Jan Werich o hegemónii

Nedávno som mal možnosť oboznámiť sa s úvahami Jana Wericha bezprostredne komentujúcimi udalosti roku 1968, ktoré mi trochu viac ozrejmili jeho pozíciu, či skôr úlohu, akú zastával v období tzv. Pražského jara.

Nie so všetkými som súhlasil. Niektoré som zavrhol, iné vo mne vyvolali vnútornú polemiku a s ďalšími som sa celkom stotožnil.

Do skupiny posledne menovaných patrí aj Werichov názor na hegemóniu, ako určitú formu sociálnej stratégie pri získavaní masovej podpory ľudu a hlavne pri realizácii spoločensky významných cieľov (samo získanie podpory bez naplnenia sľubov by bolo iba čírym populizmom, nie hegemonickou taktikou).

Umenie prostriedku a cieľa

Každé hnutie musí získať dav, ak nechce zostať politicky marginálnou silou. Obvinenia z populizmu od politicky korektných „expertov na demokraciu“ nie sú na mieste… Často padajú argumenty, označujúce všetky proľudové sily za demagógov, ktorí iba zneužijú plebs na vlastné záujmy (ako príklad uvádzajú fašistov a komunistov) alebo naopak, chcú pošetilo dosiahnuť jednotu a angažovanosť bez konkrétnej politickej zhody a programu (napr. hnutie Occupy a pod.)

Pravda je však taká, že nikdy nemôže byť celkom zrejmé do akej miery má byť „získanie masy“ cieľom samým o sebe a do akej miery prostriedkom pre aplikáciu určitého svetonázoru… Musí byť obojím, aby bolo kvalitné. Zároveň by sa malo vyvarovať snahám o inštrumentalizáciu davu a neúprimne manipulatívnemu „triednemu spojenectvu“, ktoré iba dočasne „využíva“ určitú („cudziu“) spoločenskú vrstvu, aby následne táto bola hodená cez palubu, pričom sa s uvedeným postupom už dopredu počíta.

Otázka prostriedku a cieľa je v podstate problémom obsahu a formy. Forma bez obsahu je vždy samoúčelom (či skôr cieľom pre seba), a naopak, obsah bez formy zasa účelovým zneužitím… Obe preto bez seba nemôžu existovať. Jednota ľudu ako nástroj, ako „prostriedok boja“ za účelom nastolenia „spravodlivej spoločnosti“ má sklon degenerovať po prvých úspechoch – kvôli svojej vopred predpokladanej dočasnosti. Preto by mala sama zo seba urobiť (trochu „hriešne“) i najvyšší cieľ (v rozpore s tým, že materiálnym cieľom je humánny a spravodlivý svet). Z etického hľadiska samozrejme nemôže byť „politická jednota za každú cenu“ spoločensky preferovaným zmyslom nášho bytia, keďže to nie je klasická „hodnota“ či morálne posolstvo, ale iba „kostra spoločenského organizmu“, spojivo či tmel. Ľudia by sa napríklad mohli zjednotiť v túžbe pozabíjať cudzincov, či zakázať literatúru, čo možno ťažko považovať za dobré, alebo spravodlivé. Forma je z tohto hľadiska neutrálna – môže slúžiť zlej i dobrej veci. Avšak „čistá forma“ nikdy v praxi neexistuje. Má svoju vlastnú dynamiku (v symbolickej, nadstavbovej rovine – „sme jednotní, sme bratia“(1)) ktorá za sebou zanecháva stopy v materialite sociálneho života.(2)

Nazdávam sa, že všetky (úspešne zavedené) spoločensko-ekonomické formácie ako feudalizmus, kapitalizmus či socializmus disponovali pri svojom zrode kvalitným obsahom i formou – dokázali vytvoriť hegemóniu ako prostriedok i cieľ. Postupne sa však misky váh priklonili k jednému alebo druhému extrému, aby tak skutočnú hegemóniu pochovali (Chruščov do „beztvarej“ matérie, Reagan do bezobsažnej formy(3)).

Komunisti na hore Sinaj

Uvedené sa najpálčivejšie týka možno práve socializmu, či komunizmu a predstavuje fundamentálny problém jeho nastolenia, nakoľko tento teoreticky a vedecky príliš do hĺbky rozanalyzoval sociálnu realitu, pozadie jej spoločensko-ekonomických vzťahov, a teda i záujmy jednotlivých tried, než aby ich „v teréne“ dokázal podchytiť a vlastne i prekonať. Namiesto toho väčšinou dochádza v politickej praxi k (auto)segregácii jednej triedy namiesto nastolenia beztriednej spoločnosti a k vyčleňovaniu „triedy“ novej(4). Paradoxne teda „zlo“ v socializme prežíva nie vďaka nevedomosti (ako by povedal nejeden osvietenec), ale vďaka prílišnej vedomosti, prílišnému uvedomovaniu si pravdy(5). V tomto zmysle musíme dať za pravdu nejednému teológovi či klerikovi, obviňujúcemu marxistický materializmus z podnecovania „najnižších“ konzumných pudov a pozemských túžob po „mamone“ a „hmotných statkoch“. Darwinovo učenie je neporovnateľne vulgárnejšie než marxizmus, takže vina by mala padať na jeho hlavu, avšak evolucionisti v 19. storočí verili v postupné zdokonaľovanie spoločnosti. „Civilizácia“ bola ich ideou, a teda z určitého uhlu pohľadu udržiavali pri živote akúsi abstraktnú „vznešenosť“. Marxizmus naproti tomu neverí v žiadne idey, ale v prostú realitu sociálnych vzťahov. Ani komunizmus nie je ideálom, podľa ktorého sa má riadiť skutočnosť, ale hnutím reagujúcim na antagonizmy spoločnosti(6). Za zdanlivo univerzálnymi idealistickými víziami náboženstiev sa síce skrývajú konkrétne partikulárne záujmy určitej spoločenskej triedy, avšak spoločnosť toto sama pred sebou neakceptuje a (pokrytecky) sa tvári, že o tom nevie – preto môže takáto „teokracia“ celkom efektívne fungovať, avšak za cenu stagnácie a pretrvávajúceho vykorisťovania. Komunizmus toto vykorisťovanie odstraňuje, lenže jeho funkčnosť je v symbolickej rovine neustále ohrozená priznanou pravdou „prízemnej“ sociálnej reality.

Z tohto istého dôvodu nechceli Izraeliti na Sinajskej hore vidieť Boha(7), ak by som mal použiť vhodné podobenstvo. Báli sa smrti, báli sa, že zomrú, keď uvidia Božiu podstatu. Obávali sa (a celkom oprávnene), že by ich to zničilo. Marxisti pri objavovaní svojho Boha tak obozretní neboli…

Mali ho vôbec objavovať? Na túto otázku treba principiálne odpovedať jednoznačným áno.

Núkajú sa nám tri možnosti, ako teda mohli Izraeliti-marxisti postupovať: a) spoznať Boha a nechať sa ním zničiť (1948-1989); b) spoznať ho sprostredkovane skrze prostredníka – Mojžiša (čo aj vykonali) a prijať ako ideu v novokantovsko-revizionistickom zmysle požadujúcom „socializmus z hľadiska ideálu“; c) prijať Boha ako „bezprostrednú“ pravdu sociálnych vzťahov a pritom nezahynúť v trýznivom uvedomení si jeho „pravého“ obsahu – včas pochopiac, že by tým zabili i jeho, nakoľko spolu tvoria jedno a to isté absolútno, a teda prijmú Boha aj ako formu.

Možnosť C podľa mňa pripadá ako jediná možná, nakoľko sa plne riadi stratégiou hegemónie…

„All you need is love“

Pre lepšie pochopenie by bolo asi vhodné vykresliť túto stratégiu na jej historicky najefektívnejšom príklade použitia – na koncepte lásky v kresťanstve. Kresťanstvo určite nebolo nikdy iba náboženstvom v zmysle vierouky, ale i ústavno-politickou identitou Európy a jej dobovým „občianstvom“. To je presne ten rozmer formy, o ktorom som sa zmienil vyššie. Ak by však kresťanstvo nebolo implicitne nositeľom „dobrého“ obsahu a zostalo iba v rovine „občianstva“, stalo by sa naopak iba identitárskym hnutím (čo vidíme dnes u mnohých kresťanov akceptujúcich neoliberálny svetový poriadok). Tento súlad obsahu a formy (resp. prostriedku a cieľa) nebol daný iba geopolitickým postavením stredovekej Európy. Je vlastný samotnému učeniu lásky. Láska k blížnym, k sebe samému a k Bohu je nevyhnutnou podmienkou na ceste k Božej milosti, a zároveň i cieľom, nakoľko sám Boh je láska. Nie je to iba jeho vlastnosť, nie je to len „láskavý Boh“. Láska je podmienkou lásky a sama v sebe i cieľom. Ide o jediný fenomén na svete, u ktorého sú obsah a forma totožné. Splývajú a zanechávajú v sebe navzájom stopy.

Slabinou konceptu lásky je jeho abstraktnosť v pomere ku každodennej realite, generujúca rozličné spôsoby výkladu… V súlade s marxistickou logikou „od konkrétneho k abstraktnému a od abstraktného ku konkrétnemu“ sa preto javí nevyhnutné nahradiť tento abstraktný koncept konkrétnou jednotou či „bratstvom“ ako hegemonickou reartikuláciou určitých požiadaviek triedy či skupiny na požiadavky čo najširšej masy.

Blaník, Sitno, Untersberg…

A tu sa dostávame konečne k Janovi Werichovi, ktorý (možno i nevedome) definoval hegemóniu a trefne a jednoducho pomenoval to, čo iní dokázali iba pomocou ťažkopádnych akademických pojmov a definícií. Pridal sa teda k radu osobností (počnúc Luxemburgovou, Leninom, Sorelom, Trockým či Gramscim a končiac širokými antifašistickými koalíciami počas 2. sv. vojny), ktoré viac či menej odmietli a prekonali pozíciu marxistickej ortodoxie na čele s Kautskym a Plechanovom, pozíciu „blanických ritířů“, vyčkávajúcich na čas, keď bude „národu najhoršie“, pozíciu „čistých rúk“, pozíciu „my sme vám to hovorili“, v záujme akcie tu a teraz – hoc občas i za cenu osobného znemožnenia sa, straty tváre a zašpinenia politikou.

Ortodoxia sa historicky nikdy neosvedčila a nepresadila, nakoľko počíta s fixnými identitami rigidne determinovanými ekonomickou základňou, kde má každý vopred danú svoju spoločenskú (a teda i revolučnú alebo reakčnú) úlohu. Toto odmietnutie spontaneizmu či spoločenskej „živelnosti“ pri prenášaní záujmov a úloh z jednej sociálnej triedy na inú (a teda i neakceptovanie metódy hegemónie) v konečnom dôsledku neguje i možnosť samotnej revolúcie, keďže akýkoľvek „triedny boj“ sa pre ortodoxiu stáva iba prirodzeným dôsledkom, či akýmsi štrukturálnym doplnkom kapitalizmu ako uzavretého (ekonomicko-politicko-kultúrneho) systému. Podmienky pre jeho prekonanie môžu nastať teda podľa uvedenej logiky iba pohnutím „ľadovca“ ekonomiky, na ktoré sa večne čaká, ako na príchod mesiáša a ktoré stále nie a nie prísť… Presne tento jav geniálne vystihol vo svojej reči Werich, keď poukázal na to, ako sa z teoreticky najortodoxnejších marxistov paradoxne stávajú „reformisti“(8) v politickej praxi, slúžiaci záujmom síl, ktoré sa snažia o udržanie „stojatých vôd“ v spoločnosti: „Tuhle jsem poslouchal Televizní noviny,“ začal rétorickou okľukou Werich, „a tam byli tři činitelé… seriosní lidé, a všiml jsem si, že všichni tři použili jednu takovou frázi. Totiž: vytvořit předpoklady pro něco. Vytvořit předpoklady… A jeden z nich dokonce dva krát… A tenkrát, přísahám, jsem slyšel na vlastní uši, jak říkal ten dotyčný, že musíme vytvořit předpoklady pro vytváření předpokladů… A měl jsem vám hrozný sen. Mně se zdálo, že mi z nejvyšších míst bylo uloženo, abych vytvořil předpoklady pro iniciativu hasičů. Já teďka nevědel, co mám dělat… No tak jsem se ptal, lidi nevědeli, nebo nechtěli poradit, až mne napadlo, že bych třeba měl zapálit stoh… Ale sirky mi nechtěli chytnout… Ty sirky, ony tam ty předpoklady jsou. Ale ta hlavička, ta iniciativa pro tu prudkou oxidaci čili plamen tam nebyla.“ A pokračuje vážnejšie: „Já když řeknu, že vytvořím předpoklady pro nejaký čin, tak vlastně ten čin činím podmíněným na těch předpokladech a vždycky mám dost času a práva říct, já to nemohl udělat, protože nebyly předpoklady. Čili, ono je to vlastně delení odpovědnosti dvěma, že ano? Jenže jsou věci, ktoré se dvěma nedají dělit.(9) Vůbec se nedají dělit. Jako na příklad demokracie.“(10)


1 Forma v praxi sama seba presahuje (symbol ako forma, ako označenie presahuje označované), a teda keď napríklad svorne prehlásime, že sme v určitej téme dosiahli zhodu, napriek tomu že „v skutočnosti“ nás stále názorovo rozdeľuje, presahuje toto vyhlásenie úroveň prostej lži, keďže napokon konáme akoby sme boli v zhode, sme ostatnými vnímaní ako jednotní a v konečnom dôsledku zhodu i skutočne dosahujeme a mení sa naše východiskové postavenie

2 ŽIŽEK, S. Jednou jako tragédie, podruhé jako fraška. Praha : Rybka Publishers, 2011, s. 89.

3 Tu je potrebné pre poriadok podotknúť, že obsah kapitalizmu bol už pred Reaganom nehumánny a koristnícky, nakoľko je takým objektívne zo svojej podstaty. Avšak nemožno kapitalizmu uprieť významnú úlohu pri rozvoji produkčných síl v 18. a 19. storočí – iba v tomto zmysle som označil jeho obsah ako spočiatku kvalitný (relatívne – v určitej historickej etape). Tento obsah sa stal zahnívajúcim už dávno pred Raeganom. Meno amerického prezidenta padlo iba ako symbol nástupu éry neoliberalizmu (a zároveň i „deregulácie“ v oblasti práva, „decentralizácie“ v oblasti ekonomiky a cynickej „dekonštrukcie“ akýchkoľvek obsažných ideológií – a teda sa zo „zlého“ obsahu kapitalizmu stal „bezobsažný“ zlý obsah)

4 „Triedy“ v úvodzovkách – keďže sa nejedná o triedu ekonomickú, ale skôr čisto politickú, držiacu oprate moci

5 Tento záver nemusí nevyhnutne znamenať príklon k agnosticizmu, alebo „potrebe nepoznania“, a teda k obhajovaniou primitivizmu; iba poukazuje na potrebu novej metódy uplatňovania revolučných myšlienok

6 JOPKE, W. Základy Adornovy a Horkheimerovy teorie poznání a teorie společnosti In: „Frankfurtská škola“ ve světle marxismu. Praha : Svoboda, 1972, s. 66

7 Ex 20, 19

8 Z reformizmu boli samozrejme po 68 obviňovaní práve naopak stúpenci Pražskej jari – avšak v zmysle rozličných revizionistických snáh o zmier medzi socializmom a západnou občianskou spoločnosťou (socializmus s ľudskou tvárou). Na účely článku však používam pojem reformizmus skôr ako synonymum vyčkávacej pasivity a nemohúcnosti či neakcieschopnosti (typickej napr. pre západoeurópske komunistické strany, ktoré sú dlhodobo iba marginálnym doplnkom sociálnych demokracií a v praxi naozaj i uskutočňujú ciele sociálnej demokracie, namiesto autentických cieľov vlastného hnutia, keďže iba čakajú, kým sa samo (nevyhnutne) pohne „koleso dejín“)

9 Delenie zodpovednosti medzi mňa ako revolučného aktéra a „objektívne podmienky“, „zákony“ či „stupne vývoja“. Zároveň by sme toto „delenie dvomi“ mohli vyložiť i ako odkaz na umelý rozpor formy a obsahu (cieľov a prostriedkov), ktorému som venoval pozornosť v článku. Demokracia (resp. hegemónia) tak podľa Wericha nemôže byť iba dočasným prostriedkom pre získanie moci a nastolenie určitej politiky, musí byť (ihneď a od počiatku) aj cieľom samotným.

10 ŠKUTINA, V. Tak už jsem tady s tím vápnem, pane Werichu! Praha : Rozmluvy, 1990, s. 144 – 145


Foto: Voskovec a Werich. Neznámy autor, Voľné dielo

Zdieľaj tento článok:

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *