Janošovský: Re: Harabin vs. Chmelár (AKTUALIZOVANÉ)

Aktualizované reakcia na článok T. Klimeka:
Pozrel som si pripojenú diskusiu na TV Pravda a získal som segment našej prítomnosti, ktorý demonštruje hlbokú krízu liberálnej demokracie. Obaja kandidáti to prezentujú, obaja sa štylyzujú za „symboly“ doby. Harabín propaguje mocenský puč, ktorým chce ovládnuť Slovensko a ponúka „právo a poriadok“. Chmelár zasa prezentuje program zmeny bez zmeny. Heslá, ako do prvomájového sprievodu, v ktorých vidí iba volebnú kortešačku a nečiní si zálusk ani na jednu konkrétnu vec. Po neúspechu s registráciou strany, s projektom mediálnej VŠ a printovej verzie Nového Slova je E. Chmelár čara zbavený. Tak trocha sokratovsky – vie, že nič nevie…Ostáva pri žurnalistických rétorických cvičeniach, deklaráciách a osobných ambíciách. Obaja kandidáti nevedia spájať, ich biznis je siať nevraživosť. Pre malé Slovensko sú takíto „valaškoví“ politici veľkým rizikom ( valaška, pri boce, len sa tak ligoce…). Nieto kandidáta, ktorý by naznačoval intelektuálnu predispozíciu prvého muža malej kultúrnej spoločnosti, v strede Európy. Slovensko nepotrebuje „hvízdať“ na summitoch NATO, nemá šancu zachraňovať Rusko… Nerozumiem kandidátom, ktorí šíria ilúziu slovenskej suverenity a propagujú jej uchopenie. Akoby nečítali noviny a nerozumeli správam…Ani jeden z kandidátov nemá „záujem“ o ľud, stačí im „funkcia“ . Nikto z nich nechce masové hnutie, žijú v ilúzii, že stačí nahlas čítať Ústavu a regionálne veľmoci akceptujú miestne záujmy. Pritom slovenská politika má prototypy vodcov – Štúra, Štefánika, Husáka. Ale možno práve ich tragický osud odrádza od politiky ich schopných nasledovníkov. Ostáva nám iba sa nechať zabávať kandidátmi regionálnych merítok. Hurá politikmi….

Reakcia na článok V. Mandu

Potešil ma názor V. Mandu, ktorým sa zastáva E. Chmelára. Bol som pri jeho kritike (ECH, pozn. 1), vo svojej úvahe, až príliš nekompromisný. A vlastne som sa „zaradil“ medzi prudérnych „ľavičiarov“, ktorí nie sú schopní kompromisu, nemajú pochopenie pre akúkoľvek inú ľavicovú alternatívu. Bol to výsledok toho, že kým Harabina považujem za užitočného trolla, efektívne rozvracujúceho systém (mal som na mysli najmä systém na Slovensku – bábkové kolaborantské vlády, vládu oportúnnej elity a miestnej oligarchie). U Chmelára som vnímal riziko jeho „úspechu“, ako symbolu ľavice. V jednom z príspevkov je uvedené aj to, čomu sa ECH vyhýba, ako čert svätenej vode. Kultúrny marxizmus je – podľa mňa – iba účelovou inscenáciou neoliberalizmu. Nemá žiaden cit pre sociálnu spravodlivosť, nahradzuje ju abstraktnou „spravodlivosťou“, ako dodržiavaním zákonov. To je na neoliberalizme nebezpečné, že sa nezaoberá tým, či zákony budú fašistické alebo buržoázne. Je to nebezpečná ideologická prudéria. Metafyzika, ignorujúca dialektiku, súvislosti. Zdieľam videnie kritického stavu ľavice. A beriem to najmä ako výzvu. V ázijských bojových umeniach sa kladie veľký význam schopnosti prijímať porážku (Len ten, kto vie prehrať má právo vyhrávať…).

My dnes – v reštaurácií kapitalizmu a v procese transformácie – globalizácie informačnej civilizácie – sme poznačení emóciami z kolapsu konvergujúceho reálsocialistického systému. Sme precitlivení na boľavé miesta tejto skúsenosti. Vedieme spory o Stalina, Gorbačova, v našich pomeroch o Jakeša, Lorenca…

Bičovaní vulgárnym antikomunizmom nevzdelaných elévou, sa cítime byť oslovení, každým, kto sa obtrie o „naše“ hodnoty. Boj za mier, je asi naozaj prioritou. Ale zápas o mier nie teologická mantra, ktorá zakrýva všetky ostatné problémy. V stále vzácnejších energetických a surovinových zdrojoch, v náraste populácie pri obmedzených zdrojoch vody a potravy sú príčiny súčasných a najmä budúcich vojen. Vojen, ako následku nespravodlivosti. Pri roztvorených sociálnych nožniciach úspešný zápas za mier sa nedá redukovať na pacifistické heslá. Vďaka i za ne, ale…

Juraj Janošovský

1, Edo, Edo, Edo … a dlhy bez dlhov za veľké málo,  žil v našej partii až sa to stalo, niekto ho zlomil nejaká ženská, keď ide dverami silno plieska. Úryvok z piesne R. Grigorova

Dostal som sa do krížku s E. Chmelárom pri jeho prezidentskej kandidatúre. Mrzí ma to, lebo naozaj by sa patrilo krížiť zbrane s kandidátkou Agresívneho Slovenska Čaputovou alebo hochštaplerom Mistríkom… No stalo sa. A „musel“ som prečítať jeho web, aby som si aktualizoval informácie a overil fakty. Chmelár nezabúda na svoju vápenkársku minulosť a drží sa jej ako kliešť. Kňažko s Budajom sú jeho detskí hrdinovia a oné „slávne doby“ ikonou jeho politickej povahy. Nič proti gustu. Každý máme nejakú minulosť. Aj Edo. Len či jeho minulosť nie je prekážkou jeho budúcnosti. Edo smelo zatína do realsocialistickej minulosti ( spochybňuje titul národnej umelkyne pre J. Švorcovú, „ženu za pokladňou“ v kultovom českom TV seriály). Pritom opomína, že November ´89 bol politickým podvodom, ktorého obeťou je aj on sám. Protagonisti (V. Havel, A. Dubček a spol.) verejne deklarovali, že chcú lepší socializmus, že kto tvrdí, že budú reštituovať a privatizovať, komercionalizovať zdravotníctvo, vytvárať armádu nezamestnaných klame. Klamali však oni, musí uznať každý, kto si pamätá a vidí… Edo je sklamaný z vývoja, ale potriasa si ruku s „chorým“ Kováčom. Kritizuje NATO, ale americkému prezidentovi by povedal, že si váži úsilie USA pri zachovaní mieru vo svete. Ohrieva sa v lúčoch Dalajlámovej priazne ( autokratom teokratickej otrokárskej spoločnosti!). Vôbec E. Chmelár je prototyp naivného aktivistu, večne sa mýliaceho fanúšika rôznych elitárskych siekt. Takou je – v jeho prípade -dlhodobo neomarxistická kaviareň. Osvetárski reformátori „kapitalizmu s ľudskou tvárou“ sú nezmieriteľnými ( a nekritickými) odporcami všetkého socialistického, ruského. Aj národné ( v zmysle sociálne) je pre nich neprijateľné. Kupčia s ilúziami „spravodlivej“ internacionalistickej globálnej dediny. S inou rétorikou hlásajú rovnaké doktríny, spolu s globálnou finančnou oligarchiou reprezentovanej Sorosom a Rothschildovcami.( o imigrantoch, Stalinovi, ukrajinskom hladomore a pod)…Tejto pozícií sa hovorí, že je to pozícia užitočných muklov. Oduševnene bojujú proti beznádejným retrofašistom a kolaborujú s neofašistami libertaniánskeho NWO. Všetci, čo nezdieľajú ich nadšenie pre veľké dielo Svetového sionistického kongresu sú „konšpirátori“, dôchodcovia zamrznutí v starých klišé.  Neomarxisti pripomínajú teológiu teokratov. Nepotrebujú fakty (tie ich vyrušujú), keď oni šíria náladu „pozitívneho“ aktívneho prístupu k životu.  Chudák ECH je obeťou tejto schizofrénie – chce zmenu k lepšiemu, ale nechce nič zmeniť. Spolieha sa na silu svojho nejasného presvedčenia a dúfa v „uvedomenie“ globálnej oligarchie. Dovolím si parafrázovať kto v dvadsiatke nie je nadšeným fanúšikom ECH a v tridsiatich sa toho nezbavil, mal by si – vo vlastnom záujme – otestovať svoj intelekt a overiť informačné zdroje, ktoré akceptuje…

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

Zdieľaj tento článok:

One thought on “Janošovský: Re: Harabin vs. Chmelár (AKTUALIZOVANÉ)

  • 13. februára 2019 at 7:08
    Permalink

    Juraj, práve preto, že vystupovanie p.Chmelára sledujem veľmi dlho, súhlasím s Vami, veľmi dobre ste v článku vystihli jeho viactvárnosť a preto mu neverím…
    Písala som o tom dlhú dobu pred prezidentskými voľbami, keď som čítala články ľudí, ktorí mu zaslepene veria, len preto, lebo hovorí to, či ľudia potrebujú v tejto dobe počuť, Lenže práve tí ľudia si neuvedomujú, že sú to len slová človeka, ktorý si necháva otvorené aj zadné vrátka…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *