nepomôžu. Davisti kritizovali tak extrémnych klerikálov, ako neskôr aj extrémne dogmatické výklady marxizmu. Kuzmány a Moyzes založili v 19. storočí tradíciu, z ktorej môžeme čerpať dodnes a čerpal z nej aj Novomeský. Tradíciu zmierenia v prospech veci spoločnej. Kuzmány a Moyzes zaoblili hrany medzi katolíkmi a evanjelikmi v prospech veci národa. A tak môžu ide dnes sekulárni humanisti zaobliť hrany medzi nimi a kresťanmi, tak môžu radikálni internacionalisti pochopiť aj záujmy antiglobalistov v otázke suverenity, tak môžu napokon aj rozumnejší liberáli pochopiť záujmy rozumnejších konzervatívcov. Iba to čo skutočne spája, posúva národ. Žiadne sektárstvo a víťazstvo jedinej správnej ideológie (či už liberálnej, konzervatívnej alebo marxistickej) nás neposunie. Tak ako musíme liberálom uznať ich boj v 19. storočí za slobodu slova, tak liberáli musia uznať konzervatívcom uznať ich boj za existenciu slovenského národa, bez ktorého by sme nemali žiadne politické práva.

Ak by dnes žil Novomeský, Clementis a Husák, robili by to, čo je prospešné pre národ a sociálnu spravodlivosť. Snažili by sa bojovať za záujmy ľudu nie preto, že by chceli za každú cenu verklikovať poučky z učebníc marxizmu-leninizmu, ale pre úprimnú snahu porozumieť národu a posunúť národ k vyššiemu civilizačnému štandardu. Prečítal som príliš veľa textov od týchto autorov, aby som pochopil ich spôsob myslenia (len pripomeniem snahy Novomeského a Husáka o zmierenie komunistov s kresťanmi, ktoré neboli ľuďmi ako Široký pochopené; či Novomeského spochybnenie postupov pri násilnej kolektivizácii a taktiež jeho zdôrazňovanie demokratickej cesty k socializmu a boj proti unifikácii umenia a za slobodu v umeleckej tvorbe). Myslím si, že davisti neboli marxisti preto, že Marxa vnímali ako proroctvá z Biblie. Davisti boli marxisti preto, lebo slovami Novomeského považovali komunizmus za jedinú správnu univerzálnu ideu smerujúcu k všeobecnému humanizmu. Marxizmus bol iba metódou k dosiahnutiu tejto idey, marxizmus pre nich nebola dogma, ale jedna z ciest, ktorá sa v tej historickej situácii ukazovala ako jediná. Ak by bol Novomeský dogmatikom, určite by nesedel v 50. rokoch v base, neorganizoval by v SNG výstavu dadaistov a neobnovil by Maticu slovenskú. A taktiež Gustáv Husák či Vlado Clementis by nepísali štúdie o Štúrovcoch, ktorých by Marx bezcitne odsúdil.

DAVISTICKÉ RIEŠENIE ČESKEJ A SLOVENSKEJ OTÁZKY, ŠALDA AKO VEĽKÝ VZOR

„Roku 1947 nestojí medzi nami snaha mať zo Slovenska menej vyspelú agrárnu krajinu, kým v Čechách je sústredený všetok priemysel. Nestojí medzi nami ani jeden z tých, či už oprávnených alebo demagogických argumentov, ktoré slovenskému povedomiu dávali protičeské zacielenie. Naopak! V obnovenom štátnom zväzku s českým národom sa Slovensko po prvý raz stáva skutočne slovenským a po prvý raz sa rozbieha životom modernej národnej spoločnosti.“
– Ladislav Novomeský, Československá vzájomnosť, 1947

Čechoslovakistický koncept, ktorý naprojektoval Masaryk v prvej republike, a nadväzoval čiastočne na Kollárov odkaz, na Slovensku nebol prijatý. Jeho nasledovník, Eduard Beneš do poslednej chvíle v londýnskom exile bojoval s davistami o ideologickú kontinuitu z prvej repubiky, kým Novomeský jasne zdôrazňoval vzťah medzi Čechmi a Slovákmi ako dvomi rovnoprávnymi a najbližšie kooperujúcmi národmi (dokonca s garanciou Gottwalda; z tohto obdobia tiež pochádza medializovaný Husákov návrh pripojenia Slovenska k Sovietskemu zväzu, ktorý bol alternatívou iba v prípade, že by česká strana nebola ochotná uznať rovnoprávnosť Slovákov). V kultúrnom zmysle však zdôrazňovali, že obom kultúram nepomôže splynutie, ale zvýraznenie špecifík. Treba pripomenúť, že ak by nebolo komunikácie davistov s pražskou avantgardou, azda by nevznikol ani DAV. Novomeského texty od 20. až po 60. roky sa bohato venujú českej kultúrnej sfére – píše o Nezvalovi, Voskovcovi a Werichovi, Seifertovi, Horovi, Olbrachtovi, Nejedlom, K. H. Máchovi, Wolkrovi, Haškovi, S. K. Nemuannovi, ale aj Karlovi Čapkovi, Masarykovi, Benešovi, no predovšetkým F. X. Šaldovi, ktorý autora inšpiroval k propagovaniu idey československej vzájomnosti. O Šaldovi písal Novomeský podrobne až do 60. rokov, kde ho citoval pri obhajobe federácie. Novomeský v nadväznosti na Šaldu nechce česko-slovenskosť ako splynutie kultúr, ale ako vzor ku rovnoprávnemu a plodnému, dialektickému pomeru medzi Českom a Slovenskom.

Boj post-davistov (davistov už bez časopisu DAV) o uznanie Slovákov vyvrcholil vznikom federácie, čo bol dôsledok tzv. pražskej jari. Československo zostalo jednotné, avšak namiesto pražského centralizmu došlo k vzájomnému porozumeniu a uznaniu dvoch rovnoprávnych národov. A tak by tomu malo byť aj v chápaní internacionalizmu dnes. Slovensko má právo na vlastný rozvoj, vlastnú kultúru, vlastnú cestu; zároveň však nemôže podliehať izolácii, sektárstvu a extrémnemu autonomizmu. Zlatá stredná cesta mostu medzi východom a západom, ktorú projektoval Novomeský je to, čo sa dnes javí ešte viac aktuálne.

• 

Napokon nie je náhoda, že Novomeský venoval niekoľko prednášok a článkov tomu, prečo Marx nepochopil naše dejiny, ale až naše dejiny pochopili Marxa. Myslel tým pasáže, keď Slovanov urážal a hanil ako reakcionárov. Marx totiž nedokázal pochopiť, že bez jazyka a bez vlastného štátu sa národ nedokáže posúvať dopredu a keď sa nedokáže vzdelávať a napredovať, nedokáže ani bojovať za svoje sociálne, občianske a politické práva. Aj Marx sa totiž mohol v mnohom mýliť, tak ako sa mohli mýliť Owen, Cabet, More, Weitling, Štúr, Bakunin, Gercen či Kossuth. Či svet dosiahne sociálnu spravodlivosť evolučnou alebo revolučnou cestou, dokážu dejiny.

NÁVRAT K VÍZII JEDNOTY INTERNACIONÁLNEHO A NÁRODNÉHO

„Socialistický obsah v národnej forme môže byť sľubným zajtrajškom literatúry a umenia v socialistickej budúcnosti, ale aj v prítomnosti usilujúcej sa o socialistickú budúcnosti, no v humanizme rastúce, a humanizmom sa pretvárajúce a v humanizme sa prekonávajúce umenie – naliehavo zdôrazňujem: umenie – zachovávajúce, ba aj vyzdvihujúce s ním súvisiace národné špecifiká nás priblížia a stotožňia s ideálom socialistického umenia.“
– Laco Novomeský, 1967

A tak i dnes je na čo nadväzovať. Je to vízia svetového humanizmu na jednej strane a na strane druhej úcta k tradícii, ktorá má mnohé pokrokové prvky od štúrovcov až po medzivojnových davistov. Internacionálne potrebuje národné a národné potrebuje internacionálne. To je základná vízia. Syntéza v národnej kultúre je to jediné, čo môže Slovensko zachrániť aby nezaniklo v dôsledku westernizácie a vplyvu extrémne kozmopolitných projektov popierajúcich národnú identitu na jednej strane a zároveň sa neizolovalo do separatívneho autonomizmu na strane druhej. Toto je cesta po ktorej kráčali pôvodní davisti a cesta, po ktorej musíme kráčať aj my.

Novomeského kultúrny koncept dodnes inšpiruje. Novomeský bol v prvom rade humanista, pacifista, antifašista, internacionalista, v druhom rade sa hlásil k Slovanstvu a v treťom k upevňovaniu väzieb s najbližším slovanským národom v Československu a napokon zdôrazňoval, že sme Slováci, čo je naša identita na ktorú máme byť ako vlastenci hrdí. Ak by som hľadal jediného autora, ktorého politické predstavy sú mi najbližšie, tak je to práve Novomeský. Iste aj Novomeský sa v mnohom mýlil, idealizoavl si Sovietsky zväz aj mnohé osobnosti, ktorá sa neskôr nezachovali podľa svojich ideálov, ale bol to človek, a každý človek má právo sa mýliť. Ak pôjde slovenská ľavica cestou Novomeského a jeho „družiny“, pôjde správnou cestou, ktorá je tak internacionálna, ako aj vlastenecká. A to je to, čo potrebuje národ, i samotná idea humanizmu.

Lukáš Perný

---